Vo chvíli, keď sa stretnete s Pavlom Mackom, nemôžete sa mu prestať pozerať do očí. Vyžaruje z nich vnútorný pokoj a istá mágia bojových majstrov. V rozhovore pre LP-Life.sk nám prezradil, ako sa dostal k štúdiu čínskych bojových umení, ktorým sa neskôr začal aj aktívne venovať. Priviedli ho k filozofickým smerom, ktoré vyznáva. Zaspomínal na svoje dobrodružné začiatky v San Franciscu a na pocity pri prvom stretnutí s naozajstným majstrom. Prehovoril o prínosoch správneho dýchania pre ľudské telo aj myseľ a odhalil nám, čo ho teší a čo robí najradšej, keď práve nevyučuje vo svojej škole.
Študovali ste na Fakulte humanitných štúdií Univerzity Karlovej, kde ste sa oboznámili s ideami stoicizmu, filozofického smeru, ktorého základnou myšlienkou je žiť v súlade s rozumom a prírodou. Zároveň ste majstrom čínskych bojových umení. Ako sa stalo, že ste si vybrali práve túto životnú cestu? Viedol vás k tomu niekto?
K filozofii som sa dostal práve cez bojové umenia, pretože môj vtedajší učiteľ na jednom z tréningov povedal, že čínske bojové umenia, teda konkrétne kung-fu, sú filozofiou. Tak som si povedal: „Aha, filozofia.“ Poprosil som potom svoju mamičku, či by mi na prázdniny nekúpila nejaké knižky o filozofii. Bola taká láskavá, že ich kúpila, a ešte k tomu všetkému mala šťastnú ruku. Vybrala mi knižky filozofa Friedricha Nietzscheho, ktorého som si odvtedy veľmi obľúbil, a knihy o budhizme. Postupne som sa začal týmto učeniam venovať hlbšie, vlastne to bolo už niekedy na strednej škole. Neskôr som šiel študovať humanitné vedy na vysokú školu. De facto som plánoval aj univerzitnú kariéru, pretože mi to celkom šlo a veľmi ma to bavilo. Ale oveľa viac a oveľa intenzívnejšie som sa venoval cvičeniu bojových umení. Práve vďaka nim som sa dostal do San Francisca, následne do Hongkongu a do pevninskej Číny. Potom som si otvoril aj vlastnú školu, začal som najmä učiť a univerzitnú kariéru som zavesil na klinec. Ale v zásade som sa k tomu obratom zase dostal, pretože sa snažím vyučovať bojové umenia tak, aby to bola nielen kultivácia tela a sebaobranných zručností, ale aj rast ducha a charakteru.
Môj hlavný štýl, ktorému sa venujem, sa volá Hung Kyun a na mojej škole vyučujeme jeho praktickú formu, teda Practical Hung Kyun. Myslené je to tak, že chceme, aby to bolo praktické, a to nielen pre zdravie, ale aj pre kondíciu, silu, sebaobranu a zároveň pre osobný rozvoj v tom najširšom slova zmysle. Okrem toho som pred niekoľkými rokmi začal študovať príbuzný štýl, ktorý sa volá Hap Kyun, a zároveň aj jeho mäkký vnútorný variant, ktorý sa nazýva „ihla v bavlne“. To sú tri hlavné štýly čínskych bojových umení, ktorým sa venujem. Inak už dlhé roky cvičím a vyučujem moderné Mixed Martial Arts (MMA) a praktickú sebaobranu. Myslím si, že tradičné bojové umenia, moderný šport a praktická sebaobrana sú vynikajúca kombinácia.
Všeobecne žijeme v bezpečnej spoločnosti. Takže hlavná sebaobrana je proti sedavému spôsobu života a proti nezdravému spôsobu života, čo znamená zlepšenie dýchania, pohybových zručností, sily, kondície a zdravia všeobecne. Povedal by som, že to je ten hlavný prínos. Samozrejme, že je lepšie sebaobranné zručnosti mať a nepoužiť ich, než naopak. Ako sa vraví, je lepšie byť bojovník v záhrade než záhradník vo vojne. Takže to je asi ďalší z benefitov. Dôležitý je aj všeobecný osobný rozvoj, snažiť sa pomáhať ľuďom a nie im ubližovať. Kontinuálne na sebe pracovať tak, aby bol človek lepší a prínosnejší pre celú spoločnosť a pre celý svet.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s vaším úplne prvým majstrom a ako vás prijal? A ku ktorým ďalším majstrom ste mali tú česť chodiť? Sú to vždy vážni a vyrovnaní ľudia alebo je realita iná?
Vôbec by som si majstrov bojových umení neidealizoval, sú to tiež ľudia. Zamlada to často boli pekní darebáci, ale ako postupne dospeli, zistili, že byť len najlepší, najsilnejší a všetkých len porážať nie je cesta. Každý z nich ide potom viac do hĺbky. Povedal by som, že to prichádza s vekom. Ja som začal cvičiť ako malý chlapec, v podstate v rámci veľkého náboru. A cvičil som niekoľko rokov. Za svojho skutočne prvého učiteľa a majstra v tomto zmysle slova považujem Wong Yew Ching Sifu zo San Francisca. On mal v tom čase niečo vyše sedemdesiat. Stretnutie s ním sa odohralo tak, že mne a môjmu kamarátovi Alešovi, s ktorým som za ním prišiel študovať do San Francisca, povedal: „Vitajte. Ukážte, čo dokážete.“ Zasmial sa, zatlieskal a povedal: „Tak sa do toho pustíme. Tréningy sú od toľkej a do toľkej.“ A tak sme začali. No a ten pokoj a tá vyrovnanosť, to je jeho výrazná osobnostná črta. Zažil som veľa nervákov i mnoho flegmošov. Sú to ľudia ako každý z nás. A tá predstava, že každý majster bojových umení musí byť nutne ten zenový mních vznášajúci sa na obláčiku, vždy pokojný a v pohode? Nie vždy to tak musí byť, ale povedal by som, že minimálne pre mňa je určite akýmsi cieľom pracovať na vnútornom pokoji, na mindfulness a na sústredenosti. Potom totiž ide všetko oveľa lepšie a nielen, čo sa týka bojových umení, ale všeobecne, čo sa týka života.
Tak určite nadšenie. Chcel som sa jednoducho učiť a zrazu pred vami stojí niekto, kto veľa dokáže. Nielen nadšenie, ale aj obdiv. A veľmi som sa tešil, až konečne začnem cvičiť.
Sprevádzali ste seriálom „Škola dechu“, kde ste teoreticky i prakticky učili, ako správne používať dych a odnaučiť sa zlozvyky. Prečo práve dych a ako účinne a efektívne dýchať? A aké prínosy má správne dýchanie pre ľudské telo?
Ja som pôvodne alergik a astmatik. Mal som ťažkú astmu, takže pre mňa bol dych téma už odmalička. Každopádne, len tým, že som začal cvičiť a začal som sa hýbať, tak astma i alergie boli zrazu preč a ja som v priebehu ďalších rokov a ďalšieho štúdia začal viac pracovať na sile a kondícii. Vždy to nejako šlo ruka v ruke s tým dychom. Po rokoch som ešte viac prehĺbil svoje štúdium, čo sa týka dychu, a vlastne mi došlo, aké je to extrémne dôležité. Už z toho hľadiska, že všetci dnes riešime stravu, ale bez jedla vydrží človek pomerne dosť dlho, a to aj na zlej a nekvalitnej strave. Samozrejme, neprospieva mu to, ale napriek tomu prežije. Ale dýchať potrebujeme oveľa častejšie než jesť. Za deň dáme nejakých, povedzme, šestnásť tisíc, dvadsať tisíc a viac nádychov a výdychov a záleží na tom, aká je ich kvalita a aké naozaj sú. Takže zlepšenie dýchania v bežnom živote ovplyvní všetko ostatné vrátane dýchania pri športových aktivitách. U športových činností máme pre jednotlivé či konkrétne aktivity aj špecifické spôsoby dýchania, keď je človek schopný výrazne a okamžite zvýšiť svoju silu alebo zlepšiť flexibilitu. Alebo pomocou jednoduchých dychových cvičení zlepšiť fyzičku, kardiovaskulárnu vytrvalosť, upokojiť myseľ a zbaviť sa zadýchavania. Takže dych je absolútne kľúčová záležitosť, a to v bežnom živote, ako aj pri športovom výkone. Navyše je to most čisto medzi tým telesným a duchovným. Je to proste spojka, pomocou ktorej človek môže ovplyvniť veľa vecí. Niekedy je napríklad ťažké v okamihu sa upokojiť alebo si spomaliť srdcový tep, alebo niečo podobné. Ale pomocou dychu sa toho dá dosiahnuť veľa. Takže okrem samotnej tej fyzickej zložky, že je možné zlepšiť silu a kondíciu, ako aj určitú mobilitu a flexibilitu, zlepšiť rozsah pohybu, je tiež možné upokojiť svoju myseľ a všeobecne žiť aj viac pohodový život.
Mám to šťastie, že som študoval u niekoľkých majstrov, ktorí skutočne pochádzajú z veľmi renomovaných a veľmi dlhých línií, ktoré siahajú x generácií nazad, a myslím si, že to nie je niečo, čo sa dá úplne plánovať, ale proste sa to prihodí. Takže ja sa skôr sústredím na to, aby som bol dobrým žiakom a ako učiteľ odovzdával tú esenciu. Mnoho ľudí si podľa môjho názoru myslí, že kedysi dávno bol vynájdený nejaký štýl bojových umení a ten štýl sa odovzdáva z generácie na generáciu v nemennej podobe, pretože vtedy to bolo najlepšie a teraz už sa to len zhoršuje. Ja si myslím, že je naopak potrebné odovzdávať tú esenciu. A čo sa týka bojových umení, tak je to dozaista zdravie, sila, kondícia, sebaobrana. A keďže doba sa mení, je potrebné aktualizovať to dané curriculum a daný systém. A ak sa odovzdáva to naozaj funkčné jadro daného systému, tak sa odovzdáva práve z generácie na generáciu. A keď sa podarí niesť tú pochodeň ďalej, tak to je na mne a na mojich žiakoch. Je to v rukách osudu, tak uvidíme.
Narodili sta sa v Roku ohnivého draka (1976), riadite sa čínskym horoskopom? A ako vnímate tohtoročný Rok kovového byvola?
Úplne nie a asi na to nedokážem odpovedať. Zaujímal som sa o západnú astrológiu, ako aj o tú východnú. A tým myslím tú naozajstnú, nie len „stĺpček“ v časopise. Ale v Číne je systém, ktorý sa volá „8 znakov“ a je to veľmi rafinovaná metóda, povedal by som, že je to skôr psychológia než astrológia a horoskopy. Na západe de facto platí to isté. Skutočná astrológia má oveľa bližšie povedzme k jungovskej hlbinnej psychológii a Carl Gustav Jung sa jej naozaj veľmi venoval. V jednom období ma to dosť zaujímalo, ale potom prišli iné záujmy a začal som sa venovať aj iným veciam. To, že som Ohnivý drak, o tom niet pochýb, to sa spýtajte všetkých mojich kamarátov a žiakov. Čo však prinesie Rok kovového byvola, ako ste vraveli, tak to absolútne netuším. Prinesie to, čo my sami doň vložíme a všetko to, čo budeme robiť.
Ja učím viac-menej každý deň v pracovnom týždni. Ani by som to nenazval pracovný týždeň, pretože ma to baví a učenie je pre mňa zároveň cvičenie a stretávanie sa s ľuďmi. No ale inak ma zaujíma veľa vecí. V poslednom čase namiesto toho, aby som niečo viac sledoval alebo o niečo viac čítal a bol v týchto činnostiach aktívnejší, oveľa radšej trávim čas v tichu. Či už je to napríklad sedenie a „čumenie do blba“, alebo potreba tráviť čo najviac času v prírode. Tak to je to, čo ma teraz najviac obohacuje.