Vravia mu Mach. Makhmud Muradov je uzbecko-český profesionálny zápasník zmiešaných bojových umení. Žije striedavo v Prahe, v uzbeckej Buchare a nevadskom Las Vegas. Svojimi výkonmi si vyslúžil zmluvu v UFC, čo z neho robí žiarivú hviezdu tohto nebezpečného a obľúbeného športu. Nedávno sa stal otcom dcéry Rumie, ktorej matkou je speváčka Monika Bagárová. V rozhovore pre LP-Life.sk sa zveril, v akej životnej fáze sa nachádza, ako sa mu cnie po rodičoch, ktorí pre koronavírus ešte nevideli svoju vnučku, ako aj o tom, aké sú jeho plány v zápasení aj v živote.
Veľa ľudí mi vravelo, že sa nevyspím a budem meniť smradľavé plienky. To najväčšie, čo v živote zažívam, je práve toto, a myslím si, že by to mal zažiť každý. Rozhodne mi nevadí meniť dcére plienky alebo ju kúpať. Je úžasná a baví ma úplne všetko, čo s ňou môžem robiť. Slovami sa to ani nedá opísať.
Nemám. Som šťastný, že máme malú doma. Keď plače, je mi zle, chcel by som to, čo ju trápi, vziať na seba. Je to moja dcéra, takže by som pre ňu urobil čokoľvek.
Málo. Buď cez deň, keď mám pauzu, alebo večer. Bohužiaľ, nemám veľa času. Keď som ale doma, chcem byť s malou. Nechcem si nechať ujsť jej detstvo len preto, že musím pracovať. Skutočne robím maximum pre to, aby som bol s rodinou.
Je to práca ako každá iná. Ráno vstanem a idem na tréning, potom mám nejaké stretnutia, obehám sponzorov, okrem toho mám aj firmu a večer idem na ďalší tréning. Takto žije väčšina profesionálnych zápasníkov. Náš život je v podstate najmä o tréningu, jedle a regenerácii.
Ráno máme silový kruháč a večer wrestling, box a podobne. Niekedy sú tréningy ľahšie, inokedy náročnejšie, ale istota je, že mám dva alebo tri denne.
Šikanu som nikdy nezažil, bol som skôr taký hajzlíček a veľa som sa bil. Aj teraz sa bijem vlastne neustále. Akurát teraz je to dohodnuté vopred. (smeje sa)
To áno. U nás to ale nie je ako tu… V škole tam musí byť človek tvrdý, ak nechce byť šikanovaný. V súkromí som ale úplne iný ako v klietke. Tam som taký poslušný medvedík. (smeje sa)
V osemnástich rokoch som ním chcel byť, ale nemal som tú možnosť. No potom mi Česká republika ponúkla to, čo mi neponúkla žiadna iná krajina. Prišiel som sem, dostal som sa k Petrovi Monsterovi Knížemu a začal som bojovať. Ja som si nevybral MMA, MMA si vybralo mňa.
Keď som mal pätnásť, otec mal haváriu a potom sa už do môjho života nemiešali. S bratom sme museli pracovať a živiť rodinu. Okolnosti si to vyžadovali. Veľmi rýchlo som musel dospieť. Rodina je najdôležitejšia, takže som konal podľa toho a rodičia vedeli, že robím, čo môžem, takže mi do ničoho nehovorili.
V Uzbekistane, Rusku, tu v Čechách, aby som mal nejaké korunky na jedlo. Dnes nie je jednoduché sa uživiť. Navyše, keď je človek cudzinec.
Čo vám na to, že chcete byť slávny profesionálny MMA bojovník, vraveli kolegovia robotníci? A čo vravia teraz, keď sa vám to podarilo?
Chalani z Uzbekistanu vraveli, že to nevyjde, a smiali sa mi, keď som tvrdil, že sa tým športom budem živiť. Kde sú ale teraz oni, a kde som ja…
Niekto áno, niekto nie. Vyzerá to, že fandia, ale človek nevie, čo si myslia v skutočnosti. Mnoho ľudí je falošných a závistlivých. Nevravím, že všetci, ale mnohí z nich. Ja ale nemám s nikým problém. Nech si každý robí, čo chce. Razím teóriu, že sa k ľuďom správam tak, ako chcem, aby sa oni správali ku mne. Nikomu nerobím nič zlé a očakávam, že ma každý nechá na pokoji.
Stalo sa mi to. Niekto mi píše na sociálnych sieťach, prečo zdvíham dve vlajky, že nie som Čech. Iní im zase nadávajú, že by mali rešpektovať, že reprezentujem Českú republiku. Ja rešpektujem to, čo všetko mi Česká republika dala, túto príležitosť, ženu a kamarátov. Milujem Česko a Prahu, tak prečo by som nezdvíhal českú vlajku? Myslím si, že by to bola neúcta, keby som zdvíhal len vlajku Uzbekistanu, aj keď niektorí Uzbeci mi zase píšu, prečo zdvíham uzbeckú vlajku. Nuž, nemôžem sa zavďačiť každému. (úsmev)
Vziať sa kvôli papieru nie je podľa mňa to najdôležitejšie. Ja si užívam život, beriem ju ako svoju ženu, matku môjho dieťaťa. Papier nie je dôležitý. Dôležité je to, čo má človek v srdci.
U nás je doteraz karanténa. Je nás 35 miliónov ľudí, takže je to trochu ťažšie než tu, ale zvládajú to. Všetci sme to mali ťažké, tu, tam aj inde. Musíme to ale spoločne zvládnuť. Cez sociálne siete som vyzýval, nech dodržiavajú karanténu a sú doma, pretože ľudia u nás veľmi nedodržiavajú pravidlá. Takže som zvedavý, ako dlho to tam bude ešte trvať, kým sa to dá do poriadku.
Rodičia sa majú dobre. Majú dvojposchodový byt, starám sa o nich, majú všetko, čo chcú a potrebujú. Dlho som pracoval, aby som sa mohol postarať o rodičov do takej miery, aby mali všetko, čo chcú.
Nie, ten je v Uzbekistane. A nepýtajte sa ma, čo je to za biznis, musím mať tiež nejaké tajomstvo. Ale nebojte sa, nie je to nič nelegálne. (smiech)
Až malinká trochu vyrastie. Kúpil som tam luxusný byt na devätnástom poschodí, bol to jeden z mojich snov. Keď tam urobím rekonštrukciu a izbičku pre malú, môžeme vyraziť. Veľmi sa na to teším.
Na sociálnych sieťach sa niečo rozbehlo a vyzerá to, že budem zápasiť s Angličanom, ale kým nie je podpísaná zmluva, nič nehovorím.
Nie je to málo, niekto sa môže napríklad zraniť. Keď ich je veľa za sebou, človek je náchylnejší na zranenia. Človek potrebuje poriadnu prípravu, a tá trvá dlho. Takže je otázka, čo je pre koho veľa a málo, každý to má individuálne. Niekomu stačí príprava mesiac, niekomu tri, ale ja viem, že nechcem ísť do zápasu s tým, že nie som dostatočne pripravený. To by bola takmer istá prehra. A nikto nechce prehrávať.
S Monikou som robila rozhovor ešte pred tým, než sa narodila malá. Hovorila o tom, ako prežíva, keď vidí svojho muža, ako „dostáva do držky“…
Ja veľmi nedostávam, takže je to v pohode. Ale chápem to, miluje ma. Ja by som si nedokázal predstaviť, že by moje dievča bojovalo. To sa mi na dievčatách nepáči.
MMA bojovníčky sú skvelé, občas robia lepšie zápasy než chlapi, no bez urážky – nie je to dievčenská záležitosť.
V pohode. Okolo nej sa motá veľa chlapov, okolo mňa veľa dievčat. Obaja to chápeme, ale vieme, na koho večer doma čakáme.
Mať krásnu rodinu. Dcéru mám, možno ešte jednu alebo chlapca, hlavne zdravé dieťa. Mať šťastných rodičov, aby boli zdraví, šťastní a mali všetko. To isté moje deti. Dať svojej rodine život, ktorý si zaslúži a ktorý som ja nemal. Jednoducho, postarať sa o svoju rodinu. To je môj sen a môj cieľ.
Preto musím bojovať a vyhrávať. Chcem sa postarať aj o Moniku, aj keď ona je samostatná. Okrem rodičov a detí tiež o kamarátov. Keď som nemal nič, pomáhali mi. Keď som chodil pracovať do Alberta, mal som sto korún, nemal som čo jesť, pomohli mi. Takže im to chcem takisto nejakým spôsobom vrátiť.