Rýchla spoveď – Čech bez polovice tela Daniel Křeček: Prosím, pomôžte mi kúpiť polohovací vozík
Pred dvomi rokmi sa mu obrátil život naruby. Urobil hlúposť, za ktorú zaplatil kompletne celou spodnou časťou svojho tela. Lekárom sa ho našťastie podarilo zachrániť. Daniel Křeček má za sebou nespočetne operácií, svoj život si vybojoval späť, naučil sa žiť na vozíku a našiel si priateľku. Teraz však musí o svoj život bojovať znova. Chrbtica mu tlačí na črevá, a preto potrebuje špeciálny polohovací vozík. O pomoc prosí verejnosť a zdieľa svoj príbeh.
Ako je možné, že nemáte polovicu tela? Pripomeňte čitateľom, čo sa vám stalo.
Urobil som blbosť. Stalo sa to tak, že sme s kamarátom vyliezli na vagón a zasiahol ma elektrický výboj.
Ako ste sa na ten vagón dostali? Prečo?
Bola to odstavená cisterna. Mali sme dvadsať minút k dobru, než prišiel vlak, aby sme šli domov. Fotili sme sa na stanici a videli sme odstavený vagón, tak sme si povedali, že by sme naň mohli skúsiť vyliezť a urobiť si fotku.
Ako vás prúd zasiahol?
Oblúkovo, prúd vyletel z drôtov a prepojil sa do mňa. V tej chvíli to do mňa strelilo. Úplne ma vyplo, bol som v bezvedomí. Spadol som dozadu medzi vagóny a zlomil si chrbticu. Keď som dopadol, začal som horieť.
Takže ste mali popáleniny.
Áno.
Váš kamarát zavolal záchranku? Pamätáte si niečo alebo to viete len z rozprávania?
Kamarát mi hovoril, že zbehol dole a začal ma hasiť rukami a bundou, čím to šlo. Potom rýchlo bežal na stanicu po pomoc, kričal, že mu horí kamarát. Niekto s ním bežal a zavolali záchranku. Potom ma odviezli do nemocnice a rýchlo vrtuľníkom na Vinohrady.
Už sú to štyri roky. Ako to s odstupom času vnímate? Už ako súčasť života?
Stalo sa. Minulosť nevrátim, bola to hlúposť, za ktorú som zaplatil, myslím, vysokú daň. Nezostáva mi nič iné, len s tým žiť. A musím povedať, že sa snažím. Snažím sa žiť relatívne normálny život. Ako každý iný, ale, holt, bez nôh.
Rodičia museli byť od strachu celí bez seba. Ako sa to dozvedeli?
Večer prišli policajti, otec šiel ešte v ten večer na Vinohrady.
Čo vraveli lekári?
Povedali, že mi operovali chrbticu, ktorú som si zlomil. Potom som bol v umelom spánku a dávali dohromady popáleniny.
V akej fáze sa rozhodlo, že vám musia vziať polovicu tela?
Postupom času. Bom som potom v Motole na spinálnej jednotke, kde som sa naučil s vozíkom. Potom som odišiel do Kladrúb, kde sa mi urobili tri preležaniny. Z toho bola otrava krvi, odviezli ma späť do nemocnice vo vážnom stave. Potom už to šlo jedno po druhom.
Chýbajú vám nejaké dôležité orgány?
Močový mechúr je preč, žiadny dôležitý orgán mi ale nechýba. Mám ľadviny, pečeň, prakticky ako normálny človek. Len ten spodok chýba, panva a všetko s ňou.
Čo na to vraveli rodičia?
Snažili sa to prijať, jazdili za mnou, snažili sa ma podporovať. Prijali to tak, ako to je.
Chodili ste vtedy ešte do školy?
Mal som akurát na druhý deň nastúpiť do novej práce. Nenastúpil som.
Čo všetko sa odvtedy zmenilo? Naučili ste sa žiť na vozíku, našli ste si priateľku.
Keď som prišiel z nemocnice a všetko už bolo viac-menej v poriadku, odišiel som k babičke a dedovi. Doma som bol nejaký čas, jazdil som za kamarátmi. Jedného dňa mi napísala Týna, aby sme sa stretli a porozprávali sa. Odvtedy sme sa začali stretávať a postupne to prerástlo do vzťahu. Teraz už sme spolu dva roky.
Ako taký vzťah funguje? Po fyzickej stránke?
Je to iné, ale dá sa to. (úsmev)
Je v pláne svadba a rodina? Ako by sa to riešilo?
O rodine sme ešte neuvažovali, ani jeden zatiaľ deti nechceme, uvidíme do budúcna. Svadbu by sme chceli obaja, ešte je na to ale čas.
Prípadné deti by sa riešili adopciou?
Cez uschovaný genetický materiál. Nie som si istý, či je, ale riešili sme to s doktorkou aj s tým, že banka, ktorá ten genetický materiál uschováva, vravela, že to zaplatí. Potom už sme sa o tom nebavili, takže teraz presne neviem.
Vaša priateľka je študentka, vy ste na invalidnom dôchodku. Čo plánujete do budúcna? Vraveli ste, že by ste chceli podnikať.
Podnikať chce hlavne priateľka, ja by som jej chcel pomáhať tým, že by som robil účtovníctvo, urobil by som si na to kurz.
Aké máte vzdelanie?
Základné, ja som predtým školu nedorobil.
Prečo si ju nedorobíte teraz?
Zatiaľ sa mi veľmi nechcelo. Premýšľam, že by mi mohol stačiť ten kurz… (smeje sa). Ale je pravda, že tú maturitu by som si dorobiť mohol. Ale priznám sa, že som nikdy nebol veľmi študijný typ.
Chceli by ste predávať kávu, k tomu je potrebné auto a vodičský preukaz, ktorý ste si urobili. Ako to prebiehalo?
Bol som v špeciálnej autoškole. Kvôli Covidu to bolo ťažšie, ale zvládol som to. Teraz už šoférujem, zaobstaral som si špeciálne auto a jazdím.
Mnoho ľudí trpí fantómovými bolesťami. Máte to tiež?
Mám. Občas ma chytí brnenie do nohy, prejde to až do bolesti, je to nepríjemné.
Čo vás zdravotne trápi?
Momentálne najväčší zdravotný problém je chrbtica, ktorá tlačí na črevá, keď sedím. Mohlo by to prasknúť.
Hovoríte to veľmi pokojne, to ale nie je sranda.
Nie je, keby to prasklo, tak zrejme zomriem.
Prečo nemáte elektrický vozík?
Zo začiatku som elektrický vôbec nechcel, aby som mal neustále zaťažené ruky. Nedávno som sa ale dozvedel, že elektrický potrebovať budem.
Aby ste sa mohli polohovať a nemuseli len sedieť?
Áno.
Nerozumiem, prečo sa taký vyrába len vo Švajčiarsku a stojí milión českých korún. Ako je to možné?
On sa nejaký vyrába aj tu v Čechách, ten zo Švajčiarska je ale dobrý v tom, že by sa mi vošiel do auta, je skladnejší. Keby som si ho kúpil tu v Česku, kde sa vyrábajú momentálne veľmi veľké, tak sa mi do auta nevojde a bol by som nútený kúpiť si transportér, ktorý je oveľa drahší. Cenovo by ma to vyšlo rovnako, takže je mi milšie nechať si svoje auto, než si potom kupovať nejaký transportér, ktorý by som možno ani nemohol šoférovať.
Aj tak ale potrebujete pomoc. Keď sa presuniete k autu a nasadnete do auta, niekto vám potom musí vozíček dať do auta.
Áno. Keby nastala situácia, že by som musel cestovať sám, tak si schovám ten mechanický, pretože s ním dokážem nastúpiť sám.
Dobre, ten ale tiež nemôžete nechať vonku.
Zložím ho do auta, naložím na sedadlo spolujazdca a idem.
Mnoho ľudí s hendikepom je v rámci Covidu v rizikovej skupine. Ako koronavírus ovplyvnil vás?
Zo začiatku, keď sa to začalo, dbali sme na bezpečnosť, veľmi sme nechodili von. Podľa toho, čo sledujem v poslednom čase, sa toho nebojím.
Koľko máte za sebou operácií?
Je to odhad, ale myslím si, že okolo sedemdesiat, osemdesiat.
Všetky pod celkovou narkózou?
Viac-menej všetky.
Mnoho ľudí sa narkózy bojí.
Ja to mám rád. Keď už pod ňu idem, tak s nadšením.
Priateľka Kristýna: Lenže na neho má zrejme toľko narkóz dopad. Stále zabúda a nie je to tým, že je to chlap. Niekde sme sa dočítali, že narkóza toto môže spôsobovať.
Máte ju rád, pretože sa človek fantasticky vyspí?
To áno, ja som si z toho ale urobil takú hru. Keď idem na sálu a majú ma uspať, veľmi s tým bojujem a snažím sa nezaspať. Mám rekord deväť sekúnd (smeje sa).
Vraveli ste, že by ste radi cestovali. Kam by ste sa najviac chceli pozrieť?
Do Los Angeles máme v pláne, do Ameriky.
Prečo práve tam?
Je to tam veľmi pekné, nápis Hollywood a tak, pozrieť sa tam.
S priateľkou sa poznáte od škôlky, poznajú sa takto i vaše rodiny?
Do určitej miery o sebe vedeli, že by sa ale medzi sebou nejako extra bavili, to nie. Rodičia Týny poznajú moju babičku a dedka, pretože bývajú v Křemiciach. Moju mamu tiež poznajú, pretože tá chodila ako malá von so sestrou Týny. Je to dosť prepojené.
Boli nadšení z vášho vzťahu?
Myslím si, že žiadne negatíva tam neboli.
Netlačia práve napríklad rodičia a prarodičia do tej svadby a detí?
Nie, to je úplne na nás.
Máte nejakú vtipnú historku zo života bez polovice tela?
Historiek je dosť. Spadol som napríklad z vozíka pred Olympiou, bolo to tam zle urobené, zle vysunuté. Zasekol som sa o to a hodil som šípku. Alebo keď som machroval a snažil som sa vyjsť na väčší obrubník. Zaknísal som sa, keď už som bol vo vzduchu, a spadol som. Nejaký pán, ktorý šiel okolo autom, zabrzdil, až mu zapískali gumy, a pýtal sa, či nepotrebujem pomôcť, to bolo fajn.
Aké sú reakcie ľudí, keď zistia, ako na tom ste? Že nie ste „len“ ochrnutý, ale nemáte vôbec nohy?
Občas sa zvláštne pozerajú, to je ale normálne.
To môže vyvolať najrozmanitejšie emócie.
Skôr si myslím, že ľudia okolo mňa sa boja čokoľvek povedať, aby mi nejako neublížili a neurazili ma. Ja som so všetkým zmierený a som v pohode. Ľudia to ale nevedia, tak sa boja neuraziť, bavia sa so mnou odmerane.
Čo hejteri?
Na Facebooku sú ľudia, ktorí napíšu rôzne veci, to si ale vôbec nevšímam. Zasmejem sa tomu, zlepší mi to deň, neriešim to.
Čo napríklad napísali?
Keď zdieľala kamarátka Týny zbierku, nejaký chalan tam bol schopný napísať, nech mi teda nohy kúpia a vyleziem na ten vagón znovu. Sú tam rôzne komentáre, nič si z toho ale nerobím.
Takže vy teraz robíte verejnú zbierku na ten nový vozík…?
Áno. Poisťovňa ho nezaplatí a ja ho vážne potrebujem. Okrem toho, že mi môže zachrániť život, ktorý som si už takto vybojoval, tak mi pomôže aj k väčšej sebestačnosti. Nedávno som bol na výlete s mamkou v Železnej Rude. Bol tam ale sneh. Nebol som schopný na ňom sám vyjsť. Celý čas mi musela mamka pomáhať a tlačiť ma. Cítil som sa tak bezmocne. Nedokážete si to predstaviť. Bolo mi do plaču. Keby som mal tento špeciálny vozík, žiadnu pomoc by som nepotreboval.
Kam môžu ľudia prispieť?
Vďaka dobrým ľuďom, ktorým týmto veľmi ďakujem, už máme vyzbieraného niečo vyše pol milióna korún. Kto bude chcieť, môže prispieť akoukoľvek čiastkou na transparentný účet v Komerčnej banke, ktorého číslo je 123-2992890227/0100.
