Rýchla spoveď – moderátor a novinár Honza Dědek: Vďaka Kleplovi viem, na čo všetko sa dá použiť hadica od vysávača

Vymenujte mi všetkých sedem pádov. Zvládnete to ešte?

Kto čo, koho čoho, komu čomu, koho čo, piatym pádom oslovujeme, voláme, o kom o čom, s kým s čím. Ja som mal problém, že nás s tým kedysi na FF UK trápili latinsky, a to už by som dohromady nedal. Nominatív, genitív, datív…

To už nemusíte, mne stačili po našom, že ich poznáte, keď sa tak volá vaša relácia. Prečo ten názov?

Napadlo mi to raz nad ránom, vtedy prichádzajú tie najlepšie nápady. Napadlo mi, že keď robíte rozhovor, tak veľmi často sa otázky začínajú pádovými otázkami. Kto tam bol, čo ste riešili, o kom ste sa bavili, s kým ste to riešili a podobne. Tak som si povedal, že 7 pádov je pekné, navyše sedmička ako magické číslo. Je sedem statočných, sedem trpaslíkov, funguje to. Nechcel som, aby sa to volalo klasicky „show“, to už majú iní. Hlavne sa mi v tom nepáčila tá angličtina, Late night show a podobne, to sa mi zdalo divné. Samozrejme, vypočul som si ale, koľkokrát som spadol a podobne. Takto nejako to vzniklo, snáď už sa to zažilo.

Netajíte sa tým, že ste chceli moderovať, pretože sa vám páčila Show Jana Krausa. Stále to platí?

Priznám sa, že som videl snáď všetky diely, dokonca som pozeral aj to, čo v televízii nebolo. Kupoval som si aj DVD s vystrihnutými scénami, to ešte toľko nefungoval internet. V poslednom čase na to ale nemám toľko času, takže sa pozerám hlavne na hostí, ak sa nám pretínajú. Keď viem, že pred mesiacom, dvomi, u neho niekto bol, tak aby to nebolo u mňa úplne o tom istom.

Prodej bytu s balkónem, Smetanovo nábřeží, Praha 1

Show property

To ale nebola moja otázka. Stále sa vám Show Jana Krausa páči? Po toľkých rokoch vlastných skúseností?

Myslím si, že to robíme každý inak. Vždy ho budem obdivovať za jeho pohotovosť, je strašne pohotový.

Podľa mňa je v rozhovoroch dosť orientovaný na seba, neviem, či s tým budete súhlasiť.

To mi neprekáža v talk show, prekáža mi to u novinárov, ktorí to tak majú v tlačených médiách. Keď je polovica otázky o novinárovi. Tam mi to prekáža. Táto relácia nesie jeho meno a on je ten, kto si tam ľudí pozýva, on je ten hostiteľ. Tam mi to neprekáža, hlavne si naozaj myslím, že je veľmi pohotový, to na ňom budem vždy obdivovať.

Teraz už ste kolegovia…

My sa v zásade nepoznáme. Všetci sa ma stále pýtajú, aký máme spolu vzťah, my sme sa ale videli len trikrát. Raz som s ním robil rozhovor do Reflexu. Druhýkrát to bolo, tuším v júni 2011, v mojej relácii, dodnes si pamätám, že tam bol s Matějom Ruppertom a Kateřinou Klasnovou, vtedy členkou strany Vecí verejných. Potom sme sa raz alebo dvakrát videli na premiére v divadle Studio Dva, ale naozaj len na večierku po predstavení. To je celé, nemáme spolu žiadny vzťah.

Pozvete si ho ešte niekedy znovu? V nejakom rozhovore ste povedali, že to bolo horšie ako maturita.

Nebolo to dobré. Urobil som všetky možné chyby, aké sa dajú urobiť. Vtedy, keď sa v tom čase človek pokúsil o talk show, bola to kópia Krausa, to mi predhadzovali všetci. Počas trištvrte roka som si pozval pána Krausa, pána Šípa, ale pána Krausa veľmi skoro, to bol môj naozaj asi piaty diel. Ešte som urobil aj tú chybu, že som si ho pozval ako prvého hosťa, takže tam sedel počas rozhovoru s druhým a tretím hosťom, takže sa na tej sedačke samozrejme celkom pochopiteľne nudil. Mal som pocit, že sa ho budem ešte pýtať, či to robím dobre. Všetko to bolo jednoducho zle. Bol som z neho úplne vystresovaný.

Dnes už si ho asi nepozvem, ja som si to splnil. Zaujímalo by ma, keby som to urobil, či by prišiel. Neviem, či by to bol pekný večer pre divákov, pretože mám pocit, že by mnoho ľudí očakávalo, že to bude nejaké porovnávanie.

Na to už ste trochu starí, aby ste sa porovnávali, aby ste si porovnávali vlastne čokoľvek…

Áno, ale hlavne si myslím, že to naozaj robíme každý inak. Myslím si, že ja to mám postavené na príprave, že som viac moderátor (novinár), on je herec. On tie situácie dohráva a vie ich zahrať intonáciou, gestami. Ja som vlastne dosť introvertný.

Vy ste novinár, tú profesiu ovládate. Vďaka tomu, že ste teraz na Prime, je s vami veľa rozhovorov. Aké to je sedieť na tej druhej strane?

Nemusíte sa na nič pripravovať, to je pravda. Na druhú stranu, mňa viac baví sa pýtať. Mne sa môj život zdá nudný a nebaví ma sa o ňom rozprávať, pretože vlastne nie je o čom.

Ako to?

Pretože za sebou nemám zdolané Mount Everesty, preplávané Lamanšské kanály ani zachránené deti. Zdá sa mi, že celý život sedím v kaviarni a rozprávam sa s ľuďmi, to je môj život, ktorý ma baví.

Takže sa necítite byť slávnym?

Necítim.

Nespoznávajú vás ľudia na ulici?

Občas áno, ale mám tú výhodu, že relácia sa v televízii vysielala v čase koronakrízy, teda v rúškovom období.

Keby ste neboli zaujímavý, tak by som tu teraz s vami nesedela. Vy ste zaujímavý tým, že ste veľmi často obklopený známymi ľuďmi. Ako dlho trvalo krok po kroku budovanie dôvery, vybudovanie vášho mena a vašej relácie? To nie je zo dňa na deň.

Ako ste sa ma predtým pýtali, tak som si až teraz po tridsiatich rokoch novinárčiny uvedomil, že by bolo dobré, keby novinári jazdili na nejaké workshopy alebo školenia, kde by sa na nich striedali kolegovia, a oni by boli v role spovedaných. Až potom si začnete uvedomovať, čo musia prežívať tie spovedané osoby, keď musia osemdesiaty raz odpovedať na rovnakú otázku. Oni vždy povedia, že už o tom hovorili inde a vy odpoviete, že to viete, ale poďme si to pre našich čitateľov pripomenúť. Až potom si to uvedomíte.

Ja mám pocit, že som mal výhodu, že keď sa začali Pády, s mnohými ľuďmi som predtým robil rozhovory do novín, takže som sa s nimi do určitej miery poznal.

Pronájem Luxusního mezonetu, 2+kk, Praha, Praha 1

Show property

Dobre, ale niekoho poznať a mať s ním pekný vzťah sú dve odlišné veci. Povedať niekomu „pamätáš si ma, ako sme vtedy robili rozhovor, príď do mojej show“ asi nestačí.

Ono to tak ale naozaj bolo. Niektorí sa pýtali, akú show, čo od nich chcem, nech im pošlem odkaz a podobne. To sa mi stalo s jednou herečkou, samozrejme, nebudem menovať, tá reagovala presne takto. O rok neskôr mi vravela, či si robím srandu, že som tam mal už skoro každého a ju ešte nie. Tak som jej vravel, ale veď som ťa pozýval, a ona na to „no tak som to ešte nepoznala“. To sa tiež stalo. Ale čo môžem povedať je, že si ľudia pochvaľujú, že tam dostanú priestor.

Mnoho ľudí sa tam skutočne otvorí a hovorí o vnútorných veciach, o ktorých by napríklad s novinárom z bulváru nikdy nehovorili.

Kedysi mi z nejakej kovbojky, myslím, že to bolo Pre hrsť dolárov, utkvela v hlave veta: „Človeka najlepšie prinútiš hovoriť tým, že mu dáš pohodlie.“ To si myslím, že platí. Dajte ľuďom pocit, že sú v bezpečí, že to nie je výsluch, ale rozhovor. Mnoho ľudí mi povedalo, že zabudli, že tam sú kamery. Je to malý priestor, je to veľmi komorné, má to priateľskú atmosféru. Publikum sedí a popíja, prvého diváka máte meter od seba. To poznáte ako novinárka. Dozviete sa množstvo klebiet, stretnete sa niekde na premiére, dáte si pohárik a oni sa vám napríklad zveria, že sa rozvádzajú. Máte informácie, ktoré ak by ste na nich pred publikom vytiahli, ľudia to určite bude zaujímať, hosť sa ale bude cítiť veľmi nekomfortne.

To sa nerobí.

Ja sa každého pýtam, či je niečo, o čom nechce hovoriť, a to potom dodržiavam. Väčšina ale povie: „čo chceš, to odpoviem“. Napodiv málo ľudí spomenie vzťahy, skôr napríklad povedia, že nechcú hovoriť o politike. Málokedy, asi dvakrát, sa mi stalo, že mi niekto povedal, že sa rozvádza, žijú oddelene, majú dieťa a nechcú, aby si o tom dieťa čítalo. To, samozrejme, poviete, že je jasné, že to nebudete riešiť. Aj keď by to bolo sústo, keby sa to vytiahlo. Ten človek už k vám ale potom nikdy nepríde.

Tieto relácie majú veľkú výhodu, ak sa budeme baviť o hercoch a podobne komediálne známych ľuďoch, na ktorých platí publikum. Keď s nimi budete robiť rozhovor do novín, budete sedieť naproti sebe sami a možno vám povedia intímnejšie veci, ktoré dúfate, že tam nechajú aj po autorizácii. Naladia sa na intímnejšiu atmosféru dvoch ľudí a dôveru. V relácii koľkokrát na seba povedia veci, pretože chcú ešte viac zaujať a pobaviť publikum. Keď ľudia v publiku reagujú a smejú sa, často vyťahujú ešte ďalšie a ďalšie veci. Potom mi často vravia, že ich vlastne vôbec nechceli hovoriť, ale tá atmosféra a okolie ich k tomu posunie.

Ako napríklad keď bol u mňa Bob Klepl, ktorý rozprával o tom, na čo sa dá využiť hadica od vysávača. Ďalší z hosťov tam bol uznávaný sexuológ Ondřej Trojan, ktorý povedal, že mal kedysi pacienta, ktorý k nemu s tou trubicou prišiel, že mu nejde dať dole. Bob mu do toho skočil a povedal, že to tiež skúšal a veľmi rýchlo ten vysávač zase vypínal. To sú veci, ktoré sú vtipné pred publikom. Keď to ale napíšete, tak to tak nevyznie. Rozhovor do novín a na kameru sú dve odlišné disciplíny… Krásny zážitok bol aj s Tomášom Klusom, ktorý v roku 2011 dostal od ďalšieho hosťa, ktorým bola Tarra White, herečka z filmov pre dospelých, silikónový odliatok… ako to povedať… jej pracovného nástroja! To by ma zaujímalo, či ho má dodnes schovaný…

Ako sa natáča v čase koronakrízy?

Ťažko. Predsa len ide primárne o zábavnú reláciu, ktorá si tak nejako z podstaty veci žiada publikum, ideálne smejúce sa. A plná sála je samozrejme lepšia ako desať divákov, ale na druhú stranu, desať divákov je pochopiteľne oveľa lepších než žiadni diváci…

Všetci hostia majú rúška?

Hostia, teda účinkujúci na pódiu, rúška ako jediní nemajú, ale sú samozrejme testovaní. Takisto aj celý náš štáb a komparz je testovaný a všetci aj napriek negatívnym testom nosia respirátory. Okrem toho udržujeme komparz v minimálnej možnej miere a dodržujeme rozostupy.

Prečo komparz?

Pretože bežnej verejnosti nie je vstup umožnený a tento formát relácie prítomnosť publika vyžaduje. Aj spätná väzba od 10 ľudí v hľadisku je lepšia než žiadna.

Vy ste teda robili dlho reláciu zadarmo z vlastného vrecka a teraz by ste za to mali konečne dostať zaplatené. Aký je to pocit?

Je to príjemný pocit, aj kvôli ľuďom okolo.

Pretože už to nemusia robiť zadarmo?

Alebo za kamarátske ceny. Viete, že to robia na úkor vlastnej práce, ktorú by mohli robiť inde, a ste rada, že im to môžete vynahradiť. Viac než tie peniaze na Prime ma baví si to skúsiť. Vždy som vravel, že keď hráte futbal za chalupou na tráve, budete si chcieť skúsiť zahrať na štadióne v Anglicku alebo v Taliansku. Talk show na YouTube môže robiť každý, natočíte to na dva foťáky, dnes to tak robí mnoho ľudí. Je v tom obrovská sloboda, potom si ale vravíte, či by to fungovalo aj inak. Či sa to dá hrať na rovnakom ihrisku, na ktorom hrajú Šíp s Krausom. To ma na tom lákalo najviac.

To ešte neviete?

Ľudia sa na to pozerajú, takže to na to asi má.

Čo okrem Show ešte robíte?

Som zamestnaný v Reflexe. Som normálne kmeňový redaktor časopisu Reflex, kde robím rozhovory, prípadne reportáže. Toto je vlastne koníček (smeje sa).

Takže Covid u vás nič nezmenil?

Zmenil. Rozhovory robíte online cez Skype, kedysi sme sa stretávali v kaviarňach.

Čo robíte, keď nepracujete? Zadovážili ste si psíka.

Od augusta minulého roka, takže chodíme trikrát denne na prechádzky, čo je na druhú stranu skvelé. Dobrovoľne sa vám nechce o pol siedmej ráno ísť von, keď mrzne.

Ja chodím behať, aj keď mrzne.

Tak pes alebo behanie, to asi funguje. Sľúbil som si ale, že až trochu vyrastie, tak budeme tiež behať. Minulý rok som chodil behať, s malým psíkom to nejde, tak sa na to teším.

Nechcem byť impertinentná, ale máte 48 rokov a ste sám. Prečo?

U2 na to má pesničku „I still haven’t found what I’m looking for“. (v preklade Stále som nenašiel to, čo hľadám. – pozn.red.)

Je to štýl života, imidž?

Imidž to rozhodne nie je. Pred tromi rokmi som sa rozviedol po desiatich rokoch vzťahu, z toho osem v manželstve. Potom prebiehali nejaké vzťahy, teraz neprebiehajú žiadne. Určite sme si toto v dvadsiatke nepredstavovali, skôr, že budeme mať deti a možno vnúčatá a začínať žiť druhú pubertu, čím ale nemyslím hľadanie nových mileniek. Nejakú etapu som tam prepásol.

Čo by vás urobilo šťastným? Čo vám chýba ku šťastiu?

Teraz asi sloboda, akýsi návrat do predchádzajúceho stavu. Cestovanie, možnosť, že sa rozhodnete a idete, kam chcete.

Veríte, že to príde?

Ja dúfam, že snáď áno.

Honza, veľmi pekne ďakujem za rozhovor.