Rýchla spoveď – moderátor Karel Voříšek: Permanentne šťastný môže byť jedine blbec
Keď sa ráno stretnete s moderátorom Karlom Voříškom, skvelá nálada vám vydrží po celý deň, to vám môžeme v redakcii LP-Life.sk garantovať. Český moderátor, ktorého v posledných rokoch vídať v Hlavných správach na CNN Prima News, nemá snáď nikdy zlú náladu. Či za to môže fungujúce dlhoročné partnerstvo, stabilné prestížne zamestnanie, alebo jednoducho len pozitívny prístup k životu, sa dočítate v rozhovore. Isté však podľa Karla je, že šťastný ako on môže byť každý. Chce to len vôľu a celoživotný tréning… Navyše, každá kríza je aj príležitosť!
Včera večer som vás videla v správach, dnes spolu hovoríme pomerne skoro ráno. Ako sa cítite?
Som skôr sova ako škovránok. Cítim sa ale dobre, som v milej spoločnosti, rozprávame sa. Myslím, že nie je nič, čo by nám chýbalo. Navyše mám teóriu, že by ste sa mali na deň naladiť. Ráno podľa mňa človek robí zásadnú chybu, keď si už pri vstávaní predstavuje všetky hrôzy, ktoré ho čakajú. Mali by sme sa hneď zrána naladiť pozitívne. Hrôzy si síce predstaviť, ale zároveň ich pretaviť na niečo príjemné. Nehovoriť si: „Teraz musím vstať a ísť na finančný úrad, kde bude tá nepríjemná tetka a určite mi dá pokutu“. Nie, je treba si povedať: „O chvíľu idem na úrad, možno tam tá nepríjemná pani nebude a pokuta bude snáď nižšia“. Pretavovať naše zdanlivé osobné tragédie, ktoré, ako neskôr zistíme, tragédiami vôbec nie sú. Rodia sa len v našej hlave. Ako povedal niekto múdry: „Vo svojej hlave som zažil toľko tragédií, ktoré sa našťastie nikdy nestali.“
Tým sa riadite celý život?
To je silné slovo. Snažím sa tým riadiť. Trénujem to, je to naozaj celoživotný tréning. Som zvedavý, na čo mi to raz tam hore alebo dole bude.
Ako zvládate covidový rok?
Nie je to jednoduché, pretože som v centre diania, teda v spravodajstve. Na divákov, ale aj na mňa sa hrnie jedna informácia za druhou. Človek nie je imúnny, vzťahuje to aj na seba. Súdiac podľa seba si myslím, že ten rok bol pre niektorých rokom premárnených príležitostí – ľudia nemohli nikam odcestovať alebo vykonávať svoju prácu. Zároveň to bol aj rok, keď človek mohol veľa vyťažiť sám zo seba.
Čo ste vy vyťažili sám zo seba?
Kutal som vo svojom osobnom živote hodne hlboko. Považujem sa za veľkého pozorovateľa života. Pozorujem život okolo seba, rôzne situácie, vzťahy medzi ľuďmi. Jeden príklad za všetky. Mnohým ľuďom pandémia vzťah buď zničila, alebo naopak upevnila. S priateľom sme boli veľa času doma, Vláďa pracoval z domu, mne odpadlo množstvo akcií mimo televíziu. Boli sme neustále spolu. Vzťah to nerozbilo, naopak si myslím, že posilnilo.
Vy máte ale pevné základy, ste spolu skoro dvadsať rokov.
Áno, skoro dvadsať rokov. Máte pravdu, neotrasiteľný základ. Ale zamyslime sa nad tým, čo sa stane, keď sa niekomu vzťah rozbije. Zrúti sa z toho? Iste, nie je to príjemné, ale aj keď to teraz nevidí, môže mu to pomôcť. Pandémia vzťahy preverila. Tie, ktoré boli poškodené už pre ňou, nevydržali. Keď vec nefunguje, zbavíte sa jej. Vzťah nie je vec, ale keď nefunguje, má cenu na ňom lipnúť za každú cenu? Myslím, že nie. V tomto zmysle domáce väzenie počas pandémie veľa poškodených vzťahov dorazilo. Teraz to možno bolí, ale žiť v sebaklame bolí viac.
To máte pravdu. Pandémia priniesla krízu, ktorá by inak vôbec nemusela prísť, a o partneroch veľa prezradila.
Áno. Ako hovoria Číňania: kríza je príležitosť.
Čo ste sa dozvedeli vy o partnerovi? Alebo sám o sebe?
V súvislosti s Vláďom som sa utvrdil v tom, čo už som dávno vedel: že vie skvelo variť. Kulinársky ma rozmaznával. Mali sme viac času na seba, rozprávali sme sa, preberali všetko možné aj nemožné, boli sme viac spolu.
Existujú ešte aj po dvadsiatich rokoch témy, o ktorých sa môžete rozprávať?
Možno je to neuveriteľné, ale existujú.
Riešite doma politiku?
Jasné, že riešime politiku a to, čo sa deje okolo nás. Vláďa je tlačový hovorca a šéf oddelenia komunikácie na ministerstve spravodlivosti, predtým bol na ministerstve práce a sociálnych vecí, vnútra, magistráte. Ja sa za roky v spravodajstve takisto o politiku a veci okolo seba zaujímam. Takže áno, takéto témy sú u nás denne na programe, bavíme sa o tom. Dôležitá je ale jedna vec: keď vediete večerné rozpravy o politike alebo iných veciach, ktoré vás rozčuľujú alebo na ktoré máte odlišné názory, je nesmierne dôležité si tesne pred spaním povedať, že je to aj tak jedno a že najdôležitejšie na svete je to, že máme jeden druhého.
Máte rovnaké alebo podobné názory? Ak nie, platí u vás stále pravidlo piatich minút?
Áno. Helenka a Otík Ševčíkovci nás naučili pravidlo piatich minút, ktoré som zakomponoval aj do knihy Štěstí se dá naučit aneb můj život bez strachu a rohlíků. Je to úžasné pravidlo. Keď sa pohádate, čas, ktorý spolu nekomunikujete, by nemal presiahnuť päť minút.
Čo keď presiahne?
To je celoživotný tréning. Dôležité je, že ho môžete uplatňovať len s osobou, ktorú naozaj milujete a na ktorej vám záleží. Keď sa s niekým pohádate a vidíte, že ste prestrelili, už sa vám to berie ťažko späť a druhému tiež. Chýba tam pomocná ruka, ktorou je práve pravidlo piatich minút. My si po troch, štyroch minútach, keď už by sme spolu chceli hovoriť a analyzovať to ďalej, ale márnomyseľnosť nám v tom bráni, povieme: „Už je to päť minút?“ – to je otázka, ktorá láme ľady. Funguje to, ale len keď máte jeden druhého rád a keď vám na tom druhom záleží.
Koľko kníh ste už napísali?
Na svojom konte mám zatiaľ štyri knihy. Jak být přesvědčivý a neztratit se v davu, ktorú som napísal s Jitkou Vysekalovou, prezidentkou Českej marketingovej spoločnosti. Potom som spáchal knihu veršov Osudová životních šansoniérů, venovanú a nazvanú podľa básne, ktorú som napísal Hane Hegerovej. Ďalšie dve knižky sú už spomínané Štěstí se dá naučit a zatiaľ posledná je Žij teď: Cesta za ajurvédou. Jej témou je putovanie po juhu Indie za ajurvédou, teda vedou o živote, ktoré som absolvoval s Vláďom a našou kamarátkou Zuzkou Zwiebel. Je plná praktických odporúčaní, ako na život po duchovnej aj zdravotnej stránke.
Nepremýšľali ste minulý rok o ďalšej knihe?
Mám v hlave veľa nápadov na ďalšie knihy, ale nechcel som to plánovite písať priamo v období pandémie a emócií. Chcem si nechať určitý odstup.
Ži teraz a buď šťastný – to všetko je pekné, ale pre mňa osobne veľmi hypotetické. Nech sa snažím, ako chcem, vraciam sa k minulým krivdám, strachu z budúcnosti a podobne. Dá sa naozaj žiť v prítomnom momente a šťastne?
To je dobrá otázka od vás a pre mňa veľká výzva, ako odpovedať. Povedal by som, že to má každý vo svojich rukách. Ja apriori neverím na ľudí, ktorí chodia so širokým úsmevom a šíria optimizmus, sú neustále šťastní a žiaria. V tom prípade sa ich nepýtam, aké knihy čítajú, ale aké lieky berú. Permanentne šťastný môže byť jedine blbec. V dobrom slova zmysle.
Môžem len znova zopakovať: je to tréning na celý život. Keď o tom premýšľate a skúšate to, nevzdávate sa, zamýšľate sa nad aspektmi osobného šťastia, ale aj nezdarov, skúšate robiť veci inak. Ako hovoril Tolstoj: v záujme existencie šťastia je treba veriť, že naozaj existuje. Mnoho ľudí už ale má v sebe zakorenené presvedčenie, že šťastie je nezmysel a nemôže ich postretnúť. To sú myšlienky, ktoré sa vám preháňajú hlavou, zamorujú ju, mozog vás potom vlastne ovláda a zároveň okráda o drobné pocity šťastia.
To znamená, že všetko je to v mozgu a v našich myšlienkach. Sú ľudia, ktorí o tom takto nepremýšľajú, hovoria si: „Šťastie, to sa ma netýka, teraz sa s niekým rozchádzam, tým sa končí život“. Ale nie je to pravda. S odstupom dvoch, troch, možno piatich rokov zistia, že im to nesmierne pomohlo, ale o tom sme už hovorili.
Veríte v silu afirmácií? Hovoriť si každý deň: „Som krásna a štíhla, stretnem toho pravého“? Myslíte si, že to funguje?
Niekomu to fungovať môže, inému nie. Najkrajšie a najzáhadnejšie na tom je, že každý z nás je iný. Takže neverte univerzálnym radám. Podľa mňa si každý v živote musí hľadať svoju vlastnú cestu. Keď učím rétoriku, tak ľuďom prízvukujem: „Viete, bolo by nesmierne jednoduché priniesť nejaký obrázok alebo video istej osoby a povedať: takto to robte a budete v pohode“. Tak to nefunguje.
Každý by mal hľadať cestu sám v sebe, vyhovujúce stratégie. Tak je to aj so šťastím a s pravidlami typu „Ži teraz!“. Ak chce byť dievča ako Madonna, oblečie sa ako Madonna, skúša spievať ako ona, ale stále to nie je Madonna. Môj kamarát Honza Mühlfeit hovorí: „Svet je plný kópií, prečo nebyť originálny“. Na to zabúdame. A tým sa pripravujeme o svoju originalitu, pretože chceme vyzerať alebo byť ako niekto iný. Tým prichádzame o poriadny kus seba samého aj o svoje osobné šťastie. Rovnako ako keď sa stále snažíme niekomu zavďačiť a zabúdame na sebalásku.
Na Prime ste najskúsenejším moderátorom, najväčším profíkom. Mladší kolegovia okolo vás sa neustále učia. Chodia za vami po radu?
Neberiem to tak, že je niekto najväčší profík a ostatní sa učia. Ja sám sa neustále učím.
Ostatní by sa mali takisto.
Myslím si, že je to vzájomné. Aj keď to niekto neprizná, tak si myslím, že sa v brandži pozorujeme. Mimochodom, to je jedna z ciest, ktorú učím v rétorike a presvedčivom vystupovaní. Nemajte vzory, ale pozorne sa dívajte okolo seba. Povedzte si, čím to je, že táto milá pani ma oslovila tak, že som si chcel dať pôvodne len kávu, ale objednal som si aj zákusok? Všímajme si aj negatíva. Napríklad na prednáške niekto hovorí a vy si poviete „To je uspávač hadov, dúfam, že takto nehovorím“. Dobrých aj zlých príkladov je okolo nás dosť, v dobrom slova zmysle ich stačí ukradnúť a napasovať na seba, vyskúšať.
Koho ste takto pozorovali?
Veľmi ma oslovil Richard Quest zo CNN. Nesmierne živý moderátor, ktorý má presah cez obrazovku. Zrazu cítite, že gestikuláciou, intonáciou, všetkým je s vami v obývačke. Vťahuje vás do deja a nepustí.
V Rýchlej spovedi ste spomínali, že sa tešíte na nejakú cestu. Kam to bude?
To neviem, sme vo fáze plánovania.
Ak si dobre pamätám, mali ste sa vydať do New Yorku. To vám ale pre koronavírus nevyšlo.
Áno, Vláďa mal sľúbenú Ameriku, bohužiaľ to nevyšlo. Aj keď musím priznať, že to nie je práve moja vysnívaná destinácia. Ja milujem Áziu, našťastie Vláďa takisto. Uznali sme, že na Ameriku by to chcelo dlhší čas. Napríklad mesiac, dva, vziať auto a prejsť ju krížom-krážom, ale aj tak všetko nestihneme.
Prezradili ste, že Vláďa výborne varí. Veľa ľudí počas epidémie pribralo. Čo vy? Ako sa udržujete v kondícii? Cvičíte?
Áno, obaja cvičíme, ale aj často chodíme peši po Prahe. Vláďa je vo výhode. Chodí pravidelne do práce tam aj naspäť peši, takže veľmi ľahko nazbiera desaťtisíc krokov za deň. Ja sa snažím chodiť, ale predsa len do práce jazdím radšej autom. Pomáha nám tiež, že máme obaja bezlepkovú diétu. O tom píšem v knižke Štěstí se dá naučit. Objavili sme navyše aj čaro prerušovaných pôstov. Ale opäť platí, že každý by si mal hľadať vlastnú cestu, zbierať informácie, skúšať a pri osvedčenej metóde zostať, tej sa držať.
Poďme rozhovor ukončiť niečím pozitívnym.
Ja som bol pozitívny na Covid nedávno, čo vy? (smeje sa)
To viem, mali ste ale ľahký priebeh, nie?
Áno, našťastie. Keď ochorel Vláďa, hovoril som si: tak som asi na rade. Prijal som to. Keď už to má byť, tak prečo to dostať od niekoho cudzieho. Navyše, keďže mal Vláďa pár dní predo mnou náskok, videl som, čo ma o deň, dva čaká.
Čo očkovanie? Do danej vekovej kategórie ešte nepatríte.
Nehrniem sa do toho, myslím si, že prekonanie ochorenia je prirodzené očkovanie.
Predstavte si, že je všetko po starom, žiadny koronavírus tu nie je, všetko je otvorené. Na čo by ste sa tešili? Čo by ste urobili ako prvé?
