Rýchla spoveď – lekárka Martina Vašáková: To, čo sa deje okolo Covidu-19, považujem za premrštené
Ešte pred nástupom koronavírusovej pandémie v Česku by meno profesorky Martiny Vašákovej bolo známe skôr len v lekárskych kruhoch. Ale sympatická popredná česká špecialistka na liečbu pľúcnych ochorení, predsedníčka Českej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti a prednostka Pneumologickej kliniky 1. lekárskej fakulty a Thomayerovej nemocnice v Prahe sa stala „koronavírusovou“ celebritou, ktorá má k téme čo povedať. V rozhovore pre LP-Life.sk sa rozhovorila nielen o koronavíruse, ale tiež o samotných pľúcach, ktoré sú pre ľudský život nesmierne dôležitým orgánom.
Keď sa povie „mesiac pľúc“, čo to znamená pre lekárov a pre bežnú populáciu?
Aby sme sa viac sústredili na pľúcne zdravie. Je to veľmi komplexná vec, pretože musíme začať zdravím nášho okolia a prostredia. Chceme čisté prostredie, aby sme mali zdravé pľúca. Či už to znamená expozíciu tabakovému dymu, teda zamyslieť sa nad tým, ako je možné lepšie uchopiť prevenciu, aby mladí nezačínali fajčiť, aby si začali odvykať tí, ktorí už fajčia, alebo externé zdroje znečistenia ovzdušia, ako sú splodiny horenia, výfukové plyny, chemická a mikrobiálna kontaminácia potravín až po továrenské emisie škodlivín.
To je vonkajšia časť zdravia. Vnútorná časť zdravia pľúc znamená, že ja sama nebudem škodiť sebe a svojim pľúcam, to znamená, že ich budem udržiavať v dobrej kondícii. K tomu patrí primeraná fyzická aktivita a kondícia, optimálna hmotnosť a, samozrejme, nefajčiť, prípadne to, že nebudem inhalovať iné splodiny horenia, teda nielen dym z tabaku, ale ani z marihuany, ktorý tiež veľmi škodí pľúcam.
Je potrebné sa veľmi komplexne zamyslieť, čím môžu jedinec a spoločnosť pomôcť pľúcnemu zdraviu. Máme aj akciu v rámci Českej pneumologickej spoločnosti zameranú na zdravie pľúc, máme Deň zdravých pľúc, máme k tomu aj jednodňovú konferenciu. Mala byť prezenčná najmä pre pacientov, ale, samozrejme, aj pre poskytovateľov, lekárov a nelekárskych zdravotníckych pracovníkov. Bohužiaľ, prebehla len online.
Zlepšiť si prostredie, to by sme sa ale všetci museli odsťahovať niekam do lesa. Prostredie okolo nás len tak nevyčistíme.
Preto by sme sa mali zamyslieť. Mne napríklad nejde do hlavy, prečo niektorí využívajú auto ako dopravný prostriedok, ak sa presúvajú doslova a do písmena len pár blokov do práce a prečo jazdia sami. Jeden človek tak likviduje životné prostredie neskutočne mnohým ľuďom.
To, čo sa deje okolo Covidu-19, považujem v mnohých prípadoch za premrštené, avšak to, že sa v čase prvého lockdownu prakticky zo dňa na deň obmedzila letecká doprava veľmi podstatným spôsobom, neskutočným spôsobom vyčistilo prostredie. Zrazu sa ochladilo a obloha bola jasná. Klesli splodiny horenia a toxické pary a plyny, ktoré vypúšťame. Zlatou strednou cestou sú rozumné kompromisy. Myslím si, že sa nikam sťahovať nemusíme, koniec-koncov, keby sme sa všetci presťahovali do lesov, tak ich o chvíľu zamoríme a zlikvidujeme tiež. Ide o rozum.
Z chronickej obštrukčnej choroby pľúc (CHOCHP) sa stala prakticky civilizačná choroba. Je vôbec možné, aby sa jej ľudia z veľkých miest v starobe vyhli?
Samozrejme, že áno. CHOCHP je naďalej u prevažnej väčšiny pacientov spôsobená fajčením cigariet. Ak nebudete fajčiť, určite sa u vás nevyvinie závažná CHOCHP. To by ste museli byť žena v rozvojovom svete, ktorá je vystavená otvorenému ohnisku, na ktorom varí v hlinenej chatrči. Alebo by ste museli mať tú smolu, a tú má veľmi malá časť populácie, že by ste mali genetický defekt, ktorý neumožňuje reparáciu následkov spôsobených inhaláciou škodlivín, a to sa tiež týka veľmi malého počtu ľudí. Keby sa nefajčilo, tak by to nebol prakticky žiadny problém.
Hovorila som s jedným z pľúcnych lekárov, ktorý žije na vidieku, nikdy nefajčil a CHOCHP má. Dá sa s tým žiť?
Časť ľudí, aj keď naozaj malá, samozrejme môže CHOCHP mať, aj keď nefajčí. Spôsobiť to môže pasívne fajčenie, expozícia nečistému ovzdušiu, spolu napríklad s poruchou tvorby látok, ktoré do určitej miery dokážu opravovať následky inhalácie škodlivín v pľúcach. Prejavy ale väčšinou nebývajú závažné, žiť sa s tým dá. Existujú účinné lieky, ktoré dokážu liečiť CHOCHP, zmierniť stiahnutie priedušiek a zápal v nich. Keď chýba tzv. alfa 1 antitrypsín, teda látka, ktorá bráni poškodzovaniu pľúc vlastnými enzýmami, môže sa dodať jej náhrada a defekt tak možno pokryť. Je dôležitá rehabilitácia, režimová liečba vrátane nefajčenia, optimálna hmotnosť, klasická inhalačná liečba, všetko. Záleží len na tom, aby bol pacient spolupracujúci. Ak fajčí, hlavná je, opäť to zopakujem, výluka fajčenia, inak sa pľúca budú zaťažovať ďalej.
Ako je možné, že i vy ste boli fajčiarka?
Keď som vyrastala, fajčenie bola ešte otázka takzvanej frajeriny a revolty proti spoločnosti. Nikdy som ale nefajčila doma, nebola som žiadna náruživá bezohľadná fajčiarka. Pred mnohými rokmi som prestala definitívne a dalo mi to neskutočnú slobodu.
Prestali ste preto, že ste pľúcna lekárka a videli ste, čo to s pľúcami robí?
Z mnohých dôvodov, ale hlavným pre mňa bola sloboda. Dá vám to vyšší stupeň slobody, že niečo nemusíte. Je to neskutočne fajn, pretože ľudia, ktorí fajčia, sú závislí a sú strašní chudáci, pretože oni musia fajčiť, musia hľadať, kde si môžu zapáliť, musia počítať cigarety, aby mali dosť, premýšľať, kde by ich mohli zohnať, keď je všade zavreté, počítať s tým, že v mnohých zamestnaniach a situáciách je fajčenie jednoducho neprípustné a spoločensky neprijateľné. Závislosť je vtedy rovnaká ako na heroíne, odvykanie je veľmi bolestivá záležitosť, stopa v mozgu strašne dlho zostáva. Ako vravím – to najdôležitejšie, čo mi to dalo, samozrejme okrem pravdepodobne dlhšieho života a menšieho rizika rakoviny a iných ochorení, je sloboda.
Je tu snaha o to, aby ľudia prestali fajčiť a nestávali sa záťažou pre zdravotný systém a neumierali zbytočne skoro. Je ale vysoké percento ľudí, ktorí stále fajčia. Neverím ale, že sa to zmení…
Reštrikcie asi nie sú v našej spoločnosti až také. Stále ešte sú metódy, ktoré ešte viac znemožňujú prístup k cigaretám, takže u mysliacich fajčiarov posilňujú myšlienku, či im to vôbec stojí za to. Napríklad v Maďarsku urobili tento rok dôležitý krok, keď odstránili predaj cigariet zo všetkých supermarketov a ostatných obchodov, nevidíte tam vôbec predajne cigariet. Väčšinou sú v nejakých zapadnutých ohavných miestach, kde už len to, že tam idete, je nedôstojné, pretože si každý o vás povie, že ste závislý. Nepredávajú tabakové výrobky v obchodných centrách so všetkými upútavkami.
Je možné obmedzenia ešte navýšiť. Viem, že si mnoho závislých myslí, že to teda nie je žiadna sloboda. Napríklad pán senátor Kubera, inak charizmatický politik a človek, nech je mu zem ľahká, bojoval za práva fajčiarov, a sám zomrel na následky fajčenia, čím negoval celú tú svoju „slobodu“. Položiť život za slobodu fajčiť mi pripadá nešťastné.
Ako sa líši vaša lekárska prax pred Covidom a teraz?
Diametrálne. Samozrejme som nikdy neobmedzila ani nikdy úplne neuzatvorila a neprerušila starostlivosť o iné diagnózy, než je Covid. Je to však veľmi neľahké. U nás na klinike stále fungujú ambulancie pre iných chorých, boli sme ale nútení obmedziť počty, takže pravidelné kontroly u chorých, ktorým sa v zásade nič akútne nedeje, určite obmedzené boli.
Mnoho lekárov bolo v rámci práce preložených, a stále sú, na Covid oddelenie, pretože okrem toho, že máme časť pľúcnej kliniky priamo na Covid, a to tú väčšiu časť, tak máme celú JIS, ktorá je Covid. Aj sme ju rozširovali, požičiavali sme si lôžka z pooperačného oddelenia hrudnej chirurgie. Je ešte množstvo Covid oddelení pretvorených z bývalých iných kliník a oddelení, to znamená v rámci reumatológie, neurológie, ORL, chirurgie, interny. Tam všade poskytujeme konziliárnu činnosť, takže naša činnosť je hlavne Covid, samozrejme ale nemôžeme zabudnúť na ostatné diagnózy.
Nemôžeme zabudnúť na chorých s rakovinou pľúc, to stále beží. Problém je ten, že ľudia sa niekedy sami tak boja, že s inou diagnózou neprídu včas. Sú to veľmi smutné príbehy, keď ľudia prídu a my môžeme v podstate len konštatovať, že pacient má rakovinu a bohužiaľ už je v takom štádiu ochorenia, že už žiadnu liečbu nemôžeme poskytnúť.
Na jar zomrela na Covid jedna z vašich kolegýň, zdravotná sestra. Vtedy to bola ohromná správa. Ako to vnímate s odstupom času?
Stále ako smútok. Človek sa stále vracia k niektorým momentom a vraví si, že keby niečo bolo takzvane inak, nemuselo by to dopadnúť takto zle. Keby sa Věra rozhodla nechať sa prehovoriť, keď sme spolu hovorili a prišla, keď jej nebolo dobre. Ona vravela, že to vydrží. Samozrejme to znamenalo obrovskú ranu pre celé oddelenie, ktoré sa potom muselo celé dať dohromady. Došlo k akejsi katarzii, niektorí odišli, nevydržali. Iní prišli, znova sa to postavilo. Od základov sme museli prehodnotiť svoj postoj k práci, ktorú máme radi, k rizikám, ktoré prináša, ku kolegialite, k samotným princípom daným Hippokratovou prísahou.
Spomeniete si na ňu ešte dnes?
Samozrejme. Čas beží a hojí rany. Na začiatku Covidu mi veľmi dramaticky zomrela maminka. Celé toto obdobie je pre mňa osobné… nie nešťastie, človeku nezostáva, než to prijať, ale vyrovnávanie sa s týmito emocionálne ťažkými vecami. U mňa to ide ruka v ruke. Človek by nemal zabúdať na svojich blízkych, ktorí odišli, ale nosiť si ich stále v sebe aj s tým, že to bolí, keď si na nich spomenie. Mať ich ale pri sebe, to je dôležité.
Myslíte si, že sme ako ľudstvo Covid potrebovali, aby sme sa trochu prebrali? Že nám to malo niečo povedať?
Nedá sa povedať, či sme ho potrebovali, ale svojím spôsobom nám to mnohé ukázalo. Bohužiaľ, celý Covid je podľa môjho úsudku zneužívaný niektorými ľuďmi, a to považujem za veľkú podlosť. Priživujú sa na tom ľudia s nie príliš dobrými úmyslami. Na druhú stranu nám to dalo lekciu. V situácii, keď si myslíme, že sme zvládli takmer všetko, napríklad v rámci medicíny sa zaoberáme prevažne chronickými ochoreniami, a i tam máme veľké úspechy, zrazu príde ochorenie, ktoré vôbec nepoznáme.
Pravdou je, že je až príliš mýtizované, že nie je až také smrteľné ako mnoho iných ochorení, ktoré poznáme. Ale to, že tu zrazu vpadlo do imunologicky naivného terénu, spôsobilo pomerne veľkú paseku tým, že sa nakazilo veľa ľudí naraz. A malá riziková časť, ktorá bola odsúdená na ťažký priebeh, je počtom veľká, aj keď sú to percentuálne dve až štyri percentá, stále je to veľké číslo. Veľmi to zaťažuje nemocnice. Bola a je to ohromná škola, myslím si ale, že väčšina z nás, ktorí sme mali takzvane za úlohu sa s tým priamo stretávať od samého začiatku a stále sa s tým stretávame, sme sa naučili čeliť tomu a pracovať úspešne.
Samozrejme to, čo tomu vadí a neprispieva k pracovnej pohode, je nepekný humbug okolo lockdownu, a ďalej protiepidemické obmedzenia v spoločnosti, ktoré, povedzme si, niekedy nie sú príliš zmysluplné, len komplikujú človeku život. Premýšľate nad tým, komu toto prospelo, a prečo je to práve takto.
Vy sa nebojíte? Ste v prvej línii, ešte ste to nemali?
Mám svoj súkromný názor, že už som to mala medzi januárom a februárom tohto roka. Podľa mňa aj ďalšie množstvo ľudí. Ja, keďže nikdy netrpím na virózy, som prekonala pomerne veľkú dvojfázovú virózu a myslím si, že to mohlo byť ono. To ale samozrejme nezistím, pretože protilátky miznú v priebehu troch mesiacov a ja som si ich v tom čase nevyšetrovala, vtedy sa o ochorení ešte nič nevedelo. Bolo to niečo, čo sa dialo v Číne a nás to tu ešte toľko nezajímalo.
Ale nebojím sa, ak by som to aj mala dostať. Samozrejme, chránim sa, nechodím nákaze naproti, aj keď sa v tom pohybujem. Môžem ale dostať i inú nákazu, napríklad tuberkulózu, už som ju raz mala, môžem ju dostať niekedy napríklad multirezistentnú. Človek to musí brať tak, ako to život prinesie.
