Rýchla spoveď – kaskadérka Hana Dvorská: Chodila som s Bradom Pittom do posilňovne
V septembri oslávi šesťdesiatku, ale jej životnú energiu a silu často nemajú ani dvadsaťroční. Najstaršia česká kaskadérka Hanka Dvorská neustále športuje. Neustále. Keď neskáče z lietadla, nejazdí na bicykli alebo nelezie po skalách, predcvičuje vo fitnescentrách a trikrát týždenne „týra“ o šiestej ráno skupinu dobrovoľníkov na svojom Boot Campe. A, samozrejme, naďalej aktívne natáča a dubluje tie najslávnejšie mená, ktoré vám napadnú, napríklad Angelinu Jolie. Hoci túto mamu dvoch detí a dnes už aj babičku dvoch vnúčeniec postretlo v živote niekoľko kotrmelcov, či už v láske alebo zdraví, stále sa smeje ako kôň. Vraj to inak nejde a život sa podľa nej nesmie brať tak vážne, pretože aj tak raz všetci zomrieme. V rozhovore pre LP-Life.sk nám Hanka porozprávala o svojich začiatkoch vo filme, ako aj o tom, ako sa chce dožiť smrti v zdraví.
Čomu sa venujete každý deň?
Venujem sa športu, pretože to je môj životný štýl. Nehrám sa ale na žiadnu vrcholovú športovkyňu. Rada sa hýbem a najviac ma to baví s ľuďmi. Pred 13 rokmi som rozbehla svoj Boot Camp Hanky Dvorskej a preň žijem. Chodí mi tam dosť ľudí a ja pre nich trikrát týždenne pripravujem pekné ráno. Pre asi tridsať ľudí vymýšľam, kam spolu pobežíme, a čo im ukážem, aby mali z toho behania aj nejakú pridanú hodnotu. Vravím tomu bežecko-kultúrno-poznávacia činnosť.
Ďalšou mojou aktivitou je, že som inštruktorka lekcií vo fitnescentrách Form Factory, Factory Pro a Xplore Na Příkopě, pretože samotné behanie by ma neuživilo. Vediem lekcie cvičenia, ktoré zahŕňajú posilňovacie cviky, kardio prvky, robila som spinning a teraz sa navyše venujem aj joge.
Koľko hodín týždenne strávite športom?
Každý deň mám minimálne štyri inštruktorské hodiny, a tie musím odviesť na 100 percent, pretože ľudia cvičia podľa mňa. A ja chcem, aby ich úsilie bolo takisto stopercentné. Inak chodím so svojím partnerom behať na rôzne závody, na kajak, na bicykel, v zime na bežky, v lete si občas skočíme z lietadla. Celkom sa tým životom prešportovávam. Už sa ale nijako nedriem a mám radosť, že sa jednoducho môžem hýbať.
Mať takúto skvelú postavu v šesťdesiatich rokoch, to vás ženy vo fitku musia nenávidieť…
Nechcem machrovať, ale myslím si, že by som ich tým mohla skôr inšpirovať. Keď človek frčí celý život stále rovnako a má takýto životný štýl, tak sa môže do šesťdesiatky úplne v pohode udržať v super kondícii.
Vraveli ste, že vás behanie neuživí. Dokedy hodláte pracovať? Nemáte už podľa zákona nárok na dôchodok?
To neviem, to sa budem musieť ísť niekam spýtať. (smeje sa) Aj tak si ale myslím, že budem mať taký malý dôchodok, že to ani nemá cenu. (smeje sa) Takto chcem ale žiť stále, aj na dôchodku.
Zhrešíte občas? Dáte si napríklad alkohol?
Nie, alkohol nepijem. Za celý život som nevypila ani pol litra piva a ak som niekedy mala štamperlík, dalo by sa to spočítať na prstoch jednej ruky. Alkohol mi nechutí a opité ženy nie sú pekné. (smiech) V mladosti som sa venovala parašutizmu v stredisku vrcholového športu v reprezentácii a keď skáčete z lietadla, nemôžete piť. Väčšina športovcov môže ísť napríklad večer na pohárik, ale parašutisti veľmi nie. My sme museli byť neustále triezvi. Naši nepili a môj brat takisto nikdy nepil. Keď som dosiahla dospelosť a mohla piť, pýtala som sa sama seba, prečo s tým začínať. Som veselá aj bez alkoholu. Alkohol nikoho veľmi neposilní.
Máte okrem športu aj inú závislosť? Niečo, bez čoho si nedokážete predstaviť život? Napríklad čokoládu každú nedeľu?
Čokoládu jem normálne, ale nie som závislá. Som skromná, stačí mi chleba s maslom. Pre mňa jedlo nie je priorita, neriešim ho a vôbec naň nemyslím.
Máte nálepku ako najstaršia česká kaskadérka. Čo ste naposledy natáčali?
Carnival Row, kde hrá Orlando Bloom. Potom natáčame The Wheel of Time, to je veľký seriál, sú v ňom príšery, veľké zvieratá a všetci sa tam navzájom vraždia. Ja som tam hrala zožranú ženu, vláčil ma po zemi nejaký pterodaktyl a vrhali sa na mňa iné príšery. Mala som špeciálny kostým s vyvrhnutými črevami. Zajtra idem ešte na inú kostýmovú skúšku, kde budem hrať starú pani, ktorú ušliape dav nejakých upírov pri páde lietadla. Zase nejaké sci-fi.
Skutočne na vás niekto šliapne?
Možno áno. Samozrejme, nerozdupú ma tam, mám chrániče, ale niekto na mňa asi musí stúpiť, aby to nejako vyzeralo.
Dublovali ste mnohých slávnych ľudí…
Áno, napríklad Dášu Havlovú, Markétu Hrubešovú alebo aj Jiřinu Bohdalovú. Padala som za ne pod auto, topila sa, padala zo schodov, jazdila na motorke… Asi najslávnejšiu ženu som dublovala Angelinu Jolie.
Stretla som sa s mnohými slávnymi ľuďmi, napríklad aj s Bradom Pittom, Liamom Neesonom, Dolphom Lungrenom, Jackie Chanom, Vinom Dieselom alebo práve teraz nedávno s Orlandom Bloomom. Sú to ale stále ľudia ako my. Nás, kaskadérov, berú normálne, je to naša práca. S Bradom aj Orlandom som chodila do posilňovne, s pani Janou Štěpánkovou, ktorú som často dublovala, sme boli vlastne kamarátky. Vždy sa ma pýtala, ako mi rastú detičky, a čo je nové. Od cudzích herečiek som občas za to, že som sa za ne nechala zabiť, dostala nejaký darček, od starších českých hercov, ktorí už nie sú medzi nami, som sa zas vždy dozvedela niečo zaujímavé o minulosti. (smeje sa)
Aké to je, keď vami niekto praští o zem a vláči vás?
Od toho som kaskadérka, inak by to mohol robiť každý. Musím vedieť znášať malú bolesť. Telo musí byť osvalené, pretože keby som bola z tvarohu, mohla by sa mi zlomiť ruka alebo noha. Keď mám pevný svalový korzet a som celá spevnená, verím si a moje telo je tiež menej rozbitné. Moje svaly sú také moje chrániče. Keď je to možné a nie je to vidieť pod kostýmom, mám aj naozajstné chrániče. Keď ale hrám nejakú pani v sukni a halenke, je to ťažšie, pretože chrániče by boli vidieť.
Vraveli ste, že aj skáčete z okien alebo robíte scény s výbuchmi. Viem, že sa nebojíte, ale je niečo, čo vás vyslovene desí?
Nedesí. Kedysi to bolo vo filmovej brandži drsnejšie ako dnes. Keď som padala z okna, boli podo mnou na chodníku škatule, musela som pád rozložiť na čo najväčšiu plochu a po páde sa zaboriť do škatúľ. Samozrejme, teraz sa vo filmoch tiež padá z okien, ale keď je to možné, pád sa brzdí lankom pádovej brzdy a tesne nad zemou sa zabrzdí. V snímke je vidieť len ten pád, dopad potom už točí herec alebo dublér.
Alebo keď horelo, musela som na seba navrstviť viac oblečenia, aby ma oheň nepálil. Poliali mi chrbát benzínom, škrtli zápalkou a horela som. Bola to chvíľka, napríklad šesť sekúnd, kým ma to začalo páliť, vietor mi musel fúkať do tváre, aby šli plamene za mňa. Keď to už začalo páliť, hodila som sa na zem, a chalani tam stáli pripravení s hasičákom, nádobami s vodou a handrami a uhasili ma. Dnes je to rovnaké, ale máme pod kostýmom špeciálny gél a oblek. Začínala som v roku 1978, vtedy nebolo nič, žiadne vychytávky a robili sme všetko naostro.
Máte nejaké pozostatky na tele, nejaké zranenia?
Môj najhorší úraz bol, keď som si pretrhala v kolene predné aj zadné väzy. Točili sme v Turecku výbuch, stalo sa to ale pri tréningu. Absolvovala som dve operácie, dali mi väzy z mŕtvoly a rok som vynechala. Teraz mi po záťaži vždy opuchne, ale tvárim sa, akoby sa nič nedialo. Musím sa s tým naučiť žiť. (smeje sa)
Je ťažké vrátiť sa po roku do formy?
Musíte mať nejakú motiváciu. Povedala som si, že „jednoducho musím“. Samozrejme, že keď sa mi to stalo, vravela som si, že to bez pohybu nevydržím. Potom som zistila, že človek strašne rýchlo zlenivie. Po dvoch mesiacoch som zrazu bola spokojná, nič som nerobila, učila som sa, čítala som si a nešportovala som.
Potom som ale pocítila, že to vlastne nie som úplne ja, a v tej chvíli som si povedala: „A dosť!“. Keď sa tá pauza preženie, človeku sa nemusí podariť naskočiť späť. Obzvlášť, keď už nemá dvadsať. Bolo to ťažké, ale po dvoch mesiacoch od operácie som začala chodiť plávať, potom som začala viesť hodiny spinningu a postupne som sa dostala späť do formy.
Aké je inštruovať mužov? Ako sa tvária, keď im dá záhul šesťdesiatročná žena?
Myslím si, že ma rešpektujú. Ešte pred piatimi rokmi som chcela byť najlepšia. Ešte som s nimi mohla stále držať krok a dávať im celkom zabrať. Teraz už mám šesťdesiat a vek nezastavím. Mladí chalani sú, samozrejme, lepší. Zvolila som inú formu tréningu, dávam chalanom zabrať, ale už všetky cviky nerobím s nimi. Už im ich len predvádzam a nech makajú! Začala som cvičiť so staršími ľuďmi alebo mladými dievčatami, ktoré nie sú také vyšportované, aby som im bola príkladom. Všetci sa veľmi zlepšujú a mám z toho obrovskú radosť.
Čo si želáte k šesťdesiatke?
Aby som bola zdravá a mohla takto stále fungovať.
Do akého veku?
Chcem doskákať do rakvy, chcem zomrieť zdravá. (smeje sa) Zatiaľ to ide, ale už nerobím tie šialenosti ako predtým.
Čo napríklad?
Neviem. Viedla som v Sokolovi tréningy, ktoré boli hrozne drsné, a potom sa nám všetkým chcelo až zvracať. Skúšala som rôzne saltá do žineniek, do vody, jazdila na bicykli po šialených terénoch. Bolo mi jedno, či si niečo urobím. To už by som teraz asi nerobila.
Dnes mi, napríklad, keď som doma a varím, napadne, že si musím zacvičiť kliky. Odložím varešku a urobím štyridsať klikov. Človek sa musí neustále udržiavať, nejde to samé od seba. Alebo som na chate a nechce sa mi ísť behať, keď baby sedia na verande a pijú kávu. Nechce sa mi, ale idem, pribehnem a som šťastná. Robím to pre ten pocit potom.
Čo vaše deti a vnuci? Športujú tiež?
Áno, obaja sú kaskadéri. Robili to odmalička, pretože je dopyt aj po detských dubléroch. Potom začali robiť dospelých kaskadérov. Martin je ale profesiou zdravotnícky záchranár, vyštudoval vyššiu odbornú školu a je výborný horolezec, venuje sa najmä boulderingu. Tiež má silnú morálku, asi po mne.
Dcéra Míša má svoje fitnes, robí tam inštruktorku. Má dve deti, ale všetko nejako zázračne stíha. Obe deti sú nadané na šport, sú poslušné a šikovné. Mám ich rada.
Máte tu kontrabas a bicie. Hráte?
Ten som dostala od môjho ocka k osemnástke, tak som sa naučila hrať. Kedysi, keď neboli mobily, ľudia sa stretávali, rozprávali a bola stále sranda. Všetci sme hrali na nejaký hudobný nástroj a bolo to takmer normálne. Kto nehral, naučil sa za pochodu aspoň pár akordov na gitaru. Teraz všetci čumia do telefónov. Vtedy ale chcel každý niečo vedieť a nepozerať sa len do steny.
Preto si myslím, že našu generáciu tvoria šikovní ľudia. Od desiatich rokov som sa učila akordy na gitaru, potom som chcela basu. S kamarátmi sme neskôr založili kapelu, tak som sa ešte naučila hrať na mandolínu. Veľmi rada spievam. Človek sa stále niečo učil.
Keď boli moje deti malé, zapísala som sa do kurzu a naučila som sa šiť. To sa mi hodilo pri šití oblečenia pre deti aj športového vybavenia pre kamarátov. Kúpila som si výkonné šijacie stroje a šila sedáky na horolezectvo, na paragliding, batohy a podobne. Neustále som cvičila a chcela som zamestnať aj svoj mozog, tak som sa po revolúcii prihlásila na angličtinu, na ktorú chodím doteraz, aby som to nezabudla.
V päťdesiatich piatich rokoch som sa prihlásila na španielčinu. A bola som tam sama medzi samými mladými, ktorí sa učia rýchlejšie než teraz ja. Už to do hlavy tak dobre nelezie a nemala som poriadnu motiváciu, preto som to po dvoch rokoch nechala. Teraz sa učím na bicie. To zamestnáva mozog viac než jazyky. (smiech)
Vy rozhodne nezaháľate. Čo láska, máte nejakú?
Bez lásky by to nešlo, to je jasné! Mala som manžela tridsaťpäť rokov, ale on sa rozhodol vymeniť ma po toľkých rokoch za mladší model. To ma, samozrejme, zrazilo na kolená, ale ako sa vraví, čas všetko napraví. Dnes mám partnera Emila a som šťastná. Je to chlap, na ktorého sa môžem spoľahnúť. Je to takisto veľký športovec a miluje ma. Myslím si, že každý má niekde svoj náprotivok. Každý. Vidím to na svojich Boot Campoch, to tiež funguje ako taká zoznamka. Vždy, keď sa tam dá niekto dohromady, veľmi ma to teší.
Ako je možné, že ste neustále taká veselá? Viem, že máte diagnostikovaný neoperovateľný nádor na mozgu…
To mám, to je pravda. To sa mi stalo po tom, čo ma manžel opustil. Asi som si ho vyplakala. Pozrite sa, čo s ním mám robiť? Jednoducho tam je a vraj nezmizne. Nedá sa vyoperovať, je na zlom mieste. Tak ho ignorujem a tvárim sa, akoby tam nebol. Aj tak s ním nič neurobím, takže, čo na tom.
Jednoducho žijem ďalej tak, ako chcem a ako ma to baví. A kým to pôjde, tak takto žiť budem. Nemôžete brať tieto všetky veci príliš vážne, to by ste sa zbláznili. Áno, občas ma niečo bolí, telo nie je perpetuum mobile, ale bolestiam sa nepoddávam. Budem robiť všetko, čo ma baví, kým budem môcť. Chcem sa obklopovať len dobrými ľuďmi a každý deň urobiť niekomu čo i len maličkú radosť. Potom mám dobrý pocit z toho, že tu nežijem márne.
