Rýchla spoveď – Lucie Borhyová: Nerada vyslovujem nahlas veľké súdy

Ako prežívate leto?

Ja prežívam leto vždy krásne, pretože leto milujem. Je to moje ročné obdobie, milujem horúce a teplé počasie. Je pravda, že tento rok je to trochu iné ako obvykle, je pre nás netradičné z mnohých uhlov pohľadu, pretože zvykneme pomerne často cestovať. Teraz trávime väčšinu času v Českej republike. Ale to má tiež niečo do seba.

Na Instagrame som ale videla nejaké fotky pri mori.

Mali sme naplánované Španielsko, ale vzhľadom na situáciu sme tam neleteli a zmenili sme program. Chceli sme ísť k moru, tak sme zvolili ten najjednoduchší variant v tom zmysle, že ak by sa čokoľvek stalo, sadneme do auta a hneď sa vrátime.

Tým variantom bolo Chorvátsko. Nechceli sme ísť až dole na Makarskú riviéru, takže sme zvolili Istriu, pretože je autom asi najbližšie, je to asi desať hodín cesty. Deti nie sú veľmi zvyknuté na takéto ďaleké cesty, pretože väčšinou lietame, takže sme mali po dlhom čase trochu dobrodružstvo. Okrem toho sme to brali tak, že ak by sa čokoľvek stalo, sadneme do auta a „o chvíľu“ sme doma. V dobe koronavírusu neviete, čo sa stane, a navyše sa situácia mení z minúty na minútu a človek nikdy netuší, či počas dovolenky nebude prijaté nejaké nové opatrenie. Obzvlášť s deťmi je to iné, než keď cestujete sami.

Pronájem bytu 3+kk - Praha 1 - 108, Praha 1

Show property

Cestovali ste aj s partnerom?

Šli sme všetci, celá rodina.

Ako dlho už pôsobíte na Nove?

5. augusta 1999 sme spolu s Reyom prvýkrát moderovali Televízne noviny, ale do Novy som nastúpila na pozíciu pomocnej redaktorky v spravodajstve v roku 1997. Tento rok budeme s Reyom oslavovať dvadsiate prvé výročie v Televíznych novinách a v Nove to bude pre mňa dokopy dvadsaťtri rokov. Pripadá mi to, akoby som sa otočila, a tých dvadsaťtri rokov len tak utieklo. Je to neuveriteľné, mám pocit, že som nastúpila včera. Je to smutné v tom, ako čas strašne rýchlo letí.

Na vás to vôbec nie je vidieť. V dnešnej dobe je ale obdivuhodné udržať sa v jednej práci takto dlho. Nemali ste niekedy nutkanie skúsiť niečo iné niekde inde? Určite ste museli mať množstvo ponúk.

Musím priznať, že ponúk bolo mnoho. Ja som ale verná a konzervatívna a keď sa mi niekde páči a som spokojná, nemám tendenciu nič meniť. Tak to mám ale vo všetkom, nielen v práci. Som spokojná a vďačná za prácu, ktorú mám, a stále ma baví.

V živote som si vždy priala nemať stereotypné zamestnanie. A v spravodajstve stereotyp nikdy nemôže byť. Každý deň prichádzajú nové informácie, dejú sa nové veci, neustále sa okolo vás niečo odohráva, a tak je každý deň úplne iný.

To áno, nepôsobíte ale v teréne, neustále ste v kancelárii…

Ale informácie prichádzajú neustále nové. Je pravda, že sme v kancelárii, máme open space. Sedí nás tam pohromade celkom veľa a stále sa niečo rieši, zažívame neustále nejakú zábavu, občas sa menia kolegovia, takže sme po nejakom čase vždy v novej skupine ľudí. Nestíhame sa nudiť alebo si navzájom zovšednieť.

Moderujem aj reláciu Víkend, do toho prichádzajú akcie mimo televíziu, fotenie, natáčanie, mám občas aj herecké ponuky, zahrala som si už v niekoľkých seriáloch, starám sa o svoju nadáciu, navrhujem náramky a podobne.

Aké je moderovanie mimo televíziu či herectvo? Je v tom nejaká improvizácia? Vo spravodajstve je to predsa len presne dané.

Presne tak, mám rada akcie mimo televíziu, pretože rada improvizujem, je mi to blízke a je dobré, že si pri tom môžem vyskúšať viacero polôh. Samozrejme, v seriáli je daná nejaká linka, ktorú človek musí dodržať, ale mala som okolo seba skvelý tím, takže som si texty mohla trošku prispôsobiť. Pred natáčaním je najskôr skúška, počas ktorej si navzájom odprezentujete texty, ktoré sa môžu v priebehu trošku upravovať. Inak, samozrejme, musia zostať linka aj význam textov zachované.

Napadlo vám niekedy, že sa vďaka moderovaniu dostanete aj k herectvu?

Asi v devätnástich rokoch som bola na castingu u Zdeňka Trošky na rozprávku Princezná z mlyna. Bola to náhoda, môj dedko pracoval v štúdiu na výrobu ruchov na Barrandove, takže som zhodou náhod jazdila k nemu do ateliéru už ako malé dievčatko. Veľmi ma to bavilo a párkrát som si zahrala aj maličké roly, ako napríklad scény, kde deti vystupujú z autobusu a podobne. Po rokoch som sa sem vrátila v roli moderátorky a vnímam to ako také životné cykly.

Dedko mi vtedy ponúkol, či nechcem ísť na casting. Síce ma nevybrali, ale s tou myšlienkou som vlastne už kedysi dávno koketovala. Potom som už dostala ponuky a hrala v seriáloch Ulica, Dáma a Král, Comeback či vo filme Dědictví aneb Kurvaseneříká. V detstve som takisto hrala vo filmoch, ale nikdy som nemala žiadnu väčšiu rolu, len som sa niekde mihla práve vďaka dedkovi. Chodila som tam aj s maminkou, ktorá potom vždy vravela, že ju nebaví tam čakať. Na natáčaní sa vlastne len čaká, to je na tom asi jediné nepríjemné. Preto sme tam potom prestali chodiť (smiech).

S Reyom tvoríte moderátorskú dvojicu viac ako dvadsať rokov. To je už takmer ako manželstvo.

To vždy vraví Rey, že je to ako manželstvo. On si to asi uvedomuje viac, pretože je, zdá sa mi, rovnako dlho ženatý. Ja som sa ešte nevydala, takže s Reyom mám akési televízne manželstvo.

Aj sa niekedy pohádate ako manželia?

Musím povedať, že asi nie. Za celý ten čas sme nezažili ani jednu hádku. Možno sme mali deň, keď sme sa nemuseli úplne baviť, že sme nemali náladu, ale nič také, že by sme sa hádali alebo si liezli na nervy.

To je až vzácne…

Hoci Rey na znamenia neverí, raz sme sa spolu rozprávali o tom, že kedysi niekde čítal, že znamenie Barana, v ktorom som ja, a Leva, v ktorom je zase on, si dobre rozumejú v práci. Že v živote by nám to asi nefungovalo, ale v práci áno.

Pronájem luxusního bytu 3+kk Pařížská, Praha, Praha 1

Show property

Ako ste sa za tie roky na Nove vyrovnávali so slávou?

Ono, ako to tak postupne vznikalo, tak sa s tým človek plynule zžije. Niečo iné by bolo, keby som jeden deň bola neznáme dievča a druhý deň by na mňa ľudia na ulici pokrikovali. Nastúpite na obrazovku a celkom dlho sa nič nedeje, pretože trvá, než vás divák zaregistruje, zapamätá si vás a začne vás vnímať aj na tej ulici a nejaký spôsobom vás spoznávať.

Najskôr som moderovala, vyšla von a nič sa nedialo. Až postupne zaregistrujete, že sa niekto na vás pozerá a potom už reakcie ľudí vnímate viac. Napodiv, viac to vnímali ľudia, ktorí šli so mnou, než ja sama. Pýtali sa ma, či mi nevadí, že sa na mňa každý díva alebo pokrikuje. Naučila som sa s tým žiť a už to ani nevnímam. Myslím si, že si už žijem vo vlastnej bubline a tieto veci si už ani nevšímam.

Ani keď odcestujete do zahraničia?

Je pravda, že rada chodím na dovolenku do zahraničia na miesta, kde ma nikto nepozná. Je to väčší pocit slobody. Tu má človek pocit, že je pod neustálym drobnohľadom. Sme napríklad na letisku a každý tam vidí, čo pijeme, kam a s kým letíme. Je to jasné, tak ako my, keď uvidíme kamaráta, pozrieme sa, kam letí a podobne. Ľudia potom majú pocit, že už sme súčasťou ich životov, tak sa chcú porozprávať alebo sa vyfotiť a nemáte úplný pokoj. Totálne odreagovať sa môžete, až keď prídete na miesto, kde vás nikto nepozná.

Práve v tom Chorvátsku je množstvo Čechov…

Tento rok práveže nie, pretože pre koronavírus ľudia veľmi necestujú. Bola tam asi len desaťpercentná návštevnosť v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi. Boli sme na mieste, kde sme stretli málo Čechov, a aj na plážach sme boli takmer sami. Boli sme teda celkom bokom, v žiadnom extra turistickom centre alebo hoteli, ale v apartmáne. Za celý pobyt sme stretli pár Čechov, keď sme šli na večeru alebo večer v turistických mestečkách, tam áno. Boli fajn, to sme pokecali, ale na plážach sme boli sami, to bola pohoda.

Koľko rokov majú teraz vaše deti?

Linduška má šesť a Luky jedenásť.

To už sú vo veku, keď už tiež vnímajú, že majú slávnu mamičku.

Je zábava to pozorovať u detí. Najskôr nevedia nič a prvé, čo začnú vnímať, sú momenty, keď za vami niekto príde a chce sa vyfotiť. Keď sú deti maličké, myslia si, že je to normálne, že sa každý chce s niekým fotiť. Až keď začínajú rásť, začne im dochádzať, že je to prípad len našej rodiny. Potom im to aj vadilo. Deti povedia všetko, a tak napríklad minulý rok na výstave áut sa so mnou prišiel niekto vyfotiť a Linduška bezprostredne zareagovala: „Už zase?“ (smiech).

Lucas na to zase ale môže baliť baby…

To asi nie. My to nejako neprežívame a vôbec to neriešime. Berie to tak, že pracujem v televízii, ale inak to nerieši. Asi registruje, že mu občas niekto napríklad v škole povie, že poznajú jeho mamu, ale že by sa tým chválil on sám, to nie. Skôr sa snažíme byť neviditeľní, keď niekde sme. Nasadím si okuliare a nechceme byť stredobodom pozornosti.

Už deti vedia, čím chcú byť? Že napríklad nechcú byť slávne, pretože sa nechcú s každým fotiť?

Ešte si asi úplne neuvedomujú pre a proti, ale Linduška má tendencie napodobňovať to, čo robím ja, a dosť sa mi podobá. Rada si berie do ruky mikrofón, keď ma doma vidí, ako sa pripravujem na moderovanie a Lukyho napríklad používam ako parťáka Reya (smiech). Takže Linduške sa to páči a občas to skúša.

Keď sme sa rozprávali o tom, čím by chcela byť, nevybrala si moderátorku. Pani učiteľky v škôlke mi potom ale povedali, že keď sa detí pýtali, Linduška zvolila práve moderátorskú profesiu. To pohladí na duši, bolo to veľmi milé. Potešilo ma to ešte viac, ako keby to povedala mne. Luky zatiaľ nie je veľmi otvorený, u neho zatiaľ príliš nevidím sklony k vystupovaniu pred ľuďmi.

Ako prežívate, že malá pôjde do školy?

Oplačem to, to je jasné. Vždy som oplakala všetky životné etapy, keď deti nastúpili do škôlky a podobne. Zrazu sa z toho malinkého dievčatka stáva väčšia slečna. Tieto momenty ma vždy dojímajú.

Bude u toho prítomný aj jej otecko?

To neviem.

Majú ale dobrý vzťah, fungujete?

Áno, sme taká jedna veľká rodina.

Premýšľali ste nad ďalším dieťatkom?

Som spontánny typ, takže dopredu neplánujem. Čo život a osud prinesie, to prinesie.

Všimla som si, že podporujete charitu…

Som patrónkou Neonatologického oddelenia Nemocnice Na Bulovce a prostredníctvom svojho Nadačného fondu LuckyBe zháňam prostriedky, aby som mohla čo najviac pomáhať predčasne narodeným bábätkám. A nielen im, ale najmä lekárom a celému zdravotníckemu personálu, ako aj mamičkám.

Okrem toho, že organizujeme rôzne akcie, dražby a zúčastňujeme sa ich, rozhodla som sa navrhovať a vyrábať svoje LB produkty, vďaka ktorým sa nám darí poskytovať konštantnú pomoc. Medzi LuckyBe produktmi nájdete šperky – LB náramky, náušnice, prívesky, oblečenie – tričká, šiltovky, ale aj lesk na pery či hrnčeky a iné predmety. Teší ma, že sa ľuďom tento nápad páči. A keď si niečo na našich stránkach www.luckybe.cz kúpia, pomôžu tým, ktorí to potrebujú, a zároveň si urobia radosť.

Lucie, ste šťastná?

Nerada to vravím, pretože nechcem nič zakríknuť. A nerada vyslovujem nahlas veľké súdy.

Vždy, keď vás totiž vidím, žiarite tým svojím obrovským úsmevom…

Moje heslo je, že všetko zlé je na niečo dobré. Snažím sa myslieť pozitívne. Nie vždy sa to, samozrejme, dá. Sú to klišé, ale život neuveriteľne rýchlo uteká a nikdy nevieme, čo sa stane zajtra. Preto je treba si ho užívať.

Mám radosť aj z toho, že ráno vstanem a svieti slniečko, užívam si deň a teším sa aj z jeho maličkostí, že si večer zájdem na dobré jedlo alebo obľúbenú zmrzlinu. Podobným spôsobom si môžete život užívať aj vy. Samozrejme, každý má inú hranicu toho, čo ho robí šťastným. Ak vás tešia maličkosti, ste svojím spôsobom šťastný človek. To sa ale nedá naučiť.

Ďakujem za rozhovor, Lucie.