Rýchla spoveď – potápačka Gabriela Grézlová: Ak uvidím žraloka, budem si priať, aby neodplával

V roku 2015 ste vytvorili svetový rekord vo voľnom potápaní v disciplíne statická apnea. Čo si pod tým mám predstaviť?

Môžete si predstaviť „mŕtvolu“ v neopréne ležiacu na hladine, ktorá je otočená hlavou nadol, nedýcha a meria sa jej, ako dlho zadrží dych bez pohybu. Je to v podstate najmenej obľúbená disciplína zo všetkých súťažných disciplín freedivingu.

Prečo je najmenej obľúbená?

Pretože je najťažšia. Je náročná predovšetkým mentálne, pretože keď plávate, tak máte pocit, že niečo robíte, že sa aspoň hýbete. Keď ale nerobíte nič, tak je hrozne ťažké nevykašľať sa na to. Mnoho ľudí tú disciplínu nemá rado. Keď začnú bráničné kontrakcie – to je prirodzená reakcia tela, ktorá človeku hovorí „nadýchni sa“ – pri plávaní je omnoho jednoduchšie ich ignorovať, pretože sa sústredíte napríklad na kop. Keď ležíte bez pohybu, je o dosť ťažšie mentálne zvládnuť tieto nie úplne príjemné pocity.

Je potápanie niečím, čím sa dá uživiť na profesionálnej úrovni?

Športom určite nie. Takých ľudí, ktorí žijú len výkonnostným freedivingom, je strašne málo. To sú jednotlivci, ktorí majú sponzorov. Je to o tom, že vás napríklad niekto nechá zadarmo trénovať a bývať pri mori alebo vám dá vybavenie. Nie je to ani zďaleka o tom, že by sme mali úžasné prize money. Okrem jedných pretekov v Emirátoch, ktoré ale nie sú oficiálnou súťažou. To len jeden z miestnych šejkov, ktorý je obrovským nadšencom freedivingu, vymyslel takú príšernú disciplínu, že vlastne zadržiavate dych a ste pritom 5 metrov pod vodou, držíte sa lana a máte na sebe len plavky. Takže jednak tepelný diskomfort, jednak nemáte bezpečnosť (záchranných potápačov) ani kouča a ten pocit bezpečia tam nie je. Ale povedala by som, že živiť sa tým nedá. Snáď len, ak súčasne robíte kurzy, predávate vybavenie, zaisťujete výlety – to je ale v súčasnosti v brutálnom útlme.

Keď ste prekonali svetový rekord, vydržali ste pod vodou 8 minút a 33 sekúnd. Ako dlho trvala tá príprava?

Trvala približne 3,5 mesiaca. 6 dní v týždni, 3 tréningy denne. Ráno vstanete a pokúsite sa zadržať dych na čo najdlhší čas. Normálne na suchu v posteli. Tým som začínala deň, taká ranná maximálka. Chodím normálne do práce, takže som si vždy cez obedovú prestávku dala takzvané výdychovky. Spočíva to v tom, že vydýchnete úplné maximum a snažíte sa vydržať čo najviac, niekoľko kôl. Je to extrémne nepríjemné, ale efektívne: zaberie to ani nie 10 minút. Potom si človek dá obed, pracuje, večer príde domov, nevečeria a dá si zhruba hodinu nejakých cvikov na pretiahnutie, najmä na hrudník, ale aj zvyšok tela a riadenú relaxáciu. Potom som sa sústredila na suchý tréning, takzvané CO2 tabuľky. Jednoduchý program na počítači mi hovoril, kedy mám dýchať a kedy zadržiavať dych. Môj tréning bol zameraný na to, aby si človek zvykol na vysoké množstvo oxidu uhličitého v krvi, nešla som do hypoxie (stav, keď máte nízku hladinu kyslíka v krvi). Začínate na nižších časoch zadržania dychu, postupne časy navyšujete.

Otvoriť v galérii (3)

Príprave určite podriaďujete aj stravu…

Mala som pomerne striktnú diétu, ktorú mi poradil môj kamarát Branko Petrovic, ktorý dal úžasný čas 12 minút, 11 sekúnd. Všetci sa mi divili, ako to môžem vydržať. Táto diéta spočívala v tom, že človek jedol potraviny, ktoré pokiaľ možno nezrýchľujú alebo priamo spomaľujú metabolizmus a veľmi nezaťažujú trávenie. Takže na čierny či zelený čaj a kávu som mohla zabudnúť. Žiadny alkohol, červené mäso, z rýb len biele, žiadne huby, zelenina tepelne upravená, mliečne výrobky žiadne, bezlepková diéta. No naozaj to bolo veľmi okresané.

Neviem si predstaviť, že v takom režime človek pracuje. Museli ste byť vyčerpaná.

Ono sa to nezdá, ale telo si na mnoho vecí zvykne. Ja som navyše užívala vitamíny a výživové doplnky, pretože z tej stravy by som nezískala dostatok vitamínov a minerálov v množstve, ktoré organizmus potrebuje. Mala som ale prekvapivo dosť energie. To problém nebol. Skôr to, že som brutálne schudla a bolo mi neustále zima. Termoreguláciu mám zlú ešte aj dnes.

Pronájem luxusního bytu 3+kk Pařížská, Praha, Praha 1

Show property

Koľko ste schudli?

15 kíl (t. j. na váhu 60 kg pri výške 186 cm, normálne vážim 75 kg).

A ako sa taká diéta odrazí na výslednom čase? Stojí to za to?

Celý ten čas je súbor niekoľkých malých vecí, ktoré robíte. Jednak strečing, plus tá diéta. Okrem toho mám pomerne veľké pľúca, zadržiavaním dychu a správnym dopĺňaním vitamínov a minerálov sa vám zvýši počet červených krviniek… Všetky veci do seba zapadajú ako skladačka. Nie som ale schopná vyjadriť percentuálne, čo z toho je najdôležitejšie. Nie každý ale takú prípravu má. Sú aj ľudia, ktorí sa takto neobmedzovali a takisto dosiahli pomerne pekné časy. Väčšinou to však boli muži.

Ktorá časť pod vodou je najnáročnejšia? Psychicky aj fyzicky.

Začiatok pod vodou je veľmi príjemný. To sa človek nadýchne, otočí sa, zhupne sa na hladine. To je super. Ta príjemná časť však u mňa trvala len 2,5 až 3 minúty. Potom už ale telo začne dávať najavo, že sa zvyšuje hladina oxidu uhličitého, že by som sa mala nadýchnuť. Bránica vás v tú chvíľu „kopne“ do pľúc, je to prirodzený proces a je úplne v poriadku. Mozog na základe receptorov, ktoré reagujú na vyššiu hladinu CO2, dá dýchaciemu svalu – bránici – príslušný pokyn. Bránica sa preto stiahne smerom nahor, akoby „kopne“ do pľúc. Keď tá prvá kontrakcia príde, tak už zhruba viem, ako dlho vydržím. Viem, že som schopná v tom byť pokojne aj viac ako päť minút. Okolo piatej minúty ale vždy príde šialená kríza, bráničné kontrakcie sú silné a idú rýchlo za sebou. Človek sa to snaží ignorovať, ale napríklad na tréningu vo vode (do bazénu som šla s koučom párkrát tesne pred pretekmi, aby sme sa zladili) som vždy okolo tej piatej minúty končila. Pretože už to bolo nepríjemné a hovorila som si, že to nemá cenu, keď predsa nepretekám.

Otvoriť v galérii (3)

Na čo človek takto dlho bez dýchania myslí? Čo sa mu preháňa hlavou?

Keď som bola v suchej príprave, využívala som autogénny tréning. Ide o to, že si vedome uvoľňujete svaly celého tela a súčasne tak uvoľňujete aj myseľ. Hovoríte si napríklad, že máte ťažkú pravú ruku. A tak si to vsugerujete, že vám naozaj pocitovo oťažie. Prejdem si takto celé telo. Snažím sa vsugerovať si, že mám ťažké telo a ľahkú hlavu a myseľ a myšlienky plávajú niekam ďaleko.

Takže nemyslíte napríklad na to, čo si dáte na jedenie po pretekoch?

Počas toho výkonu vôbec. Skôr keď na mňa napríklad príde kríza, spomeniem si na delfíny, ktoré som kedysi pozorovala v Afrike v rovnakej polohe hlavou dole. To som schopná si vizualizovať a pomáha mi to vo fáze, keď mi nie je dobre. Okolo šiestej minúty už si musím dávať pozor na hypoxiu a sústredím sa na komunikáciu so svojím koučom. Máme dohodnuté signály, kouč má odo mňa presne spísaný zoznam, čo so mnou má robiť. Ja som v tomto diktátor. Nepotrebujem počúvať, že sa mám uvoľniť, chcem vedieť, ako na tom som časovo.

Ako tá komunikácia prebieha, keď ste pod vodou?

Ja to všetko pod vodou počujem. Keď si napríklad ukážem, stačí malý signál ukazováčikom, on už vie, že mi má povedať čas. Na tom sme dohodnutí. Vo vyšších časoch už dáva pozor, či vnímam a reagujem, ako mám. Dáva mi napríklad úlohy, nech rukami zahrám na piano alebo nech ukážem prostredníkom a podobne. V záverečnej fáze už sa sústredím len na to, či robím a počujem to, čo mám. A na to, kedy mám vyliezť. Leziem von na jeho pokyn, je to jeho zodpovednosť, aby ma vytiahol v ten správny moment – nie príliš skoro ani neskoro. Dobrý kouč je veľmi dôležitý.

Funguje to tak, že sa ponoríte do vody a hneď zistíte, že to pôjde, alebo naopak, že to nebude za nič stáť?

Človek by tomu nemal prikladať taký význam. Napríklad, keď som bola na európskom šampionáte v roku 2014, tam mi prišla kontrakcia naozaj neskutočne skoro, asi v prvých dvoch minútach. To som si hovorila, čo tu už narobím, to bude fiasko. A nakoniec som dala svetový rekord (s časom 7:45), takže asi by sa človek na konkrétny výsledok alebo číslo nemal upínať, pretože podľa mňa vás to potom strašne limituje. Skôr ide o to sa nevzdávať vopred. Samozrejme, ak pokazíte prípravu už pred štartom a ešte sa nestihnete úplne nadýchnuť, nemá zmysel sa trápiť. To sa mi takisto „podarilo“.

V roku 2017 váš rekord prekonala Rakúšanka Veronika Dittes s časom 8:53… Motivovalo vás to?

Ja som chcela dať v roku 2017 rekord cez deväť minút a skončiť, taký bol môj plán. Lenže cca dva mesiace pred majstrovstvom sa ku mne dostala správa, že pri tréningu v bazéne zomrel kamarát, ktorý tam mal ísť tiež. V prvom momente som si hovorila, že sa na tie preteky a celý freediving hneď vykašlem. Nejaký čas som vôbec nebola schopná trénovať. Potom som sa rozhodla, že tam pôjdem a že nejakú placku vybojujem pre neho. A bolo mi jasné, že zlatá bohužiaľ fakt nebude. Nedokázala som sa sústrediť na tréning, bolo to veľké psychické trápenie. Nakoniec z toho bolo striebro a pre mňa úľava, že to mám splnené.

Máte vyskúšané nejaké konkrétne dychové cvičenia?

Začala som s jogou, bola som na kurze dychových techník, ale som v tomto smere dosť punker. A hlavne neviem počítať. Takže v tých intervaloch výdych – nádych na niekoľko sekúnd sa okamžite stratím. To vôbec nie je pre mňa. Viac-menej si vždy ľahnem a len sa tak predýcham, ako to práve ide. Ale aby som sa sústredila na to, či vydychujem do brucha alebo kam, tak to mi bolo vždy úplne jedno.

Otvoriť v galérii (3)

Ako to máte dnes s potápaním? Stále sa tomu venujete?

Freedivingu sa už nevenujem. Ak som niekde pri mori a nemôžem sa potápať s prístrojom, tak si zoberiem šnorchel alebo ani ten nie. U mňa vždy suverénne viedlo prístrojové potápanie. Chodíme sa ale potápať s kamarátmi. Minulý týždeň som bola po dlhom čase na potápaní vo Vltave. Za normálnych okolností, keď je všetko otvorené, som vo vode takmer každý víkend.

Máte nejaké vyslovene obľúbené miesto na potápanie?

Mám rada šachtu Hraničná, kde som už nebola rok a kam sa veľmi teším. Alebo je tu nespočetné množstvo krásnych zatopených lomov, kde sa dá potápať. Na Pardubicku a Vysočine je veľa krásnych žulových lomov. Čo sa týka zahraničia, definitívne som sa zamilovala do Mexika. Nádherné zatopené jaskyne s kvapľami, čistá a teplá voda. To je fakt nádhera a pre človeka, ktorý je zvyknutý na temné studené vody, je to naozaj za odmenu.

Potápali ste sa niekedy so žralokmi?

Potápala, a nie raz. Bolo to nádherné. Keď dodržujete isté pravidlá, ako s nimi interagovať, tak je to celkom bezpečné. Samozrejme, je to stále divé zviera, ktoré sa môže zachovať nepredvídateľne. Ale ak ho nebudem nijako otravovať (zvierat pod vodou sa zásadne nedotýkam a už vôbec si zo žralokov nerobím podvodné skútre), tak si ma buď nevšimne, alebo ho skôr budem rušiť vydychovanými bublinami. Keď ho pod vodou stretnem, tak si budem vždy priať, aby mi rýchle neodplával.

Gabriela, ďakujem vám za rozhovor.