Rýchla spoveď – pôrodník a gynekológ Patrice Awonseba Baba Musah: České pacientky sú milo prekvapené, keď majú pri pôrode lekára z Afriky

Sme teraz v hoteli Šanov po tom, ako spadla celá Morava po tornáde a nejde nám prúd. Bojíš sa?

Ja som na to zvyknutý, v Ghane to je každodenný chlieb. Každý deň niekde vypadne prúd. Takže som v pohode a rozhodne nemám strach. Ale samozrejme to, čo sa stalo na južnej Morave, je desivé a prajem všetkým veľa síl a zdravia.

Kde v Ghane si sa narodil?

Narodil som sa v malom meste Bolgatanga, to je na severe Ghany. Má asi šesťdesiat tisíc obyvateľov, u nás to je malé mesto.

Do akej rodiny si sa narodil?

Ocko bol úradník, mamka je kuchárka. Ja som prvý lekár v rodine.

Prodej investičního bytu - Praha 6 - 2+kk -, Praha 6

Show property

Ako veľmi je pre rodičov náročné dostať svoje dieťa do Európy?

Pre nich je to myslím nemožné, ale ja som dostal štipendium. Bolo to jednoduchšie, rodičia nemuseli nič platiť, mal som celé štúdium zadarmo.

To si študoval u vás?

Medicínu som študoval tu.

Z čoho si teda dostal štipendium?

Výsledky zo strednej školy, v Ghane.

Čo to bolo za školu, akého zamerania?

My to nemáme špecifické ako tu. Robil som všeobecnú vedu. Mal som fyziku, chémiu a poľnohospodárstvo. Potom angličtinu, matematiku a sociálne vedy.

To je zdarma?

Áno, je to zadarmo. Tieto stredné školy sú u nás tiež zadarmo, ako tu.

Takže si mal dobré študijné výsledky, vďaka ktorým si dostal štipendium. Bolo jasné, že pôjdeš priamo do Českej republiky?

Nie, najprv som sa hlásil do Ruska, urobil som ale nejakú chybu v prihláškach a nedostal som sa tam. Niekto mi odporučil Českú republiku, vravel, že je to lepšie ako v Rusku. Za to som dnes vďačný.

Počul si vôbec dovtedy o Českej republike? Vedel si, kde je?

Vôbec. Hľadal som to asi týždeň, nemohol som to nájsť. Potom mi napadlo, že to je Československo, pretože u nás si všetci myslia, že je to Československo. Ja už som vedel, že ste dávno rozdelení.

Koľko si mal rokov, keď si sem prišiel?

Devätnásť.

Aké to bolo? Predpokladám, že dovtedy si Ghanu vôbec neopustil.

Prvý rok bol pre mňa veľmi náročný, skoro nemožný. Doma som vždy dostal najesť, nemusel som nič robiť. Mama mi všetko kúpila, nevedel som, aké mám číslo spodnej bielizne. Musel som si na internáte variť sám, to bolo tiež náročné, pretože nie vždy mi to chutilo. Bol som ale hladný a musel som všetko zjesť. Časom som sa z toho ale dostal, všetko som sa naučil – prať, upratovať, nakupovať, variť, a už viem, akú mám veľkosť trička. (smiech)

Myslela som to skôr po tej emočnej stránke. Ako devätnásťročný chalan si sa sám vydal do cudzej krajiny, o ktorej si predtým ani nepočul. Ako si to vnímal?

Pre nás je prestíž vyštudovať v Európe. Mal som z toho radosť, vedel som, že sa raz vrátim k rodine. Psychicky to bolo náročné, pretože rodičov som mal ďaleko, keď som sa chcel o niečom poradiť, nemal som sa s kým. Časom som tu ale spoznal ľudí a už je to dobré. Mám tu nejakých kamarátov.

Prečo si sa domov nevrátil?

Raz sa vrátim, ale momentálne si myslím, že toho ešte veľa neviem. Až budem úplne kompletný lekár a budem mať pocit, že všetko viem, vrátim sa, aby som tiež mohol učiť mladých lekárov v Ghane, ako sa robí medicína.

Máš 35 rokov. Ako to, že toho ešte veľa nevieš. Na čo ešte čakáš?

Máme prípravu päť rokov, potom robíme atestácie. Po nich toho človek ešte toľko nevie, zbiera skúsenosti v priebehu rokov. Ja som v praxi len sedem rokov, to v medicíne nie je veľa na to, aby sa toho človek veľa naučil. Som cieľavedomý.

Prodej investičního bytu s předzahrádkou, Praha 6

Show property

Aké ťažké bolo pre teba naučiť sa česky?

Nevedel som ani slovo, ale v Mariánskych Lázních sme mali rok intenzívny kurz. Naša triedna učiteľka, my sme jej hovorili profesorka, bola trpezlivá. Jediné nešťastie bolo, že nehovorila po anglicky. Hovorila na nás len česky a ja som jej nerozumel. Po škole som si kúpil slovník a snažil som sa zapamätať si, čo nám hovorila. Tiež výslovnosť, „ř“, bolo to pre nás naozaj veľmi náročné. Ešte dodnes to neviem povedať.

Z toho si nič nerob, nevie to ani veľa Čechov. Na to je najlepšie nájsť si české dievča.

Na čo?

Na to, naučiť sa jazyk. Nenašiel si si české dievča, aby si sa učil češtinu?

Myslím si, že tom nemal toľko času, aby som s niekým chodil (smeje sa). Mal som ale dobré kamarátky, veľmi mi pomáhali. Tiež som hral, vlastne dodnes hrám, futbal a chalani z futbalu na mňa hovorili česky. Vďaka tomu som sa do toho dostal rýchlejšie.

Hovoril si, že počas praxe si videl narodenie dieťaťa a rozhodol si sa byť pôrodníkom. Čo na to hovorili rodičia, že si si vybral toto a nie napríklad chirurgiu?

Mama nemohla uveriť, že chcem robiť gynekológa. Veľmi som sa hanbil, keď som bol v Ghane. Nevedel som sa rozprávať s dievčaťom, vždy som mal hlavu dole. Otec len vravel, že ak som si vybral tento odbor, dúfa, že vydržím dlho, pretože to asi nebude veľmi pekný odbor. Našťastie to ale pekné je, robíme radosť ženám, a to sa mi páči.

Nie si ale jediný zdravotník v rodine.

Nie som, mám tri sestry. Tá najstaršia je v Ghane zdravotná sestra, respektíve pôrodná asistentka, alebo pôrodná baba, ako vravíme. Druhá sestra robí tiež pôrodnú babu a najmladšia sestra vyštudovala komunikáciu a financie.

Všetky tri sú v Ghane?

Všetky tri sú v Ghane, najmladšia sem príde v septembri študovať do Brna.

To sa musíš tešiť.

Teším sa, aspoň tu nebudem sám. Ona mi uvarí niečo dobré, niečo africké. (smiech)

Stále vravíš, že sa vrátiš do Ghany, až toho budeš vedieť viac. Čo ak sa tu ale zamiluješ?

To je možné. Ak sa tak stane, nemôžem ju alebo deti nechať tu

a ísť do Afriky.

Si pripravený na to, že by si celý život strávil tu v Česku?

Som tomu otvorený.

Hypoteticky, keby si si našiel ženu, či už tu, alebo v Ghane, asistoval by si pri pôrode vlastného dieťaťa?

Vôbec. Ani by som to nikomu neodporúčal. Keby sa niečo stalo, ponesiem si to celý život, a to je zlé.

Ako si sa dostal do Podolí?

Mal som kamaráta z Ghany, ktorý nastúpil do Podolí. Zavolal mi, že je to tam dobré, super kolektív a robí sa tam dobrá medicína na svetovej úrovni. Že nemám čo robiť v okresnej nemocnici a nech idem okamžite do Prahy na kliniku do Podolí.

Predtým si teda nebýval v Prahe, ale v Mariánskych Lázních?

Býval som rok v Mariánskych Lázních, potom som študoval medicínu v Prahe šesť až sedem rokov. Pracoval som rok v Stode pri Plzni, potom tri roky pri Rakovníku a rok v Tábore.

To si toho prešiel veľa.

Ono je občas lepšie zmeniť pracovisko, aby človek videl, ako sa medicína robí na iných pracoviskách, aj na okrese. Medicína je univerzálna, ale postupy sú v každej nemocnici rôzne.

Bolo miesto, kde sa ti naozaj nepáčilo, že práve ten postup nebol pre teba vyhovujúci?

Veľa to bolo o tom, že postup nebol vyhovujúci. Keď si mladý lekár, je lepšie, aby sa ti niekto venoval. Ja som mal začiatok veľmi ťažký, pretože som nemal nikoho, kto by mi venoval svoj čas. Mal som ale šťastie, v Rakovníku si ma vzali pod krídla pán doktor Hajči a pán doktor Růžička a ukázali mi, ako sa to robí správne. Odvtedy som mal sebadôveru v tom, aby som pokračoval v medicíne.

V Podolí si ako dlho?

Skoro tri roky.

Páči sa ti tam?

Je to veľmi fajn, naozaj. Skvelý kolektív. Docentka Měchurová, ktorej veľmi ďakujem, ma prijala ako vlastného syna. Skúšala ma každý týždeň až do atestácií, venovala mi svoj voľný čas, aby ma pripravila. Som jej naozaj veľmi vďačný za pomoc. Navyše je to dobrá klinika, robia tam fetálnu medicínu. (pozn. red.: Fetálna medicína sa zaoberá diagnostikou vrodených vád a liečbou plodu. Ultrazvuková diagnostika informuje o vývoji plodu, včas môže upozorniť na hroziaci predčasný pôrod, vrodenú vadu plodu či na možné pôrodné komplikácie. Chorý plod v maternici je dnes v niektorých prípadoch možné liečiť už v priebehu tehotenstva. Pri starostlivosti o chorý plod je nevyhnutná úzka spolupráca medzi pôrodníkmi, neonatológmi, genetikmi a špecializovanými laboratóriami.)

To ťa baví?

To ma baví. Ale ja nerobím pôrodníctvo, najviac som na gynekológii a ultrazvuku. Je to pracovisko s menom a pre mňa je to dobrá skúsenosť.

Ako na teba reagujú pacientky?

Vždy sú prekvapené, že príde niekto z Afriky a je tu pri pôrodoch. Potom si nás ale žiadajú k pôrodu a vravia, že mali šťastie, že mohli mať takého lekára a že majú zážitok do konca života.

Takže si sa u českých žien osvedčil?

Presne tak.

Máš z toho radosť?

Mám z toho radosť. Bál som sa, pamätám si, že keď som hovoril, že chcem robiť gynekológiu, kamaráti mi vraveli, že je to citlivý odbor a mohol by som mať problém s pacientkami. Že ku mne nebudú chcieť ísť, pretože som iný. Hovoril som, že to nevadí, záleží na tom, či to budem vedieť, alebo nie.

Teraz už vieš, že to vieš?

To nemôžem sám hodnotiť, to môžu hodnotiť pacientky a kolegovia.

Vzhľadom na to, že si bol nominovaný na Anděla mezi zdravotníky, predpokladám, že sú s tebou všetci spokojní.

Zrejme áno, sú spokojní.

Aké mali covidové reštrikcie vplyv na psychiku matiek? Ako sa to odrazilo u vás v pôrodníctve? Ockovia nemohli byť pri pôrodoch…

To bola veľká aféra, že otcovia nemohli byť pri pôrode. Ďalšia vec bola v tom, že ak to nebolo nutné, rodičky nemuseli pravidelne chodiť na bežné kontroly. Snažili sme sa návštevy nemocníc obmedziť, pokiaľ to bolo možné. Ak mala mať žena kontroly raz týždenne, predĺžili sme to na raz za štrnásť dní. Ony z toho boli nešťastné, že by to mohlo stáť život ich bábätka, keď neboli monitorované tak často. Väčšinou totiž robíme CTG monitor raz týždenne, po predĺžení sa báli, že to nie je dostatočné. Ak mali covid, keď mali problém, nemohli ísť hneď do nemocnice. Museli najprv zavolať a informovať nás, že sú pozitívne, aby sme sa na tú návštevu pripravili. Ono je to zložité, obliekať sa, všetko dezinfikovať. Aj prístup k nim bol trochu stresujúci, vidia nás v oblekoch, s rúškami, mali napríklad strach, že sa deje niečo zlé.

Teraz už ste sa vrátili do normálneho režimu?

Áno, skoro.

Vnímal si, že psychika rodičiek bola iná než pred covidom? Mali väčší strach?

Nevnímal som to. Väčšinou, keď som hovoril s otcami, ktorí nechceli byť pri pôrode, vysvitlo, že ženy ich donútili tam byť. Myslím si, že ich absencia nehrá dôležitú rolu. Nevšimol som si, že by to malo negatívny vplyv na ich psychiku.

V Rýchlej spovedi si vravel, že očkovanie tehotných je zložitá otázka.

Nie je na to jednoznačná odpoveď. Vždy musíme zvážiť, či má tehotná nejaké riziko, a ak áno, tak je lepšie očkovať. Ak je napríklad obézna alebo má vysoký krvný tlak, to zvyšuje riziko ťažkého priebehu. Inak by som v tehotenstve neočkoval, ak tam nie sú riziká, počkal by som až po šestinedelí.

Ešte ma zaujíma obriezka. Obrezávajú sa v Ghane ešte ženy?

Ženy už nie, už je to zakázané. Kedysi sa to robilo, teraz je to ilegálne.

Videl si niekedy ženskú obriezku?

Nie, len v televízii. Musím povedať, že prekvapivo to vraj robia aj vo Francúzsku, kam cestovali africké kmene. Robia to tam tajne. Len som to čítal, či je to pravda, neviem.

Nie je to ale v poriadku.

Nie je to v poriadku, žene tým zničíš celý život.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor, pán doktor.