Rýchla spoveď – farárka Martina Viktorie Kopecká: Farár musí byť trochu divný

Pýtajú sa vás ľudia často, čím to je, že práve s vašou vizážou ste farárka?

Áno. Práve nedávno som súhlasila s rozhovorom, ktorý sme natáčali v aute. Moderátor sa ma spýtal, ako sa to v živote môže stať, že som sa práve ja vydala touto cestou. Takisto mi povedal, že vlastne ako farárka nevyzerám. Položila som mu teda otázku, ako teda taká farárka má vyzerať, a on v podstate opísal „babizňu“, ktorá sa o seba nestará, neustále sa modlí a nevie, čo je to život.

Na jednu stranu ma to nahnevalo, pretože opísal zosobnený predsudok, ktorý je od reality naozaj na míle vzdialený. Na druhú stranu je asi fakt, že sme my ako kresťania vo svete málo vidieť, takže ťažko predpokladať, že spoločnosť zmení názor zo dňa na deň.

Ako by podľa vás mala ísť cirkev dobrým príkladom?

Myslím si, že kameň úrazu je predovšetkým v komunikácii cirkvi s okolitým svetom. Podľa mňa sa jej nevenuje toľko času a prostriedkov, a keď už cirkev komunikuje, človek mimo ňu o tom obvykle ani nevie.

Luxusní mezonet 4+kk na pronájem 292m2, Praha, Praha 5

Show property

Ale škatuľkovanie a predsudky nie sú v ľuďoch zakorenené iba voči cirkvi. Rovnako sa pozeráme na utečencov, LGBT skupinu alebo na ľudí iného náboženstva. Mnoho ľudí takéto minority na okraji spoločnosti kritizuje a zaujíma k nim nepriateľský postoj, ale otázne je, koľko ľudí s nimi v skutočnosti niekedy viedlo dialóg. Radi žijeme v svojom pokojnom hniezde, ničím nerušení, nikto nás neprovokuje a nemáme túžbu ísť do sveta. Nenecháme si vziať svoje tradície, oslavujeme Vianoce alebo Veľkú noc, ale v podstate ako spoločnosť o týchto sviatkoch vieme len základné informácie. Často nám chýba kritické myslenie a pozeráme sa na svet cez rôzne filtre, ktoré sú samozrejmé a automatické.

Ako to myslíte?

Ja som vždy bojovala s tým, že mnoho ľudí v mojom okolí sa držalo známych prísloví „lepší vrabec v hrsti ako holub na streche“ alebo „príliš nevybočovať, čo je doma, to sa počíta“ a riadili sa týmito malými myšlienkami. Pritom my Česi ako národ sme mali v histórii veľa velikánov, mysliteľov a spisovateľov.

Keď si napríklad vezmete myšlienky Václava Havla, tie najviac zarezonovali a ukázali, že keď máme inšpiráciu a dokážeme sa s niekým stotožniť, tak spoločne ako národ dokážeme mnoho. Boli sme toho svedkami napríklad počas pandémie. Myslela som si, že Česi sú nespoľahliví a nedá sa na nich obracať s prosbou o pomoc a spoluprácu. My sme ale byli schopní šiť zo dňa na deň rúška a ešte ich aj poctivo nosiť. Pre mňa to bolo veľmi pekné obdobie, keď sa mi potvrdilo, že ľudská solidarita naozaj funguje. Navyše sa ukázalo, že mnoho ľudí túžilo aj po nejakom duchovnom naplnení.

Áno, veľa ľudí malo čas sa na chvíľu zastaviť…

Presne tak. Mali sme viac času na premýšľanie, viac času byť sami so sebou. Mnoho ľudí mi spätne potvrdilo, že táto „povinná dovolenka“ im v podstate zachránila život, pretože už boli takí zahltení prácou, biznisom, povinnosťami a zlými vzťahmi, že jediné, čo potrebovali, bolo na chvíľu vypnúť. Zrazu akoby si človek naozaj uvedomil, čo je v živote naozaj cenné, o čo sa dá opierať. Ľudia sa v dnešnej dobe pýtajú po duchovnom živote a skúmajú svoju životnú cestu. A na tom záleží.

Ako by mala vyzerať komunikácia cirkvi so spoločnosťou?

Ježiš pracoval s rybármi. Neboli to jadroví fyzici, boli to ľudia ako my dnes. Ak by sme sa spýtali, či mal Ježiš okolo seba „lepší materiál“, ako sme my dnes, odpoveď by znela: rozhodne nie. Vzal si k sebe ľudí, ktorí mu boli blízki a ktorí lovili do sietí ryby. Preto si myslím, že dnešná cirkev by sa nemala úplne strániť svojho pôsobenia na súčasných sociálnych sieťach a platformách. Myslím si, že keby Ježiš v dnešnej dobe používal Facebook, tak by boli jeho prioritou najmä osobné stretnutia.

Keď som začala študovať teológiu, tak som si sama všimla, aká dlhá a komplikovaná cesta pre mňa viedla do kostola. Nevedela som, kam mám ísť, čo tam mám robiť, čo tam mám komu hovoriť a čo ma tam vlastne čaká. Všetky tieto úzkosti, ktoré som mala, ale prežívajú mladí, ako aj starší ľudia aj v dnešnej dobe. Cirkev by ich mala zbaviť takýchto strachov. Mala by povedať: „Je v poriadku, že ste na ceste hľadania, buďte tu s nami a pýtajte sa na to, čo vás zaujíma.“

My farári často podobnou slepotou trpíme, pretože si myslíme, že ľudia predsa musia vedieť, čo sa v kostole deje. U nás v kostole robíme takzvané cvičné bohoslužby, keď postupne prechádzame bohoslužbou, zastavujeme sa a vysvetľujeme si zmysel jednotlivých častí a gest. Mojou túžbou je, aby ľudia do kostola prichádzali sebavedome a aby ich príchod neuvádzal do rozpakov. Zároveň si myslím, že cirkev by mala ponúkať program pre všetky vekové skupiny a mala by rozprávať jazykom súčasnej doby.

Súčasní mladí ľudia sú nároční konzumenti, a preto som napríklad rada za svojich kolegov z Českobratrskej cirkvi evanjelickej Pastoral Brothers, ktorí robia osvetu vtipným spôsobom. Áno, niekedy sú ich videá dosť na hrane, ale práve vďaka tomu si to človek dobre zapamätá. Je množstvo farárov, ktorí sa vo voľnom čase venujú rôznym zaujímavým činnostiam: niekto rád maľuje, niekto sa venuje práci na záhrade. Kolegyňa farárka Sandra napríklad ešte vyštudovala pivovarníctvo.

Čo máte rada vy?

Ja si rada dám pohárik vína a užívam si pocit, že som. Nedávno mi niekto napísal: „Paní farárka, ak budete aj naďalej podporovať lobby tvrdého alkoholu a tabakových výrobkov, tak to nedopadne dobre.“ A ja tomu rozumiem. Keď prednášam, že telo je chrám, tak tým nemám na mysli len mejkap či krásne oblečenie, ale aj to, čím telo živíme a napájame. Mali by sme hľadať rovnováhu a zároveň nerezignovať na radosť.

Tým samozrejme nechcem nikoho nabádať k tomu, aby nekontrolovateľne pil a fajčil. Mám len pocit, že to nie je v rozpore s vierou. Cesta k závislosti je krátka, je dôležité si to uvedomovať. Koniec-koncov, pred pár rokmi som urobila štátnice z adiktológie. Keď túto tému odľahčím, farár je ale v podstate povolanie, v ktorom je náplňou práce piť alkohol.

Ako sa na vaše povolanie pozerajú muži?

Som presvedčená, že prvé dve ženy, ktoré naše cirkev vysvätila v roku 1947, to rozhodne mali ťažké. Ja som sa však s prekážkami v našej cirkvi už nestretla. Nestretla som nikoho, kto by mi hovoril, že pre to, že som žena, nesmiem to či ono. Mimo cirkev ale moje povolanie budí zvedavosť a paradoxnú fascináciu, ktorá niekedy zaváňa i nejakými narážkami.

Často sa mi stane, že mi niekto napíše e-mail, že ma niekam pozýva a opíše môj vzhľad. Ja, pokiaľ môžem, tak na otázky odpovedám. A vždy sa snažím odpovedať slušne, takže napíšem: „Nehnevajte sa, ale ja na súkromné stretnutia nechodím. A ak chcete prísť do kostola, tak vás vítam.“ Potom sa stáva, že sa dotyčný nahnevá a osočí ma z toho, že nie som dobrá duchovná, ak sa s ním nechcem stretnúť. Začne namietať, že by sa vlastne pri tej našej spoločnej večeri alebo káve chcel aj vyspovedať a mal by záujem o pastoračný rozhovor. Potom príde reakcia typu, čo som to vlastne zač, ak nie som schopná s niekým ísť von, a spustí sa lavína výčitiek. Tam už si dovoľujem nereagovať.

Prodej bytu s balkónem, Smetanovo nábřeží, Praha 1

Show property

Ale obvyklou reakciou mužov je skôr milá zvedavosť. Keď som bola v roku 2018 na pozvanie Františka na biskupskej synode, dostala som ceduľku, kde bolo napísané „bratský delegát“, pretože ženský tvar pro túto funkciu nemali. Na začiatku môjho pobytu to bolo ťažké, skoro nikto sa so mnou nerozprával. Hneď ako sa mi však podarilo dať sa s ostatnými farármi do reči, pristupovali ku mne naozaj veľmi ľudsky. Dá sa povedať, že dokonca ako k dcére, ktorú prijímajú so všetkou láskou a toleranciou. Niektorí mi dokonca prezradili, že sú moji fanúšikovia. Sám pápež František sa so mnou vyfotil v talári. A potom ešte niekoľkokrát pri iných príležitostiach.

Vy ako farárka aj často sobášite. Ale zaujíma ma, ako to máte v súkromnom živote so vzťahmi vy?

Hovorím si, že Pán Boh vie, čo so mnou, a až to príde, tak to príde. Naši duchovní sú ženatí alebo duchovné vydaté, a je to tak dobre. Sama si nedokážem dosť dobre predstaviť, ako by som s ľuďmi mohla hovoriť o vzťahoch, ak by som čerpala len z kníh alebo predstáv. Verím, že aj v dnešnej rýchlej dobe sa dá nájsť partner na celý život a že má zmysel vzťahy budovať. Milovať a nechať sa milovať.

Takže sa riadite skôr srdcom ako rozumom?

Rozhodne áno! Ja aj napriek tomu, že som veľmi racionálny človek, tak to rozhodne neplatí o vzťahoch. (smiech) Som presvedčená, že jeden človek k tomu druhému jednoducho patrí. Verím, že sú stvorení pre seba a majú sa navzájom rozvíjať a doplňovať. A to bez toho, aby sa musel jeden alebo druhý obmedzovať. Ich potenciál sa nesčítava, ale násobí.

No na druhú stranu, nie som úplne presvedčená, že všetci si musia stihnúť založiť rodinu do dvadsaťpäťky. Ako rodinný terapeut často viem, že je niekedy lepšie, keď sa pár dopracuje k dôstojnému rozvodu, pretože je v manželstve verbálne či fyzické násilie, a tým trpia všetci.

Vzťahy sú v našom živote veľmi zásadné a dávajú nám mnoho síl, nádeje a viery. Ak vidíme, že sa s nimi deje niečo zlé a už sme vyskúšali všetky možnosti, tak je potom asi najlepšie daný vzťah ukončiť. Niekedy sa počas tohto procesu vydá človek na dlhú cestu, na ktorej zisťuje, kým v skutočnosti je a čo je zmyslom jeho života.

Akú sú najčastejšie problémy, s ktorými vás páry navštevujú?

Väčšinou za mnou chodia ľudia v strednom veku, ktorí napríklad už majú deti, ale prežívajú určitú samotu napriek tomu, že sú vo vzťahu. Chodia za mnou takí ľudia, ktorí sú si už hodne vzdialení. Najčastejší príklad je, keď žena zostane s deťmi doma, otec pracuje a vlastne sa v tom bežnom živote úplne míňajú. Matka sa venuje deťom, ale nemá vedľa seba partnera alebo manžela. Má vedľa seba len niekoho, kto jej dáva peniaze, ale nijako s ňou citovo alebo intímne nežije. Potom dochádza k takým rozporom, keď jeden nevie, čo si myslí druhý, a neopýtajú sa na to. Páry vedľa seba potom len prežívajú a odnášajú si to predovšetkým deti.

Dolieha aj na vás niekedy pocit samoty?

Áno, vlastne celkom nedávno som mala takú krízu. Cítila som veľký tlak, na nič som nemala čas, a tak som vnímala, akoby Boh bol veľmi ďaleko. Uvedomila som si ale, že to, čo mi najviac pomáha, je naozaj to v pokore Bohu povedať. Som dosť akčný typ človeka a mám tendenciu urýchľovať fázu čakania. Ja často mávam krízu pred svojimi narodeninami. A moje vysvetlenie je, že potrebujem ešte niečo pochopiť, než prejdem do ďalšej fázy. Najhoršie to bolo, keď som vstupovala do Kristových rokov. Teraz s odstupom sa na tridsiaty tretí rok pozerám ako na radostný a krásny. A ak v ňom bola bolesť, tak sa premenila v silu.

Bolesť?

Áno, tá mi v živote pomohla pochopiť mnoho vecí. Často, keď stojím pred nejakou iracionálnou a paradoxnou situáciou, dokážem ju vyriešiť len vtedy, keď si siahnem na dno svojho vlastného vnútra. Samozrejme sa pri tých problémom dosť hnevám, obzvlášť pri veciach, ktoré sa opakujú už niekoľkýkrát. Keď stretávam rovnaký typ ľudí, keď riešime v práci tie isté veci, tak to znamená, že sa tej konkrétnej úlohe máme viac venovať. Vo chvíli, keď to dokážeme zvládnuť a neutečieme, tak sa to napríklad už nevráti.

Dlho ste pracovali vo veľkej firme. Stratili ste pre svoju novú cestu veľa priateľov?

Prekvapím vás, ale asi väčšinu áno! Mala som priateľov v korporáte, kde sa toto moje rozhodnutie nestretlo s veľkým pochopením. Kolegovia sa pýtali, prečo odchádzam z dobre platenej práce, v ktorej som mala vidinu kariérneho rastu.

S niektorými síce v kontakte som, ale kamarátov mám skôr v oblasti cirkvi. Už veľmi nemám chuť vysvetľovať niekomu, že jednoducho v sobotu večer nechcem ísť na večierok, pretože v nedeľu ráno slúžim a potrebujem byť v dobrej kondícii.

Takže dá sa povedať, že často „prepínate“?

Ono to tak niekedy je, keď je človek s ľuďmi, ktorí vás nepoznajú. Keď som napríklad na nejakej svadbe, na ktorej sobášim, tak sa na mňa okolie pozerá stále ako na farárku. Práve nedávno som bola v Liberci na psychoterapeutickom výcviku. Vracala som sa večer do hotela, strapatá, unavená, a stretla som tam paniu, ktorá práve išla na bicykli a zakričala: „Jé! Pani farárka.“ A išla ďalej. Ja si navyše dosť často sama pre seba rozprávam na ulici.

Prečo?

Buď mám v slúchadlách pustenú audioknihu a komentujem dej, alebo si nahlas opakujem nejaké vety do kázne. Takže si hovorím, že keď ma ľudia niekedy stretnú, tak sa musia občas zľaknúť. Ale zase farár musí byť aspoň trochu divný, aby bol autentický.