Dnes tridsaťpäťročný lekár z africkej Ghany Patrice Awonseba Baba Musah žije v Česku už pätnásť rokov. Muž tmavej pleti v Európe asi nie je taký div, ale české rodičky vraj prekvapené sú. Nikto totiž nečaká, že v Prahe bude pomáhať bábätkám na svet Afričan. A je to tak. Už tri roky sa Patrice stará o zdravie bábätiek a mamičiek v Ústave pre starostlivosť o matku a dieťa v Prahe Podolí. V rozhovore pre LP-Life.sk nám porozprával nielen o ťažkých začiatkoch v cudzej krajine, ale tiež o tom, prečo sa objavil zrovna na sústredení v Chateau Šanov medzi ďalšou jedenástkou zdravotníkov.
Ja som na to zvyknutý, v Ghane to je každodenný chlieb. Každý deň niekde vypadne prúd. Takže som v pohode a rozhodne nemám strach. Ale samozrejme to, čo sa stalo na južnej Morave, je desivé a prajem všetkým veľa síl a zdravia.
Narodil som sa v malom meste Bolgatanga, to je na severe Ghany. Má asi šesťdesiat tisíc obyvateľov, u nás to je malé mesto.
Pre nich je to myslím nemožné, ale ja som dostal štipendium. Bolo to jednoduchšie, rodičia nemuseli nič platiť, mal som celé štúdium zadarmo.
My to nemáme špecifické ako tu. Robil som všeobecnú vedu. Mal som fyziku, chémiu a poľnohospodárstvo. Potom angličtinu, matematiku a sociálne vedy.
Takže si mal dobré študijné výsledky, vďaka ktorým si dostal štipendium. Bolo jasné, že pôjdeš priamo do Českej republiky?
Nie, najprv som sa hlásil do Ruska, urobil som ale nejakú chybu v prihláškach a nedostal som sa tam. Niekto mi odporučil Českú republiku, vravel, že je to lepšie ako v Rusku. Za to som dnes vďačný.
Vôbec. Hľadal som to asi týždeň, nemohol som to nájsť. Potom mi napadlo, že to je Československo, pretože u nás si všetci myslia, že je to Československo. Ja už som vedel, že ste dávno rozdelení.
Prvý rok bol pre mňa veľmi náročný, skoro nemožný. Doma som vždy dostal najesť, nemusel som nič robiť. Mama mi všetko kúpila, nevedel som, aké mám číslo spodnej bielizne. Musel som si na internáte variť sám, to bolo tiež náročné, pretože nie vždy mi to chutilo. Bol som ale hladný a musel som všetko zjesť. Časom som sa z toho ale dostal, všetko som sa naučil – prať, upratovať, nakupovať, variť, a už viem, akú mám veľkosť trička. (smiech)
Myslela som to skôr po tej emočnej stránke. Ako devätnásťročný chalan si sa sám vydal do cudzej krajiny, o ktorej si predtým ani nepočul. Ako si to vnímal?
Pre nás je prestíž vyštudovať v Európe. Mal som z toho radosť, vedel som, že sa raz vrátim k rodine. Psychicky to bolo náročné, pretože rodičov som mal ďaleko, keď som sa chcel o niečom poradiť, nemal som sa s kým. Časom som tu ale spoznal ľudí a už je to dobré. Mám tu nejakých kamarátov.
Raz sa vrátim, ale momentálne si myslím, že toho ešte veľa neviem. Až budem úplne kompletný lekár a budem mať pocit, že všetko viem, vrátim sa, aby som tiež mohol učiť mladých lekárov v Ghane, ako sa robí medicína.
Máme prípravu päť rokov, potom robíme atestácie. Po nich toho človek ešte toľko nevie, zbiera skúsenosti v priebehu rokov. Ja som v praxi len sedem rokov, to v medicíne nie je veľa na to, aby sa toho človek veľa naučil. Som cieľavedomý.
Nevedel som ani slovo, ale v Mariánskych Lázních sme mali rok intenzívny kurz. Naša triedna učiteľka, my sme jej hovorili profesorka, bola trpezlivá. Jediné nešťastie bolo, že nehovorila po anglicky. Hovorila na nás len česky a ja som jej nerozumel. Po škole som si kúpil slovník a snažil som sa zapamätať si, čo nám hovorila. Tiež výslovnosť, „ř“, bolo to pre nás naozaj veľmi náročné. Ešte dodnes to neviem povedať.
Myslím si, že tom nemal toľko času, aby som s niekým chodil (smeje sa). Mal som ale dobré kamarátky, veľmi mi pomáhali. Tiež som hral, vlastne dodnes hrám, futbal a chalani z futbalu na mňa hovorili česky. Vďaka tomu som sa do toho dostal rýchlejšie.
Hovoril si, že počas praxe si videl narodenie dieťaťa a rozhodol si sa byť pôrodníkom. Čo na to hovorili rodičia, že si si vybral toto a nie napríklad chirurgiu?
Mama nemohla uveriť, že chcem robiť gynekológa. Veľmi som sa hanbil, keď som bol v Ghane. Nevedel som sa rozprávať s dievčaťom, vždy som mal hlavu dole. Otec len vravel, že ak som si vybral tento odbor, dúfa, že vydržím dlho, pretože to asi nebude veľmi pekný odbor. Našťastie to ale pekné je, robíme radosť ženám, a to sa mi páči.
Nie som, mám tri sestry. Tá najstaršia je v Ghane zdravotná sestra, respektíve pôrodná asistentka, alebo pôrodná baba, ako vravíme. Druhá sestra robí tiež pôrodnú babu a najmladšia sestra vyštudovala komunikáciu a financie.
Mal som kamaráta z Ghany, ktorý nastúpil do Podolí. Zavolal mi, že je to tam dobré, super kolektív a robí sa tam dobrá medicína na svetovej úrovni. Že nemám čo robiť v okresnej nemocnici a nech idem okamžite do Prahy na kliniku do Podolí.
Býval som rok v Mariánskych Lázních, potom som študoval medicínu v Prahe šesť až sedem rokov. Pracoval som rok v Stode pri Plzni, potom tri roky pri Rakovníku a rok v Tábore.
Ono je občas lepšie zmeniť pracovisko, aby človek videl, ako sa medicína robí na iných pracoviskách, aj na okrese. Medicína je univerzálna, ale postupy sú v každej nemocnici rôzne.
Veľa to bolo o tom, že postup nebol vyhovujúci. Keď si mladý lekár, je lepšie, aby sa ti niekto venoval. Ja som mal začiatok veľmi ťažký, pretože som nemal nikoho, kto by mi venoval svoj čas. Mal som ale šťastie, v Rakovníku si ma vzali pod krídla pán doktor Hajči a pán doktor Růžička a ukázali mi, ako sa to robí správne. Odvtedy som mal sebadôveru v tom, aby som pokračoval v medicíne.
Je to veľmi fajn, naozaj. Skvelý kolektív. Docentka Měchurová, ktorej veľmi ďakujem, ma prijala ako vlastného syna. Skúšala ma každý týždeň až do atestácií, venovala mi svoj voľný čas, aby ma pripravila. Som jej naozaj veľmi vďačný za pomoc. Navyše je to dobrá klinika, robia tam fetálnu medicínu. (pozn. red.: Fetálna medicína sa zaoberá diagnostikou vrodených vád a liečbou plodu. Ultrazvuková diagnostika informuje o vývoji plodu, včas môže upozorniť na hroziaci predčasný pôrod, vrodenú vadu plodu či na možné pôrodné komplikácie. Chorý plod v maternici je dnes v niektorých prípadoch možné liečiť už v priebehu tehotenstva. Pri starostlivosti o chorý plod je nevyhnutná úzka spolupráca medzi pôrodníkmi, neonatológmi, genetikmi a špecializovanými laboratóriami.)
To ma baví. Ale ja nerobím pôrodníctvo, najviac som na gynekológii a ultrazvuku. Je to pracovisko s menom a pre mňa je to dobrá skúsenosť.
Vždy sú prekvapené, že príde niekto z Afriky a je tu pri pôrodoch. Potom si nás ale žiadajú k pôrodu a vravia, že mali šťastie, že mohli mať takého lekára a že majú zážitok do konca života.
Mám z toho radosť. Bál som sa, pamätám si, že keď som hovoril, že chcem robiť gynekológiu, kamaráti mi vraveli, že je to citlivý odbor a mohol by som mať problém s pacientkami. Že ku mne nebudú chcieť ísť, pretože som iný. Hovoril som, že to nevadí, záleží na tom, či to budem vedieť, alebo nie.
Aké mali covidové reštrikcie vplyv na psychiku matiek? Ako sa to odrazilo u vás v pôrodníctve? Ockovia nemohli byť pri pôrodoch…
To bola veľká aféra, že otcovia nemohli byť pri pôrode. Ďalšia vec bola v tom, že ak to nebolo nutné, rodičky nemuseli pravidelne chodiť na bežné kontroly. Snažili sme sa návštevy nemocníc obmedziť, pokiaľ to bolo možné. Ak mala mať žena kontroly raz týždenne, predĺžili sme to na raz za štrnásť dní. Ony z toho boli nešťastné, že by to mohlo stáť život ich bábätka, keď neboli monitorované tak často. Väčšinou totiž robíme CTG monitor raz týždenne, po predĺžení sa báli, že to nie je dostatočné. Ak mali covid, keď mali problém, nemohli ísť hneď do nemocnice. Museli najprv zavolať a informovať nás, že sú pozitívne, aby sme sa na tú návštevu pripravili. Ono je to zložité, obliekať sa, všetko dezinfikovať. Aj prístup k nim bol trochu stresujúci, vidia nás v oblekoch, s rúškami, mali napríklad strach, že sa deje niečo zlé.
Nevnímal som to. Väčšinou, keď som hovoril s otcami, ktorí nechceli byť pri pôrode, vysvitlo, že ženy ich donútili tam byť. Myslím si, že ich absencia nehrá dôležitú rolu. Nevšimol som si, že by to malo negatívny vplyv na ich psychiku.
Nie je na to jednoznačná odpoveď. Vždy musíme zvážiť, či má tehotná nejaké riziko, a ak áno, tak je lepšie očkovať. Ak je napríklad obézna alebo má vysoký krvný tlak, to zvyšuje riziko ťažkého priebehu. Inak by som v tehotenstve neočkoval, ak tam nie sú riziká, počkal by som až po šestinedelí.
Nie, len v televízii. Musím povedať, že prekvapivo to vraj robia aj vo Francúzsku, kam cestovali africké kmene. Robia to tam tajne. Len som to čítal, či je to pravda, neviem.