Rýchla spoveď – adiktológ Martin Vlček: Problémom koronavírusovej doby sú deti hovoriace o smrti

Ako sa zmenila vaša prax adiktológa od minulého roka?

Myslím si, že určite pribudli pacienti, ktorí vo väčšej miere konzumujú alkohol. O ľuďoch, ktorí konzumovali alkohol nadmerne, sa dá povedať, že dnes pijú úplne katastrofálne.

Hoci sa nedá nikam chodiť?

Prodej bytu s balkónem, Smetanovo nábřeží, Praha 1

Show property

Pijú viac doma, čo je nebezpečnejšie, pretože nie sú pod dohľadom spoločnosti, a teda nemajú žiadny impulz k zmene. Môžu piť od rána do večera.

Máte takých klientov?

Práve teraz mám pacientku, ktorá prišla po veľkom konflikte, ktorý sa skončil aj domácim násilím. S manželom mali cestovnú agentúru, posledný rok nemajú prácu, sú doma s deťmi a obaja pijú.

U takých ľudí ma zaráža, že človek je aj napriek tomu natoľko príčetný, že vie, že potrebuje pomoc.

So závislosťami je to také, že určitý čas ľudia nemajú nadhľad nad svojou situáciou. Impulz k zmene prichádza nie tým, že by si človek zrazu povedal, že prestane piť, ale pretože sa okolo neho niečo deje. Rodina už to nechce trpieť, má problémy v práci, príde o vodičský preukaz. Nakopnutie k zmene je nejaký impulz, ktorý je väčšinou z vonkajšieho okolia. Teraz je zrazu impulzov, ktoré môžu prísť, oveľa menej. Kontakt s okolím, ktorý by takým ľuďom dával najavo, že už to nie je žiaduce, je malý. Teraz sedia od rána do večera doma a nie je na nich poriadne vidieť, takže keď práve nemajú dôležitý online rozhovor, popíjajú.

S alkoholom a návykovými látkami to takto je, človek nevníma, že už situáciu preháňa, vždy si to nejako ospravedlní. Vieme, že keď už to dospeje do veľmi pokročilej fázy, rolu hrá aj fyzická závislosť. Keď ráno nemajú alkohol alebo návykovú látku, je im zle.

Čo k vám dohnalo tú klientku?

Po nejakom zásadnom domácom konflikte prišla polícia a vykázali jedného z rodiny z bytu, neviem, či ju, alebo manžela. To bol ten impulz, keď sa niečo muselo začať diať.

Akým spôsobom začnete takú pacientku liečiť? Má deti, musí zarábať nejaké peniaze.

Je to rovnaké ako kedykoľvek predtým. Forma liečby je rôzna, môže ísť na ústavnú alebo ambulantnú liečbu. To si musia pacienti vybrať sami, my im samozrejme odporučíme, aké majú možnosti. Mnoho pacientov zvládne ambulantnú dochádzku, keď je to alkohol, tak dochádzajú ambulantne do skupín. Majú psychiatrické vyšetrenia, zistí sa, ako na tom sú, či nepotrebujú nejakú medikáciu. U ľudí so závislosťou od alkoholu sa to dá podporiť Antabusom.

Ten sa stále používa? Nevymyslelo sa niečo lepšie?

Ja som proti tomu nikdy nič nemal. Dnes už sa samozrejme nerobí to, čo sa robilo kedysi, že ľudia dostali Antabus a napili sa alkoholu, aby zvracali. To sa dialo bežne v liečebniach, ale od nejakých osemdesiatych rokov sa to už nerobí. Ľudia sa poučia, čo Antabus spôsobuje, keď sa kombinuje s alkoholom. Vieme, že abstinovať nestačí. Ak chcú ľudia zachovať životný štýl, s ktorým sem prichádzajú, k nemu závislosť patrí. Ak alkohol alebo návykovú látku len vystrčíme, tak sa väčšinou vráti.

Pronájem Luxusního mezonetu, 2+kk, Praha, Praha 1

Show property

Ja som úplne prestal piť len tak, držal som suchý február a povedal som si, že to predĺžim, a už nepijem druhý rok. Je to obdobie straty. Majú pocit, že majú hendikep, pretože sú znevýhodnení. V spoločnosti, kde všetci pijú. Hendikep je ale pitie, pretože je to toxická látka. Ľudia potom zostanú vo fáze svojho životného štýlu, pretože sa začnú po štrnástich dňoch detoxu cítiť lepšie a povedia si, že im je dobre, keď nepijú, ale veľa tým toho nevyriešia. Psychické dôvody toho, prečo pijú, nezmizli. Jediná šanca je preto cesta zmeny životného štýlu.

Nehovorím pacientom, že primárna je abstinencia, ale kvalita života s abstinenciou. Je to dosť podobné, ale je v tom veľký rozdiel. Nechcem vychovať zaťatého naštvaného abstinenta, pretože výsledkom bude to, že keď sa mu nebude v živote dariť, zase sa k pitiu vráti. My chceme, aby ľudia mali kvalitný život a abstinencia sa stala súčasťou ich životného štýlu. Musia ísť zo straty do zisku, vtedy smú, tu môžu.

To je model, ktorý som vytvoril, keď som sám prestal piť. Myslel som si, že len prestanem piť a nič sa nedeje. Po dvoch rokoch som ale prekvapený, čo všetko sa v rámci nepitia zmenilo. Zistil som, že som alkohol užíval vlastne všade. Na dovolenke, na chalupe, s priateľmi, stále. Veľmi si neuvedomujeme, ako je alkohol toxický. Mám viac energie, som pokojnejší, nevyvolávam žiadne konflikty, život mi pripadá jednoduchší. Zistil som, že benefity a zisky z mojej abstinencie sú pre mňa samotného také veľké, že už sa mi nechce vracať sa.

Toto je vec, ktorou musia pacienti prejsť. Vieme, že to trvá zhruba dva roky. Prvý rok je abstinencia vôľou a potom sa to začne meniť. Čím viac zisku ako ľudia máme, tým je nám lepšie.

Aký máte nárast alkoholikov?

Vzal by som to ako závislosti všeobecne, nielen od alkoholu. Tipol by som, že takých päťdesiat percent ľudí počas koronavírusovej krízy pribudlo.

Koľko si myslíte že ich ešte pribudne?

Myslím si, že to najhoršie obdobie nás ešte čaká. Zatiaľ sme všetci naštartovaní k tomu, že sa to snáď raz skončí, musíme to vydržať a bude to dobré. Vo chvíli, keď sa rozvoľnia opatrenia… Keď pobežíme preteky o život, tak pobežíme, kým to pôjde. Keď už to ale nebude potrebné, tak padneme. Ľudia budú vyčerpaní. Myslím si, že hlavný nárast bude počas ďalšieho roka, ďalších dvoch až troch rokov.

Nárast nie je len, čo sa týka pacientov so závislosťami, ale tiež pacientov s duševnými ochoreniami, ako sú depresie.

Koľko ľudí ste u vás na klinike schopní prijať? Sú ľudia, ktorí nemajú kam ísť.

Snažím sa kliniku rozvíjať, prijímame nový personál. S touto klinikou sme začali pred rokom a pol po uzatvorení zmluvných vzťahov s poisťovňami. Stále sme ešte schopní kapacitne ľudí prijímať, hoci momentálne máme zhruba 1 100 pacientov.

Reálne ich ale musí byť mnohonásobne viac.

Je. Preto som spomínal problém s poisťovňami. Tie sa správajú ako výhradne súkromné subjekty a nerady uzatvárajú zmluvy s novými zdravotníckymi zariadeniami. Získať zmluvu s poisťovňou je úplne hrdinský výkon a mne to trvalo dva roky. To sme dokonca museli urobiť tak, že sme otvorili ordinácie v Chomutove, tým pádom sme začali na poisťovne tlačiť. Vy sami vidíte, aká je situácia katastrofálna. Napríklad pred mesiacom sme žiadali o uzatvorenie zmluvného vzťahu s poisťovňou na psychiatrickú sestru. Odpoveď zástupcu inžiniera Šmehlíka je, že starostlivosť je saturovaná. Bez toho, aby vedel, ako tá starostlivosť vyzerá. Na konci listu je znenie „považujte moje rozhodnutie dočasne za ukončené“. Ten človek tu nikdy nebol. Dovoláte sa maximálne sekretárke, dohodnete si stretnutie a potom vás neprijmú. Chovajú sa ako tvrdý súkromný subjekt, a nie že sme ich zmluvní partneri.

Každý sa diví, čo všetko je potrebné urobiť. Poisťovne by mali začať uzatvárať zmluvné vzťahy s novo vznikajúcimi zariadeniami. Dva roky mi trvalo nazmluvniť všetko vrátane psychiatrie, adiktológie, psychológov. Proces je nesmierne zdĺhavý. Najprv musíte na Magistrát ku komisii, ktorá vám má udeliť súhlas s možnosťou uzatvoriť zmluvu s poisťovňou. Ale ani keď vám ten súhlas udelí, nemusíte zmluvu získať, pretože vám ju nedá poisťovňa. Ak vám ale nedá súhlas Magistrát, nemôžete si o poisťovňu ani zažiadať. Máme kamarátku, ktorá si chcela urobiť ambulanciu v Prahe 2, trvalo jej to päť rokov.

Už ste spomínali, že nárast je aj u pacientov s duševnými problémami. Koľko ich je, aké majú ťažkosti?

Ľudia trpia úzkosťami a neistotami, všetky možné diagnózy, ktoré s tým môžu súvisieť, sa prebúdzajú a ľudia s tým chodia k odborníkom. Ľudia, ktorí dodnes nemali žiadne ťažkosti, sem zrazu s takými problémami dochádzajú. Pribúdajú do súčasných psychiatrických diagnóz. Pred Covidom bola situácia v psychiatrii, psychológii a adiktológii nevyhovujúca, pretože zariadenia kapacitne nestačili. Teraz to naberá tragické rozmery.

Uvediem príklad. V Chomutove ordinujeme pre Chomutov, Most, Louny. Napríklad mesto Most nemá žiadneho psychiatra. Ordinujeme tam zatiaľ raz týždenne, viackrát to nestíhame, máme tam dvoch lekárov. Kapacitne sme úplne na dne, nie sme schopní prijímať nových pacientov. Duševne chorí pacienti väčšinou potrebujú dlhodobú starostlivosť, takže musia chodiť na kontroly.

Môžu byť títo ľudia nebezpeční sami sebe alebo svojmu okoliu?

Keď bude psychiatrický pacient zle liečený, samozrejme môže byť nebezpečný sebe a svojmu okoliu. Keď nebude mať starostlivosť a bude mať nejaké zásadné ochorenie vyžadujúce si dobrú medikáciu a terapiu, a pacient nám vypadne zo systému, tak samozrejme nebezpečný môže byť.

Máte takú skúsenosť?

Zatiaľ nemáme, pretože u nás všetci pacienti, ktorí k nám dochádzajú, dostávajú starostlivosť. Takú skúsenosť majú väčšinou mestá ako v regióne Chomutov. Tam odíde pacient z akútnej lôžkovej starostlivosti a dostane odporúčanie, aby si do troch dní našiel lekára špecialistu. Ten ale nie je. Takže zostáva vonku bez starostlivosti.

Pribudne takých ľudí v súčasnej situácii veľa?

Áno. Psychiatrické diagnózy sú stále stabilné, ale pribudnú ľudia, ktorí budú v bezvýchodiskovej životnej situácii. Dnes sa štát samozrejme zaoberá viac kšeftovaním a osobnými záujmami než tým, čo koronavírus spôsobil okrem samotnej infekcie. Je potrebné hovoriť aj o následných škodách, ako sú tieto, ktoré utrpia iní pacienti s inými diagnózami.

Keby sme si položili otázku, čo je momentálne najväčší problém zdravotníctva, je to to, že sa zdá, že neexistuje iná diagnóza než Covid. O tom hovoria aj iní lekári z iných špecializácií. Mnoho plánovaných výkonov bolo pozastavených, narástol počet ľudí v čakacích lehotách na ošetrenie. Potom sú pacienti, ktorí zo strachu zanedbali preventívnu starostlivosť, takže si prešli infarktom, nikto to nevedel a nie sú dobre liečení. Ľudia s onkologickými ochoreniami nechodili na preventívne ošetrenia. Za rok budú nádorové ochorenia v takom stave, že ľudia budú zomierať. Systém je zlý v tom, že v rámci koronavírusovej infekcie, ktorá je problematická, chýbajú ďalšie aspekty na riešenie. To znamená ekonomický pohľad, sociálny dopad, iné diagnózy pacientov a samozrejme psychosomatika, čo situácia s ľuďmi urobí.

Viete, koľko ľudí si ročne siahne na život? Súčasná situácia by tento počet mohla navýšiť.

Asi pribudnú, pretože ak budú ľudia, ktorým sa zrúti svet, ich podnikanie a podobne, tak je možné, že počet samovrážd narastie. Najzásadnejšie však je, že dobre vieme, že ak sú ľudia v zlom duševnom stave, majú kratší život. Problém je v tom, že pravdepodobne budeme kvôli plošnému vplyvu na psychiku zomierať skôr.

Koronavírusová kríza má dopad aj na deti.

To, čo dnes vidíme z pohľadu našich odborností, sú obrovské škody páchané na deťoch. Bez akýchkoľvek vedeckých podkladov alebo prieskumov sú školy plošne uzatvorené veľmi dlho. Nemyslím si, že je v Európe iný štát, ktorý by na tak dlho zatvoril školy. K tomu nie sú žiadne poriadne štúdie, ktoré by vraveli, že deti sú hlavní prenášači ochorenia.

Už dnes vieme, že nám pribúdajú deti, ktoré vypadávajú zo školského systému, ktoré úplne zmizli z výuky, a o ktorých sa nevie, pretože to nikoho nezaujíma. OSPOD (orgán sociálne-právnej ochrany detí) dnes nerieši, keď sa dieťa neprihlasuje na online výuku. Vieme, že problematické deti, ktoré boli sledované, momentálne sledované nie sú, nechodia do školy, nikoho nehnevajú, a tak nikto poriadne nevie, čo robia.

Pribudnú deti s poruchami správania, to bude veľký nárast. Výsledkom porúch správania je, že deti užívajú návykové látky, páchajú trestnú činnosť, záškoláctvo a s tým spojené ďalšie veci. A v neposlednom rade s tým súvisí aj kvalita vzdelania, ktorá obrovsky klesá. Ak budeme mať nevzdelané generácie, bude to mať vplyv na remeslá a podobne.

To, že deti strácajú sociálny kontakt so svojimi vrstovníkmi, je jedna z najväčších škôd. To sa nedá napraviť. Keď v rámci dospievania vypadne jeden rok. To je obdobie, keď sa stretávajú s kamarátmi, dochádza ku kontaktom medzi chlapcami a dievčatami. Teraz ich interakcia mizne, a to nejde dohnať. Niektoré deti sú z tohto systému natoľko otrávené, že behajú medzi ostatnými a hovoria o samovraždách, čo ako téma nepatrí k deťom. Sú výnimočné prípady, keď dieťa spácha samovraždu. Ani si nedokážu predstaviť, čo to spôsobí, že je to vec nezvratná, a podobne. Ale to, že sa táto téma začala medzi deťmi riešiť, je signál, že niečo je nesprávne.

Pribúdajú nám tiež deti, ktoré trávia čas na sídliskách, v parkoch a konzumujú alkohol.

Dá sa povedať, že za posledný rok rastú z detí asociáli?

Nemožno to povedať plošne. Sú deti, ktoré boli ohrozené pred dobou koronavírusu a teraz samozrejme vypadli z dohľadu školskej dochádzky a starostlivosti rodičov, ktorí sú sami zo situácie unavení a sú aj radi, keď deti na chvíľu niekam zmiznú. Z určitého percenta detí nerastú asociáli, ale sú deti, ktoré majú poruchy správania a následkom toho môže byť až asocialita, závislosti a ďalšie veci. Je ale jasné, že nejako deti poškodené budú. Niektoré na vzdelaní, niektorým to poškodí sebavedomie, niektoré problematické deti môžu ísť cestou trestných činností, užívania drog.

Riešenie má byť, aby rodič vzal dieťa a vyhľadal pomoc?

Myslím si, že riešenie je, aby štát okamžite začal robiť nejakú zmenu. Nemyslím si, že rodičia sú schopní toto ovplyvniť. Po roku sú unavení, pre mnohých ľudí je to beznádej. Chodia sem s deťmi a vravia, aby sme s nimi niečo urobili. Ja s nimi nemám čo urobiť, pretože nemáme možnosť odporučiť voľnočasové aktivity alebo šport, keď je všetko zatvorené. Rodičia sú radi, keď sú schopní zabezpečiť chod rodiny a zarobiť peniaze, nieto ešte behať s deťmi po parkoch, to je absurdná predstava. Ak štát okamžite neurobí zásadné riešenie… Neustále sa menia ministri, predlžujú sa núdzové stavy, aby sa mohli predávať rúška. Dnes je záujem iný než o deti a duševné zdravie ľudí. Dnes je záujem o kšeft a biznis.

Ďakujem za rozhovor.