Rýchla spoveď – publicistka, komička, moderátorka a novinárka Zuzana Bubílková: Je jedno, kto vyhrá voľby

Sme v Šanove na sústredení Anděl mezi zdravotníky. Čo pre vás zdravotníci znamenajú?

Znamenajú pre mňa veľmi veľa, pretože mi zachránili život. V roku 2004 mi totiž diagnostikovali nádor štítnej žľazy. Našťastie to bolo tak, že som nemala metastázy, nemala som žiadne recidívy. Okrem toho, že na to jem lieky, nemám žiadne iné obmedzenia. Musím povedať, že sa cítim výborne. Oveľa lepšie ako predtým, pretože sa ukazuje, že som to zrejme mala v zlom stave od narodenia, po babičke, ktorá mala tiež problémy so štítnou žľazou. Akurát že sa to zvrtlo, a nikto nevie prečo.

Zdravotníkov si preto nesmierne vážim. Naozaj si myslím, že tá práca je šialene ťažká, ku každému človeku si musia nájsť vzťah. Minulý rok som mala problémy s kĺbom a bolo voľné miesto, tak mi ponúkli, že mi ho vymenia. Urobili mi operáciu a potom, ako som tam ležala, tak som tú ich prácu mohla vidieť zblízka.

Pronájem Luxusního mezonetu, 2+kk, Praha, Praha 1

Show property

Aké to bolo?

Pre mňa teda neuveriteľné. Tam menili kĺby napríklad starým ľuďom, tým cez osemdesiat. Potom musíte tri dni ležať v polohe na chrbte. Prvé dni nemôžete ležať na boku, čo tí starí ľudia vôbec nechceli rešpektovať. To bolo hrozné, čo si tam tie sestry s nimi museli vytrpieť! Niektorých pacientov museli vyslovene priväzovať, pretože keď sa položíte na bok, kĺb vám vyskočí a musíte ísť znova na operáciu. Oni to absolútne nerešpektovali, v noci kričali. Jednému to dokonca vyskočilo, takže ho museli znova operovať, zvolávali sa hneď operačné tímy a tak ďalej, a toto všetko museli tie sestry riešiť. Niektorí sa navyše nechceli nechať umývať. To bolo niečo strašné.

Sestry potom chodili za mnou, hovorili: My si ideme k vám oddýchnuť, vy nám vždy urobíte dobrú náladu, a podobne. Takže som bola svedkom ich náročnej práce a musím povedať, že ich naozaj obdivujem.

Sama som chodila s barlami, snažila som sa to rozchodiť, ale boli tam ľudia, ktorých ony museli vyložene ťahať, pacienti sa nechceli postaviť, cítili sa chorí a proste odmietali. Vy sa ale musíte na tretí deň postaviť, pretože inak vám šľachy a všetko okolo stvrdne a nerozchodíte to. To je len ortopédia, nedokážem si predstaviť, aké je to na ďalších oddeleniach. Vo dne v noci sa tam sestry striedali, boli ku každému slušné. Naozaj sa pred nimi hlboko klaniam. Ja by som to nedokázala.

Medicína ide stále rýchlo dopredu, zachraňujú sa životy ľuďom, ktorým by napríklad pred dvadsiatimi rokmi nebolo pomoci. Pamätáte si zdravotníctvo z toho obdobia?

Samozrejme, pamätám, to bol v podstate len acylpyrín a penicilín a de facto nič viac. Mala som babičku, ktorá mala vykĺbený, vybočený palec. Mala to také zlé, že si musela vystrihovať dôchodky, aby mohla vôbec chodiť. Moja matka to má tiež a ja som to, bohužiaľ, takisto zdedila. Už to začína padať, ide mi to do vrchu, to je taký mužský sen (smeje sa).

To sa vtedy vôbec neoperovalo. Moja druhá babička mala problémy so štítnou žľazou a tiež sa to neoperovalo, pretože neexistovali hormóny, ktoré to nahrádzajú. To by zomrela, pretože bez hormónov sa nedá žiť.

Medicína ide strašne dopredu a máte pravdu v tom, že mi často ľudia hovoria, že vtedy nebolo toľko starých ľudí. Priemerný vek bol okolo šesťdesiatosem, nanajvýš sedemdesiat rokov. Pamätám si, že keď sa niekto dožil osemdesiat, všetci sa divili, ako je to možné. To už bola povinnosť zomrieť. Teraz máte osemdesiat rokov v podstate priemer, keď sa povie, že niekto zomrel v osemdesiatjeden rokoch, povieme si, že sa veľa nedožil…

Zdravotníctvo ide čoraz viac dopredu, ale aj tým, že sa vek predlžuje, je to náročnejšie aj finančne. Je viac prepchaté, pretože ľudia to samozrejme potrebujú, majú civilizačné choroby, ktoré sa predtým vôbec neliečili.

Ja si to veľmi dobre pamätám. Bývala som v Holešove a potom v Martine, a tam bol naozaj problém dostať sa do nemocnice, vždy vám napísali acylpyrín alebo penicilín. Hlavne za bývalého režimu, a to málokto vie, boli dva druhy nemocníc: pre straníkov, kde naozaj mali všetky možné lieky zo zahraničia, a potom pre normálnych ľudí. Pamätám si, že som mala v redakcii kolegu, s ktorým som potom nejaký čas chodila. Keď sme obaja mali chrípku, ja som dostala nejaký paralen alebo niečo podobné, a on si priniesol asi dvadsať liekov. Bol nomenklatúrny káder, pretože pracoval v Pravde a bol komunistický funkcionár. Priniesol si, naozaj neklamem, snáď dvadsať rôznych liekov, a pritom to bola úplne tá istá choroba.

Tak to bolo, zdravotníctvo bolo dvojaké. Papaláši mali niečo úplne iné, boli nedostatkové lieky, u nás bolo len to, čo vyrábali naše firmy.

Vy budete mať sedemdesiat rokov. Okrem tých problémov, ktoré ste spomínali, ste ale ako rybička. Každý deň beháte. Iní sedemdesiatnici sú radi, že sotva idú. Ako docieliť takú kondíciu?

Prodej luxusního rodinného domu na Praze 6, Praha 6

Show property

Neviem, určite keby som s tým začala teraz, asi by to bolo blbé. Robím to už tridsať rokov, kedysi som závodne lyžovala. Z toho mám tie problémy s kĺbmi, robila som slalom a niekoľkokrát som škaredo vyletela z trasy, vtedy ešte neboli tie záchranné siete a zábrany. To boli naozaj hrôzostrašné pády, raz som si hrozne narazila bedrový kĺb, pretože som zbúrala nejakú ohradu. To mám z toho.

Ale naozaj už vyše tridsať rokov v podstate denne cvičím, chodím do posilňovne a podobne. Nepreťažujem to, to si nemyslite, že zdvíham činky alebo že pôjdem robiť kulturistiku, ale rozcvičujem sa. To už je zvyk. Nedokážem si predstaviť, že by som to nerobila.

Skôr ma prekvapuje, že sa vám každý deň chce.

Ja trpím, keď nemôžem niektorý deň ísť, aspoň na tú hodinu. To už je naozaj taký zvyk. Tiež som si zvykla, aby som nepriberala a nemenila váhu, úplne vynechať sladké a tučné. Pre mňa škvarky alebo torty neexistujú. Bola by som ideálna predavačka v cukrárni, tam by sa určite nič nestratilo (smeje sa). Pritom keď som bola mladá, sladké som mala strašne rada, teraz na to absolútne nemám chuť. Prejdete do koľají a keď sa do nich dostanete, už vás to v podstate drží, takže s tým vôbec nemám problém, vôbec si to neuvedomujem. Ľudia sa ma pýtajú, ako môžem nejesť rezne alebo mäso. Samozrejme, rezeň si občas dám, akurát ho nejem každý týždeň.

V Rýchlej spovedi ste vraveli, že je vám jedno, kto vyhrá voľby. Ste už natoľko otupená?

Nie, ale keď už to robíte tridsať rokov ako ja, od revolúcie, tak už vidíte, že to sú de facto malé rozdiely. Pretože nikdy už nevládne len jedna strana, nikdy nevyhrá tak, aby vládla len ona, pretože u nás nie je väčšinový, ale pomerný systém, takže sa vždy skladá koalícia. Keď sa koalícia poskladá, tak ten volebný program je niečo úplne iné než to, čo si vravia v tých samostatných. Je to vždy kompromis, ktorý sa potom už tak málo líši, či je to pravica alebo ľavica. V podstate už to je plus mínus, pretože podmienky si aj tak diktujú ekonomická situácia a realita. Tam sa to líši v tom, či sa rozdá viac peňazí dôchodcom alebo učiteľom, alebo či sa viac uľahčí podnikateľom. Keď to tak ale vezmete, za štyri roky prídu ďalšie voľby a zase sa to obráti, pretože vždy je niekto nespokojný. Takže sa tým vôbec nevzrušujem, pretože kým tam nepríde strana, ktorá by chcela úplne zvrátiť politický systém a vrhnúť to niekam do diktatúry, čo sa nestane, to sa ani nemá prečo stať, tak je to v podstate úplne jedno, kto tam je.

To máte presne aj, ako ste sa pýtali na prezidenta. Hlava štátu u nás nemá takú moc ako v Amerike. Je to funkcia, ktorá môže svojím spôsobom niečo ovplyvniť, ale vidíte to sama, prezident má úplne iné názory než vláda, ale nič sa nedeje, pretože rozhodujúcu moc má nakoniec vláda a parlament. Teraz to nemyslím konkrétne, ale ktorýkoľvek prezident. Tam ide akurát o to, či fandí viac na východ, na západ alebo na obe strany, či je široko rozkročený alebo úzko rozkročený, ale nejaký extra vplyv, že by tu mohol niečo naozaj diametrálne zmeniť, nemá.

Čo si myslíte o premiérovi Babišovi? Myslíte, že urobil dobro pre našu republiku? On si za tým stále stojí.

To je ťažko povedať, podľa toho, ako sa na to pozriete. Myslím si, že všetko je propaganda proti nemu, pretože v politike len čo niekto prekročí päť percent, to teraz vidíte na Šlachtovi, je v koncoch. V podstate nech je to ktokoľvek a začne niekomu uberať hlasy, tak sa na neho všetci vrhnú. On odobral hlasy všetkým, a tým, že ľudia mu dali dôveru, je tŕňom v oku a všetci na neho útočia.

Podľa mňa útočiť na stret záujmov a Čapí hnízdo je smiešne. Keby nevstúpil do politiky, tak by vôbec nikto o Čapí hnízdo a neviem čo všetko, čo skúpil, dividendy, nikto by po tom ani neštekol. To sú všetko účelové veci a keď vstúpite do politiky, musíte počítať s tým, že vás budú preverovať politické strany a tí ostatní až do škôlky. Vytiahnu na vás, že ste niekomu ukradli pero v škole alebo mu vzali topánku a napchali tam papier.

Po revolúcii bol politik menom Češka, bol veľmi ambiciózny, mal našliapnuté na dobrú kariéru. Keď to zistili, tak na neho vytiahli, že sa opil, keď bol na vysokej škole, a otvoril si cudzie auto a zaspal tam. To ho potopilo. Pretože zaspal v cudzom aute opitý. Dnes už by to asi neplatilo, ale po tej revolúcii… Koho by teraz potopilo to, že Kalvoda mal falošný titul? To už by nikoho ani nezaujímalo, pretože falošný titul má kdekto. Sú to také veci, a to sa účelovo vyťahuje.

Poďme si povedať, že Babiš asi musí aj ustupovať koaličným stranám, pretože to nemá jednoduché. Osobne si myslím, že keby to viedol sám, viedol by to úplne inak. Ale to je presne to, čo vravím – keď ste v koalícii, sám nemôžete urobiť de facto nič. Samozrejme, že si hovorí, že všetky úspechy sú jeho a všetky neúspechy sú tých druhých, to sa takto vôbec nedá určiť. Či bol, alebo nebol dobrý, ťažko povedať, to naozaj neviem. A tieto útoky na neho, tak tie sú, naozaj si myslím, účelové.

To, že stret záujmov má… To má, ale to má potom každý. Tak si povedzme, nech ten, kto vlastní veľké majetky alebo je podnikateľ, nevstupuje do politiky. Pretože čo s tým chcete urobiť? Keď to dáte do zvereneckých fondov, tak vždy môžete povedať, že je to stret záujmov, pretože ste sa toho úplne nevzdali. To má všetko predať? Ale aj keby predal, som si istá, že zase budú útočiť, že má ešte stále nejaký vplyv.

To je proste politika. Presne pán profesor Arenberger, ktorý si myslel, že sa na to nepríde, že robí tieto veci. To bolo niečo také naivné! Pritom k pánovi Arenbergerovi mám celkom vrelý vzťah, pretože on mi našiel rakovinu, a včas, že ešte nebola rozrastená. Takže som mu vďačná, že mi svojím spôsobom zachránil život, ale toto, čo urobil v politike…

Nechápem týchto ľudí, ktorí sú odborníci, niečo znamenajú. Nechápem ani Babiša, ja som mu to už vravela do tváre, prečo vstúpil do politiky. On mi tam začal hovoriť niečo o tom, že boli úplatky a že už boli také veľké, čo od neho chceli… Ale, samozrejme, nemá dôkazy, takže to sa nepočíta. Neviem, či títo ľudia už majú všetko a chcú k tomu ešte moc. Ale nechápem profesora Arenbergera, ktorý ide na pol roka na nejakú misiu, ktorá je totálne stratená, a ešte vie, že má strety záujmov, a myslí si snáď, že to novinári nezistia.

Naposledy ste vraveli, že by ste veľmi chceli ísť do Ameriky, že sa synovi narodí bábätko. Pôjdete?

Nepôjdem. Oni nie sú očkovaní, pretože tam je celkom riziko, veľa žien tam potratilo, keď sa nechali naočkovať. Takže ona sa nenechala a on tiež nie, pretože on zase tomu neverí, ja tiež nie som naočkovaná. Syn mi vravel: „Vieš, mami, nehnevaj sa, ty nemusíš priviezť koronavírus, ale z letiska, kde prestupuješ, môžeš priviezť akékoľvek svinstvo“. Čo je pravda, pretože ja som takto napríklad dostala letnú angínu, vraj je to z klimatizácií. Nemala som horúčku, nič, len som nemohla prehĺtať. To bolo niečo hrozné, musela som si vziať tabletku proti bolesti, aby som mohla zhltnúť penicilín. Tri dni som nejedla, nebola som schopná vziať si tabletku, pretože ma to tak bolelo. Doktorka mi vravela, že je to bežné, že teraz takto chodí desať, dvanásť ľudí týždenne. Ja tam môžem doniesť toto, a teraz si predstavte, že ona je v ôsmom, deviatom mesiaci. Mohla by som ich tam nakaziť, takže sme sa nakoniec dohodli, že bez urážky, ale že pôjdem až na Vianoce, ak tu nebude zase všetko zatvorené.

Paní Bubílková, veľmi pekne ďakujem za rozhovor.