Rýchla spoveď – televízny moderátor Ray Koranteng: Voľby je dôležité prežiť, ale aj si ich užiť

Pochádzate zo zmiešanej rodiny, mamička je Češka a váš otec z Ghany. Prežili ste tam aj kúsok svojho detstva. Pamätáte si na toto obdobie? Ak áno, aké to bolo?

Vôbec sa na to nepamätám, pretože som mal necelé dva mesiace až dva roky. Takže sa tie spomienky rozplynuli. Viem len z fotiek, že som mal nejakého pestúna. Bol to chlapec, nebola to žena. Vtedy mal asi pätnásť rokov, volal sa Rú a mal ma na starosti. Respektíve ho mala poruke mamička ako pomocnú silu. A to je asi tak jediné, čo si vybavujem, ale naozaj skôr len prostredníctvom fotiek. A biely dom v meste Akkra na pláži pri Atlantickom oceáne, také gýčovité miesto z nášho európskeho pohľadu. Boli tam palmy, piesok, biele domy, taká honosnejšia štvrť.

Videli ste sa ešte niekedy s otcom?

Nevidel a už sa s ním neuvidím, pretože zomrel pred dvomi alebo tromi rokmi. Ono to strašne letí. Takže už sme sa vlastne nestretli. Mám tam však časť rodiny a s tými som stále v kontakte, píšeme si cez WhatsApp, keď sa niekto žení alebo vydáva. Často sa pýtajú, či je tu všetko v poriadku. Vždy, keď sa tu v Českej republike niečo zomelie, zaujíma ich, čo sa stalo. Dlhé roky si mysleli, že Praha je krajina. Nepoznajú Českú republiku, ešte tak možno Československo, ale to tiež veľmi nie. Musel som im teda vysvetliť, že Praha je mesto. Veľmi tam sledujú BBC, keďže to tam má dlhú tradíciu ešte z koloniálnej doby, a vždy, keď je nejaký veľký problém v Česku a BBC to vysiela, tak mi hneď volajú. Či už to bolo počas covidovej vlny, alebo keď tu vyčíňal strelec v nemocnici v Ostrave. Vždy sa ma pýtajú, čo sa to tu deje, a vravia: „Pozeráme tu na to a to je strašné miesto!“ Vysvetlil som, že ide o extrémy, že inak je to tu pokojná, krásna krajina.

Mnoho rokov žijete v harmonickom manželstve. Máte v časoch, keď sa mnoho manželstiev rozpadá, nejaký tip, ako na to?

Teraz som sa rýchlo snažil spočítať, ako dlho som ženatý. Od roku 1995, to znamená, že to bolo teraz v júli 26 rokov. Nemám na to recept. Ako vravela Meryl Streep: „Učiňte ten krok a proste Boha o zľutovanie.“ A je to pravda. Na to recept neexistuje. Každý sme iný. Zatiaľ, musím to zaťukať, doma všetko funguje a kiežby to tak bolo aj naďalej.

Prodej luxusní vily, Praha 6 - Nebušice – 312, Praha 6

Show property

Vyštudovali ste VŠ Institut CEVRO, konkrétne odbor politológia a medzinárodné vzťahy. Prečo ste si vybrali práve tento odbor a čo vás na ňom zaujalo?

Ja som bol divné dieťa, pretože už za komunistov som rád sledoval Televízne noviny. Vtedy sa tá relácia takto volala, vysielala sa od pol ôsmej na Československej televízii a ja som sledoval hlavne medzinárodnú politiku. Ako Američania niekde premiestňujú pershingy, rakety stredného doletu, a ako sa niekde bojovalo, vtedy to bola sovietska vojna v Afganistane. Vždy ma to strašne fascinovalo. Potom šiel život ďalej a so mnou aj tá politika. Čisto teoreticky, nikdy by zo mňa nebol politik, chráň Boh, ale politika ma proste zaujímala. Keď som sa rozhodoval, čo budem v živote ďalej robiť, tak som si vravel: „Chcelo by to politológiu.“ Priviedla ma k tomu vlastne jedna kamarátka. Na bakalárskom štúdiu bol vtedy jeden odbor politológie a medzinárodných vzťahov a potom už na magisterskom to bola len politológia.

Bavila vás tá škola a splnila všetky vaše očakávania alebo tam bolo aj nejaké sklamanie?

Nie, sklamanie by som to nenazval. Našiel som tam veľa kamarátov, dodnes sa niekoľkokrát ročne stretávame. Sme z rôznych kútov republiky. Jazdíme spolu pravidelne na víkendy na južnú Moravu do vínnych pivníc a do južných Čiech. Keď niekto mimopražský príde do Prahy, tak sa vždy stretneme a zastavia sa za mnou napríklad aj v práci. Našiel som tam veľa nových priateľov pre život, už je to predsa len pár rokov a stále to drží. Je to dôkaz toho, že ide o vzťah preverený časom.

Máte zo štúdií nejaký emočne silný osobný zážitok, ktorý by charakterizoval vaše študentské roky?

Je ich veľké množstvo. Drobných zážitkov je mnoho, ale naozaj silný zážitok? To by bol otras, ale bolo mnoho drobných zážitkov, keď som sa vždy tešil na prednášky. Mnohé z nich končili potleskom, čo si myslím, že nebýva úplne obvyklé. Prednášali tam aj dnes zvučné mená. Niektoré dnes poznáme napríklad ako ústavných sudcov alebo sudcov Najvyššieho správneho súdu. Napríklad ústavné právo ma učil človek, ktorý je dnes ústavný sudca. Takže naozaj sú to ľudia, ktorí dnes niečo znamenajú vo svojom odbore, čo koniec-koncov ten ich kariérny postup dokazuje. To sú tie vzácne momenty. A možno v jednom je ešte niečo navyše. Mal som jeden voliteľný predmet, volal sa dejiny pamiatkarstva a prednášal ho pán Ing. Ševců. Vtedy, aby som to nepoplietol, pracoval v pamiatkovom ústave, teraz neviem, či nebol priamo šéf v Prahe. Architekt inžinier Ondřej Ševců, ktorý nám rozprával neuveriteľne pútavým spôsobom o histórii a dejinách Prahy a celkovo architektúry v českých krajoch. To bolo vždy intelektuálne povznášajúce. Hoci to bolo úplne vzdialené od tej politológie, bolo to o kultúre. A kultúra a politika spolu súvisia.

Ak sa nemýlim, je to nejakých 17 rokov, čo ste sa objavili v mediálnom svete.

Tak to je viac, bolo to v roku 1994. Ja som totiž robil na Nove päť rokov počasie.

Na to som sa vás tiež chcela spýtať, ako ste sa dostali k profesii moderátora počasia?

Bolo to v roku 1994, respektíve 1993, keď TV Nova ešte vôbec nevysielala, ale už sa ten projekt pripravoval. Pracoval som vtedy v spoločnosti Meteopress ako asistent pána Kračmera, čo bol riaditeľ, a práve on nosil tieto projekty do vtedy ešte neexistujúcej TV Nova. Bola rôzne rozmiestnená po Prahe a ako televízia sa ešte len budovala. Práve tam som prišiel do kontaktu s vtedajším riaditeľom spravodajstva pánom Vávrom a s Jirkom Bendlom, producentom. Zdalo sa im zaujímavé, že hovorím úplne čisto česky, vtedy pražskou češtinou s prízvukom, a som tmavý. A tak vznikol taký nápad, že by som pre nich mohol niečo robiť. Ja som to zle pochopil, a aby som to skrátil, jednoducho mi bolo ponúknuté, či by som chcel robiť počasie. A keďže Meteopress spracováva informácie o počasí a mal som k tomu blízko, tak som na to prikývol. Takže v roku 1994 pri rozjazde, televízia začala vysielať 4. februára a ja som začal vysielať 7. februára, to bol pondelok, som vlastne vstúpil do verejného života. Ono to je, teraz to počítam, celých 27 rokov, hovorím to správne? Vo februári to bude 28, ak sa teda februára dožijem.

Vlastne ste vtedy prvýkrát stáli pred kamerou, aké to bolo a ako ste sa na to pripravovali?

Bolo to strašné a pripravoval som sa na to dlho. Vtedy sa všetko bralo naozaj poctivo, vyložene sa to drvilo a meteorológiu som sa učil. Alena Zárybnická, dnes pracuje na ČT ako meteorologička a ľudia ju určite poznajú, mi vysvetľovala meteorologické pojmy a veľa iných vecí dlhé hodiny. Pred kamerou sa skúšalo, vtedy to bolo na kľúčovacej ploche, dnes už je to zase v reálnom prostredí. Vtedy bola moderná práve kľúčovacia plocha, čo je v podstate taká veľmi primitívna virtuálna realita. Človek sa v tom musí naučiť pohybovať. Bolo to hrozné, ale ja na to rád spomínam, hoci to bolo vyčerpávajúce. Dnes už by som to asi nedal, po tých rokoch, tiež už mám o dvadsaťsedem rokov viac. Napríklad som šiel do práce v utorok ráno o desiatej, vrátil som sa v stredu o jedenástej doobeda a nepripadalo mi to divné. V tom čase sme mali v sebe istú silu, 90. roky boli zvláštne, boli absolútne slobodné a ľudia boli nadšení, že niečo vytvárajú. Práve to sa na nás asi prenieslo. Dnes už je to asi iné.

Spomínali ste, že si na vás všimli inej farby vašej pleti, aký to malo vlastne vo výsledku efekt? Boli pozitívne reakcie alebo aj nejaké negatívne?

Negatívne boli určite, ale televízia ma od toho akosi odtienila. Vraveli mi vtedy, že ľudská priazeň je vrtkavá. Zaobchádzali so mnou na rovinu a platí to do dneška. Tvrdili, že keď to nepôjde z rôznych dôvodov, nepôjde to mne alebo sa s tým ľudia nejako nestotožnia, tak sa môže stať, že ma stiahnu zo dňa na deň. A ja som povedal, že to skúsim, a bral som to ako zaujímavú a úžasnú životnú skúsenosť. Takže v tomto to bolo úplne úprimné. Takže určite nejaké negatívne reakcie boli a určite sú aj dodnes, pretože by bolo naivné myslieť si, že nebudú. Ale televízia sa vždy snaží, nech jej to slúži ku cti, ochrániť človeka od tých vonkajších vplyvov, aby sa mohol sústrediť na to, čo sa od neho chce. A chce sa od vás nejaká práca, nejaký výkon. A zlé reakcie sú práve tie veci, ktoré by vás od toho akurát zbytočne odvádzali.

Narazili ste niekedy v profesijnom či súkromnom živote na isté známky či prejavy rasizmu?

Ono je veľká otázka, čo my tu vlastne označujeme za rasizmus. Na rozdiel od západného sveta tu v tom nemáme úplne jasno, pretože s tým nemáme skúsenosti. Ich skúsenosť je iná a asi je neprenosná. Takže rozlišujeme nejaké to chrapúnstvo, a s tým sa stretáva každý. A to nemusíte byť černoch, môžete byť tučný, ryšavý, s okuliarmi, nepotrebujete na to mať len inú farbu kože. S tým som sa samozrejme stretol. Ale s rasizmom ako s ideológiou, že vám je niečo zakázané, tak to nie, to si myslím, že tu u nás nie je. Aspoň v to dúfam. Ja takú skúsenosť nemám, tu u nás to tak pre mňa nebolo a nikdy som sa s tým nestretol, že by som niečo nesmel preto, že som čierny, že by som niekam nesmel ísť alebo že by mi niekto nedal prácu. Naopak, keď som začal pracovať pre doktora Kračmera, tak on bol ako môj otec. Naozaj sa o mňa dobre staral v zmysle pracovnom. Smeroval ma, pretože som bol v tých prvých rokoch trošičku, dá sa povedať, bezprizorný. Z veľkej časti žartom mi vravieval: „Vieš, ja ťa vlastne zamestnávam, pretože pre mňa je to istá výhoda, teba si každý pamätá a keď si ťa zapamätá, tak si zapamätá aj moju firmu.“ Takže to vlastne bral tak nejako, v úvodzovkách povedané, obrátene a v dobrom slova zmysle. Preto som pomerne citlivý, keď niekto začne v ČR hovoriť o rasizme, a vždy vravím, že je to podobné, ako keď niekto začne hovoriť o spravodlivosti. Kto určí tú správnu hranicu? Ľudia majú vždy tendenciu určovať ju len výsekovo. Takže chrapúnstvo áno, to sa tu stane kdekomu s čímkoľvek, ale ten zlý rasizmus, tak ako ho poznáme napríklad z amerických filmov, to nie.

To sme sa dostali do dospelého veku. Zažili ste napríklad nejaké náznaky rasizmu už v detstve? Alebo to bola len tá odlišnosť, deti sú niekedy nevyspytateľné. Alebo, naopak, ste sa v puberte napríklad viac páčili dievčatám? Alebo nikdy nič také nebolo?

V detstve samozrejme áno, ja tomu hovorím to chrapúnstvo, že na človeka niekto z detí pokrikoval, tak to áno. Alebo taká tá zvedavosť. Jé, aha, černoch a hovorí česky. Tak to je dieťaťu nepríjemné. Ale napríklad moji spolužiaci s tým nikdy nemali žiadny problém. Alebo na chalupe, a to je dedina, tam mi vždy vraveli „mladý Růžička“, pretože moja prababička si vzala pána Růžičku, sedliaka. Starousadlíci a ich deti tam vždy vraveli: „To je mladý Růžička“. Takže keď niekto hovorí, že mesto je tolerantné a dedina je konzervatívna, tak je to blbosť. Život je oveľa komplikovanejší. No a potom v puberte to samozrejme prinášalo aj tie výhody a u dievčat to niekedy záujem vzbudzovalo. Sú to také drobnosti a nie je to nič zásadné. Samozrejme, že keď som niekam prišiel, tak sa za mnou všetci otočili, logicky, keď ste černoch medzi belochmi a ste odlišný, tak sa na vás pozrú. Ale to nie je výraz nejakého rasizmu alebo nezdvorilosti. To je proste prirodzená ľudská vlastnosť. Keď vám vstúpi do miestnosti človek, ktorý bude vážiť pol tony, tak sa na neho tiež pozriete, pretože je to istý druh zážitku.

Televízne noviny moderujete na TV Nova od augusta 1999, ako k tomu došlo? Kto a prečo vás oslovil? Bola to pre vás veľká zmena? A aké boli vaše začiatky s reláciou v hlavnom vysielacom čase?

Toto si najlepšie pamätá Lucka Borhyová, pretože mne už to tak nejako splýva, ženy si skôr potrpia na nejaké dátumy. Ona to vie, myslím, presne. Vravela, že asi 5. augusta. Ale niekedy v júni za mnou prišla Věra Dušková a povedala, že by so mnou potrebovala hovoriť, že by sa im v televízii páčilo, keby som robil tú reláciu s nejakou Luckou Borhyovou, to ja som ešte nevedel, kto to je. My sme sa len stretávali na chodbe, ale nepoznali sme sa nejako viac, ani sme sa spolu snáď nikdy nedali do reči. A či by som neskúsil Televízne noviny na prechodnú dobu. A ja som povedal: „No, akože… úprimne…“ a vzal som si týždeň na rozmyslenie. Za prvé som si vravel, čo bude po dobe prechodnej, mal som relatívne málo rokov a myslím si, že v spravodajstve majú byť ľudia s nejakou životnou skúsenosťou, pretože je to veľa o živote, ale tým nevravím, že máte byť starý alebo že tam nemôže byť mladý človek. Ja som vtedy mal dvadsaťpäť. Nechal som si čas na rozmyslenie a potom sa stali nejaké ďalšie veci a oni nám vysvetlili, aký je ich zámer, že tam potom príde tá hlavná dvojica. Nakoniec som na to kývol, vravel som si, že to bude zaujímavá skúsenosť, ale nikdy to nebola moja ambícia. Nikdy som nechcel pracovať v televízii, na žiadny konkurz som nešiel, som hanblivý človek, aj keď mi to nikto neverí. Prišiel som k tomu ako slepý k husliam, keď to tak poviem. Ale som zvedavý človek a rád sa učím nové veci, radil som sa s množstvom ľudí a niekto vravel: „Blbosť.“ Iný zas: „Pozri, to nie je zlé, druhú takú ponuku už nedostaneš.“ Tak som povedal áno, nakoniec to bolo moje rozhodnutie. Kývol som na to a Pán Boh ma osvietil.

Aké najväčšie prerieknutie v správach sa vám podarilo?

Najväčšie prerieknutie neviem, v správach Televíznych novín asi nie, také to, že sa niekedy niečo stane, to sa niekedy môže stať. Keď som ešte robil počasie, tak som… A to si pamätám, to ma zastavovali ľudia a tľapkali ma po ramenách. Povedal som, že nejaká biometeorologická predpoveď bude ovplyvňovať orgazmus astmatikov, namiesto organizmus. Vtedy z toho bolo veľké haló. Tak to sa stalo.

Za éry vašej kariéry v Televíznych novinách ste mali po svojom boku 3 kolegyne. Stálicou je samozrejme Lucie Borhyová, ale po dobu jej materskej dovolenky vám boli kolegyňami i Michaela Ochotská a Kristina Kloubková. Ako ste vnímali ich energie? Bol v spolupráci s každou z nich nejaký rozdiel? Alebo si človek musí postupne znovu a znovu zvykať a ako sa vraví „vylaďovat“?

V zásade sme sa nemuseli nijak ladiť, vždy tam prišla nejaká krásna žena, mám tú výhodu, že vždy vedľa mňa posadia krásavicu. Ja som sa vlastne s Kristinou poznal už predtým, aj s Míšou, takže to nebolo prvé stretnutie. S Míšou Ochotskou som dokonca niečo moderoval, keď so mnou ešte hrala v našom seriáli Pojišťovna štěstí, takže to nebolo stretnutie s úplne neznámym človekom. Každá je iná, to je jasné a samozrejmé, ale vždy to bolo fajn.

Prodej slunného bytu 3+kk, Praha 2 - 104, Praha 2

Show property

Cítite nejaký rozdiel pri práci v TV NOVA v ére pred a po Vladimírovi Železnom? V 90. rokoch bola práve vznikajúca TV NOVA na televíznom trhu veľké prekvapenie a zažívala takpovediac „boom“. Bolo to vtedy niečo úplne iné, myslím nielen pre diváka, ale aj samotná práca pod vedením tohto muža.

Je iná technológia, sú to v podstate dva neporovnateľné svety, dnes je všetko „digi“, kedysi bolo takmer všetko „analóg“, ale tá atmosféra, ten genius loci, ktorý tu na chodbách je, to sa nezmenilo. Mnoho mojich bývalých kamarátov, ktorí odišli, vraví, že ich to vlastne mrzí. Či už odchádzali v dobrom alebo zlom, niekto sa napríklad cítil nedocenený a demonštratívne odišiel. Človek by si povedal, že možno bude mať spätne tendencie hovoriť: „Pozrite sa, ako som dobre urobil, že tam už nie som.“ Ale v súkromí mi títo ľudia vždy povedali, že sa im svojím spôsobom cnie za tými ľuďmi, pretože tu je taká zvláštna atmosféra. Ťažko sa to opisuje. V réžii sú napríklad technici, ktorí tu sú so mnou od začiatku, to už nie je len kolega, to už je skoro taká rodina. Nie že by sme o sebe vedeli všetko, to vôbec nie, ale je tu taká zvláštna atmosféra súladu, taká pospolitosť v osude. Sme na jednej lodi, keď ste úspešná loď, tak máte tiež veľa súperov a ono tu ľudí zblíži a zjednotí.

Blíži sa čas volieb, chodíte pravidelne k voľbám a pôjdete aj tento rok?

Z tohto hľadiska som pre niekoho možno divný človek, ale ja mám voľby rád, a to z mnohých dôvodov. Za prvé som podstatou demokrat a to k tomu samozrejme patrí, ale za druhé je to proste turnaj. Je to súboj politikov, ani by som nepovedal politických strán, pretože tá strana je len nejaká obálka, ale je to súboj tých ľudí vnútri. Súboj charakterov a tvárí. Bohužiaľ, niektorých ľudí to necháva chladnými. Ja tvrdím: „Vy pozeráte futbal a ste vynervovaní. A o čo tam ide? Jeden vyhrá, druhý prehrá. No a čo?“ Ja mám dvoch švagrov, to sú super chlapi, ako moji bratia. Keď sa hrá futbal, každý z nich fandí inému klubu a ešte sa tie kluby medzi sebou neznesú, je to malá vojna. A ja im vravím: „O čo ide?“ Potom sú voľby, kde naozaj o niečo ide, a mnoho ľudí povie: „Aj tak nič nezmením.“ Ja mám voľby proste rád, chodím k voľbám pravidelne, aj keď nevravím, že by som vždy niekoho volil s čistým svedomím, že som urobil najlepšie rozhodnutie. Vždy je to svojím spôsobom stávka na neznámo. Ale vravím: „Ľudia, bežte k voľbám.“

Máte už nejakú stranu ako svojho favorita? A ak áno, prečo?

Mám tu kolegu, ktorý sa tiež veľmi zaujíma o politiku, a tak sa doberáme a uzatvárame súkromné stávky, kto bude mať koľko percent, kto sa dostane a kto sa nedostane, takže nejaké tipy mám. Ale samozrejme ich nesmiem povedať, nemôžem a ani nechcem, pretože nemôžem zo svojej pozície akokoľvek, či už pozitívne alebo negatívne, niekoho alebo niečie rozhodnutie ovplyvňovať.

V minulosti ste moderovali politické debaty. Aké to je? Ovplyvnilo vás to napríklad aj v tom, akú stranu ste nakoniec zvolili?

Bola to pre mňa nová skúsenosť, tak samozrejme zo začiatku som z toho bol napätý, postupom času som z toho napätý menej a menej. Vždy je to rozhovor. Politici sú profíci, sú v tom stále, od rána do večera, často niekoľko rokov a sú na to pripravovaní, takže je ťažké s nimi súperiť. Ale neovplyvnilo ma to žiadnym spôsobom. Niekto je vám napríklad ľudsky sympatický, ale nesúhlasíte s jeho názormi. A ja vždy ľuďom hovorím, že to, že niekto volí toho a druhý iného, predsa neznamená, že by sme mali byť nepriatelia. Demokracia je o tom, že si každý myslíme niečo iné a bez následkov. Je to o umení kompromisu. Preto nerád hovorím napríklad o rozdelení spoločnosti. Ľudia proste majú rôzne názory, a to je dobré, podstatné je, že sa nemlátime. Niekto je vám proste viac sympatický, niekto naopak menej ľudsky sympatický, ale zase nejaké názory a hodnoty, ktoré on spomína, sú vám bližšie.

Budete moderovať politické debaty aj tento rok?

Je to v pláne, ale so všetkým môže zamávať covid. Ja som nikdy veľmi neplánoval a teraz, odkedy je covid, tak už vôbec nie, tak maximálne na tri dni dopredu. Máme v pláne jednu debatu, respektíve viacero debát, TV Nova sa tomu venuje naplno. Jednu by mala robiť moja kolegyňa Bára Divišová a jednu ja, a potom je tam ešte sobotné volebné vysielanie. To mám rád, to je „jazda“, je to niekoľko hodín. Teraz sme naposledy robili americké voľby, to bolo v noci, tak to sme šli v kuse 7 hodín, a teraz to bude možno ešte viac. Chceme, aby to bolo pre ľudí zábavné a niečo sa dozvedeli. Voľby by mali byť taká oslava, tak prečo to neurobiť nejako inak. Máme pozvaných hostí a síce nechcem prezrádzať detaily, ale toto prezradiť môžem. Oslovil som pána Paroubka a pána Nečasa, bývalých premiérov, pretože obaja sú zaujímavé osobnosti. Je jedno, či s nimi súhlasíte, alebo nie, ale myslím si, že ešte majú stále čo povedať zo zákulisia. A Bohumila Pečinku, čo je podľa mňa jeden z najlepších komentátorov v zemi, tak dúfam, že sa nám to podarí a covid to nezhatí. A že sa nikto z nás nenakazí alebo nebude musieť ísť do karantény, to je vždy taká neistota.

Dosť politických strán postavilo v minulých voľbách svoju kampaň na téme „strach z migrantov“. Aký na to máte názor?

Ja sa nemôžem verejne vyjadrovať ku kampaniam v období volebnej kampane. To je otázka, ktorú, bohužiaľ, nemôžem zodpovedať, aj keď na ňu mám samozrejme nejaký názor a môžeme sa o tom porozprávať po voľbách. V čase „horúcej“ kampane to ale nejde.

Pomerne dosť času vám zaberá práca a rodina. Máte tiež čas na nejaké koníčky? Prezradíte nám, čomu sa rád venujete vo voľnom čase a prečo?

Mám na seba celkom dosť času alebo aspoň manželka mi to vraví, ale keď o tom tak premýšľam, tak neviem… Pravidelne hrám každé ráno pri raňajkách šachy s kamarátom cez internet. Hráme bedminton s ďalším kamarátom, ale teraz nám trochu urobil škrt cez rozpočet covid. Zase sme sa k tomu však vrátili, len čo to bolo možné. Keď poviem bedminton, niekto sa smeje, že to je dievčenská hra, tak potom poviem, príďte sa pozrieť. Hrával som nohejbal, ale to už teraz nejde, pretože vlastne končím s prácou večer, a to už sú všetci z mojich kamarátov doma, pomaly sa chystajú spať a ráno musia do práce. Mám obrátený režim, môžem len doobeda a nemôžem večer. Jazdím tiež na bicykli a samozrejme všetko okolo lietania. Lietam, teda teraz už skôr o tom viac hovorím, než lietam, pretože na to nie je čas. Zaujímajú ma lietadlá aj po technickej stránke. Tiež mám rád históriu, starovek. Keď poviem, že mám rád starovek, tak musím dodať, že mám rád i stredovek. I dejiny 20. storočia, z nich čerpáme. Hoci politológ by povedal, že už čerpáme minimálne od čias napoleonských vojen alebo dokonca tridsaťročnej vojny, myslím politicky, čo sa týka vývoja. Všetko súvisí so všetkým, aj v tej histórii. Históriu mám proste rád. Znalosť minulosti nám dáva šancu pochopiť súčasnosť.

Čaká vás momentálne nejaký nový projekt? Majú sa diváci na čo tešiť, prekvapíte nás niečím?

Je toho teraz veľa. Účinkoval som v takej krátkej role brnianskeho divadla Husa na provázku. Keď bol covid, tak tam chalani točili taký malý seriálik. Má to byť sranda, tak som tam s takou pidi roličkou, asi 5 sekúnd. Dnes mi volali, že v piatok je premiéra, ale ja bohužiaľ nemôžem ísť, pretože som v práci a nestihnem to. Tak to je jedna vec. Druhá vec, ktorú pripravujeme, je projekt, ktorý sa týka, aby som to nazval správne, nechcem prezradiť úplne všetky detaily, ale týka sa to trošičku nových technológií a zmeny prístupu k energetike a k motorizmu a tak. Berieme to vcelku z praktického pohľadu. Potom sú tie voľby, to je veľká vec. Do volieb neurobím nič iné než naozaj len voľby. Ešte sa musím pokúsiť nenakaziť covidom, už som to mal a som očkovaný, tak snáď to bude v pohode. A potom ešte ďalšie veci, ale to až po voľbách, to na mňa čakajú ešte nejaké ďalšie roly, nechávam to teraz otvorené, pretože nikto nevie, čo bude v októbri.

Ste patrónom nejakej charitatívnej organizácie alebo podporujete nejaký taký projekt?

Už roky. Oni to vedia lepšie ako ja, ale teraz som sa na to schválne díval. Od roku 2013 podporujem Dobrého anjela. Práve zajtra točíme nové spoty do novej kampane na ďalší rok. Vidíte, to som úplne zabudol, keď tak o tom hovoríme, to je zajtra ráno. Posielam tam peniaze a pomáham v tom aj tak, že s kolegyňou točíme spoty. Som rád, že to má vždy dosah, že vždy po tej kampani pribudnú ďalší prispievatelia. Podľa mňa je to nadácia, ktorá má zmysel, pretože finančne pomáha rodinám, ktoré majú choré deti, a rozdeľujú sa všetky financie. Samotná organizácia nezhltne nič, je to všetko do koruny pre nich a vy si tam môžete stanoviť nejakú čiastku, ktorú mesačne posielate. Neviem, či je nejaký spodný limit, ale myslím si, že keď tam v podstate pošlete stokorunu a teraz ma neberte za slovo, možno, že tam je nejaká iná minimálna čiastka, tak to pomáha. Je to ten princíp, že čím viac ľudí po malých čiastkach prispeje, tým vznikne väčšia finálna čiastka. To je fajn, stretol som sa vďaka tomu s ľuďmi, ktorí boli chorí a dnes to sú dospelí fungujúci jedinci, tak to je dobré. Ešte spolupracujem s nadáciou, ktorá tu v Prahe pomáha seniorom udržiavať sa stále aktívnymi. Ide o skupinu seniorov, ktorí by za normálnych okolností boli „zajatcami bytov“ a nemali by kam chodiť. Organizujú sa pre nich napríklad prechádzky, pešie preteky po pražských lesoparkoch alebo sa robia rôzne výlety. Boli sme sa napríklad spoločne pozrieť aj s ich vnúčatami na výstave Cosmos Discovery na Výstavisku v Holešoviciach. Ale potom nám do toho trošičku hodil zase stopku covid, tak sa to dosť presunulo na internet, ale teraz sa to snáď zase rozbehne.

Ďakujem veľmi pekne za váš čas pre náš magazín, nech čo najlepšie prežijete voľby a máte tiež dosť voľného času.

Takisto ďakujem, bolo to príjemné. Samozrejme, voľby je dôležité prežiť, ale aj si ich užiť. Ja ich sledujem ako hokejový alebo futbalový zápas. Je to proste zaujímavé so všetkým okolo toho a snáď bude tá jeseň veselšia ako minulý rok.