Lenka Hatašová je medzi českými celebritami doslova celebrita. Modelom jej stáli snáď všetky popredné české VIP osobnosti a tie, ktoré tam ešte nestáli, tam stáť rozhodne chcú. Za tridsať rokov neúnavnej práce sa jej meno stalo fenoménom medzi fotografmi. V rozhovore pre LP-Life.sk Lenka porozprávala nielen o svojich „analógových“ začiatkoch, ale tiež o priateľstve s mnohými slávnymi…
Minulý rok som oslávila rovnaké výročie svojho profesijného života s fotoaparátom ako naša slobodná republika, takže je to tridsať rokov, odkedy som sa fotením začala živiť. Dospievanie som strávila ešte v totalitnom režime, takže si dobre pamätám napríklad večery, keď naši počúvali zakázané stanice Hlas Ameriky alebo Slobodná Európa a aké mali obavy, aby to nikto nevedel. Hoci ocko bol taký rebel, že svoj nesúhlas s režimom stále niekde vykrikoval – možno som to od neho trošku aj pochytila. Počas udalostí okolo novembra 1989 som napísala sprejom na stenu jedného domu vo svojich rodných Libčiciach nad Vltavou mierne rebelujúci nápis, ktorý tam potom vydržal ešte dlhé roky.
Presne tak, v rámci výročia nežnej revolúcie som sa konečne dokopala k digitalizácii svojho osobného archívu a vylovila z pivnice hotové poklady, medzi ktoré patria aj zatiaľ nepublikované fotografie práve z novembra 1989. Dala som ich dohromady presne tridsať a s výstavou obišla pár galérií vrátane parížskeho happeningu, ktorý v priestoroch Českého kultúrneho centra organizoval spolok Škola bez hranic.
Najmä som konečna mala šancu si vydýchnuť. Ani som si nevšimla, že som už dlhé roky v záprahu a pendlujem hlavne medzi svojím ateliérom a svojou pracovňou, kde v rámci postprodukcie fotiek sedím dlhé hodiny pri počítači. Najmä vďaka prvej vlne, keď som foťák dobrovoľne zavesila na pár mesiacov na klinec, som jednoducho objavila nové dimenzie života, ako je napríklad varenie, cvičenie, meditácie, tréning na moju ďalšiu púť do Santiaga de Compostela alebo napríklad záhradkárstvo. A musím uznať, že ma taký život veľmi bavil! A tiež som konečne našla čas na spomínanú digitalizáciu svojho archívu a budovanie fotobanky portrétov, ktorú sme založili s mojou obľúbenou kolegyňou, fotografkou Monikou Navrátilovou. Ani tak však nemôžem povedať, že by som sa fotograficky nudila – nedávno som napríklad nafotila pre Playboy titulný pictorial aktov s Gábinou Koukalovou, z ktorých vznikol aj nádherný charitatívny kalendár, a tento rok ma čaká tretie exkluzívne portrétovanie nositeľov ocenenia Český lev s ich trofejou.
Čo všetko ten tvoj archív negatívov ešte skrýva? Predsa len si „na film“ fotila minimálne polovicu svojho profesijného života.
Je to taká moja nočná mora. V pivnici mám veľkú plechovú skriňu, kde je vyše sto šanónov, v každom šanóne asi stovka listov a každý list obsahuje tridsaťšesť políčok, tak si to spočítaj (smiech). Bohužiaľ som v tých hektických časoch nebola príliš dôsledná, takže nie všetko mám popísané, ale pomaly sa tým kvantom spomienok začínam prehrýzať. Sú tam napríklad vzácne fotografie dnes už nežijúcich osobností z ich amerického prostredia, ako napríklad Waldemara Matušku, Arnošta Lustiga, Aleny Vrzáňovej alebo Miloša Formana, ale napríklad tiež portrét dnešného magnáta Petra Kellnera z jeho podnikateľských začiatkov, keď ešte nosil bradu a predával prvé kopírky. A potom samozrejme moje fotografie tenisových legiend z grandslamových turnajov, medzi ktoré patrí Steffi Grafová, Andre Agassi, Ivan Lendl alebo Martina Navrátilová, a potom tiež Lady Diana, ktorú som vďaka londýnskemu Wimbledonu mala raz možnosť zazrieť cez hľadáčik svojho fotoaparátu.
Môj fotoreportérsky výlet do skutočnej vojny bolo snáď to najhoršie, čo som v živote zažila. Sarajevo bolo vtedy obkľúčené takmer dva roky, srbskí ostreľovači v okolitých horách zabíjali civilistov i novinárov, ani nevyhnutná prilba a nepriestrelná vesta vďaka ich presnosti v mnohých prípadoch nepomohli. Stretla som tam dievča s dierou v hlave, ktoré guľku prežilo, aj kameramanku CNN, ktorej chýbala takmer polovica tváre. Po zotavení sa vrátila do vojny vykonávať ďalej svoju prácu, ktorú by som v tomto prípade nazvala skôr posadnutosťou. Mňa už by tam nikto znova nedostal. Každodenný strach o holý život je taký stres, o ktorom sa nám v mieri ani nesnívalo. Aj preto mám dnes veľký súcit s utečencami a ľuďmi postihnutými vojnou z celého sveta, pretože naozaj viem, o čom hovorím.
Najdôležitejšie je vždy to, kto fotografiu robí. Objektív je akési predĺžené oko človeka a oko sa na svet pozerá cez filtre jeho nastavenia, čo je celkové vnímanie reality, empatia a svetonázor ako taký. Sto ľudí prinesie z rovnakej situácie sto rôznych záberov. Fotografie vzbudzujúce pocity, nech už sú akékoľvek, sú jednoducho dobré fotografie. A týka sa to aj tých vojnových. Na tie ja ale odborníčka nie som, jedna skúsenosť zo mňa vojnovú fotografku určite nerobí. Navzdory svojim fotoreportérskym začiatkom sa už roky považujem za portrétistku.
Práve cez tie svoje fotoreportérske začiatky. Pracovala som kedysi pre jeden veľký denník, do ktorého nastúpila dáma menom Halina Pawlowská, a tá tam založila nám dovtedy neznámu spoločenskú rubriku. No a ja som ako najmladší člen foto oddelenia, a navyše žena, vyfasovala pozíciu spoločenskej fotografky. Najprv som z toho bola nešťastná, chcela som sa venovať takzvanej street fotografii, dokumentu i športu, ale nakoniec som sa medzi osobnosťami kultúry a šoubiznisu zabývala natoľko, že som u nich už zostala. Vtedy to ale bolo iné, neexistoval dehonestujúci bulvár, o známych ľuďoch sa písalo láskavo a všetci sme boli priatelia. V tých časoch som s nimi nadviazala vzťahy, ktoré pretrvali zrejme dodnes.
Napríklad so Simonou Stašovou, s ktorou som vďaka televíznym festivalom obišla svet od Soulu až po San Francisco, vďaka čomu vzniklo množstvo jej krásnych fotografií.
Na jednej vlne som napríklad aj s Jitkou Zelenkovou, naše telefonáty niekedy trvajú hodiny. Nechcem ale vymenovávať všetkých, s ktorými sa veľmi rada vídam a pri fotení si užijeme mnoho zábavy a pekné chvíľky, práve preto, že sa už poznáme dlho a všeličo sme spolu prežili. Navyše, som skôr introvert, nových ľudí si do svojej tesnej blízkosti púšťam len zriedka.
Simonu som pred pár rokmi sprevádzala ešte s jej vizážistkou Evou a kostymérkou Radkou na filmový festival v Tiburone pri San Franciscu, kde získala cenu za ženský herecký výkon vo filme Sebemilenec Filipa Renča. Jedného dňa sme vyšli do kopcov nad to nádherné mesto, aby sme tam nafotili fotky, a utáborili sme sa pri malej kaplnke, pri ktorej ale stáli bodyguardi a veľká limuzína, dovnútra nás nepustili. Zrazu z kaplnky vyšla žena tmavej pleti a Simona sa k nej v tú chvíľu bezprostredne rozbehla s roztiahnutými rukami a volala: Michelle! Michelle Obama! Dáma sa otočila, roztiahla ruky a vykročila Simone v ústrety, keď si v tú chvíľu asi uvedomila, že sa vlastne nepoznajú, stuhla, zamávala nám a odišla. Až potom sme si uvedomili, že to nebola Michelle Obama, ale bývalá ministerka zahraničia USA Condoleeza Riceová, ktorá si zrejme odskočila do bezpečia zapadnutej kaplnky na súkromnú modlitbu.
Ako je to s tvojou fotografickou technikou? Čo všetko so sebou potrebuješ na cestách? Do akej miery ovládaš moderné technológie?
Zase tak často necestujem a keď už, vystačím si so svojím Nikonom a jedným objektívom – zoomom, ktorý pokryje potrebnú ohniskovú vzdialenosť od takzvaného širokáča po tú portrétnu. Nevyhnutná je ale pre mňa odrazová doska, vďaka ktorej sa dá tvár môjho objektu skvele osvietiť. Ale tá je našťastie skladacia, takže nezaberie veľa priestoru. Moderné technológie len vítam, už aj preto, že som sama zažila ťažkopádne časy analógu, keď sme o okamžitej kontrole fotografie na displeji foťáku mohli len snívať. Koľko filmov som zničila tým, že som ich zle naexponovala alebo vo vývojke nesprávne vyvolala! Tento stres je našťastie dávno preč a nevrátila by som sa k nemu ani zo žiadneho retro sentimentu, ktorý je dnes celkom moderný. Navyše, profesionálny program Photoshop na úpravu fotografií považujem za novodobú fotokomoru, človek v ňom môže doslova čarovať. Rada si točím aj videá na mobil, takto mimochodom vznikol aj môj videodenník počas mojej púte do Santiaga de Compostela predminulý rok. A pozor, čoskoro sa bude vysielať na jednej streamovej televízii!
Už v detstva som snívala o tom, že budem fotografkou a vyfotím si Johna Lennona, čo sa minulo časom, ale vynahradila mi to aspoň Yoko Ono pri svojej dávnej návšteve Prahy. Dokonca som od nej vtedy dostala plagát s nápisom IMAGINE PEACE s vlastnoručným podpisom, ktorý dnes zdobí stenu môjho ateliéru. A potom som si vždy želala stretnúť Meryl Streep a Dalajlámu, čo sa tiež stalo, takže ja mám hotovo (smiech).
Ten už mi, bohužiaľ, predminulý rok zomrel, bol ním americký fotograf nemeckého pôvodu Peter Lindbergh. S jeho vnímaním svetla sa absolútne stotožňujem a vždy, keď vidím portréty od neho, behá mi mráz po chrbte.
Áno, jednému politikovi, ktorý reprezentoval nacionalistickú politickú stranu. Skrytý nacizmus, rasizmus, xenofóbiu a šovinizmus svojou prácou podporovať nechcem. Za žiadne peniaze.
Ak mi to moja kapacita dovolí, nafotím rada každého. Cena je adekvátna môjmu súčasnému nastaveniu, čo znamená, že chcem mať tiež voľno aj na svoje iné aktivity, než sú tie pracovné (smiech).
Rokmi som sa dopracovala k svojmu vlastnému štýlu, vďaka ktorému ma ľudia vyhľadávajú, takže ak príde niekto s predstavou úplne odlišnou od tej mojej, neviem to veľmi naplniť. Musím vnútorne cítiť, že „je to ono“, inak by som sa trápila, a za takou prácou by som si nestála. Svoju profesiu považujem za umenie, smerodajné je pre mňa vnímanie svetla a akési cítenie, kopírovanie predlôh mi veľmi nejde.
Ako správna kováčova kobyla nemám veľa svojich portrétov. Ja totiž nemám fotenie okrem mobilných selfíčok veľmi rada (smiech). Mojou dvornou fotografkou je už spomínaná Monika Navrátilová, mám od nej pár skvelých portrétov, ktoré v prípade potreby točím stále dokola, a potom ešte existuje pekná fotka od Roberta Vana, a s ňou je to vlastne podobné (smiech).