Rýchla spoveď – europoslanec Tomáš Zdechovský: Vyhrážali sa mi, že ma obesia na lampe

Keď ste sa prvýkrát stali europoslancom, vraj vám občas namiesto životopisov prichádzali na pozíciu asistentky fotky dievčat v plavkách. Opakovalo sa to aj minulý rok, keď ste vo voľbách uspeli druhýkrát?

Áno. Zrovna nedávno sme hľadali stážistku a jedna záujemkyňa si vyrezala fotku odniekiaľ z pláže. Zachytila to vedúca kancelárie a už sa ku mne nedostala. Môj tím sa však celkom pobavil (smeje sa). Mnoho dievčat sa snaží urobiť si konkurenčnú výhodu a posielajú podobné fotky alebo narážky na to, ako vyzerajú.

Myslíte si, že ich láka to, že ste známy politik, ktorý má navyše vysoký bruselský plat?

Vždy hovorím, že politická funkcia je najlepšie afrodiziakum. A ono to občas takto funguje. Ľudia si myslia, že keď ste známa osobnosť v politike a budú vám veľmi lichotiť, výrazne si tým sami pomôžu k nejakej funkcii. Ale väčšinou to tak nefunguje.

Takže fotky v plavkách sa u vás rovno skartujú…

Dnes to berieme s väčším nadhľadom a snažíme sa tých ľudí kontaktovať a pozvať ich do druhého kola. Premýšľame, prečo to tak poslali. A niekto v tom druhom kole zistí, že prestrelil. Ja som bol tiež mladý a mal som iné predstavy… Jednoducho, niekto si uvedomí, že je nevhodné poslať pri výberovom konaní takú fotku.

Stále o europarlamente platí, že je to budova plná mužov, prevažne vyslúžilých politikov?

To sa úplne zmenilo. Po posledných voľbách je 61 percent ľudí úplne nových a ženy sú tam oveľa častejšie, konkrétne je to už 41 percent. Dominujú aj v tých vyšších pozíciách a je tam 8 zástupkýň Parlamentu (57 %) a 12 predsedníčok výborov (55 %). Aj veková štruktúra mnohých prekvapí, pretože priemerný vek je 49,5 roka, mám aj 21-ročných kolegov.

Vnímate to pozitívne?

Vnímam. Ženy patria do politiky aj všetkých častí nášho života. A vyváženosť prostredia vedie k tomu, že téma pohlavia sa už toľko neakcentuje.

Patríte medzi europoslancov, ktorí sa v Bruseli neflákajú. Ako sa vám darí kombinovať to s rodinou, keď ste taký vyťažený?

Je to veľmi ťažké, rodina sa musí prispôsobovať mne ako politikovi. A ja sa potom, naopak, snažím tráviť svoj voľný čas s rodinou. Takže keď sme s deťmi, snažím sa byť s nimi, čo najmenej zdvíham telefonáty a rodina má so mnou veľa zážitkov, ktoré by s „bežným“ človekom nezažila. Takže je to ťažké a som rád, že to rodina akceptovala. Keby nie, tak tú prácu nemôžem robiť.

Už ste asi zmeškali veľa besiedok v škole…

Samozrejme. Deti sa tešia, že vám ukážu, čo sa naučili, a potom vám o tom len rozprávajú. A to je blbé, prichádzate o čas s deťmi. Ale musíte to jednoducho brať tak, ako to je. Keď som bol malý, môj ocko chodil do práce na nejakých 9 hodín, bol učiteľ a poobede bol doma. Ale keďže sme nemali veľa peňazí, chodil aj na brigády. Mamka bola lekárka a slúžila neustále na pohotovosti. Takže sme sa tiež nejako veľa nevideli. Každé povolanie má niečo a my sme sa rozhodli pre túto cestu.

Snažím sa byť s deťmi veľa. Napríklad nedávno sme boli vo Viedni v Prátri. A máloktorý otec prejde s deťmi všetky atrakcie, na ktoré chcú ísť. Ja som navyše veľmi akčný otecko, môj najmladší syn má rád všetko okolo vojenstva, takže sa s ním obliekam do uniformy a podnikáme rôzne blbosti.

Byt na pronájem Nové Město - Praha 1 - 42m, Praha 1

Show property

Aké staré sú vaše deti?

Najstarší syn bude mať 16 rokov, dcéra má 13 rokov, mladší syn 8 rokov a najmladšia dcéra má 3 roky.

Čo robíte s rodinou najčastejšie?

Rôzne výlety, stále niečo podnikáme. Moje deti sú zvyknuté, že vždy vymyslím nejakú blbosť. Dlhodobo napríklad bojujem za práva malých zoologických záhrad, a tak si mohli pohladiť krokodílov alebo si vliezť do klietky s opicami. Alebo si sadli do policajného a hasičského auta. To je zase taká výhoda, ktorú môžem deťom ponúknuť.

Nedávno ste mali ťažké obdobie, pretože ste zažívali drsnú šikanu na internete. Dokonca ste preto boli s rodinou aj pod policajnou ochranou. Báli ste sa o rodinu?

Bál som sa hlavne o rodinu, o seba ani nie. Keď ľudia vidia mňa, mojich 184 centimetrov, fyzicky si na mňa nedovolia. Ale na tie deti, ktoré sú malé, pokrikovali alebo sa im vyhrážali. Môjmu osemročnému synovi, ktorý sa volá rovnako ako ja, písal niekto vyhrážky, pretože si myslel, že som to ja. Nechcel som, aby to, že mi niekto nadáva, znášala rodina.

Čo sa vlastne stalo?

Začalo sa to tým, že pán premiér Babiš pri oficiálnej tlačovej konferencii vlády opakovane uviedol, že dvaja europoslanci, Zdechovský a Peksa, sú vlastizradcovia. A odvtedy nám začali chodiť desiatky až stovky správ denne. Ľudia písali, že som vlastizradca a mali by ma obesiť alebo zastreliť. Niektorí si to so mnou chceli osobne vybaviť, bol to taký klasický hate speech „keby som ťa stretol v Prahe, rozbil by som ti hubu“. A nepísali len mne, ale začali práve písať aj mojim deťom.

Keď je to všetko v jednom okamihu, vzbudí to pocit, že pre vás naozaj nie je bezpečné prechádzať sa voľne po uliciach. A s tým sme museli niečo robiť. Polícia na to rýchlo zareagovala. V Prahe to riešil odbor extrémizmu a terorizmu a musím povedať, že polícia je v tomto odbore maximálne profesionálna. Prekvapilo ma, koľko tých ľudí sa podarilo dohľadať, a dnes sú niektorí trestne stíhaní.

Ako sa žije pod policajnou ochranou? Ako to pôsobí na rodinu?

Je to veľmi zložité. Je zložité urobiť pre rodinu program, povedať, kam pôjdeme, dohovárať sa. Pre moju ženu to bolo veľmi dôležité, vedela, že sa môže na niekoho spoľahnúť a obrátiť sa na neho v prípade, že by sa niečo dialo.

Malo strach aj viacero ľudí okolo nás, pretože videli odkazy, ktoré nám chodili. A keď ste rozklikli profily tých ľudí, niektorí tam boli s automatickými zbraňami, prezentovali sa tam ako neonacisti. Nikdy neviete, kedy týmto ľuďom preskočí a čo budú robiť.

Mali ste chuť odísť z politiky? Nevraveli ste si, že to za tie nervy nestojí?

Určite. S ohľadom na deti. Keď sa začala koronavírusová kríza, mal som ako bývalý krízový manažér toľko ponúk na prácu, že by som sa uživil, a to ešte výrazne lepšie ako europoslanec. Ale na druhú stranu sme si s rodinou povedali, že zlu sa nemôže ustupovať. To bol aj hlavný dôvod, prečo som si povedal, že v tom budem pokračovať. Zostal som na svojej pozícii a ďalej sa podieľam na rozkrývaní stretu záujmov českého premiéra a ďalších podvodov s európskymi dotáciami.

Ako ste deťom vysvetľovali, že sa vám za vašu prácu niekto vyhráža?

To je nevysvetliteľné, malé dieťa to väčšinou nechápe. Je skôr prekvapené, že niekto môže byť taký debil a niečo také napíše. Deti to možno paradoxne vnímajú ako spôsob nátlaku a výsledkom bolo, že to rodinu stmelilo.

Môj najstarší syn sa teraz navyše rozhodol vstúpiť do politiky na základe toho, že vidí moju prácu. Nie je to len o tom, že hlasujem ako europoslanec, ale vidí, koľkým ľuďom som pomohol zachrániť život alebo im pomohol zo zložitých situácií, koľkých ľudí som sa zastal.

Čo na všetko vravela vaša žena?

Pre ňu je to veľmi ťažké. Keď sme pred tromi rokmi čelili niečomu podobnému po tom, ako niečo podobné povedal Tomio Okamura, tak si na mňa nejaký borec počkal pred domom a začal sa mi vyhrážať, že ma obesí na lampe. A to sú situácie, keď môžete len veľmi ťažko reagovať slušne.

Myslím si, že tieto veci do politiky nepatria. Môžete v politike nemať niekoho rád, ale hovoriť, že je vlastizradca, čo je najhorší trestný čin, ktorého sa môžete voči svojej krajine dopustiť, je úplne cez čiaru. A premiér to vtedy úplne prehnal. Mal sa za svoje slová ospravedlniť a mal sa od týchto neonacistov jasne dištancovať. Len ale na Twitteri utrúsil, že to „asi prehnal“, čo s rodinou skutočne nepovažujeme za ospravedlnenie chlapa.

Niekde som si prečítal, že ste aj básnik a spisovateľ. Máte tendenciu sa z tejto zlej nálady vypísať?

Vypísať, vybehať, vyšportovať. Jednoducho urobiť všetko, aby na to človek nemusel myslieť. Ja sa dokážem veľmi často pre niečo nadchnúť. A v časoch koronakrízy som sa často utiekal k písaniu rôznych článkov.

A píšete stále aj básne? Mne to pripadá skvelé, byť politik a básnik…

Básne píšem, ale teraz skôr do zásuvky, pretože publikácia básní v momente, keď ste politicky činný, je vnímaná inak, než keď politicky činný nie ste. Takže neviem, či teraz niečo vydám. Ale je to určitý spôsob mentálneho tréningu.

V rýchlej spovedi ste spomenuli, že rad vyjedáte chladničku. Ale teraz ste veľa schudli…

Som špecialista na to, že si vyberám veci ako šunku, ovčí syr a podobne. Som taký gurmán, nie je to o tom, že by som sa „prepchal“ množstvom, ale o tých špecialitách.

A schudol som preto, lebo som bol na výcviku aktívnych záloh. Schudol som štrnásť kíl a musím povedať, že to bolo neskutočné.

No toto! Máte teraz vôbec nejaké oblečenie, ktoré vám sedí?

Nemám! Mal som dvadsaťdva oblekov, teraz visia v skrini a ani jeden si nemôžem obliecť, pretože vyzerajú ako po staršom a mohutnejšom bratovi. Takže som si musel kúpiť dva nové obleky. A má to jednu výhodu – konečne mám konfekčnú veľkosť. (smeje sa)

A aká bude stratégia? Priberiete do tých väčších oblekov alebo dokúpite ďalšie?

Stratégia je nepribrať a udržať to (smeje sa). V jeseni ma čakajú nejaké vojenské cvičenia, takže veľa športujem a snažím sa posunúť latku v behu vyššie. Chcem zabehnúť tri kilometre do 12 minút, desať kilometrov za 55 minút. Snažím sa všetko posúvať ďalej. Chcem, aby som sa športovo aj mentálne posúval.

Byt s terasou na pronájem Praha 10 - 73m, Praha 10

Show property

Ako vám napadlo ísť do aktívnych záloh?

Moji pradedovia z jednej aj druhej strany boli legionári. A môj dedko bol vojak, ktorého po nástupe komunistického režimu z armády vyhodili. Armáda sa prelínala celou našou rodinou, Zdechovskí boli český šľachtický rod, vždy boli veľkí patrioti. Môj pradedo bol Masarykovec.

Dlho som o tom premýšľal aj z toho dôvodu, že som politicky aktívny. Ponúkali mi to pred voľbami, ale bál som sa, že by to bolo vnímané, akože si na tom robím politickú kampaň. Takže som to nechal na rok po voľbách. Medzitým som si urobil zdravotné testy, potom sa našiel termín a vyšlo to presne v koronavírusovej dobe. A musím povedať, že to bola super skúsenosť a som hrdý na to, že som to vydržal. Nie je to také ľahké, ako sa to možno zdá.

Zvlášť, keď ste tam šli z kancelárie…

Áno. A zvlášť v štyridsiatke, keď nie som zvyknutý na ten dril. Je to veľmi prísne, musíte mlčať a podriadiť sa. A to mnoho ľudí v dnešnej dobe nedokáže. Ja som začínal v družstve, kde nás bolo dvanásť, skončilo nás šesť. Mnoho mojich kolegov to nedokončilo preto, že sa nedokázali podriadiť. Mali pocit, že musia všetko okomentovať, ale o tom to nie je.

Vy tiež nie ste zrovna ten typ, ktorý mlčí. To muselo byť ťažké!

Na tom ma takmer zlomili. Asi po siedmich dňoch som tiež zvažoval, že to zabalím na základe toho, že na mňa stále revali „vojak prvého stupňa Zdechovský, mlčte“. Keď ste vojak prvého stupňa, nie ste nič. Pochopil som, že niekedy je potrebné o veciach nepremýšľať a robiť ich.

Máte obavu, že niekedy skutočne budete musieť brániť Česko pri napadnutí?

Už som zažil niekoľko vojnových konfliktov. Keď som mal 20, viezol som humanitárnu pomoc do Kosova, potom som bol niekoľkokrát ako politik vo vojnových alebo povojnových štátoch. Takže keby to malo byť bránenie mojej vlasti, dokážem si to predstaviť. Ale bežne tieto nebezpečné situácie nevyhľadávam.

Máte strach, že tá chvíľa – obrana zeme – naozaj hrozí? Predsa len, do veľkej miery vidíte do svetovej diplomacie a politiky a vnímate všetko v kontexte.

Strach nemám, ale musíme urobiť všetko pre to, aby tá situácia nenastala.

Aké je najväčšie riziko pre Česko?

Nekontrolovaný príliv ľudí, ktorí s tou krajinou nemajú nič spoločné a potom tu nebudú schopní pochopiť českú kultúru a žiť tu. Sú to skupiny, ktoré sú rôzne koordinované alebo sú to priaznivci rôznych fanatických hnutí. Tí sú najväčším rizikom pre našu krajinu.

Žili ste aj s rodinou v Bruseli v čase, keď sa tam stali veľké teroristické útoky. Bolo to veľmi stresujúce?

Mal som šťastie, že som mal medzi belgickými policajtmi priateľov a mal som možnosť ich navštevovať a hovoriť s nimi. O mnohých problémoch sme vedeli, povedali nám, že tam existujú komunity, ktoré nie sú prebádané, a nikto nevie, ako budú reagovať a čo budú robiť. A to bolo dôležité pre premýšľanie o našej bezpečnosti. Moja rodina sa po prvom veľkom útoku vrátila do Česka a ja sám som potom veľa premýšľal o tom, ako a kam pôjdem.

Byt na pronájem - Praha 1 - Nové město - 96m, Praha 1

Show property

Z čoho máte v živote najväčší strach?

Už od malička je to strach, že niekoho sklamem a neurobím to, čo v živote považujem za zmysluplné. Mám rád podobenstvo o hrivnách, keď jeden dostane jednu hrivnu, druhý dve a tretí tri. A ten, kto má tri, vráti šesť, kto má dve, vráti štyri, a kto má jednu, ten ju zakope a vráti jednu.

Mal som k dispozícii toľko možností, vyštudoval som vysoké školy, dostal som možnosť mať a rozvíjať skvelú firmu, mám veľké množstvo známych a kamarátov… V 18 rokoch mi zomrel otec a ja som v tom čase dostal obrovské množstvo vecí, napríklad som študoval v Taliansku za peniaze nemeckej nadácie. A mám strach, že spoločnosti nevrátim to, čo by som jej nielen mal, ale hlavne mohol dať.

A čo vám robí, naopak, radosť?

Keď sa niečo podarí a vidím, že sa veci posúvajú alebo menia. Nedávno sa napríklad podarilo vyjednať prepustenie dvoch Čechov z tureckého väzenia. Mal som neskutočnú radosť, že sú späť vo vlasti. Alebo mi teraz napísal jeden šofér kamióna, že mu vďaka mojej pomoci znížili likvidačnú pokutu 8 400 libier, teda vyše 9 400 eur, na len 448 libier, teda zhruba 502 eur, pretože mu do vozidla násilne vliezlo 14 ilegálnych migrantov. A za jedného pôvodne dostal pokutu 700 libier, neskôr už len 32.

A potom deti. Potešilo ma napríklad, keď môj osemročný syn vzal nožnice a šiel so mnou pracovať na záhradu. Pozeral som sa, s akou vervou a ako šikovne s nimi dokáže zaobchádzať. (smeje sa)

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.