Rýchla spoveď – Jan Hrušínský: Niektorí ľudia sa ženú späť do klietky

Pre karanténu ste nemohli hrať. Aký to bol pocit?

Pôsobím v divadle 45 rokov a nikdy som nezažil nič podobné. Samozrejme, ako prevádzkovateľ súkromného divadla počítam s tým, že sa môže stať čokoľvek, môžu prísť povodne alebo vypuknúť nejaké požiare a ľudia v takú chvíľu nemajú náladu chodiť do divadla. Ale to znamená, že som pripravený na nejaký mierny pokles návštevnosti. Ale v tomto prípade vláda skutočne vypla ekonomiku tak, že sme boli zrazu na nule. A na to nemôže byť pripravený nikto na svete. Je to bezprecedentný prípad a dúfam, že sa to už nebude opakovať.

Aký je to pocit môcť zase hrať?

Začíname opatrne. Mali sme veľmi dobre rozbehnutú sezónu, mali sme dve úspešné premiéry – Gin Game s Jiřinou Bohdalovou a Milanom Kňažkom a potom hru Naprostí cizinci od Paola Genoveseho, ktorý bol aj na premiére. To bolo 5. marca, potom sme mali 10. marca hrať prvú reprízu a prišlo nariadenie, že hrať nebudeme.

Preto som aj vtedy reagoval silnejším hlasom, než je mojím zvykom, pretože ma to naozaj zaskočilo a mrzelo. Dovtedy vláda ani nenaznačovala, že by šlo o niečo príliš vážne. Naopak, skôr mali tendenciu koronavírus zľahčovať. Dokonca aj minister zdravotníctva vravel, že o nič vážne nejde a krajina je na všetko pripravená.

Napísali ste vtedy, že je to cielená likvidácia Divadla na Jezerce. Ľutujete spätne toto vyhlásenie?

Neľutujem, pretože som bol skutočne nahnevaný. Neskôr som sa za tie slová ospravedlnil. Nepovedal som ale slovo „cielená“. Použil som len slovo likvidácia. Keby som ho použil o deň neskôr, už by sa nič nestalo, pretože všetci divadelní riaditelia hovorili o likvidácii divadla. Ale vyjadrili sa tak o niečo neskôr ako ja.

Prečo vlastne divadlá nehrajú aj v lete?

U nás je tradícia letných divadelných prázdnin, ľudia odchádzajú z miest, sú školské prázdniny a len vo výnimočných prípadoch sa hrá pre turistov alebo na letných scénach pod holým nebom.

V jednom rozhovore ste vyhlásili, že vaša dcéra Kristýna rodila podľa „hereckého kalendára“, teda práve v lete.

My to asi máme v krvi, pretože môj otec sa narodil pol hodiny po konci predstavenia a moja babička v tom predstavení hrala. On hral na javisku ešte s ňou a po predstavení sa narodil. Takže aj moja babička bola disciplinovaná herečka a „počkala“ pekne až na koniec predstavenia. Kristýna to isté, náš vnuk Vojta sa narodil 27. júla. A koncom septembra už hrala.

Napadajú vám nejaké ďalšie podobné pravidlá, ktoré „musí“ herec dodržiavať?

Na to nie je žiadny predpísaný zoznam vecí, ktorý musí človek dodržiavať, to máme v krvi. Viete, že musíte do divadla chodiť včas, nemôžete prešvihnúť svoj výstup na javisku, musíte bezpodmienečne dobre ovládať text… Tých vecí sú tisíce a vlastne o nich ani nepremýšľate.

Keď o nich herec začne premýšľať, väčšinou je to zlé. Ocko mal na to také prirovnanie – hovoril o stonožke, ktorá lezie veľmi pomaly, a niekto sa jej spýta: „Ako to robíte? Veď máte sto nôh! Ako to, že sa vám nezamotajú?“ A ona vraví: „No, to musíte najskôr zdvihnúť túto nohu, potom tamtú…“ A zrazu o tom začne premýšľať a odvtedy už neurobí ani krok. (úsmev)

Už ste niekedy zabudli na svoje predstavenie?

Nie, to sa mi za celých 45 rokov nestalo, neprepásol som žiadne predstavenie. Musím si na to zaklopať. Ale zažil som pár predstavení, na ktoré sa nedostavil nejaký kolega.

Ako sa to potom rieši?

Je to veľmi nepríjemné. Niekedy sa musí predstavenie zrušiť a divákov musíme poslať domov, pretože to nejde. A keď je to menšia rola, dá sa za ňu zaskočiť alebo vynechať a diváci si to často ani nevšimnú. Ale deje sa to veľmi zriedkavo, herci sú väčšinou zodpovední ľudia.

Spomenuli ste už svojho otecka. Na jeseň uplynie 100 rokov od jeho narodenia. Ako to prežívate?

Nemôžem uveriť tomu, že by mal tento rok už 100 rokov a že už je to tak dlho, čo zomrel. Odišiel v roku 1994.

Teraz s ním trávim veľa času, pretože s produkčnou divadla Nikolou Hrklovou a grafikom Janom Balcarom o ňom pripravujeme knihu. Zháňame rôzne povolenia a autorské práva na ďalšie fotografie. Bude tam celý rad fotiek, ktoré ešte neboli nikdy zverejnené, dokopy asi 800 fotiek. Kniha sa bude volať „100 rozmarných lét Rudolfa Hrušínského“ a mala by vyjsť začiatkom októbra, pretože 17. októbra bude to výročie.

Máte nostalgickú náladu?

Pri prezeraní fotografií áno, ku každej fotke sa viaže nejaká spomienka. A popravde, je to celkom príjemné.

Objavila sa pri tom prezeraní nejaká spomienka, ktorá bola veľmi „zapadnutá“?

Našiel som napríklad plagátik z predstavenia bratov Mrštíkovcov Maryša, v ktorom hral otec ako dvadsaťpäťročný chalan v roku 1945 s ochotníkmi v Plané nad Lužnicí. Prišli tam so starým otcom a Josefom Kemrom na prázdniny a miestni ich pozvali, aby si s nimi zahrali. V ten deň sa zoznámil s mojou mamičkou. Spoznal ju poobede po skúške na plavárni, ktorej sa vravelo „Sokolky“. Túto čiernovlasú sedemnásťročnú dievčinu pozval na predstavenie. A to bola moja maminka.

Takže mám krásne zdokumentovaný dátum ich zoznámenia. Na druhý deň hrali znova a tiež mali spolu rande v blízkom kameňolome. Znie to ako z červenej knižnice, ale je to miesto, ktoré si o desať rokov neskôr kúpili, ocko si tam postavil chatu a ja som tam prežil krásne detstvo.

Ktoré ockove vlastnosti sa vám vybavia ako prvé?

Dochvíľnosť, spoľahlivosť a pokoj, ktorý dokázal vytvoriť na javisku. On nebol v živote úplne pokojný, niekedy býval dosť nervózny. Do poslednej chvíle pred predstavením cítil určitú nervozitu, bol vášnivý fajčiar, fajčil asi 80 cigariet denne, a viem, že kým šiel na javisko, dlho hasil cigaretu a pri tom sa sústredil. A potom vošiel na javisko a po nervozite nebolo ani stopy. Ten jeho kľud na javisku bol odzbrojujúci a priťahoval oči divákov.

Luxusní kancelář Staré město - Praha 1 - 118m, Praha 1

Show property

V závere sa trochu „namočil“ do politiky, bol členom Federálneho zhromaždenia. Ako to vnímal?

Prišlo to pre neho neskoro, už ani neveril, že sa dožije slobody. Väčšinu svojho života strávil v totalite, v šesťdesiatom ôsmom roku by býval do politiky vstúpil aktívnejšie, pretože vtedy sa veľmi angažoval v udalostiach Pražskej jari. A hrubo mu to vyčítali. Mal potom dlhoročný zákaz natáčania, nesmel do televízie a rozhlasu. Podpísalo sa to negatívne na jeho zdraví.

A keďže mal u ľudí prirodzenú autoritu a patril k obľúbeným hercom, požiadali ho vtedy, aby kandidoval na kandidátke Občianskeho fóra v prvých slobodných voľbách. Nechal sa prehovoriť, ale len aby pomohol správnej veci, takže žiadal, aby bol na zadnom nevoliteľnom mieste. Ale preferenčnými hlasmi, ktorých získal 180 tisíc, sa dostal na druhé miesto a musel potom dva roky chodiť do Federálneho zhromaždenia.

Myslím si, že to boli najhoršie roky jeho života, nemal to rád. (smiech) Bolo tam množstvo hlúpostí a zlej krvi, nebola to jeho parketa. Ale patril k tým poctivejším poslancom, takže keď si odskočil do divadla, mal neplatené voľno. Mnohí z tých dnešných politikov by si z neho mali vziať príklad.

Premýšľali ste o tom, že by ste sám skúsili politiku?

Dostal som niekoľko ponúk na kandidatúru do Senátu či na magistrát a vždy som to odmietol, pretože sa venujem divadlu. Toto je asi jedna z vecí, ktoré som po ockovi zdedil, musíte robiť jednu vec, a tej sa venovať poriadne.

Máme množstvo príklad poslancov, ktorí naďalej podnikajú a dostávajú sa do absolútneho stretu záujmov. Veď aj u súčasného predsedu vlády je to do neba volajúce, ale aj u bežných poslancov a senátorov to tak v minulosti bolo. Vždy je na tom niečo nepoctivé. Ex-senátor Tomáš Töpfer verejne vravel, že na Senát mu stačia dve hodiny. Ak idete do politiky, musíte ju robiť na sto percent. Nie je možné sedieť na viacerých stoličkách naraz.

Ste z českej politiky naštvaný alebo skôr sklamaný?

Som z nej sklamaný. A unavený. Som prekvapený, koľko nepoctivosti, egoizmu a sebectva sa medzi vrcholnými politikmi objavilo. Napravo aj naľavo. Ľudia začali strácať dôveru k demokraciu, ale pevne dúfam, že boj za slobodu a demokraciu nevzdajú. Stojí to za to!

Žil som 37 rokov v totalite a už by som to nikdy nechcel zažiť. Je to, ako keby ste nejakému zvieraťu povedali, že môže na pár rokov zažiť slobodu, ale potom sa zase vráti do klietky. To je absurdné a nechápem, že niektorí ľudia sa ženú späť do klietky.

Muselo byť šialené, keď mohli v minulom režime kohokoľvek zo dňa na deň odstaviť od hereckej kariéry len z politických dôvodov.

To zažil môj otec. Dokonca mňa samého nútili, aby som sa premenoval a zriekol sa otca. Mnoho ľudí odsúdili alebo zavraždili. Bolo to hrozné. Podľa mňa sa stala chyba, že v 90. rokoch nebola komunistická strana zakázaná a agentom ŠTB nebola zakázaná akákoľvek činnosť súvisiaca s podnikaním a politikou.

Pronájem bytu Praha 1 - Nové Město - 112m, Praha 1

Show property

Už dva roky ste v dôchodkovom veku. Požiadali ste si o starobný dôchodok?

Požiadal, ale pracujem tak ako celý život. Nevnímam, že by to bola nejaká zmena.

Omladzuje vás divadlo?

Nie, to bohužiaľ nie. Ale je známe, že bolesť zubov alebo vysoká horúčka miznú vo chvíli, keď je herec na javisku. Ale po predstavení sa vrátia ešte prudšie.

Máte obavu zo starnutia?

Nemám.

Ako s tým bojujete?

Nebojujem. Som rád, že žijem. Pred piatimi rokmi som si siahol na smrť, bol som v ohrození života. Po operácii žlčníka mi praskla tepna, ktorá vedie k srdcu, dostal som obojstranný zápal pľúc a bol som v umelom spánku. Asi tri mesiace som strávil na ARO. Takže si dnes život viac vážim.

S manželkou Milušou sa blížite k 40 rokom manželstva. Aký je váš recept na dlhodobé vzťahy?

V septembri oslávime 36 spoločných rokov. Moji rodičia boli spolu 49 rokov, takže na tom nevidím nič zvláštne.

V jednom rozhovore vravela, že ste boli vo vašom vzťahu vždy pomerne dominantný. Zmenilo sa to nejako s vyšším vekom?

Ja si myslím, že sme obaja pokojnejší, než sme bývali. (smiech)

Keď si potrebujete oddýchnuť, čo spolu radi robíte?

Radi cestujeme, máme syna v Austrálii a najmladšiu dcéru v Amerike, máme tam aj vnúčatá, takže sa na ne vždy tešíme. Okrem toho je fantastické, že môžeme byť cez Facetime alebo Skype každú chvíľu v spojení, vidieť sa a rozprávať sa. Dokonca mám pocit, že sa s deťmi z Austrálie a Ameriky vídame častejšie než s Kristýnou, ktorá býva o poschodie vyššie. (smiech)

Vaša babička zomrela v Osvienčime. Pátrali ste niekedy po jej osude?

Ale samozrejme. Maminka o tom veľmi nerozprávala, pretože nás pred tým čírym zlom chcela uchrániť. Ale boli sme v Izraeli v múzeu Yad Vashem, a tam sme babičku našli. Bolo tam zdokumentované, akým transportom šla do Osvienčimu a pred tým do Terezína. Dokonca sme tam objavili aj jej fotografiu.

Tá krutosť bola aj v tom, že dva roky predtým, než šla do transportu, nesmela žiť so svojimi dcérami. Do transportu musela nastúpiť dva dni pred Štedrým dňom. Takže krutosť bola znásobená.

Nemáte obavu, že sa na tie hrôzy zabudne?

Už sa na to zabúda, vidíte napríklad, že náš pán prezident vychádza na tribúnu s extrémistami, na Hrad sú pozývaní tvorcovia zoznamu českých židov. Václav Klaus jazdí do Nemecka verejne podporovať neonacistov. Antisemitizmus tu má zelenú a je zvláštne, s čím si ľudia zahrávajú, napriek tomu, že musia vedieť, čo to v nedávnej minulosti spôsobilo. Myslel som si, že inteligentní ľudia sa po skúsenostiach z 20. storočia už nikdy nemôžu niečoho takého dopustiť.

Čo vám robí najväčšiu radosť?

Vnúčatá, či už tie, s ktorými sa rozprávame cez Facetime, alebo Vojta, ktorý je tu v Prahe a už začína chodiť po divadlách. Je s ním sranda, mal som v júni narodeniny, on prišiel, zabúchal na dvere, mal taký veľký klobúk na hlave a ja vravím: „Ty máš krásny klobúk, Vojto.“ A on: „Nie, to som len vtipný! Klobúk je darček pre teba.“

Ste taký ten starý otec, ktorý rozmaznáva svoje vnúčatá?

Primerane. (úsmev)

Ako si spomínate na svoje filmové roly zo 70. alebo 80. rokov?

Spomínam skôr na filmy, ktoré som nemohol natočiť napriek tomu, že som vtedy nič nevyviedol. Prišiel som o množstvo rolí len pre to, že komunisti vtedy rozhodli, že sa meno Hrušínský nesmie objaviť v titulkoch. Napríklad Václav Vorlíček mi ponúkol rolu v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku. Na druhý deň ráno mi volal a vravel, že to, žiaľ, nejde. A o niekoľko rokov neskôr, keď mi dal rolu princa Jaroslava v rozprávke Ako sa budia princezné, povedal mi: „To máš za princa, o ktorého si prišiel v Troch orieškoch pre Popolušku.“ (smeje sa) Filmov, v ktorých som vtedy nesmel účinkovať, bolo asi päť alebo šesť.

Luxusní byt na pronájem - Praha 1 - Josefov, Praha 1

Show property

Ja si vás pamätám v roli zlého právnika v seriáli Místo v životě. Ako sa hrá záporná rola a kde sa pre ňu berie inšpirácia?

Každý herec vám potvrdí, že záporné roly sa hrajú lepšie. Myslím si ale, že o skutočnom herectve sa dá hovoriť až po tej päťdesiatke. Dovtedy, ak máte talent, predpoklady a určitú vôľu, hráte síce najlepšie, ako v tú chvíľu dokážete. Ale až životné skúsenosti a určité bolesti a straty, ktoré sa v človeku nazbierajú, sú materiálom, z ktorého môže herec „brať“, aby bola jeho práca pravdivá. Pravda je vrcholom herectva – rovnako ako života.

Na čo sa môžeme vo vašom divadle tešiť na jeseň?

Rád by som pripomenul hru Naprostí cizinci, ktorá sa začne znova hrať v septembri. Iba mesiac sme hrali tiež Gin Game, čo je skvelá novinka s Jiřinou Bohdalovou a Milanom Kňažkom, ktorí podávajú svoje životné výkony.

A pripravujeme aj dve premiéry. Najprv novú českú hru o Karlovi Čapkovi, ktorú pre naše divadlo napísal Petr Vacek, volá sa Ze života Čapka. A na začiatku októbra začneme skúšať hru Mašíni. Hlavné postavy budú hrať Milan Šteindler a Jan Slovák a základnou myšlienkou je rozhovor medzi riaditeľom divadla a režisérom a autorom, ktorý túži uviesť hru o bratoch Mašínovcoch. Sami si začnú prehrávať určité situácie a vracajú sa tým do minulosti. Všetko vyvrcholí úplne prekvapivým a nečakaným záverom hry. Myslím si, že diváci sa majú na čo tešiť.

Ide o kontroverznú tému, polovica národa Mašínovcov odsudzuje, druhá polovica ich považuje za hrdinov, ktorí bojovali proti totalitnému režimu. Nechceme ľuďom vnucovať, čo si majú myslieť. Chceme im dať možnosť, aby sa rozhodli sami, k čomu sa priklonia. Či k pravde, alebo klamstvu.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.