Pred pandémiou koronavírusu jeho meno poznali najmä ľudia z odboru. Aktuálne v Česku ale nie je snáď nikto, kto by ho nepoznal. Mnohým ľuďom je tŕňom v oku, faktom ale zostáva, že Roman Prymula je na slovo vzatý odborník, ktorý sa v prvej vlne pandémie výrazne zapojil do boja proti neznámemu nepriateľovi. Hoci už nie je ministrom zdravotníctva a v televízii ho nevídame tak často, stále ma ku koronavírusu čo povedať. V rozhovore pre LP-Life.sk sa vojenský lekár, vedecký pracovník a politik rozhovoril nielen o víruse, ale tiež o svojom súkromí.
Určite je to niečo iné, než čo som dosiaľ zažíval. Sú to priestory, ktoré historicky dýchajú tým, čo všetko sa tu udialo. Ja to ale zase toľko nevnímam, keď je to pracovné.
Home office je výborná vec, ale v rámci rôznych kontaktov, keď potrebujete niečo operatívne riešiť, ide to lepšie v priestoroch, kde môžete občas prijať nejakú návštevu, pretože doma to v túto chvíľu úplne nejde.
Život sa zmenil najmä vo vzťahu k obdobiu pred covidom, keď bol človek v nejakom režime. Keby som to prirovnal s minulosťou, tak na úrovni napríklad vysokej školy, hoci ste v pozícii rektora, tak tých problémov je desaťkrát menej, ako je ich napríklad na úrovni riaditeľa fakultnej nemocnice. Prídete na ministerstvo a problémov je ešte desaťkrát viac. Potom príde covid a nerobíte nič iné. V tomto slova zmysle bol život obrovsky hektický, najmä na jar. Teraz v poslednom čase sa to svojím spôsobom nejako ustálilo, už to nie je také, že by sa tu každý deň dialo niečo úplne nové, ale v podstate už to ide v pre mňa pomerne stabilnom režime.
Ste epidemiológ. Nie je vám ľúto, že sa vaša práca zmenila vyložene už na politiku? Necnie sa vám po veciach, ktoré ste robili predtým?
To sa musí cnieť každému. Ja som sa od toho úplne neodrezal, snažím sa každý rok publikovať v renomovaných časopisoch dve až tri publikácie s tímami, ktoré to robia takpovediac rukami. Hoci už v laboratóriu nie som, snažím sa s nimi aj naďalej spolupracovať. Nemyslím si, že by som sa od toho úplne odrezal. Keby som si musel vyberať medzi politikou a vedeckou činnosťou, určite zvolím vedu.
Robili sme množstvo rôznych testov, ktoré mali zhodnotiť, či antigénne testy majú nejaký význam, v čom sú horšie, a naopak lepšie ako PCR testy. Teraz bola publikácia prijatá do pomerne slušného virologického časopisu s tímom ľudí okolo pani doktorky Zelenej. Som rád, že sa to podarilo, a myslím si, že je stále o čom publikovať.
Pred koronavírusom nikto netušil, čo robí hygiena, že existuje nejaká epidemiológia. Dnes je epidemiológ každý. Vás dovtedy nikto nepoznal. Ako sa zmenil váš život, keď ste teraz verejne známa osoba?
Je pravda, že epidemiológovia boli všeobecne niekde na okraji spoločnosti, mnoho ich tu nebolo a nikto ich nepoznal. Myslím si ale, že som sa v masmediálnom svete už niekoľko rokov objavoval. Vždy, keď nastal nejaký problém, napríklad nemecké uhorky (E.coli, poznámka redakcie) alebo vírus Zika, vždy to „spadlo“ na mňa a ja som sa s tým dva až tri mesiace nejakým spôsobom pasoval, kým to každého prestalo baviť a zmizlo to. Samozrejme, s koronavírusom je to niečo úplne iné. To, že človek nakoniec skončil aj niekoľko hodín denne na obrazovke, totálne rozbilo doterajšie predstavy.
Ľudia dnes vnímajú epidemiológiu inak a bohužiaľ, dnes je epidemiológ naozaj každý. Dokonca ma úplne šokoval exprezident Klaus, keď povedal, že v kardiológii človek môže byť odborník, ale v epidemiológii v podstate nie, pretože sú tam rozdielne názory. To ma pobavilo. Keby som to aplikoval na ekonómiu, je to úplne to isté.
Ako reaguje vaše okolie? V médiách ste boli naozaj veľa. Spoznávajú váš ľudia na ulici? Chcú sa fotiť, alebo, naopak, nadávajú?
To je vec, ktorá pre mňa nie je úplne príjemná. Človek totálne stratil súkromie. Ak to tak majú všetci ľudia, ktorí sa dostali do verejného priestoru, tak im naozaj nie je čo závidieť. Najintenzívnejšie to bolo niekedy okolo apríla, keď som nemohol vyjsť vôbec nikam, pretože okamžite bol pri mne dav ľudí, všetci sa chceli fotiť. Teraz je to pokojnejšie. Po nejakom čase boli samozrejme aj negatívne reakcie, ale musím povedať, že ich je pomerne málo. Stretol som sa asi s tromi vyložene negatívnymi reakciami na ulici, inak je to vcelku pozitívne. Ľudia ma zastavujú, chcú sa fotiť. Nie je to ale úplne príjemné, keď idete napríklad na poštu a kým vyplníte papier, už vás niekto zdraví.
To je iná vec, to je vec nekontaktná, pretože som sa nestretol s tým, že by sa mi niekto vyložene vyhrážal násilím. Ale to, čo chodilo cez internet, bola obrovská smršť rôznych invektív, s čím sa stretávajú všetci, ktorí sa pandémiou zaoberali na vládnej úrovni. To som si takisto užil. Boli tam asi tri prípady, ktoré boli hodnotené ako ohrozujúce a riešili sa aj trestno-právnym spôsobom. Ja som sa do toho nechcel nechať vtiahnuť, ale ten jeden prípad bol dotiahnutý až do konca vrátane sankcie pre dotyčného.
Písanie ešte človek znesie, ale za čiarou bolo, keď prišli k domu a snažili sa preliezť cez plot. V tom čase som mal ochranku, strážila bydlisko, a to už je pre rodinu mimoriadne zaťažujúce. Je to veľmi nepríjemné.
V tú chvíľu obavy samozrejme boli. Okamžite prišla polícia a celý čas dom monitorovala. Je to ale veľmi nepríjemné. Keď začnú ľudia manifestovať pri domoch konkrétnych politikov, to už si myslím, že je naozaj za čiarou. Ak chcú vyjadriť svoj názor, nech idú pred ministerstvo alebo pred vládu, ale chodiť k niekomu domov a obťažovať tam rodinu i susedov, je vec, ktorú som nechápal.
Ja som v tomto možno podobný. Chodil som do rôznych relácií, ktoré boli v podstate averzívne, od ktorých ma odrádzali, aby som tam chodil, pretože je to relácia založená čisto proti. Chodil som ale prakticky bez výnimky všade a diskutoval aj s ľuďmi. Robil som to, dnes si ale vravím, či to stojí za to. S niekým sa nedohodnete a je to obrovská strata času. Niekoľko hodín denne strávite diskusiami a ukazuje sa, že to úplne plodné nie je, pretože niektoré veci sa skutočne nedajú vysvetliť.
Vraveli ste, že situácia sa už relatívne upokojila a život sa ustálil do nejakého režimu. Máte čas aj na odpočinok?
To nie, pretočilo sa to do inej polohy. Dostal som sa oveľa viac do privátnej sféry a keďže práce pribúda pomerne geometrickým radom, už som sa dostal do fázy, že už zase žiadny čas nemám. Teším sa, až nastane obdobie, keď sa človek dostane na dovolenku, čo sa vlastne rok a pol nepodarilo. Dúfam, že cez prázdniny už nejaká dovolenka bude.
Keď vám hádžu polená pod nohy kolegovia i verejnosť, pýtala by som sa sama seba, či mi to stojí za to. Či by som neodišla do predčasného dôchodku alebo späť do laboratória. Viete, ako to myslím.
V tomto som zvláštny jedinec, pretože čím viac tých polien je, tým tvrdohlavejšie sa s tým snažím bojovať. Asi to nie je dobré vo vzťahu k rodine, pretože som veľa času strávil rôzne po svete v zahraničí. Človek by sa asi mal usadiť, ešte to na mňa ale neprišlo. Ešte stále idem za výzvami, ktoré sú okolo mňa.
Manželka je tolerantná, aj keď mi to často predostiera, že by bola radšej, keby som bol viac doma. To je ale realita.
Dočítala som sa, že máte veľa koníčkov, či už sú to ponorky, šachy, sci-fi filmy… To všetko šlo tiež stranou?
To sa nedá nazvať koníčkami. To bolo v minulosti, veľa som čítal ako žiak a študent, prečítal som vždy celú knižnicu. To už je ale úplne za mnou, teraz keď prečítam odbornú publikáciu, a to skôr časopiseckú než knižnú, tak je to všetko. Už sa vôbec nedostanem k čítaniu kníh a že by som sa venoval ponorkám, to už je tiež pasé. Jediné, čo si dnes zahrám, sú šachy cez internet, čomu dnešná doba svedčí. Existuje celosvetová sieť, na ktorej ľudia proti sebe hrajú. Nehrajú s počítačom, pretože to už dnes nie je veľká zábava, to je ako keby človek súperil s kalkulačkou. Sila šachových programov je taká obrovská, že vás rozdrví, to už nikoho nebaví. Takže ľudia hrajú spolu prostredníctvom internetu.
Mnohí virológovia vravia, že vírusy sú krásne pod mikroskopom. O vás som sa dočítala, že vás fascinuje hepatitída.
To bolo úplne na začiatku mojej dráhy, to bola taká kuriozita, keď som hľadal tému svojej dizertačnej práce. Väčšina tém bola rozobratá, vybral som si vírusovú hepatitídu A. Všetci mi vraveli, že som sa zbláznil, že tam je všetko vyskúmané a na čo tam chcem prísť. Paradoxne krátko po tom, ako som prácu zahájil, objavila sa vakcína a razom sa to zase dostalo do záujmu. V tom musím povedať, že som mal vždy pomerne šťastie, a musím na to zaklopať.
Napadlo vám v časoch štúdia, že príde niekedy niečo, čo takto zaskočí ľudstvo? Hovorilo sa o takej možnosti?
Nikdy. V podstate úvahy, ktoré boli, boli obavy najmä z rôznych hemoragických horúčok, eboly, ktorá príde z Afriky. Ukázalo sa, že choroba, ktorá môže byť podstatne závažnejšia, je teoreticky oveľa lepšie zvládnuteľná než to, čo sa stalo so SARS-CoV-2. Keď si to človek predstaví, pred rokom a pol tu teoreticky na začiatku bol jeden jediný vírus, ktorý zmutoval, a ten vírus v podstate pretlačil celú zemeguľu. To je vec, ktorá je úplne nepredstaviteľná z hľadiska jeho veľkosti. Ukazuje sa, že v tom, ako na jednu stranu nie je závažný a na druhú je nesmierne závažný, je obrovský problém, pretože ho nevieme dobre diagnostikovať a liečiť. V podstate decimuje populáciu celej zemegule a zatiaľ sme ešte nezvíťazili.
Myslím si, že tento vírus nezmizne, že tu už s ním budeme na veľa ďalších rokov. Verím ale, že budeme v pozícii, keď už tu nebudú hroziť masívne epidémie, ale bude to infekčná choroba ako každá iná a bude to infekčná choroba, proti ktorej bude vakcína. Väčšina ľudí sa tu bude očkovať a ak to bude v tomto garde, tak si myslím, že už nebude hroziť nejaké veľké percento mutácií.
Teraz sme v situácii, keď sa vírus obrovsky množí a je to klasický príklad toho, prečo sa vybíjajú pri vtáčej chrípke chovy. Bojíme sa toho, aby vírus nezmutoval a z vtáčej chrípky sa nestal náhodou chrípkou, ktorou budú trpieť aj ľudia a bude mať takúto vysokú smrtnosť. To v tomto prípade samozrejme urobiť nemôžeme, tu dochádza k tomu, že sa vírus množí na ľudskej populácii. Ale čím viac sa množí, tým je väčšie riziko rôznych mutácií, a toho sa samozrejme bojíme, pretože ak príde mutácia, ktorá by bola závažnejšia, čo sa týka priebehu, a najmä by sa vymkla očkovaniu, tak by sme museli pripraviť kompletne nové vakcíny.
Po dlhom čase by som chcel vyraziť niekam k moru, za teplom. Posedieť si niekde na brehu šumiaceho oceána. Po x mesiacoch, keď sme tu uzavretí. Najmenej dobrý pocit som mal v situácii, keď sa uzatvorilo prakticky všetko v prvej vlne a šiel som asi o pol jednej ráno v noci z ministerstva. Už som poslal domov šoféra, chcel som sa prejsť nočnou Prahou. Šiel som až na Senovážne námestie a nestretol som v noci nikoho. To potom človek dostáva až depresívne myšlienky, čo sa vlastne deje, či sa neskončil život na zemeguli, že tu nikto iný nie je. To človek úplne nechce, takže dúfam, že sa dostaneme späť do situácie, keď sa budeme môcť normálne stretávať a nebudeme musieť riešiť, že by sme sa mohli nakaziť.