Rýchla spoveď – návrhárka Natali Ruden na filmovom festivale v Karlových Varoch: Ak sa dvaja zhodnú na pôvode nezáleží
Obľúbená návrhárka pôvodom z Kyjeva, pôsobiaca na českom trhu od roku 1996, Natali Ruden, nemohla chýbať na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, ktorý sa po ročnej koronavírusovej pauze konal v auguste. V sprievode svojho syna sa tešila nielen na filmy, ale tiež na niektoré módne prehliadky. Móda je totiž to, čo ju zaujíma najviac. S Natali sme sa v rozhovore pre LP-Life.sk rozprávali nielen o móde a filmoch, ale tiež o medziľudských vzťahoch.
Minulý rok filmový festival z dôvodu covidu nebol. Ako veľmi ste sa tešili tento rok?
Preveľmi som sa tešila. Stále vravím, že by som mala urobiť vo Varoch prehliadku, ale tie Vary si chcem aj užiť. Nechcem zase pracovať, pracujem celý rok, chystám veľa akcií. Je to pre mňa príjemná udalosť, pri ktorej sa všetci stretneme, máme chvíľu čas a nie je to úplne pracovné. Je to milé, veľmi som sa tešila. Veď ten koronavírus spôsobil pretrhnutie toľkých sociálnych väzieb a teraz je načase, aby sme sa opäť začali stretávať a mať z toho radosť.
Prišli ste ale len na dva dni. Nie je to málo?
Musím povedať, že raz som tu bola celý týždeň a na ďalší rok už som sem nechcela ísť. Dva, tri dni, si myslím, sú akurát. Ono je to občas vyčerpávajúce, úplne vypadnete zo svojho režimu. Navyše, Vary sú okrem filmov práve aj o večierkoch, koktailoch a prehliadkach, a to toľko dní vkuse nie je možné absolvovať bez toho, aby potom človek nebol unavený. (smiech)
Dva dni sú akurát.
Ako si to tu užíva váš syn?
On je dosť rozmaznaný spoločenskými udalosťami, takže ho to úplne neprekvapuje. Nebol nijako nadšený z mojej požiadavky, aby ma sprevádzal. (smiech)
Navyše, obetoval stretnutie po roku so študentmi, spolužiakmi. Všetci sú na univerzitách v zahraničí, takže to bola vzácna chvíľa, a kvôli mne o to prišiel. Bola to podľa mňa dosť veľká obeť. Je to dobrý syn.
Ako mu to vynahradíte?
To už si dohodol na začiatku (smeje sa).
Prezradíte čo?
Chcel si urobiť súkromný výlet, za ktorý som veľmi nebola. Teraz to má povolené.
Myslené tak, že pôjde sám?
Áno, pôjde s priateľkou. Tam, samozrejme, ja nepôjdem.
Momentálne sú covidové reštrikcie veľmi uvoľnené. Ako sa to odrazilo na vašej práci?
V období, keď sme boli zatvorení, tak aj napriek všetkej pomoci od štátu to bolo zúfalo málo. Bolo potrebné udržať ľudí, profesionálov, ktorých potrebujeme, nejakým spôsobom im platiť. To nás všetkých veľmi poznamenalo. Som rada, že sme to všetci prežili, myslím tým aj ostatných návrhárov. Je to ale boj. Nám sa to rozbehlo veľmi dobre, pretože sa mi podarilo ako prvej z návrhárov urobiť prehliadku na prelome mája a júna. Volala sa Viva la vita, teda oslava života, ku ktorému sa opäť vraciame.
To bol okamih, keď sme sa po dlhom čase videli s klientmi. Všetci boli nadšení. Uvádzal to pán Ladislav Špaček, ja som stála vedľa neho, pozerala sa na ľudí a vnímala každou bunkou svojho tela tú radosť a šťastie, ktoré z ľudí vyžarovali, nadšenie z toho, že sa vidíme. Boli šťastní, skvele naladení, krásne oblečení. Bol to neuveriteľný zážitok. Tým sa to podľa mňa naštartovalo. Frčíme stále, teraz by som povedala, že situácia je rovnaká, aká bola pred covidom, aj tak je tam ale stále cítiť deficit z minula. Stále je na čom pracovať. Ale pracujeme, robí nám to radosť.
Ako sa staviate k očkovaniu?
Poznám na to veľa názorov, my už sme ale všetci zaočkovaní, môj syn, moja rodina a ja. Môžeme robiť čokoľvek, ale potrebujeme hlavne cestovať, žiť spoločenským životom a podobne. Obávam sa, že pre nás je to nutnosť. Nikomu to ale nenútim, poznám ľudí, ktorí na to majú odlišný názor. Nech si každý koná podľa svojho uváženia, ja len všetkým prajem, aby boli zdraví.
Aj napriek očkovaniu a možnosti využívať kultúrne a spoločenské akcie tu ale stále môže byť strach, napríklad ja sa stále trochu stránim. Aké to je pre vás, pri zoznamovaní?
Mne sa nepáči, že ten strach v ľuďoch zostal. To je podľa mňa tiež to, čo v nich chceli vyvolať. Jednoduchší spôsob ovplyvňovania ľudí, keď ich rozdelia, oni majú strach aj pred sebou navzájom, a tým ich ovplyvníte. To sme videli v tejto situácii veľmi jasne. To sa mi nepáči. Koronavírus som osobne nemala, no napriek tomu som sa očkovala. Strach ale nemám. Rovnako zložité situácie môžu byť každý deň na ceste. To je, ako keby som sa bála mesiaca. Vôbec sa nebojím, ničoho, a už vôbec nie tohto.
V Rýchlej spovedi sme sa dotkli témy xenofóbie. Momentálna situácia v Afganistane môže vyvolať novú migračnú krízu, ktorej sa veľa Čechov bojí. Vy žijete v Česku, rodená Češka ale nie ste. Aký na to máte názor?
Ak sem tí ľudia prídu, je potrebné nastaviť nejaké podmienky, ktoré musia spĺňať. Musia pracovať, rešpektovať naše zákony a našu kultúru a nepresadzovať svoje zvyklosti, ktoré by boli v rozpore s našimi zákonmi. Ak by k migračnej kríze došlo, strach by som nemala, ak štát bude dbať na dodržanie pravidiel.
Vybavíte si ešte svoje začiatky v Českej republike?
Áno, samozrejme. Mala som veľké šťastie na ľudí a môžem povedať, že som sa nikdy nestretla so xenofóbnymi prejavmi. Od ostatných ale viem, že sa s tým už niekedy stretli.
Ako dlho už ste v Česku?
Od roku 1996.
Mali ste dvoch mužov, obaja boli Česi. Myslíte si, že Česi sú lepší muži než muži z východu?
To sa ťažko porovnáva, pretože moja prvá láska bol môj prvý manžel, ktorý bol z Českej republiky. Mala som šťastie, môj prvý manžel bol milý, fajn chlap, žili sme spolu deväť rokov. Druhý manžel bol tiež skvelý, svetový formát, bol to veľmi zaujímavý človek. Bohužiaľ, zomrel, som vdova. Myslím si, že keby sa to nestalo, som s ním doteraz šťastná.
Keby prišla nová láska, ak už nie je, boli by ste ochotná mať niekoho úplne iného? Aj inej rasy? Či vám záleží na kultúre, rase alebo, naopak, ste „do sveta“?
Som kozmopolitná, ale myslím, že záleží na osobnosti človeka. Aký je, či mi vyhovuje, alebo nie. Temperamentom, pohľadom na život a na rodinu. Ak to funguje, tak na rase nezáleží, ale musí tam byť vôľa z oboch strán. Môžu tam hrať rolu drobnosti v kultúrnych zvyklostiach, môžu tam byť nuancie, napríklad viera. Ale pri pestrosti dnešného sveta je všetko možné, a tak to vníma aj dnešná mládež, čo je fajn.
Už o vás niekto usiluje?
Asi áno… (smeje sa).
Aké budú vaše ďalšie kroky v nadchádzajúcich mesiacoch?
Čaká ma náročná jeseň, pripravujem novú prehliadku, ktorá by mala byť na prelome septembra a októbra. Jej príprava znamená prácu vo dne v noci na modeloch a organizácii akcie. Preto si ešte predtým zaletím niekam k teplému moru, aby som načerpala sily. A teším sa do viedenskej Opery na Toscu, operu milujem a táto patrí medzi moje najobľúbenejšie. Mám pred sebou krásne zážitky.
Aké bude motto prehliadky?
To ešte nechcem dopredu prezrádzať. Vždy sa ale snažím ľudí zaujať niečím trochu iným. Dúfam, že sa mi to zatiaľ darilo. Táto prehliadka bude tiež iná, hoci to bude, samozrejme, môj štýl. Chcem ale zanechať originálny dojem.
