Rýchla spoveď – kuchárka z MasterChefa Ivka Sarauerová: Keby nebolo maminky, skončila by som s deťmi na ulici
Keď ju človek vidí v televízii, ako sa usmieva nad rozpálenými panvičkami, ani mu nenapadne, že táto žena má za sebou pomerne strastiplnú cestu. Iva Sarauerová vie variť a torty pečie ešte lepšie. Postavu má úplne dokonalú, pretože sa vo voľnom čase venuje fitness na súťažnej úrovni. Zároveň je to ale tiež mama dvoch dospievajúcich chlapcov, na ktorých je sama. To, že to teraz vyzerá, že sa má perfektne a všetko sa jej darí, je vykúpené pomerne tvrdou daňou, ktorá sa podpísala na jej psychike. V rozhovore pre LP-Life.sk sa Iva rozpovedala o tom, čím všetkým si musela prejsť, aby bola tam, kde je.
Si v MasterChefovi, cvičíš, pečieš torty. Čo pre teba znamená núdzový stav?
Musím za seba povedať, že to skoro nepociťujem, maximálne idem do obchodu a vrátim sa do auta po rúško. Jediné, čoho sa trochu bojím, keď by bol lockdown, že budem mať detičky doma, to asi pocítim veľmi. To bude asi núdza (smeje sa).
Nechcú byť v škole?
Mladší Hugo, ten má deväť, nechce byť doma zatvorený a strašne ho nebaví venovať sa škole cez počítač. Je to nepríjemné aj pre mňa.
Čo fitká? Tie sú zatvorené.
To je ďalšia vec. Čo sa dá robiť.
Cvičíš inak?
Zatiaľ som si dvakrát zacvičila doma, ale to je taká paródia na tréning. Doma nerada cvičím, to vyslovene neznášam. Niečo iné je sadnúť si doma na hodinu na rotoped, to mi nevadí, počas toho si vybavím správy. Ale fitko a činky doma jednoducho nenahradíš. To pociťujem, to je pravda.
Budeš mať čoskoro nejakú súťaž?
To je práve otázne. Myslela som si, že áno, že sa chystám na december na preteky, moja príprava je ale strašne komplikovaná. Mám aj zdravotné problémy, takže začnem makať a potom sa zase niečo stane, či už zdravotne alebo pracovne, mám toho teraz strašne veľa. Formu na preteky rozhodne nemám. Ani vlastne neviem, keď vidím, čo sa deje, či budú presunuté, alebo úplne zrušené. Človek nevie, na čom je, či sa má na niečo chystať.
Ako ti napadlo prihlásiť sa do MasterChefa?
To mi vôbec nenapadlo, vôbec to nebola moja ambícia ani cieľ. Prihlásila ma tam moja milovaná sesternica Lucinka. Ďakujem jej za to.
Musíš k tomu ale mať aj nejaké predpoklady. Najviac robíš torty.
Robím torty. Odmalička rada a veľa varím. Samozrejme, odvtedy, čo som s chlapcami sama, už to nie je vyvarovanie, robím si svoju stravu a varím rýchle jedlá. Vždy som ale varila. Keď som bola na materskej, robila som klasiku, sviečkovú, paradajkovú omáčku, knedle, „vepřo knedlo zelo“.
To si ale musela kvôli chlapovi, nie?
Áno. Často som pozývala kamarátov a známych, aj kvôli manželovi. Varila som veľa, niekedy aj dvakrát denne.
Aké to je, variť a vedieť, že to niekto skutočne hodnotí?
Začneš sa na to pozerať úplne inak, z inej perspektívy. Je niečo iné variť si doma len tak a pre chlapcov, tu chceš ukázať to najlepšie, čo v tebe je, a zrazu zistíš, že vlastne nič nevieš, nič nepoznáš. Začneš sa zdokonaľovať, študovať. Po natáčaní som teda nemala veľa času, jazdila som večer za chlapcami, aby som ich chvíľu videla, a potom späť na hotel, pretože sme spali na hoteli. Snažila som sa čítať kuchárske knihy, pozerať YouTube a učiť sa.
Dovtedy si to robila tak, ako si bola zvyknutá.
Áno, samouk. Keď som bola mladšia a učila som sa variť, tak som napríklad zavolala maminke, ale nikdy som nebola typ na kuchárky, že by som postupovala podľa receptov. Varila som intuitívne.
V súťaži si mala nejaký emotívny, plačlivý moment.
Tých bolo asi viac. Bolo to úplne na začiatku, prvá výzva. Zdvíhaš debničku a čakáš suroviny, boli tam ale fotografie z detstva a fotky, ktoré zaslala rodina. Väčšina súťažiacich tam mala fotku z detstva, ja som tam mala fotku, kde stojím v bikinách v závodnej forme a v ruke držím tortu. Vtedy som si na svoje prvé preteky robila tortu podľa plaviek. Do toho som sa rozišla so svojím trénerom, takže som si spomenula, ako ma v tom manžel nepodporoval, emócie z prvých pretekov. To som veľmi plakala, nedalo sa to udržať.
Plakala si aj v ďalšej výzve, kde ste nakupovali. Prečo?
Táto výzva bola veľmi pekná a zaujímavá. Dostali sme sto korún a za to sme museli nakúpiť suroviny a uvariť z nich nejaký skvelý MasterChefovský pokrm.
A to sa dá?
Naozaj sa to dá. Nie je dôležité, čo som varila, ale po výzve ideš vždy do spovednice, kde ťa poriadne podusia. Je to zostrihané a divák z toho vidí len pár sekúnd, ale si tam napríklad desať minút a dávajú ti veľmi osobné otázky, snažia sa z teba dostať emócie. Už si to veľmi nepamätám, už je to skoro rok, odkedy sa to natáčalo.
Myslím si, že sa ma vtedy pýtali, či som niekedy zažila ten pocit počítať peniaze a nemať ich. Na to si, samozrejme, spomenieš. Keď skončíš s deťmi sama, musíš ich uživiť a peniaze nemáš. Zrazu si niekde s holým zadkom v byte, ktorý nedokážeš ani poriadne poplatiť. Oni idú naozaj pod kožu, chcú to z teba vytiahnuť, aby si sa tam rozplakala.
Bolo obdobie, keď som musela deťom vyberať kasičku. Bolo to nepríjemné a oni to tam samozrejme dali. Samozrejme som tam tie peniaze vždy chlapcom vrátila a vedeli to. Ale pocit, keď stojíš v obchode s mobilom a na kalkulačke počítaš, čo všetko môžeš kúpiť, pretože máš v peňaženke tri stovky, je hrozný a už to nikdy v živote nechceš zažiť.
Prečo sa to stalo? Manžel ťa nepodporil?
My sme spolu boli osemnásť rokov. Náš vzťah bol postavený na pevných pilieroch lásky, veľmi sme sa milovali, mali sme deti a potom sa to nejako začalo. Myslím si ale, že po rokoch bola jeho väčšia zábava ísť večer na pivo. Mal iné zábavy než sa venovať svojej žene a rodine. Veľmi ma v ničom nepodporoval, skôr by som povedala, že ma trošku ťahal dole. Veľa ma ponižoval.
Ako sa to stalo, z tej veľkej lásky?
Myslím si, že tam bol veľký tlak, keď som mala za sebou dve materské. Bola som v totálnej sociálnej izolácii, to bolo strašné, keď na to spomeniem. Mať za sebou dve materské, nemať medzi tým žiadnu prácu a stále dokola sa len starať o deti a domácnosť. Chápem, že na neho bol asi veľký tlak kvôli hypotéke a úveru. Jeho úniky boli vždy k pivu.
Nebolo to ale tak, že by som si zo dňa na deň povedala, že takto to ďalej nejde. Päť rokov som plakala v tme. Vravela som, aby sme to šli riešiť, že je tu niečo zle. On nechcel. Nevidel žiadny problém, mal vyložene klapky na ušiach a očiach. Nevidel absolútne moju hodnotu, bola som ako handra na palici. Keď máte totálnu nepodporu vo všetkom… Skutočne sa ku mne nesprával veľmi pekne. Musím povedať, že posledných päť rokov som naozaj preplakala doma do vankúša.
Možno, že niekto by už dávno z takého nefunkčného manželstva odišiel. Ľahko sa to ale povie, keď máš dve deti a nemáš nič, ani korunu, si závislá na manželovi… Snažila som sa zarábať peniaze sama, robila som záhrady…
Áno, ty si vyštudovala záhradnú architektúru.
Sem-tam som mala nejakú záhradu, do toho už som hlavne doma robila popri materskej torty. Neskutočne ma to bavilo, bol to pre mňa únik od reality. On bol večer na pive a ja som robila torty, pretože som robila často modelované torty.
Do toho som začala veľa behať, po tridsiatke sa to zlomilo. Teraz spätne to asi vidím, prečo som chodila behať, pretože vonku mi bolo najlepšie. Zažila som aj závislosť na behaní, desať, pätnásť kilometrov denne som musela dať, inak by som večer nezaspala Ozvali sa mi ale kolená, musela som potom absolvovať operácie a behanie zavesiť na klinec. To ma ale priviedlo k fitness, kde som spoznala Míšu. Svojho trénera a kamaráta, ktorý sa ku mne správal pekne, veril, že niečo dokážem, a bol ako moja spriaznená duša. Vlial mi krv do žíl.
On je náš úžasný český kulturista a skvelý človek. Začali sme sa spolu veľa kamarátiť a myslím si, že vďaka nemu som teraz tu. Povedala by som, že ma dostal von z pekla.
Čo na to manžel? Nevadilo mu, že si zrazu robíš, čo chceš?
Jeho ego som ranila tak, že sa mi pomstil. Úplne sa uzavrel a odišiel od nás. Psychológ nám odporučil, aby sme nerobili žiadne unáhlené rozhodnutia, aby sme si dali malú pauzu a čas na rozmyslenie. On ale niekoho spoznal a odišiel od nás. Hneď s ňou začal žiť a ona o dva a pol mesiaca otehotnela.
Čo na to chlapci?
Hrozné. Tam šlo o to, že začal robiť peklo. Snažil sa nás vypudiť z bytu, kde sme celý život žili, to bolo najhoršie obdobie môjho života (plače).
Keby nebolo mojej maminky, tak neviem, čo by s nami bolo. Neuveriteľne mi pomohla. Nielen finančne, ale aj psychicky. Som jej veľkým dlžníkom. Pamätám si, že som vtedy brala pol roka antidepresíva.
Advokátka mi vtedy poradila, aby som požiadala o podporu. Myslím si, že sa to volá vyživovacia povinnosť voči manželke, aby som mala rovnakú životnú úroveň ako on, pretože som naozaj nemala vôbec žiadne peniaze. Na základe toho ma začal udávať na súd, že robím torty načierno, pritom som sa snažila uživiť deti.
Vedela som, že záhrady už veľmi robiť nechcem, a tiahlo ma to k tým tortám. Stála som pred rozhodnutím založiť si živnosť. To so sebou ale prináša platenie zdravotného a sociálneho poistenia, hlavne človek musí mať ako cukrár profi kuchyňu. Advokátka mi povedala, že si tú živnosť urobiť musím, keď ma udáva na súd. Vtedy som si ju naozaj založila. Teraz sa tomu smejem, pretože vďaka nemu som teraz tu. Vďaka jeho nepodpore a tomu, aký bol.
Toto je veľmi otvorená spoveď, takto verejne som nikdy celý svoj príbeh nevravela.
Teraz si ale už v pohode, aspoň tak pôsobíš. Máš aj vďaka Masterchefovi viac zákaziek, si viac vidieť.
Toto všetko si určite veľmi vážim.
Manžel ťa asi tiež vidí v televízii…
Myslím si, že to veľmi nezvláda.
Nie ste v kontakte?
Sme v kontakte vždy, keď sa zídeme na súde.
Neberie si deti?
Berie, raz za štrnásť dní na víkend. Sú síce väčšinou u babičky, ale má ich. Raz za štrnásť dní ich má na dve hodiny poobede. Veľmi sa ale nevídavame. Nemám ani potrebu ho vidieť.
Sú chlapci v pohode?
Myslím si, že teraz už áno.
Sú na teba pyšní?
Sú, veľmi.
Predsa len, vidia ťa v televízii.
Ich to už veľmi nefascinuje. Som v televízii a oni sú na mobiloch. Trvá to už dlho, takže už to toľko neprežívajú. Určite ale sú pyšní, aj medzi kamarátmi napríklad.
Chcela by si raz mať svoju cukráreň?
Určite. Nechcem sa ale utortovať k smrti, hoci je to krásna práca.
Je tiež veľmi náročná.
Veľmi. Už len to, že musíš všetko nakúpiť, priviezť, upiecť, neustále umývaš riady. Myslím si, že päťdesiat percent svojho času umývam len riady (smeje sa).
Je niečo, čo by si chcela zmeniť na svojom živote?
Jediné, čo by som chcela zmeniť, je presťahovať sa z bytu, v ktorom sme. Je malý a strašne drahý. Už asi tri mesiace dávam žiadosť o sociálny byt od Prahy 3. Mám všetky dokumenty, tento týždeň to musím podať. Veľmi dúfam, že ho dostanem, a že sa možno bude potom dať odkúpiť.
Čo láska?
To je, samozrejme, ďalšia vec. Hľadá ma.
Nehovor mi, že po tom, ako si teraz vidieť, ti nechodia správy.
Určite áno, na toto ale nie som, nie je to nič pre mňa. Veľmi na to nereagujem, maximálne sa poďakujem, keď je to pekná správa. Určite ale nemám ambície sa stretávať s niekým z Instagramu. To radšej budem ešte rok sama.
