Rýchla spoveď – herečka Martina Preissová: Hrala som feťáčku, ľudia sa mi ozývali s prosbami o pomoc

Seriál Anatomie života sa skončil a podľa vás je dobre, že už nebude pokračovanie. Prečo? Veď to bol úspech.

Som pyšná, že seriál mal úspech. Veľmi ma potešilo, že mal takú odozvu. Na druhú stranu som si nikdy nepriala zomrieť v zelenom mundúre zdravotnej sestričky. Vlastne koniec seriálu, a ja verím, že to tak je, otvorí cestu novým projektom. Napríklad mňa konkrétne to nejakým spôsobom na pomedzí štyridsaťpäťky urobilo konečne „známou“, ako by si mnohí mohli povedať. Pre mňa to ale bol len akýsi náhľad do televízneho priemyslu a teraz sa teším, že na tomto základe by mohla prísť iná ponuka. Keby som zostala pri tomto natáčaní, bojím sa, že by som si ostatné cesty zatvorila.

Ja nemám pocit, že by ste neboli známa. Už ste boli v seriáloch na Prime.

Bola, ale vždy v okrajovej role. Toto bola prvá výrazná rola, keď sa mi prvýkrát začalo stávať, že ma obyčajní ľudia, diváci, zastavujú na ulici a chcú mi niečo povedať. To sa predtým nestávalo, skôr si ma mýlili s predavačkou z mäsiarstva alebo vzdialene vedeli, že niekto som, ale nevedeli kto. Mala som množstvo úsmevných historiek, keď som musela odpovedať na otázky: „Nepoznáme sa? Kde pracuješ?“ A musela som potupne povedať, že som herečka (smeje sa). Až táto rola ma teraz urobila všeobecne známou.

To je naozaj zaujímavé, pretože vy naozaj hráte už dlho…

Áno, dvadsať rokov v Národnom divadle, a nič to vo výsledku pre divácku obec neznamená.

Pronájem mezonetu Josefov 2+kk, Praha, Praha 1

Show property

Do divadiel chodí určitý typ divákov, široká verejnosť divadelných hercov v porovnaní s tými seriálovými príliš nepozná. Napriek tomu si ale mnohí herci nenechajú divadlo vziať. Aké sú teda výhody divadelného herectva?

Myslím si, že divadlo veľa výhod neposkytuje, už vôbec nie finančných alebo akýchkoľvek iných. Divadlo si herci držia kvôli gruntu toho remesla, málokedy sa dostanete v televízii k nejakej látke alebo téme, ktorá je, ako vravievam, potravou pre dušu. Šli sme študovať herecké školy z potreby robiť umenie a umelecká potreba je uplatniteľná len na platforme divadla.

Každý rok sa rodia noví a noví herci, vy sama herectvo učíte. Vníma to nová generácia mladých hercov rovnako alebo si uvedomujú, že dnes sú peniaze potrebné a v divadle ich veľa nie je?

To sa nedá paušalizovať. Ja učím na DAMU, kam idú študovať výsostne ľudia, ktorí už sú v 18 rokoch rozhodnutí pre to, že chcú študovať a robiť divadlo v tej najčistejšej podobe, akú divadlo má. Idú tam s tým ideálom, že sa umeniu poddajú a budú to robiť. Samozrejme, aj medzi nimi sa postupom ich štúdia a mladého života vykryštalizujú tí, ktorých začne živiť televízia. Nedá sa to ale paušalizovať, je veľa ľudí, ktorí začnú študovať napríklad súkromné herecké školy, pretože sa chcú dostať práve na plátna kín a do televízie, pretože to je pre nich to lákadlo, to, čím sa chcú živiť. Ale ten vnútorný oheň, ktorý plápolá v mladých ľuďoch, napríklad na tej DAMU, kde učím, je najmä ten, že chcú robiť divadlo ako také.

To ma pomerne prekvapuje, že takí ľudia ešte sú.

Sú. Inak by zanikli všetky maliarske a sochárske školy. Zanikli by všetky umelecké odbory, pretože bez potreby ľudí tieto odbory študovať a venovať sa im, by boli tieto školy prázdne.

To je pravda. Rovnako tak ale zaniká mnoho iných manuálnych remesiel, dnes ľudia nechcú robiť rukami. Chcú sedieť v kancelárii.

Je to dnešná skratkovitá doba. Cesta od práce k peniazom sa zrýchľuje a oni vedia, že to ide ľahšie a môže to byť rýchlejší proces.

Preto je dobre, že ľudia ešte majú o štúdium divadelného herectva záujem, pretože ani pandémia tomu príliš neprospela.

To samozrejme nie. Tí mladí ľudia mali v tomto období mnoho kríz, či je to vôbec platforma, ktorá je životaschopná, či sa niečo nestane. Myslím si, že sa koniec-koncov každopádne niečo stane, že vývoj divadla ešte zažije zmeny. Praha je snáď jediná metropola v Európe, ktorá má toľko divadiel, aj plošne v republike máme najviac divadiel v prepočte na obyvateľov. Sme bláznivý divadelný národ. Existuje aj veľa hereckých spolkov a združení, ktoré svoju platformu hrajú všade možne, nemajú svoju domovskú scénu. Divadelných počinov vzniká každoročne toľko, že si myslím, že Covid teraz divadelnú ponuku trochu preriedi.

V seriáli ste hrali závislú od drog. Požili ste niekedy vy osobne nejakú drogu?

V živote nie.

Ako to potom človek môže tak dobre zahrať?

Pretože herec musí nejakým spôsobom vystihnúť, čo sa deje s telom a dušou, keď je človek v tomto stave. Príznaky, ktoré sú síce u každého trochu iné, ale nesú rovnaké znaky. Vždy si to herec musí prispôsobiť nejakému stavu duše a tela, ktorý dôverne pozná. Vravela som si, že je to asi niečo také krajné, napríklad tie abstinenčné príznaky, že je to taký krajný telesný i psychický stav, že to asi bude mať také prejavy, ako keď napríklad prídete o niekoho blízkeho. Emócie sa strašne prekrývajú, sú hraničné, niekedy, keď sa človek smeje, tak to vyzerá, že plače. Je tam tenká hranica toho, že prejavy emócie môžu pôsobiť úplne mätúco. To je asi základ toho, prečo herci potrebujú svoje remeslo, prečo chodia na herecké školy a prečo sa len tak niekto hercom nestane len na základe rozhodnutia, že chce byť hercom.

Diváci si niekedy pri seriáli neuvedomujú rozdiel medzi rolou a hercom. Stalo sa vám, že by ste šli po ulici a niekto si povedal „to je tá, čo fetuje“?

Skôr prichádzali správy s prosbou o pomoc. Že som pre ľudí začala byť synonymom toho, že sa vždy za každého postavím, každý problém vyriešim a som tá empatická duša, ktorá je ochotná sa rozdať. Tá postava taká je a ja som tiež taká. Musela som si veľmi strážiť hranicu toho, kedy mi to ešte neprekáža a kedy už sa musím ohradiť a povedať, aby sa nehnevali, ale nie. Chodili mi správy, v ktorých sa ľudia spovedali zo svojich problémov, závislostí svojich alebo partnerov a podobne. Vytvorila som si potom taký manuál, ako s tým pracovať. Povedala som si, že im dám jednu radu a musím ísť od toho, pretože by som sa potom mohla stať okresnou pobočkou pre závislých a spoluzávislých, a to by nešlo. Vždy som odpísala radu, aby sa v tomto prípade obrátili na odborníka, že ja nie som schopná im s týmto pomôcť. Ale zamieňanie hercov s postavami je stará záležitosť, nedá sa tomu zabrániť.

Zaujíma ma, ako ste sa cítili na začiatku pandémie, keď nikto nič nevedel, a ako to vnímate teraz. Ako ste celý Covid prežívali?

Prvá uzávera divadiel pre mňa prišla veľmi nečakane a veľmi rýchlo. Zo všetkých tých uzáver som si ju ale najviac užila, pretože som mala zrazu značný pocit rozdielu medzi tým, keď nič nemusím, a medzi tým, keď stále niečo musím. Zrazu som trávila večery doma, nechodila som na poobedné skúšky, všetci sme boli doma. Nejakým spôsobom som to uvítala, bol to hlboký výdych. Pred letom som už začala byť trochu nervózna, čo bude v septembri, ale vravela som si – dobre, cez leto sa nadýchneme. V septembri som už pri vstupe do divadla videla, ako začínajú kolegovia odpadávať, začali sa karantény. Nebolo dňa, keď by niekto nevolal, že nemôže prísť, lebo sa stretol s niekým pozitívnym. Tabuľky na to, ako zareagovať, boli neprehľadné. V divadle bola vyčlenená priamo koordinátorka na to, kam volať, keď mal niekto nejaký problém s Covidom.

V septembri a októbri to začalo byť turbulentné, nedokážem to vyčísliť, ale týždenne boli napríklad dva alebo tri záskoky. Museli sme byť neustále pripravení, že niekto nepríde, a predstavenia boli vypredané. Stalo sa mi, že mi o dvanástej zavolali, že večer hrám v Kráľovi Oidipovi Iokasté. Vravela som si, že je to strašne veľa textu, na čo mi povedali, nech sa polovicu naučím a polovicu odchodím s textom. Aj diváci to prijímali, v obdobiach krízy sú zhovievavejší k tomu, že to nie je úplne dokonalé. Potom už ale bolo neúnosné ďalej udržiavať divadlo pri živote, pretože z tridsaťčlenného súboru ich bolo asi pätnásť v karanténe. To je neúnosný stav, keď hráte na troch scénach.

Takže prišiel druhý lockdown, a ten už bol pre mňa zariadený v tom smere, že som vedela, že mám prácu mimo divadlo. De facto som počas obdobia od októbra do marca mala najviac práce, ako som kedy v živote mala. Bola som prekvapená z toho, že som sa nezastavila.

Do toho ste sa museli starať o rodinu, variť, učiť sa s dvomi synmi.

To bolo celkom náročné. S manželom sme prešli niekoľkými vrcholmi, keď sme ich buď chceli zneškodniť, alebo sme nimi začali opovrhovať, že sú úplne netalentovaní. Raz sme im začali dôverovať, že to dajú, potom sme to vzdávali, že už to nejde.

Pronájem luxusního bytu 3+kk Pařížská, Praha, Praha 1

Show property

Učili ste obaja?

Striedali sme sa, kto mohol, tak tam bol. Mali sme sieť rôznych whatsappových skupín, kde sme neustále konzultovali nejaké príklady, aj kolegyne z divadla sa zapájali do riešenia úloh, hlavne matematických zložitostí. Samozrejme ale online výuka nie je pre každého. Ten mladší to zvládal bravúrne, už sa naučil v online prostredí surfovať, ale ten starší, ktorý je skôr introvertný a má trochu problém sústrediť sa, tak pre neho bolo učenie sa cez obrazovku nevstrebateľné. Odmietal to, chcel skôr živý kontakt. Niektoré hodiny sme pri ňom museli naozaj sedieť, aby bol schopný s učiteľkou spolupracovať. Takže hoci už má dvanásť a je starší, dalo nám to s ním oveľa viac práce.

Už ste si všimli, akým smerom sa vaše deti profilujú?

Zatiaľ sa neprofilujú a som za to strašne rada. Myslím si, že profilovať deti v tomto veku nemá žiadny zmysel. Majú takú fluktuáciu koníčkov a záujmov, že ich pri tom nechávam. Keď chcú pol roka hrať na gitaru, tak nech hrajú. A keď chcú za ďalšieho pol roka jazdiť freestyle na kolobežke, tak nech to robia. Čím viac toho v detstve nazbierajú, tým väčšiu budú mať potom základňu rozhodovania, z ktorej si budú vyberať. Talent na muziku majú obaja, to nepochybne, veď by sa nemohli ani narodiť do takej rodiny, aby tým boli úplne nedotknutí. Ale že by to boli extra talenty na niečo konkrétne, to nie.

Počas pandémie ste napísali knihu. Ako ste sa k písaniu dostali?

Ja som knihu nenapísala počas pandémie, len som vďaka nej mala čas dokončiť ju, dotiahnuť ju do vysnívaného konca, aby naozaj bola na pultoch. Čo ma baví, je rozprávať príbehy. Tak som si povedala, že je to celkom príjemná vec, keď budem rozprávať sama sebe na papier. Je to činnosť, ktorú môžem vykonávať sama. To je pre mňa vzácna chvíľa, keď som sama so sebou v mojom mimoriadne spoločenskom živote. Je to pre mňa ako sviatok, sama sa zatvorím a rozprávam príbehy.

Kniha sa volá Jak jsem nebyla na Lvech. Čo ste tým názvom mali na mysli?

Chcela som, aby názov bol takýto ironický. Pôvodne som chcela, aby sa tá kniha volala Jak jsem nebyla na Lvech a mé další úspěchy, potom sme si ale povedali, že je to príliš militantné (smeje sa). Takže sme to nazvali Jak jsem nebyla na Lvech a jiné příhody. Je to kniha zložená z fejtónov a príbehov, ktoré sa mi prihodili. Je o tom, aké to je byť herečkou a k tomu mať deti, rodinu, iné záujmy, ako vyučovanie v škole, záhradu, všetkých členov rodiny, ktorí sa na vás nabaľujú a vy sa im chcete venovať. Je to v podstate taká horkosladká, úsmevná sonda do duše jednej ženy.

Môžete nejaký krátky humorný príbeh prezradiť?

Tie príbehy sa nedajú prerozprávať. Ten humor je zakliaty v tom, ako sa fejtón odohráva na papieri, akou formou je to písané. Nejde to prerozprávať, sú zábavné skladbou viet a tým, ako sa to číta.

Niekde som sa dočítala, že váš najväčší kamarát je váš manžel. Čo na knihu hovoril?

Bol prvý, kto ju čítal. Doma to tak máme, že si veci navzájom konzultujeme a zvyčajne sme prví, kto vie o probléme alebo radosti toho druhého. Keďže tam spomínam aj jeho, chcela som, aby bol on prvý čitateľ. Okrem toho, že ma obdivoval, kde som na to vzala čas, a vlastne si ani nevšimol, kedy som to napísala, tak druhá jeho veta bola, že sa dojal. To sa mu málokedy stalo pri čítaní, a to myslím, že môj muž je veľký čitateľ. Neustále nahráva audioknihy, takže toho za život prečíta oveľa viac ako ja. Hovoril, že ho to silne zasiahlo a nesmierne pobavilo, ten štýl písania. Že vôbec netušil, že som schopná takého štýlu. Takže ma pochválil, čo veľmi nebýva medzi nami zvykom.

Vy sa navzájom nechválite?

Sme k sebe celkom príkri, myslím tým v rámci práce. Inak viem chváliť úplne božsky, pretože viem, že je to jediný spôsob, ako z muža niečo vymámiť.

Je niečo, čo vás na ňom ešte dokáže prekvapiť? Nemyslím v negatívnom zmysle, ale všeobecne.

Je úplne jedno, či je prekvapenie pozitívne alebo negatívne. Myslím si, že keď sa dvaja prestanú prekvapovať, je to koniec vzťahu. To prekvapovanie sa navzájom a to, že sa na chvíľu zastavíte nad niečím, čo dokáže, je myslím korením vzťahu.

Je to po všetkých tých rokoch stále možné?

Je, my sme spolu skoro dvadsať rokov. Tým, že sa prenastavujú rebríčky hodnôt a priorít, vám každá životná etapa prináša úplne iné pohľady na vec a úplne iné zážitky. Takže sa vždy stane niečo, čo vás prekvapí. Nepripadá mi dobré stále zotrvávať pri jednej veci, nebránim sa zmenám. Keď ma prestane jedna etapa baviť, napríklad jazdiť na chalupu alebo chodiť s partiou ľudí do sauny, tak z toho vlaku veľmi rada vystúpim, keď ma to neposúva a nič mi to nedáva. Príde zmena, to je zákonité, že to má človek urobiť. Život je príliš krátky na to, aby človek lipol na veciach.

Je to aj vekom?

Keď narážam na vek, je to len fáza úsmevná, že človek si ani nevšimne, čo je na tom úplne najkrajšie, koľko má rokov, až keď ho na to upozornia. To je podľa mňa najviac zenová fáza života, že nevnímate to, že ste zase o rok starší. Mať plány je pre mňa osobne strašne stresujúce, nerada plánujem, pretože som potom smutná, keď sa mi to nepodarí zrealizovať. Mám teraz plán len vnútorný, že by som chcela zostať pri písaní a zároveň by som chcela, aby sa mi tam vošlo všetko ostatné a neprerástlo mi to cez hlavu. Myslím si ale, že to zvládnem, že to tam niekam napchám.

Kniha už sa predáva. Má úspech?

Vyšla 13. mája a už sa nedá zohnať.

Takže bude dotlač?

Bude dotlač.

Keď ste v divadle, odmenou pre hercov je potlesk. Toto musí byť teda tiež akási forma odmeny.

Určite. Od ľudí, ktorí si knihu kúpili a prečítali, mi denne chodí niekoľko správ, že ma napríklad cez knihu nejakým spôsobom spoznali. Nie sú to len takí tí čitatelia, ale napríklad aj ľudia, ktorí sa tomu rozumejú. Napíše mi knižná blogerka, ktorú som doteraz nepoznala, že to, že herečka napíše knihu, síce nie je nič neobvyklé, ale že tá moja sa jej páčila a je dobre napísaná. To sú pre mňa malé pochvaly, ktoré si zbieram.

Je to aj dobre načasované. Skončila sa Anatomie, vďaka ktorej, ako ste povedali, ste konečne viac známa. To musí byť dobré znamenie.

Moja PR manažérka Anička mi veľmi pomáhala s poslednou fázou, hlavne s promom, aby sa kniha dostala do povedomia ľudí. Ale aj keby sme vydanie plánovali roky, tak to takto skvele marketingovo nenačasujeme. Kniha vyšla v deň, keď sa po roku otvorili kníhkupectvá. Bol to týždeň, keď tam zavítali aj ľudia, ktorí do kníhkupectva tak často nechodia. Samozrejme to bolo načasované dobre aj v tom zmysle, že sa skončila Anatomie.

Nejakým spôsobom sa to s jarou stretlo tak, že aj vďaka koncu Anatomie som získala strašné množstvo ľudí na sociálnych sieťach, čomu ja som doteraz vôbec nerozumela, neverila tomu, neakceptovala a nerešpektovala to. Keď mi môj syn povedal, že tam mám skokovo o dve tisícky ľudí viac, vôbec som nevedela, čo to znamená a ako s tým pracovať. Mladšie kolegyne mi povedali, že je to super, že už sa na tom dá stavať a že propagácia, ktorú na tých sociálnych sieťach urobím, bude mať veľký dosah. Bolo to mnoho faktorov, ktoré sa spojili dohromady tak, že sa po knihe tak veľmi zaprášilo.

Kam sa v lete chystáte na dovolenku?

Veľmi radi by sme šli k moru, pretože sme ho dlho nevideli. Myslím si, že pre celú rodinu je vidieť more znamenie pre mozog, aby sme odpočívali. To by sme chceli, zatiaľ to ale nemáme naplánované. Vo všeobecnosti nie sme veľkí plánovači. Potom sa teším že chlapci pôjdu na pioniersky tábor a ja budem mať s manželom našich sladkých štrnásť dní, keď si síce zaplníme kalendár trochu prácou, aby sme ten čas využili, ale na tie pokojné večery sa veľmi teším.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.