Rýchla spoveď – moderátorka Gabriela Lašková: Vždy som chcela dvoch chlapcov a dievčatko
Gabrielu Laškovú si mnohí pamätajú ako prvú českú Miss s krátkymi vlasmi. Vtedy sa ešte volala Kratochvílová. O tom, že nejde o ďalšiu zabudnutú Missku, presvedčila divákov televízie Prima, keď začala moderovať hlavné správy po boku Romana Šebrleho. So štartom CNN Prima News nastúpila do rannej relácie Nový den, kde každú pol hodinu moderovala správy. Teraz si ale opäť užíva materstvo. V septembri sa z nej totiž stala dvojnásobná maminka. V rozhovore pre LP-Life.sk sa Gábi rozhovorila o slastiach a strastiach materstva, ale aj o opatreniach z dôvodu šírenia koronavírusu v tehotenstve.
Gábi, tak ty máš ďalšie dieťa! Ako vyzerá tvoj deň?
No… točí sa okolo detí. (smiech) Musíš zabaviť staršieho a zároveň uspokojiť potreby toho malinkého. Občas je to celkom náročné, ale chcela som to, tak teraz si to náležite „užívam“. Človek sa dostane do takého kolobehu, že ani nevie, čo je za deň. Ale obaja chalani sú skvelí. Nevravím, že to nie je náročné, ale malý veľa spinká, nie je plačlivý, takže sa to dá zvládnuť.
Čo na to v práci, že si otehotnela krátko za sebou, nemali s tým problém?
Po prvom pôrode som sa vracala do práce po polroku, dalo sa to zvládnuť, manžel často strážil. Tušila som, že tam nebudem dlho, a napriek tomu s tým boli v pohode. Nenarazila som na žiadnu komplikáciu, jednoducho to brali tak, ako to je. Televízia prechádzala do nového formátu, takže sa skôr báli, aby som mala dosť času na začiatok, aby sme do toho dali maximum energie, čo nebol problém. Tehotenstvo som mala v poriadku, fungovala som dobre „do poslednej chvíle“. Nemala som žiadne komplikácie zo strany práce, ani teraz sa ma nesnažia uponáhľať. Už sme sa predbežne bavili, že by som sa rada vrátila, sme dohodnutí, že to prediskutujeme teraz, začiatkom nového roka.
Tehotenstvo a pôrod si prežila v dobe koronavírusu. Mala si strach? Robila si nejaké špeciálne opatrenia?
Napodiv, nepodliehala som väčšiemu strachu, brala som to tak, ako to je. K nám to prišlo v marci, keď už som bola tehotná. Hľadala som si informácie, ako môže koronavírus ovplyvniť bábätko v tehotenstve, našťastie nebol žiadny taký vážny prípad. Nemôže to byť, samozrejme, stopercentné, bolo to ale upokojujúce. Neviem prečo, strachu som nepodliehala, rozhodla som sa, že to bude dobré a zvládneme to. Samozrejme sme tiež boli viac-menej doma a s nikým sme sa veľmi nestýkali a dodržiavali sme opatrenia ako všetci ostatní. Skôr sme sa uisťovali v tom, či je na to pripravená pôrodnica. Mala som ale fantastického pána pôrodníka, ktorý ma uisťoval, že sa niet čoho báť, naopak, že tam sú všetky opatrenia zariadené.
Obaja ste s manželom z troch detí, teraz máte svoje, do toho rodičia. Ako ste vyriešili Vianoce?
Chceli sme sa so všetkými vidieť, a tak sme sa schádzali postupne. Všetci sme pred sviatkami obmedzili kontakt s okolím, aby sme minimalizovali riziko nakazenia, a väčšina sa stihla pre istotu otestovať. A ako každý rok to bol frmol. Máme tri sviatky na to, obísť minimálne tri rodiny. Ja som z rozvedenej rodiny, takže to znamená ešte jednu návštevu navyše. Ako každý rok to bolo zaujímavé. Ale vcelku to bolo fakt v pohode. Rodina je pre nás všetkých dôležitá, takže i ten čas strávený konečne spolu sme si užili.
Netajíš sa tým, že byt je vám malý… Už máte vyhliadnutý domček?
Máme, ale kým to nemáme na papieri, rozhodla som sa, že to nebudem hlásiť do sveta. Už sa ale objavil domček, ktorý by splňoval to, čo chceme. Blízko Prahy, veľká záhrada.
Takže by bolo veľké sťahovanie a ďalšie tehotenstvo?
To výhľadovo nie. Tretie by bolo skutočne až vo chvíli, keď by sme vedeli, že už sú chlapci väčší, bude na to čas a financie. Keď si to budeme môcť v mnohých ohľadoch dovoliť, potom by som si rada ešte jedného „Cipíska“ dopriala. A keby to bolo dievčatko, bolo by to fajn.
Každá žena podľa mňa dievčatko chce, pretože potom môžu byť skôr kamarátky, spoločne chodiť na kávu a nakupovať.
Vždy, keď mi toto všetci hovoria, tak je samozrejmé, že by som to asi chcela zažiť. Vždy som ale mala predstavu mať dvoch chlapcov a dievčatko. Chcela som byť mama chlapcov, chcela som jazdiť na ich preteky, na futbal, na hokej. Chalani sú veľmi fajn. Je ale fakt, že keď vidím sestru, ktorej sa teraz narodilo ďalšie dievčatko, tak by som to asi tiež chcela zažiť. Je ale zvláštne toto vravieť, pretože jednak to neovplyvníš, a keby sme mali tretieho chlapca, boli by sme aj tak nadšení.
O pôrode sa hovorí, že je to najväčšia bolesť, ktorú môže žena v živote zažiť. Ženy na ňu napriek tomu rýchlo zabudnú a idú do toho znovu. Ako si to mala ty?
Aj keď bol druhý pôrod menej bolestivý, bola tam chvíľa strachu, ktorú by som druhýkrát nechcela zažiť. Takže tesne potom som na tretie dieťa rozhodne nemyslela. S odstupom času trochu zabudneš, čo všetko fyzické ten pôrod znamená, a keď máš potom bábätko v náručí, pokojne by si mala ďalšie.
Keď sa začnú kontrakcie, máš z toho strach?
Skôr mám strach z pôrodu samotného, aby šlo všetko dobre.
Takže z bolesti nie?
Nie, bolesti som sa nebála. Bála som sa, aby šlo všetko dobre. U prvého to tak našťastie bolo, bolesť ma síce prekvapila, pretože som nevedela, do čoho idem, ale dala sa zniesť. Navyše som si nepripúšťala, že by sa niečo malo stať. Druhý pôrod bol hrozne fajn, podľa mňa to toľko nebolelo a kontrakcie boli znesiteľné. Malý mal ale zamotaný pupočnú šnúru okolo krku. Začali nás viac sledovať, bolo to kúsok od cisárskeho, aby nemal náhodou poškodený mozog z nedostatku kyslíku. To už bol stres a vtedy som sa veľmi bála. Nebudem klamať, určite by som sa toho bála aj pri ďalšom pôrode.
Na druhú stranu, máme úžasné pôrodníctvo a skvelých lekárov. Bola som veľmi spokojná, pretože bábätko sledovali od začiatku do konca, pôrod viedli skvele a vyhli sme sa cisárskemu. Bábätko vyšlo von v poriadku, krásne ružové a kričalo. Šla by som do toho znova, pretože verím, že som v dobrých rukách a človek na to nemôže myslieť tak, že by sa niečo stalo. Niekedy toho máš s dvomi až nad hlavu, ale tá zábava a láska, keď ťa objímajú, to ma napĺňa viac, než ako ma to niekedy ničí.
Viem, že si odjakživa rada cestovala, ale cestovanie v početnej rodine môže byť komplikované, premýšľali ste napríklad nad kúpou obytného vozidla?
Kúpiť asi nie, skôr sme si ho chceli požičať. To sme ale chceli vyskúšať ešte v čase, keď sme boli dvaja. S deťmi to bude trochu náročnejšie. Uvidíme, zatiaľ sme boli na dovolenke s jedným synom. Keď som bola tehotná, zvažovali sme napríklad Chorvátsko, už som ale bola v pokročilom tehotenstve a nič nám nechýbalo, stačilo nám chodiť sa kúpať do rybníka. Ale jasné, že by sme chceli niekam vypadnúť, spoznať niečo nové, pretože cestovanie je veľmi fajn. S deťmi je to ale úplne iná disciplína. (smeje sa)
Spoznávajú ťa ľudia na ulici, aj keď už nebývaš v centre Prahy? Spomenú si ešte, že si bola Miss?
Niektorí. Keď som mala krátke vlasy, ten chlapčenský zostrih, tak na to reagovali neustále. Neviem, či si to pamätali. Inak teraz už nijako zvlášť, už si to ani nepripúšťam a nevšímam si to. Tu u nás v najbližších obchodoch áno, to už je naša malá komunita. Ešte keď som chodila do práce a bola som namaľovaná, hovorili, že ma odniekiaľ poznajú.
Od Miss už je to sedem rokov, šla by si do toho znova?
Áno, ale nie v tejto dobe. Kedysi dávno, keď som mala dvadsaťtri, tak by som do toho šla znova. Bola to krásna skúsenosť a obrovský zážitok. Myslím, že ma to konečne niekam posunulo, aj v poznaní samej seba. Teraz v tridsiatke ale v žiadnom prípade.
Súťaž sa za ten čas trochu posunula, povedala by som, že skôr k horšiemu ako k lepšiemu…
Nie som tá, ktorá by to mala hodnotiť. Neviem, kde sa teraz súťaž pohybuje. Za nás ten tím a organizácia fungovali skvele, pre nás to bol obrovský zážitok. Mali sme množstvo kamarátov, naozaj sme fungovali ako tím. Súťaž ešte mala nejakú úroveň, maximálne sa snažili, aby to ľudí bavilo. Vtedy sa človek chcel zúčastniť už len preto, že to vnímal ako krásnu príležitosť, niečo, čo má význam a môže mu to niečo dať. Úprimne, teraz vôbec neviem, ako to v tej súťaži chodí. Vždy ale záležalo na tom, prečo do toho daná účastníčka ide. Ja som do toho šla len preto, lebo som mohla. Bola som na vysokej, nemala som čo stratiť, chcela som to skúsiť.
Kto tam s tebou bol, Monika Leová?
Áno, a Lucka Kovandová. Obe dve teraz budú mamičkami.
Ste stále v kontakte?
Monča býva tu vo Vysočanoch, vždy sa všetky zídeme.
Ako starší syn vníma narodenie bračeka?
Potrebuje teraz viac a viac pozornosti. Je ale rád, že ho má, chodí ho hladkať a pusinkovať, len by potreboval, aby už trocha povyrástol.
A čo váš pes, ten nežiarli?
S tým sme mali veľké starosti pred narodením Vincenta. Keď som bola tehotná, tak z neznámeho dôvodu začal vrčať, bol k nám mierne agresívny. To bola celkom panika, vôbec sme nevedeli, čo s tým budeme robiť. Museli sme sa obrátiť na trénera Adama Holeksu, ktorý ho trénoval, keď bol šteniatko. Naozaj sme museli vyhľadať pomoc. Vždy si zaliezol niekam do rohu alebo pod stôl, vrčal a vyzeralo to, že by aj pohrýzol. Nechápali sme, na čo reaguje, čo sa mu stalo. Dostali sme množstvo tipov, ako s ním trénovať a čo s ním. Viac-menej to fungovalo, ale urovnalo sa to, až keď sa narodil Vincent. Takže možno reagoval na nejakú neistotu týkajúcu sa tehotenstva, neviem.
Huga sme si vzali z útulku, je to náš raťafáčik. Psíkov nemá rád, len fenky, je tvrdohlavý, má veľmi špecifickú povahu. K ľuďom je ale neuveriteľne priateľský, na Beníčka je veľmi dobrý, preto sme nechápali, čo sa deje. Nedôverčivý bol zrazu aj voči nám, voči Filipovi, svojmu milovanému pánovi. Bol naozaj nepriateľský, ale s narodením Vincenta sa, našťastie, upokojil. Už len kvôli nemu budeme musieť do domu, aby mal svoju záhradu a pokoj (smeje sa).
Máš dve deti a vyzeráš rovnako ako pred siedmimi rokmi na Miss. Ako to robíš?
Vôbec netuším, ešte mi ale nie sú moje staré nohavice. Prvé mesiace som si vravela, že to nepôjde dole nikdy, ale nesťažujem sa. Myslím si, že to pôjde samo. Maratón okolo Beníka a k tomu moja potreba mať doma upratané a navarené, chodiť na prechádzky s deťmi a so psom, to urobí svoje.
Máš čas skočiť si napríklad na kozmetiku?
S Beníkom som to nevedela, s Vincentom je to lepšie. Keďže je to už druhé dieťa, už to má človek zmáknuté. Nebojím sa toľko, ráno prichystám manželovi mlieko a môžem si na chvíľu odskočiť. On už to má tiež v ruke a nepanikári, aj keď k tomu má rešpekt, čo sa mi páči. Potom ma totiž napríklad pochváli, aká som šikovná, keď s nimi zvládam sama celý deň (smeje sa).
Človek ale nemôže byť dokonalý, to ani nejde, zbláznil by sa. Človek má byť spokojný a ja spokojná som. Manžel je mi nesmiernou oporou, deti ma toľko nehnevajú a do práce sa teším. Čo viac si môžem priať…?
