Je piatym Čechom v prestížnej organizácii UFC. Bojovník MMA Jiří „Denisa“ Procházka patrí v súčasnosti medzi najúspešnejších českých MMA bojovníkov. Fanúšikov tohto bojového športu presvedčil o svojich kvalitách nedávno svojím prvým zápasom pod taktovkou UFC s Volkanom Oezdemirom, ktorého napriek počiatočnému zaváhaniu porazil. Tým sa stal momentálne najobletovanejším fighterom dnešných dní. V rozhovore pre LP-Life.sk sa Jiří zveril nielen so svojou vášňou pre šport, ale porozprával nám aj o tom, čo ho teší a trápi mimo klietku.
Nie. Ja už to nerozlišujem. Prečo aj? A som za to rád. Mám radosť z dobre vykonanej práce, že sme tam urobili všetko správne. Ale čím ďalej viac si uvedomujem, že práca v UFC je teraz ešte len predo mnou, a už teraz sa teším na ďalší zápas.
Väčšina MMA bojovníkov, s ktorými som hovorila, sú plní emócií. Ja z vás žiadne emócie prakticky necítim. Ako ste sa dopracovali k tomuto vnútornému pokoju?
Je nutné si to neustále uvedomovať a skúmať v každej situácii, a to v zápase aj mimo zápas. Nakoniec človek aj tak príde na to, že tá chvíľa je vždy rovnaká. A len on sám z nej urobí dobrú alebo zlú situáciu, malý alebo veľký zápas. Nie. Každá chvíľa je rovnaká. Respektíve, každá chvíľa nie je rovnaká, ale ten pokoj je v každej tej chvíli.
Ešte ste nemali ani tridsať rokov a mám pocit, že sa rozprávam s päťdesiatročným človekom. Cítite niekedy, že ste vďaka svojej filozofii získali úplne inú múdrosť, než majú napríklad vaši vrstovníci?
Je to tak, musia tomu ale zodpovedať aj skúsenosti. Niekedy sa správam až príliš mudrlantsky, v živote je ale nutné nazberať skúsenosť, múdrosť a z toho vychádzať. Občas na toto narazím, a preto som rád, že trávim čas s ľuďmi, ktorí sú odo mňa starší. Trávim veľa času s trénermi, vďaka čomu to môžem do seba viac nasiaknuť.
Pred dvadsiatkou, keď som začínal s thajským boxom. Vravel som si, že je to môj sen, doň sa opriem naplno a chcem byť profesionálny zápasník. Robil som všetko pre to, aby som bol za to platený.
To je pravda, to bolo v druhej alebo prvej triede. Inšpiroval ma Jurský park. (smeje sa) Keď som potom začal so zápasením, inšpirovali ma bitky, mlátenie a to, ako sa sekajú thaiboxeri.
Nerád vravím, že sa boja, ale verím, že je dôležité, aby mali ľudia úctu a rešpekt. To som si chcel vždy vydobyť, aj v bitkách na diskotékach. O to mi predovšetkým vždy šlo. Aby som mal povesť toho najväčšieho bitkára a aby miestni borci sklonili hlavy a uznali ma.
Ale pre mňa sa nič nemení. Budem sa opakovať, ale so svojím trénerom Jaroslavem Hovězákom sme si povedali, že nech sa deje, čo chce, budeme vždy rovnakí a nič sa pre nás nezmení. Pre mňa sa nič nemení. Voda chutí stále rovnako, vzduch je stále rovnaký, a to sú pre mňa tie dôležité veci. Aby sa základný postoj nemenil.
A keby som sa náhodou zmenil na nejakého namysleného blbca, bolo by to pre mňa zlyhanie. Je to o tom, čo zastávate. Keď si poviem, že chcem byť nejaký, tak aj keby padalo nebo, tak taký jednoducho budem. Bodka.
Občas som mal čas medzi tréningami a tréner sa ma pýtal, čo budem robiť, a vravel, nech idem na vysokú. Nechcel som. Potom ma k tomu začal nútiť ešte bývalý riaditeľ mojej strednej školy. Tak som nakoniec povedal: „Dobre, idem tam.“
To áno, tiež ale musíte myslieť na budúcnosť. V klietke nemôžete bojovať večne. Máte už predstavu, čo budete robiť potom?
Môj vysnený súper som ja sám. Premýšľal som nad tým, s kým by som chcel zápasiť a trénovať. Mne ide v zápasení predovšetkým o posun – zlepšovať sa k majstrovskej podobe.
Vyzeralo, ale to najväčšie možné majstrovstvo je byť absolútne zraniteľný, a napriek tomu s ľahkosťou zvíťaziť. Tieto princípy sa snažím zaradiť do súboja. Ešte to nie je na tom leveli, na ktorom by som to chcel mať, ale viem, kam idem a akú predstavu by som chcel presadiť. Zatiaľ to tak ešte nie je, ale idem za tým. Musím sa k tomu prebiť. Niekedy aj cez nepríjemné rany, ale to, čo som predvádzal, už sa k tomu blíži.
Podľa toho, čo hovoríte, mám predstavu, že súpera porazíte myšlienkou. Nemáte ruky pri hlave a necháte sa biť…
Ja som sa nenechal biť, celý zápas som mal absolútny prehľad. Okrem tých pár rán, ktoré som schytal a ktoré mnou zamávali. Bol som však na ne pripravený.
A až to budem mať, tak čo? Ja už to teraz mám. Mám tú najlepšiu prácu, akú som si kedy vysnil. Mám skvelé auto, je mi fuk, že nemám Ferrari, mám dom…
To je jeden z ďalších cieľov, mať raz rodinu. Vášeň a lásku dávam teraz predsa len do boja a do tej svojej cesty.
Asi áno. Bola skvelá partnerka, obetavá, urobí prvé posledné. Som rád, že so mnou bola, ale teraz mám svoju misiu, a tú musím splniť.
Už to chápe, teraz už to chápe. Už som ju naučil, že mi musí fandiť, nech sa deje čokoľvek, a stáť pri mne. Predtým tam bol strach, že to nemám robiť. A nech robím niečo iné.
Nalaďujem sa na prírodu. V lese je to oveľa viac cítiť. Kto je na prírodu viac senzitívny, je to úžasné spojenie.
Vďaka MMA veľa cestujete. Máte niekedy čas okrem tréningov spoznať aj krajinu, v ktorej práve ste? Baví vás to spoznávanie?
Baví. V Japonsku som bol napríklad na zápasoch desaťkrát, ale spoznal som ho pramálo. To bývalá priateľka Kamila ho spoznala viac než ja. Bol som na hoteli a musel som plniť povinnosti. A ona cestovala Japonskom zhora nadol.
Keď skončíte svoju misiu a dosiahnete majstrovstvo, kam pôjdete ďalej? Nájdete si čas na to, založiť rodinu a cestovať?
Neviem. (smeje sa) Naposledy som ho mal v Abú Dabí. Priniesli ho na raňajky a ja som si povedal, že si ho nedám, že si dám až víťazný po zápase. Prišiel tréner a povedal, nech nie som blbý, že nikdy neviem, čo sa stane, môže sem spadnúť lietadlo alebo čokoľvek. Tak som si ho dal už pred víťazstvom.
Zo začiatku pre to, aby moji fanúšikovia mali čo kupovať. Teraz už sme to zaobalili do funkčnej bielizne na tréning, aby sme uspokojili mojich fanúšikov aj fanúšikov bojových športov. Všetko oblečenie a suplementy sú také, ktoré sa snažím používať denne. Nie je to nič zbytočné, sú to skutočne len funkčné veci, ktoré človek naozaj využije. Zistil som, že som do seba sypal množstvo blbostí, ale boli k ničomu. Preto je nutné vyberať si aj zo suplementov len to, čo telo nevyhnutne potrebuje, a nič viac. Potom je dôležitá už len dobrá strava.