Tak vám teda niečo poviem. Ak bude o pol roka tretia vlna pandémie, tak si to snáď hodím. Tú prvú som strávila v tichej zúrivosti v karanténe ako zvyšok republiky a následne sveta, bez príznakov, bez choroby, bez ničoho. Ale v strachu z nakazenia. No túto druhú vlnu to vyzerá, že som si vylosovala Čierneho Petra. A to ani nie tak preto, že by som bola chorá, ale pre to, že som si musela vystáť nekonečný rad na odberovom mieste! Dostať sa dnes na odber, to je zázrak, Velebnosti, zázrak!!!
Médiá na nás denne chrlia horentné čísla nových nakazených. Kedysi bolo Česko pre celý svet vzorom, ako sme krásne zvládli oklamať tohto tichého nepriateľa. Bodaj by nie! Veď celý národ šil rúška, podomácky vyrábal chýbajúcu dezinfekciu, všetci boli doma, všetko bolo zatvorené, polovica republiky skrachovala… mohla by som ešte dlho pokračovať. Tak dlho, že keby sme nemali dobré výsledky, bola by to hanba. A stačí, že hanebná je naša vláda, ktorá nakúpila drahé, a ešte k tomu zlé ochranné prostriedky…
Teraz sa karta obrátila a celý svet nás dáva na black list a zatvára pred nami hranice. Naše uvoľnené opatrenia si vybrali svoju daň – nakazených je strašne, ale fakt strašne veľa. Vďakabohu, majú mierny priebeh, pretože to by sa zase museli transformovať nemocnice, riešil by sa nákup ďalších ventilátorov a bohvie čo ešte. Nátresk však majú odberoví pracovníci. To sú tí ľudia v skafandroch, ktorých celodennou náplňou práce je špárať sa ľuďom v nose. V Prahe je 18 odberových miest a predstavte si, všetky nestíhajú.
Všade sú rady na x hodín. Dokonca som počula príbehy o tom, kde koho odmietli a ako ktorý chudák, ktorý pre horúčku ledva prepletá nohami, jazdí MHD z jedného miesta na druhé, prosí a dúfa, aby mu niekde vytreli hlieny z nosa. Samozrejme, za peniaze, a nie malé. A presne to sa stalo mne. Ja som teda bola múdrejšia. Nikam som nejazdila a nikoho neprosila. Som dievča múdre, vzdelané a mediálne zdatné. Zo správ viem, že nemocnice zaviedli rezervačný systém, kde si naťukáte, kedy chcete prísť, dostanete rezervačné číslo a hurá do radu.
Ehm, radosť zo systému bola predčasná… Všetky nemocnice uvádzali naplnené systémy. V pondelok mi počítač ponúkal miesto až na piatok!!! A to v Ústrednej vojenskej nemocnici pomáha armáda! To predsa nejde, čakať takto dlho na úkon, ktorý zaberie dve minúty! Vzala som telefón a postupe začala nemocnice obvolávať. Vo Vinohradskej mi dokonca povedali, že pre peších je odberové centrum pre tento deň uzatvorené, a to bez dôvodu. To už som omdlievala. Máme denne rekordné prírastky koronáča a Vinohradská zavrie odberové centrum? Ja sa pýtam: prečo?
Ale čo už, v Motole mi milá slečna v telefóne povedala, nech dorazím, že do hodinky budem vonku aj bez rezervácie. A tak som šla. V tej tridsaťstupňovej horúčave, s náhubkom v MHD. Áno, počujete správne. Auto nemám a šoféra takisto nie. Keď som tam prišla so svojimi príznakmi, ako je kašlík a zvýšená teplota, s čím by som za normálnych okolností nerobila vôbec nič, postavila som sa do radu, v ktorom bolo asi dvadsať ľudí. Vonku. Na slnku. Vedľa nás boli dve toiky. Za to im patrí pochvala, pretože keď tam človek stojí dlhšie, asi túto potrebu rieši.
Začala som premýšľať, či až sa ochladí (a to bude čo nevidieť), budú tí ľudia stáť naďalej vonku. Asi áno, že? V daždi aj mrazoch… To tam takto môže prísť úplne zdravý človek a odniesť si z toho radu poriadnu chrípku…
Každopádne, tu to šlo naozaj ako po masle. Zdravotníčka mi doniesla papierik na vyplnenie. Formulár bol primitívny, nepotrebujete na to ani druhú maturitu. Vzala si ho aj s občianskym a kartičkou poistenca, do pätnástich minút som šla dovnútra zaplatiť a obratom do druhých dverí na výter. Tam som si nestihla pomaly ani odložiť veci a upozorniť ich na to, že som hysterka a že ma musia k tej stoličke priviazať, a už som mala drievko v puse aj v nose a šla z dverí preč.
Takže nakoniec to nebola taká dráma, hoci minister zdravotníctva Adam Vojtěch apeluje na občanov, aby sa nenechávali testovať zbytočne. Ja vravím, testujte sa. Ak je vám zle, testujte sa. Nech viete, s čím vaše telo bojuje a neroznášate to ďalej. Len si dopredu overte, kam máte ísť, aby ste tam v rade nezostarli alebo rovno neskonali.
No a skoro by som zabudla! Som pozitívna! Viete ale, na čo sa teším najviac? Až sa mi vráti čuch a chuť, pretože ani jedno jedlo, ktoré si dám, sa nedá jesť!