Rýchla spoveď – ministerka Klára Dostálová: Musíme sa snažiť ochrániť našich rodičov a prarodičov

Čo najbláznivejšie ste v živote urobili?

To sú otázky, ani neviem! (smiech) Ja zažívam v živote veľa humorných situácií, pretože som veľký optimista a smejko. Bláznivé bolo možno to, že som si myslela, že bez problémov zvládnem výstup na ľadovec, ale v polovici kopca som to musela otočiť, pretože som to neudýchala.

Ako sa v živote rozhodujete?

Som veľmi spontánny človek, takže dokážem reagovať na množstvo situácií okamžite. Nemôžem povedať, že by som bola veľký plánovač, skôr reagujem na aktuálnu situáciu. Ale čo sa týka rodiny, tak teraz napríklad chystáme svadbu môjho syna, a to sa plánovať musí. Teším sa na to.

Tento rok ste sa stali babičkou. Dá sa povedať, že na dnešnú dobu celkom mladou babičkou. Ako to prežívate?

To je pravda, budem mať ešte len päťdesiat, takže som relatívne mladá. Ale je to tým, že som mala skoro deti. Na druhú stranu som rada, že si s vnukom – a dúfam, že budú vnúčatká pribúdať, pretože mám syna a dcéru – užijem veľa zábavy. Budem ešte plná síl, budem môcť šoférovať auto, takže budeme jazdiť po pamiatkach a na rôzne výlety.

A ako si to užívam? Je to taká smutná doba, sami sme s manželom prekonali ochorenie Covid, takže sme sa museli od zvyšku rodiny separovať. Ale vďaka digitálnym technológiám sa to darí lepšie. Máme spoločný videočet s celou rodinou, dokonca aj s druhou babičkou a dedkom, takže prežívame také veselé večery.

Máte predsavzatie, aká babička budete? Budete mať tendenciu sa synovi alebo dcére pliesť do výchovy?

Skôr si myslím, že budem rozmaznávacia babička a že ma mladí budú musieť trošičku krotiť. Rozhodne nebudem babička zákazov, naopak tým, že som bola prísnejšia na svoje deti, sa na rozmaznávanie teším.

Ste predsa len vyťažená ministerka. Nemáte strach, že na vnúčatá nebudete mať dostatok času?

Je to tak, všetko niečo prináša. Našťastie má Kryštofík zatiaľ len štyri mesiace, ale hrozne by som ľutovala, keby som mu neskôr nemohla venovať dostatok času. Asi nikdy nebudem babička na plný úväzok, rovnako tak druhá babička Nina, ktorá je zdravotná sestra a slúži zmeny. Takže sa, my babičky, budeme musieť podeliť, aby Kryštofík nestrádal. (smiech)

V Rýchlej spovedi ste spomenuli, že pre Kryštofka teraz nakupujete ako divá…

To je pravda, to si naozaj užívam. Ešteže existujú internetové obchody, sama by som to peši neobehala… Ale zase v tom je to horšie, na internete „presurfujem“ naozaj veľké množstvo obchodov a myslím si, že tie veci Kryštof ani nevynosí. Ale babičku to jednoducho teší. (smiech)

Ako prežíva rolu dedka váš manžel?

Manžel sa hlavne teší, až bude väčší, pretože chlapi a bábätká, to nie je úplne ono. Takže už mu kúpil takú špeciálnu detskú deku do karavanu a plánuje, ako s ním bude jazdiť po pretekoch, pretože má rád motorky. Naozaj veľa plánuje a myslím si, že keď budem musieť „vypadnúť“ pre pracovné povinnosti, nastúpi celý natešený dedko. (smiech)

Ako dlho ste už s manželom spolu?

Brali sme sa v roku 1992, to znamená 28 rokov.

To je neuveriteľné, skoro 30 rokov! Aká je vaša rada na spokojné manželstvo?

Máme naozaj harmonický vzťah. Asi je to aj tým, že nemáme dvojkariérne manželstvo. Manžel je umelecky založený, vyrába blondelové rámy, takže sa vzácne dopĺňame a v kariére nie sú trecie plochy. Naozaj si nemôžem spomenúť, či sme mali nejakú zásadnú hádku… Určite sme sa dohadovali v súvislosti s deťmi, asi ako v každom bežnom manželstve. Ja som niečo nechcela povoliť a manžel hovoril, že som príliš prísna.

Takže váš kariérny úspech asi veľmi neprežíva…

On to vôbec neprežíva! Viem, že to je vzácne, ale tým, že má umeleckého ducha, je veľmi rád sám vo svojej dielni, kde si robí svoje veci. Je rád sám so sebou, zatiaľ čo ja som veľmi rada v kolektíve ľudí a som veľmi priateľská. Tým nechcem povedať, že on nie je priateľský, samozrejme spolu chodíme do spoločnosti, ale rozhodne so mnou nemusí za každú cenu chodiť na rauty a podobné akcie.

Čo spoločne radi robíte?

Radi jazdíme na lyže, pretože bývame v meste Hořice v Podkrkonoší, takže do Špindla alebo do Pece to máme na skok. A milujeme cestovanie, v tom sa veľmi vyžívame. Momentálne to nejde, ale dúfame, že sa to čoskoro zmení. A budeme dúfať, že nám deti požičajú malého Kryštofa a budeme „vymetať“ more s ním.

Kancelářské prostory k pronájmu, Praha 1, Praha 1

Show property

Aké máte plány na budúci rok? Ak sa teda v tejto dobe dá vôbec niečo plánovať…

Ako som už spomínala, chystáme svadbu môjho syna. Už požiadal o ruku, ale chceli počkať, až sa bábätko narodí. A čo sa týka pracovných záležitostí, bola by som rada, keby volebná kampaň začala až neskôr, aby sme v Snemovni a v Senáte úspešne prerokovali stavebný zákon.

Ako vlastne politiku prežívate ako žena?

Prežívam to určitým spôsobom ako muži. Jediné, čo ma trošičku mrzí, že niekedy mužom – a teraz sa ospravedlňujem, že to poviem úprimne – nejde o vec, ale o ego. To u žien toľko nepozorujem, možno aj preto, že máme aj rodinu a „pracujeme“ zároveň s viacerými jednotlivcami v rámci rodiny. Sme skôr tímové a väčšinou máme ťah na bránku alebo ku konkrétnemu cieľu. Nie je to o tom, že teraz musím povedať niečo, aby som niekoho trochu provokovala. Preto niekedy tie provokačné poznámky v Snemovni neveriacky sledujem a len krútim hlavou.

Stretli ste sa zo strany mužov s nejakými narážkami na to, že ste žena? A u vás by sa ešte dalo povedať, prepáčte, že ste blondína…

Naozaj nikdy som sa s tým nestretla. Celú svoju kariéru som pracovala s mužmi a musím povedať, že keď som v predchádzajúcom zamestnaní mala na porade len ženy, tak to takisto nebolo jednoduché. Ženy zase do práce ťahajú emócie, niekedy konajú až príliš diplomaticky a než sa niekedy dostanú k jadru problému, opíšu celú históriu. V tom je zase ten chladný mužský pohľad veľmi žiaduci. Najlepšie je mať zmiešaný kolektív, potom sa pracuje dobre.

Uvítali by ste viac žien v politike?

Aj pre mužov by bolo žiaduce, aby to bol zmiešaný kolektív a ani jedna strana tam nebola v menšine.

Ako často sa vám stáva, že kvôli ministerskej funkcii niečo zanedbávate v rodine?

To sa v tejto funkcii stáva, bohužiaľ, veľmi často. Kedysi som zvykla venovať víkendy rodine, ale teraz je množstvo víkendových povinností. Je veľa projektov obcí a miest, kde radi uvítajú ministra, takže veľa času venujem týmto aktivitám, snažím sa komunikovať so starostami a starostkami, pretože na podobných akciách vždy prediskutujeme celý rad vecí. A to je samozrejme na úkor rodiny.

Vyčítal vám niekedy manžel to, že pre politiku je vás – a teda aj jeho – viac vidieť?

Nie je to tak, že by mi to vyčítal, ale nemá rád pozornosť. Napríklad ideme do vínnej pivnice alebo na bicykli, a to by som musela mať na sebe kuklu, aby ma nikto nespoznal. Kamkoľvek prídeme, strhne sa na nás pozornosť. A to manžel úplne nemusí, nerobí mu to dobre.

Musí byť nesmierne tolerantný…

Je veľmi tolerantný. Ale niekedy mám pocit, že predstiera, že ma akože nepozná. (smiech)

Ako relaxujete, keď si „ulovíte“ čas pre seba?

Nemám čas pre seba. Vždy, keď čas ušetrím, je to vždy pre rodinu, aby som bola s manželom alebo s deťmi. Nikdy si napríklad nenechám vziať Vianoce. Nedokážem si predstaviť, čo by sa muselo diať, aby som obetovala rodinné Vianoce. Pretože tie my milujeme, máme pyžamové dni a nevylezieme z domu. Všetci sa pri zemiakovom šaláte, vanilkových rožtekoch a klobáskach rozprávame, a to s dospelými, ako aj s deťmi. A teraz nám pribudne ešte ten malý pišišvor – no to bude úžasné.

Keď sa s vami bavím, musím priznať, že ste neuveriteľne živá a dokážete naladiť optimizmom…

Som veľký životný optimista a všetky problémy sa snažím riešiť s úsmevom. Aj kolegovia sa občas smejú, že keď sa so mnou bavia face-to-face, tak je to lepšie, než keď píšem nahnevané správy. (smiech) Niekedy niečo človeka až nadvihne, takže napíše mail s ostrejšou dikciou. A to sa tu už smejú: „Ježiš, hulák je tu!“

Kde tú dobrú náladu beriete?

Vo všetkom hľadám to lepšie. Aj keď mi v živote niekto ublíži, neviem niekoho nenávidieť, nemám nepriateľov. Po čase si poviem „no, áno, asi ho k tomu viedli také a také dôvody“ a dokážem ospravedlniť chyby druhých. A to aj ľudí, ktorí mi osobne ublížili. Situácie sa dajú opísať tragicky alebo na nich môžeme vidieť pridanú hodnotu a to úsmevné. Ja na všetkom vidím to pozitívne, a tým pádom ma akékoľvek životné príbehy rozosmejú.

Takže ste veľkorysá?

Myslím si, že áno. Dokážem odpúšťať, nemám s tým problém. Nie je to o tom, že by človek, ktorý mi naozaj ublížil, bol môj doživotný kamarát. Ale rozhodne nežijem s pocitom nenávisti.

Obchodní prostor na pronájem Praha 1 - 72m, Praha 1

Show property

Rád by som sa ešte spýtal na koronavírusové ochorenie, ktoré ste nedávno prekonali. Ako to u vás prebiehalo?

Našťastie som mala veľmi mierny priebeh, až sa mi chce povedať, že keby mal taký priebeh každý, budem raziť cestu premorovania. Ale, bohužiaľ, môj manžel mal veľmi ťažký priebeh a bol na tom zle, takže to viem porovnať aj z druhej strany. Zatiaľ čo mňa jeden deň trochu bolela hlava za očami, stratila som čuch – bohužiaľ, nie chuť (smiech) – a mala som upchatý nos, manžel mal zimnice, horúčky, obrovské bolesti chrbta v oblasti obličiek a hrozne dlho mu to trvalo. Bol zoslabnutý tak, že ani po schodoch nevyšiel.

Keby ste na základe tejto rodinnej skúsenosti mali ľuďom vyslať nejaký odkaz, čo by to bolo?

Covid sa správa vždy inak a každý má iný priebeh. Mali by sme byť tolerantní voči všetkým ľuďom. Mladí ľudia to znášajú lepšie, ale keby mali starší ľudia priebeh ako môj manžel, mohlo by to mať fatálne následky. Som presvedčená, že musíme byť tolerantní, niečo si odoprieť a musíme sa snažiť ochrániť našich rodičov a prarodičov.

Aby sme rozhovor zakončili pozitívne, je možné na tom všetkom, čo tento rok prežívame, nájsť niečo dobré?

Keď to nebudem brať z pohľadu zdravia, pretože tam ešte nie sú preskúmané následky toho Covidu, tak aj tu je treba hľadať to pozitívne. Do roka 2019 sme o digitalizácii len hovorili, ale v podstate sme si to nikdy nevyskúšali v praxi. A zrazu nás život nahnal do toho, že musíme okamžite aplikovať inteligentné technológie.

Aj moja maminka, otecko, svokra, teda ľudia, ktorí majú viac ako 70 rokov, normálne naplno „frčia“ na videočetoch a smartfónoch. Už aj staršie generácie s tým vedia žiť. A paradoxne aj verejná správa sa úzko dotkla digitalizácie, už to nie sú len plané reči. Som presvedčená, že už si nebudeme musieť horko-ťažko hľadať termíny v diároch, aby sme sa fyzicky stretli, ale budeme sa stretávať elektronicky. Problémy sa budú riešiť rýchlejšie a s rokom 2020 sa digitalizácia stane súčasťou nášho života a prirodzenosti.

Veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor.