Rýchla spoveď – adiktologička Kateřina Francová: Snažím sa byť väzňom oporou, nad pacientmi palicu nelámem
Kateřina Francová vyštudovala adiktológiu a rozhodla sa pomáhať ľuďom. Konkrétne tým, ktorí bojujú so závislosťami. Na alkohole, drogách, ale napríklad aj tabaku. Pracuje aj vo väznici na Pankráci, kde sa snaží byť oporou ľuďom, ktorí sa chcú zmeniť a vrátiť sa do reálneho sveta zase o niečo silnejší. V rozhovore pre LP-Life.sk nám okrem iného prezradila, ako liečba závislosti prebieha a prečo majú ľudia tendenciu svojich kostlivcov v skrini znovu púšťať do života.
Ktorý moment považujete za zlomový, keď si pacient uvedomí, že je závislý?
Často to býva zlom, keď je mu niečo nepríjemné. Keď nastane nejaký problém a niekto blízky mu povie, že to vníma ako problém. Buď ten signál príde od toho samotného človeka, alebo mu to dá najavo niekto zvonku.
Ako vlastne môžeme poznať závislého človeka? Dá sa to vôbec?
Ak človek užíva napríklad aj obyčajnú kávu, takisto prichádza do kontaktu s nejakou látkou, ktorá má potenciál k závislosti. Väčšina z nás to ale dokáže korigovať, teda danú látku užíva kontrolovane. Niekedy ale dochádza k nadužívaniu. Môžeme pozorovať nesústredenosť, keď si to nedáme, nervozitu a podobne. To už je okamih, keď nastáva problém. Vo chvíli, keď to prerastie.
Z akých najčastejších dôvodov pacienti začínajú s drogami alebo alkoholom?
Podľa mňa je to nejaký pokus o samoliečbu. Je to o tom, že človek napríklad veľmi intenzívne cíti nejakú bolesť a tým, že niečo začne užívať, si začne krátkodobo uľavovať. Mozog je chytrý a zistí, že užitie takej látky je vlastne neskutočne rýchle a efektívne vypínanie bolesti. Takže si vytvorí istú skratku a vlastne celé konanie potom smeruje k tomu, aby tú látku znovu dostal a uľavil si. Takže emočná bolesť je veľká téma. Môže to byť ale aj túžba po zmenených stavoch vedomia. Dostať sa do stavu, keď mám telesný aj mentálny zážitok. Keď sa tým užitím môžem dostať k niečomu naozaj silnému, zábavnému a vymrští ma to zo šedivého všedného dňa.
Krátkodobo to nie je veľký problém. Po akom čase sa však z toho stáva závislosť?
Množstvo ľudí dokáže aj s vecami, ktoré môžu byť návykové, zaobchádzať tak, aby sa to do závislosti nepreklopilo. Ale mnohým ľuďom sa to nedarí, pretože je to fakt obrovsky silné. Tá túžba, z ktorej sa stane začarovaný kruh. Je treba si uvedomiť, že keď s takou látkou prichádzam do kontaktu, môže sa mi to stať. Stačí pár týždňov či mesiacov.
Prichádzajú pacienti už s konkrétnou prosbou alebo s čím vás väčšinou oslovia?
Keď sa pozriem do ambulancie vo väznici, tam sa ľudia väčšinou dostanú s tým, že majú absťák a že im nie je dobre. Majú chute a nevedia, ako ďalej. To je záchytný bod, keď prekonajú nejaké obavy a hanbu a začnú o tom hovoriť. Môže to byť aj okamih, keď si uvedomia, že teraz majú čas a môžu na tom pracovať. Že už sa tam jednoducho nechcú vrátiť.
Spomenuli ste väznicu. Vy pôsobíte vo väznici na Pankráci. Do kontaktu s väzňami sa tým pádom dostávate veľmi často. Máte niekedy strach?
Zo začiatku som bola veľmi obozretná. Nevedela som, či ten strach nepríde a či budem vedieť s väzňami pracovať. Potom som pochopila, že my adiktológovia sme tam v role pomáhajúcej profesie a tí pacienti si nás vážia. Je to o tom, že sme tam pre nich a oni to cítia.
Aké majú vlastne väzni možnosti? Je to veľmi odlišná situácia, než keď za vami príde pacient do ambulancie?
Keď som tam začala pracovať, hovorila som si, že aspoň nehrozí, že by mi pacienti odchádzali. Ale pravda je taká, že aj vo väznici majú možnosť liečbu odmietnuť.
Takže chápem to správne, že to pacienti vzdávajú?
Niekedy sa objednajú na jednu konzultáciu, na ktorej sa pýtam na ich životný príbeh, na predstavy o tom, čo s tým robiť. Hľadáme možnosti, ktoré im môžem ponúknuť. Predsa len mám obmedzené možnosti, je to ambulantná starostlivosť a nie vždy sa zhodneme v tom, aká je ich predstava. Takže sa stáva, že nedorazia a vypadnú zo starostlivosti.
Celý proces začína detoxikáciou… Prebieha to postupne alebo sa hneď uberú pacientovi dávky, na ktoré bol zvyknutý?
Ešte pred tým prebehne to úvodné stretnutie, kde si povieme, ako budeme postupovať. Potom nastáva práve spomínaná detoxikácia. Je to tá medicínska časť starostlivosti, ja predpisovať lieky nesmiem. Ak nie je stav pacienta kritický, zostáva vo svojej cele, ale dostáva medikáciu na zmiernenie abstinenčných príznakov. Neznamená to, že je úplne v pohode, že nič necíti, stále je to pre neho ťažké psychicky aj fyzicky. Ja mám na starosti práve tú psychickú časť. Naviesť ho tým správnym smerom.
Priemerne po akom čase sa prekonajú abstinenčné príznaky?
Záleží na čom „frčíte“. Keď je to stimulant alebo opiát, príznaky sa môžu dostaviť v priebehu niekoľkých hodín a dní. Nebezpečné je to pri liekoch alebo alkohole. Tam je treba pacienta sledovať celkom dlho, napríklad týždeň až desať dní. Aj po takom čase sa totiž môže rozvinúť delírium alebo nejaký metabolický rozvrat či zlyhanie orgánov.
Je najťažšie prekonať tie prvé príznaky alebo ani po nich ešte nemáme vyhrané?
Čo tak pozorujem, tak sa pacienti ani po niekoľkých týždňoch necítia dobre alebo zle spia. Nemôžu sa sústrediť. Ale sú aj takí, ktorí prekonajú pár dní a potom je im dobre a zvládajú to. Je to dosť individuálne.
Je horšia fyzická alebo psychická závislosť?
Ono sa povie, že najhoršia je fyzická závislosť, keď sa človek naozaj cíti zle, potí sa, zvracia a podobne. Ale to je vec, ktorá čoskoro prejde. Potom je tam ale psychika, ktorá môže byť užívaním zmordovaná oveľa viac. Preto treba vydržať, neodchádzať po pár týždňoch a zostať v kontakte. Dôležité je vedieť, že je tu pro vás niekto, na koho sa môžete obrátiť.
Pomáhajú pri odvykaní rituály? Niečo, na čo sa môže človek upnúť?
Keď človeku vezmete jeho závislosť, zostane obrovský kráter. A to, že človek niečo veľmi nadužíva, pre neho nie je len negatívne. Sú tam dôvody, pre ktoré ho to baví alebo mu to pomáha si uľaviť. Človeku môže byť smutno. Práve vo chvíli, keď je mu najhoršie, si môže povedať, že na to kašle a napije sa alebo sa vráti k užívaniu. Takže súčasťou liečby môže byť paradoxne aj hľadanie toho, čo sa mi na mojej závislosti zdalo skvelé.
Takže je treba tú dieru zaplniť…
Presne tak. Ak má nejaké rituály, niečo, čo ho začne baviť, tak je to skvelé. Často to býva aj súčasťou doliečovania. Hľadáme, čím by si človek naplnil život.
Koľko percent pacientov zažije recidívu?
Pacientov máme do okamihu výstupu, potom už s nimi v kontakte nie sme. Takže často už nevieme, čo sa s nimi deje. Pracujeme s nimi priemerne rok, rok a pol, keď to vyzerá naozaj dobre. Potom ich ale prepustíme a nevieme, čo sa deje ďalej.
Aké sú podľa vás najčastejšie dôvody, že sa k tomu ľudia vracajú?
Predstavte si, že žijete vo svete, ktorý je farebný, senzoricky veľmi zaujímavý. Podnety sú hlboké, otvárate bránu do inej dimenzie. Potom sa zrazu vrátite do tej každodennej šedi a poviete si: budem chodiť do práce, splácať dlhy, starať sa o deti. Zrazu je ten pomer radostí a starostí priepastný, takže prichádzajú dezilúzie z reality, keď ľuďom dochádza dych a chcú si uľaviť. A ako som hovorila, mozog veľmi dobre pozná skratku, ako si uľaviť. Nalejem si za pohárik, niečo si zafajčím, a už to ide. Najskôr možno pomaly, raz za mesiac, za týždeň a už sa z toho môže stať zase bežná záležitosť.
S akou závislosťou k vám chodia pacienti najčastejšie?
Vo väznici prevládajú opiáty. Hneď potom je najviac ľudí, ktorí chcú prestať fajčiť. Práve to sú moji osobní hrdinovia, keď za mnou vo väznici prídu s tým, že chcú prestať. Je to jediná legálna droga. Ale často chcú rodine dokázať, že tú zmenu myslia vážne.
V mojej súkromnej ambulancii prevažuje alkohol a tabak.
Možno posúdiť, ktorá zo závislostí je najťažšia na zvládnutie?
Dovolím si tvrdiť, že každý z nás má nejakú látku, na ktorej by frčal, ak by tomu dal príležitosť. U niekoho je to alkohol, u ďalšieho zase heroín. Musím ale povedať, že ma naozaj prekvapilo, akú silnú závislosť dokáže vyvolať nikotín. V niektorých štúdiách sa píše, že to možno prirovnať k závislosti na heroíne, ktorá sa všeobecne považuje za ťažkú závislosť. Takže tabak dokáže byť dosť zákerný. A aj vďaka tomu, ako je to spoločensky tolerovaná vec. V porovnaní napríklad s injekčným aplikovaním.
Zdá sa mi ale, že fajčenie sa v posledných rokoch stalo spoločensky pomerne neprijateľné. Naopak, každý druhý fajčí marihuanu a spoločnosť akoby si na to zvykla. Prečo to tak je?
Keď sa pozriem do výročnej správy o stave v oblasti drog, tak je tam dlhodobo uvedené, že v českom prostredí je na rozdiel od iných štátov marihuana veľmi spoločensky tolerovaná. Možno je to nejaká klíma a nastavenie. Možno v tom tá spoločnosť nevidí žiadne veľké riziko alebo si riziká neuvedomuje.
Dá sa práve marihuana považovať za vstupnú drogu, ktorá odštartuje cestu k tvrdším drogám?
Kedysi bola marihuana považovaná za vstupnú drogu. Pre niekoho byť samozrejme môže, ale úplne sa to nepotvrdzuje. Keď sa na to pozrieme zo širšieho hľadiska, tak to často môže byť aj tabak. Vlastne drogy ako také sú substancie, ktoré proste len existujú. Až naše užívanie tomu dáva náboj pozitivity alebo negativity. Ak jednoducho nájdem nejakú látku, ktorá mi sadne a pomôže mi „prežiť“ v životnej realite, tak je riziko, že sa stanem závislou.
Pracujete iba s dospelými ľuďmi alebo boli aj pacienti, u ktorých vás prekvapil vek?
Pred nejakým časom som pracovala v ambulancii s mladistvými, ktorí už experimentovali s návykovými látkami. Stretávala som sa s dospievajúcimi od 13 rokov, ktorí už sa s tým zoznámili a mali často bohatšie zážitky než hociktorý dospelý.
Aký veľký vplyv má to, komu sa narodíme? Do akej miery to ovplyvní dieťa?
Určite veľký. Dokonca sa výskumom zistilo, že existuje gén, ktorý je zodpovedný za rozvoj závislosti jedinca. Ale to, že sa narodíte s týmto génom, ešte neznamená, že sa u vás rozvinie závislosť. Významnú rolu zohrávajú iné faktory. To, či ten gén dostane zelenú a prejaví sa, samozrejme zásadne ovplyvňuje prostredie. Napríklad postoj rodičov k takým látkam a ako k tomu dieťa vedú, do akej miery sú rodičia schopní naplniť citové a vývojové potreby dieťaťa. Ale aj rodičom abstinentom sa môže narodiť dieťa, ktoré k tomu potom privonia. Je to nesmierne komplexné a navzájom previazané.
Aké sú najčastejšie mýty o alkohole a drogách?
Mám pocit, že ľudia majú často málo informácií o účinkoch a rizikách. Keď robím anamnézu človekovi, ktorý príde, a dostaneme sa k tomu, že prvú dávku heroínu dostal už napríklad v trinástich rokoch a že mu ju aplikovala teta, hovorím si, že by bol zázrak, keby sa tomu taký človek vyhol.
Čím si počas terapie pomáhate? Máte nejaké špeciálne metódy?
V poslednom období sme napríklad začali pacientov brať von. Hovoríme tomu „Terapia v lese“. Spočíva to v tom, že ľudia chodia zhruba na trojhodinovú prechádzku so svojím terapeutom. Nestretávame sa teda s klientom v ordinácii, ale ideme do prírody. Je to skvelá zmena, určite aj pre pacientov.
Stretávate sa každý deň s veľmi ťažkými životnými príbehmi. Dokážete ich nechať v ambulancii a vytesniť z hlavy, keď nepracujete?
Dostali sme na to tréning. Mnohí adiktológovia absolvovali päťročný psychoterapeutický výcvik. Oddeľovať to je každopádne naša najťažšia úloha. Neznamená to ale, že ma niektoré príbehy nezasiahnu. Niekedy sa ma zmocní ľútosť alebo hnev. Ale je to súčasť mojej práce, nenechať sa tým pohltiť. Inak by som nemohla byť pre pacientov veľmi užitočná.
Veľkú časť života pomáhate ľuďom so závislosťami… Ako ste na tom vy? Boli ste alebo ste na niečom závislá?
Nikdy sa mi nestalo, že by som mala problém so závislosťou. Občas aj priznám: no vidíte, to si ani nedokážem predstaviť.
