Musíme povedať, klobúk dole pred Danušou Nerudovou. Okrem toho, že má ešte len 42 rokov a dokázala sa stať historicky prvou ženou v čele Mendelovej univerzity v Brne a zároveň najmladšou rektorkou v Česku, je tiež mamičkou na plný úväzok a navyše je to aj fajn žena. Objavila sa v zozname mien budúcich kandidátok na prezidentku Českej republiky. Hoci je jej program starostlivo naplánovaný a dosť hojne nabitý, vyzerá to, že to všetko zvláda pomerne ľahko. Navyše, sadnúť si a len tak sa rozprávať o všetkom možnom je viac ako príjemný bonus rozhovoru, ktorý vysokoškolská pedagogička poskytla LP-Life.sk.
Musím povedať, že do Prahy samozrejme jazdím veľmi často, a včera som mala tú česť sa spoločne so svojím mužom po dlhom čase zúčastniť jedného večierka a veľmi sme si to užili. Takže som dnes ráno už bola v Prahe a nemusela som prekonávať D1, za to som bola rada.
Musím povedať, že niekedy to nie je práve jednoduché. Niekedy sa to dá, ale myslím si, že to nie je zodpovedajúci štandard 21. storočia.
Ja by som si predstavila, že žena ako vy, vo vašej funkcii, vlastne v niekoľkých funkciách, by si už zaslúžila svojho šoféra.
Tak rektori majú šoféra, takže jazdím aj so šoférom, ale keďže som vodička a niekedy naozaj idem sama, tak môžem potvrdiť, že ten stav je skutočne tristný.
Vždy, keď robím rozhovory s politikmi, tak sa v Rýchlej spovedi pýtam, prečo nie je v politike viac žien. Väčšinou mi odpovedia, že je to veľmi nehostinné prostredie pre mužov a ešte viac pre ženy. Vaše meno na mňa vykuklo ako jedna z možných kandidátok na prezidentku Českej republiky. Chcem vedieť, či sa na to v takomto mladom veku cítite. Či sa so svojou funkciou, o ktorej ste povedali, že je pre vás cťou, chcete vrhnúť do politiky ako takej.
Osobne sa domnievam, že ak chceme väčšiu participáciu žien na veciach verejných, tak o tom nestačí len hovoriť, ale je potrebné ísť osobným príkladom. Keď mentorujem mladé ženy, napríklad úspešné vedkyne, tak sa ma všetky pýtajú, ako môžu pomôcť a prispieť k tomu, aby bolo ženy vo verejnom priestore viac vidieť. Vždy vravím, buďte inšpiráciou pre ostatné a samy sa snažte byť vo verejnom priestore prítomné. Keď vás niekto pozve na konferenciu, tak to a priori neodmietnite a snažte sa urobiť všetko pre to, aby ste tam mohli vystúpiť, pretože naša participácia je bohužiaľ skutočne nízka.
Nie všetky ženy sú ochotné čeliť tomu, čo so sebou verejný priestor prináša. V Českej republike to v túto chvíľu nie je vôbec pekné. Nie je to pekné pre ženy všeobecne a už vôbec to nie je pekné, ak otvárate témy, ktoré sú napríklad tabu alebo niekomu nevyhovujú. Je to však aj o tom, že množstvo žien tomu nechce čeliť, tak do verejného priestoru proste nevstupuje.
Ja sa na to určite cítim. Verejný priestor som už zažila pri voľbe na rektorku, zažívam ho tiež na univerzite. Zažila som to aj ako predsedníčka dôchodkovej komisie, kde som musela koordinovať pomerne heterogénny kolektív zložený z politikov, odborníkov a sociálnych partnerov, pričom každý hovoril inou rečou, vzájomne sa nepočúvali. Celú túto skupinu som musela doviesť k nejakému konsenzu alebo výsledku. Musela som ich naučiť vzájomne sa počúvať a myslím si, že sa to celkom podarilo.
Keby som si predstavila, že som vo vašej koži a musela by som bojovať o svoje miesto pod slnkom, tak je to pre mňa ťažké, pretože stále vnímam, že ženy sú z týchto vecí skôr odstrkované. Mali ste tiež takú skúsenosť, že ste museli bojovať?
Áno. Vo všetkých pozíciách, ktoré som kedy robila, som bola vždy najmladšia. Ale nikdy som si teda z týchto vecí nič nerobila. Vždy som si hľadela svojho, pracovala som a myslím si, že je to najlepšia odpoveď na tieto poznámky. Takže tie ma dnes nechávajú úplne chladnou a už ma vôbec nevyvádzajú z miery. Tiež už nemám dvadsaťpäť ani tridsať, už nemám ani tridsaťpäť ani štyridsať rokov, takže samozrejme dnes už je tá situácia trochu iná a v tomto veku už vlastne človek má nejaké životné skúsenosti za sebou, takže časť argumentov už po ceste, samozrejme, odpadla.
Čítala som rozhovor s vami v Heroine. Vy ste tam vyhrali aj anketu, že by ste mali sedieť na Hrade. Aké pocity to vo vás vyvolalo? Budete kandidovať?
Za prvé to pre mňa bolo prekvapenie a vyvoláva to veľkú pokoru a akýsi záväzok a zodpovednosť. Som človek, ktorého celý život sprevádza zodpovednosť, a to už odmalička. Som najstaršia zo štyroch detí, vždy som mala zodpovednosť za brata a sestry, takže tú zodpovednosť často cítim aj na miestach, kde by ju iní ľudia asi už necítili.
Mám pocit, že hoci sa často chytáme ako topiaci slovenskej slamky, je treba povedať, že nemožno robiť paralelu medzi Českom a Slovenskom. Je nutné si uvedomiť, že na Slovensku sa pani prezidentka nezniesla z neba, ale Slovensko malo pomerne silné kandidátky už v minulých prezidentských voľbách. V prvej voľbe to bola Magda Vášáryová a v druhej voľbe to bola bývalá premiérka Iveta Radičová.
Vlastne až na tretí raz sa podarilo vyhrať žene. Takže Česká republika nie je Slovensko a domnievam sa, že v túto chvíľu s ohľadom na to, ako situácia vyzerá, by sa diskusia mala viesť najmä o tom, že potrebujeme prezidenta, ktorý bude stáť za občanmi krajiny a bude riadne vykonávať a plniť svoje funkcie a nebude si z Ústavy robiť trhací kalendár. Potrebujeme prezidenta, ktorý bude počúvať všetkých a bude schopný komunikovať so všetkými skupinami obyvateľov, nielen s niektorými.
Povedali ste mi, že ste zo štyroch detí. Do toho máte dvoch synov. To znamená, že vaša rodina je veľká. Zaujíma ma, čo na to práve vaša rodina, keď sa o tom bavíte doma. Ako vás podporujú, ako to vnímajú napríklad vaše deti?
Tak jeden syn má deväť a druhý pätnásť rokov. Oni si to často nesú zo školy, najmä od kamarátov, ale manžel ma vždy podporoval vo všetkom, rovnako ako ja jeho, takže to u nás nie je pálčivá téma.
Chcela by som skôr vedieť, keď si to niekde prečítajú, že ste potenciálna kandidátka na prezidentku, čo na to hovoria?
Tak za prvé som stále v pozícii rektorky a zatiaľ nikam nekandidujem. Ale myslím si, že to pre nikoho nie je žiadne prekvapenie, pretože ako vravím, vždy som bola aj v tej rodine tá zodpovedná, ktorá má pocit, že musí ísť príkladom, keď chce nejakú zmenu. To koniec-koncov bola aj motivácia, prečo som kandidovala na rektorku. Nebola som totiž kandidátka, ktorá od začiatku vravela, že chce byť rektorkou. Mala som pomerne úspešnú kariéru akademickej vedkyne, mali sme zahraničné projekty a práca ma bavila. V jednej chvíli ale človek už začal narážať na inštitucionálne limity, napríklad náš tím nemohol ďalej rásť a v manažmente univerzity nebol nikto, kto by s tou situáciou chcel niečo robiť.
My sme na to upozorňovali, až prišli sme do bodu, keď kolegovia povedali, že keď upozorňujem na to, ako to má byť, a hovorím, že to chcem zmeniť, tak či by som to nechcela skúsiť. A ja som si v tú chvíľu uvedomila, že by bolo strašne zbabelé sa o to nepokúsiť, pretože tie veci boli zjavne nesprávne nastavené. Limitovali nás a ja som chcela byť v situácii, keď by som mala možnosť veci ovplyvňovať.
Povedala by som, že toto je rovnaký prípad. Proste to súviselo s mojimi pohnútkami, prečo som kandidovala na rektorku a prečo som sa snažila univerzitu zmeniť. A myslím, že som ju určite zmenila, každý mi to hovorí, len čo ma stretne. To je oveľa lepší lakmusový papierik než to, že si to myslím ja.
Proste som chcela zmeniť veci, s ktorými som nebola spokojná, a nebolo v tom nič sebecké, ako to majú niektorí muži, ktorí chcú, aby ich každý oslovoval „pán rektor“. O to som nestála. Chcela som zmeniť veci tak, aby umožnili rast ďalších a aby som spôsobila, že budem inšpiráciou pre ostatné vedkyne, že má zmysel sa snažiť a veci meniť. Čo si myslím, že sa podarilo, pretože som vychovala dve veľmi schopné ženy vo vedení univerzity. Takže toto sú tie pohnútky a myslím si, že to nikoho neprekvapuje.
Hovoríte, že ste chceli zmeniť, čo je zle v súvislosti s univerzitou. Ale čo takto zmeniť veci, ktoré sú zle v tejto republike? Tých je podľa mňa viac, než bolo u vás na univerzite, a je to dosť zjavné, ale nie každý má odvahu do toho ísť.
Keby boli voľby v túto chvíľu, tak by som kandidovala, ale teraz som rektorkou univerzity a mandát mi končí až v januári budúceho roka.
Vraveli ste, že si musíte vybudovať svoju pozíciu a niekomu sa to nemusí páčiť, zvlášť keď otvárate veci, o ktorých ostatní nechcú hovoriť. Čo sú pre vás tie pálčivé témy, ktoré by ste chceli otvoriť?
Ako ekonómka samozrejme veľmi často hovorím o zadlžovaní krajiny, o žití na úkor budúcich generácií, o tom, že nevytvárame dostatočne dobré podmienky na podnikanie v Českej republike a že dlhodobo nie sme v tejto krajine schopní urobiť akékoľvek reformy, ktoré majú presah do budúcnosti.
My proste robíme populisticky okamžite veci, ktoré majú zjavný okamžitý efekt, čo je úplne sebadeštruktívne pre spoločnosť, pretože nerobíme veci, ktoré nie sú za horizontom štvorročného volebného obdobia. Škaredo na to doplatíme. Súvisí to aj s dopadmi na spoločnosť, pretože tu sú skupiny obyvateľov, ktoré majú pocit, že ich nikto nepočúva, sú na okraji spoločnosti. Potom sú tu skupiny obyvateľov, ktoré majú pocit, že si reálne za tých tridsať rokov od komunizmu nepolepšili. Tá neschopnosť chápať potreby druhého, neschopnosť počúvať a neschopnosť komunikovať vedie k tomu, že sa nám časť spoločnosti radikalizuje, čo je úplne zjavné aj teraz vo volebných výsledkoch.
Toto všetko sú veci, o ktorých je potrebné hovoriť. Je potrebné hovoriť o tom, že problém nebude len dôchodkový systém, ale problém bude napríklad aj zdravotníctvo. Len sa o tom nehovorí. Tam ale tiká rovnaká časovaná bomba ako v dôchodkovom systéme. A takto by sme mohli pokračovať. Naozaj sú to všetko témy, ktoré hlavne riešia budúcnosť. Nie tú okamžitú súčasnosť, a nikto ich neotvára, nikto o nich nehovorí.
Teraz som čítala a hodnotila volebné programy, pretože ma to o to požiadali, aby som sa vyjadrila k ekonomickým častiam. Musím povedať, že som veľmi rada, že to, čo vzniklo v dôchodkovej komisii, pretavili do volebných programov volebné bloky Spolu a Piráti. Takže je vidieť, že sa podarilo dosiahnuť konsenzus. V oblasti konsolidácie verejných financií musím povedať, že mi pripadá trochu viac koncepčne a strategicky prepracovaná konsolidácia u Pirátov, ale aj Spolu ponúka riešenie. Takže si myslím, že v týchto dvoch hlavných koaličných blokoch človek nájde závan nejakej zodpovednosti a budúcnosti.
Ešte som chcela zabrúsiť do osobného života. Dá sa to všetko zvládať? Myslím tým vašu funkciu a obrovskú zodpovednosť s domácnosťou a výchovou.
Je to samozrejme veľmi náročné a skutočne je to o osobnej disciplíne a dobrom plánovaní času. Mám veľké šťastie, že môj muž je v tomto veľkou oporou, že si naozaj množstvo vecí v domácnosti delíme. Keď on potrebuje viac pracovať, tak sa viac starám ja, a keď ja potrebujem viac pracovať, tak sa zase stará on. Oporou sú samozrejme tiež babičky, ktoré teda fungujú úplne perfektne.
To je časovo celkom náročné zamestnanie, ktoré zasahuje aj do domáceho prostredia. Okrem toho som sa tiež dočítala, že ste si kúpili a prestavali statok a využívate ho na rekreačné účely. Poďme si teda povedať, čo je vaša radosť, keď nemusíte pracovať a starať sa o rodinu.
Ten statok je naozaj taká naša úniková zóna, že zatvoríme dvere a pre okolitý svet prestaneme existovať. Tak sme asi pred štyrmi rokmi na Vysočine kúpili starú faru, ktorú sme zrenovovali do pôvodného stavu, a tam trávime voľný čas a relaxujeme.
Snažíme sa nemakať, ale manžel strašne rád kosí trávu, pretože si kúpil traktor a splnil si svoj detský sen, takže teraz veľmi tlačí na to, aby sme stále jazdili kosiť trávnik. (smiech)