Rýchla spoveď – slovenská popová hviezda Karin Ann: Nečakala som, že spôsobím v Poľsku taký rozruch

Hovorila si, že naposledy si plakala, keď sa skončilo turné. Prečo?

Keď človek chce robiť hudbu, byť v kreatívnom svete, tak si vždy predstavuje sám seba na pódiu. Teraz som konečne mala tú príležitosť, byť na stage-i a nielen na jednom koncerte, ale ako predskokanka na celom turné. Navyše to bolo super turné, nebolo to tak, že by sme si nesadli a tešili sa domov. Nebolo to len o tom, že som konečne na stage-i, ale ešte sme si aj všetci sadli.

Bolo to teda emotívne, ale šťastné.

Áno, bolo to šťastné. Ale teraz som zrazu doma, neviem, kedy bude ďalší koncert, neviem, čo robiť, kedy a či ešte niekedy uvidím tých ľudí. Pustila som si pesničku tej speváčky s názvom To koniec, tak som pri nej plakala, že už je „to koniec“.

Najväčší boom, ktorý sa všade rieši, je to, čo si vyviedla v Poľsku. Povedz mi o tom.

Vytiahla som LGBT vlajku. V televízii.

Luxusní vila 5+kk na pronájem, Praha západ, Okolí Prahy

Show property

Vieš ale, že Poľsko je v tomto smere veľmi konzervatívne?

Áno, ale na jednu stranu som si myslela, že niektorým by sa to nepáčilo, niektorým áno. Niektorí ľudia z komunity mi písali, že je super, čo som urobila. Aby som sa na trhu odprezentovala tak, že toto podporujem, a to sa v mojom živote deje. Niektorým sa to, samozrejme, nepáčilo. Ale až takto som to nečakala.

Čítala som, že okrem toho, že to spôsobilo rozruch, niektorí ľudia dokonca prišli o prácu, pretože to nepodchytili. Hovorila si s nimi, vieš, kto to bol?

Osobne som s nimi nehovorila, ale ide o človeka, ktorý ma do relácie pozval. To je mi, samozrejme, veľmi ľúto, že o prácu prišiel, pretože s tým nemal nič spoločné. Nevedel o tom, ja a môj gitarista sme boli jediní, kto o tom vedel. Nebolo to tak, že by som tam šla a dopredu s ním kula pikle, že začnem rebéliu alebo niečo podobné. Je mi veľmi ľúto, že o prácu prišiel. Odkazovala som mu po niekom, kto na neho má kontakt, že dúfam, že ho nejaká televízia zamestná. Televízia, ktorá má slobodu prejavu a ktorá ju aj uplatňuje.

Ja som si len uplatnila moje právo slobody prejavu, on s tým nemal nič spoločné a vyhodili ho za to. Myslím si, že to len poukazuje na to, aká zlá situácia a cenzúra tam je. Pretože to bola len sloboda prejavu, nič iné.

Sama za seba by som to nenazvala rebelským činom, ale podnetom na diskusiu. Myslíš si, že tento čin vyvolá podnet na diskusiu?

Dúfam. Jediné, čo som chcela, je to, že som prišla na nový trh, kde ma nepoznali. Dostala som šancu odprezentovať sa a dať ľuďom nejako najavo, čo riešim, čo je mi blízke, a to som urobila. Nečakala som, že z toho vznikne nejaká rebélia alebo čokoľvek podobné, nebol to vôbec môj zámer. Neprišlo mi to ako niečo extrémne.

Sú z toho nejaké dôsledky? Vieš napríklad, že už ťa do Poľska nikdy nepozvú?

Mne osobne, čo sa týka správ, prichádzali pozitívne. Samozrejme, nevyhľadávam články a nečítam pod nimi komentáre, pretože si nechcem sama ublížiť. Ale čo sa týka správ priamo mne, tie boli len pozitívne. Dokonca ma podporil i jeden politik, najväčší podporovateľ LGBT komunity v Poľsku, ktorý mi zvlášť napísal správu. To som vôbec nečakala, pretože nie sem Poľka, vôbec mi nemusel písať. To bolo tiež pozitívne.

Čo sa dialo hneď po prenose?

Skončila som a nikto sa na mňa nechcel ani pozrieť. Šla som po chodbe, tam stáli moderátori, a keď som šla okolo, otočili sa ku mne chrbtom.

Ani ťa nepozdravili?

Nikto ma nepozdravil, ani si nevšimli, že odchádzame. Teda, všimli si to, ale tvárili sa, že nie. Stala som sa vzduchom.

V Rýchlej spovedi si hovorila, že podporuješ množstvo komunít. LGBT komunita je veľmi kontroverzná, objavuje sa to všade. Je to preto, že k tomu máš blízko vlastnou orientáciou?

Hovorím, že sa mi páči ten, kto sa mi páči, bez ohľadu na pohlavie alebo to, ako vyzerá. Ide mi o osobnosť, či má rovnaké názory, hodnoty. Nejde o to, čo má medzi nohami.

Takže to nie je tak, že si sama napríklad homosexuálka, a preto tú komunitu podporuješ?

Som členkou komunity tým, že si nedávam nálepku, že sa mi páči nejaké pohlavie. Záleží mi na osobnosti. Nie je to tak, že by som mohla povedať, že som heterosexuálka. Za prvé, celý život som si to ani nechcela priznať, za druhé, celý život som mala kamarátov v komunitách. Vidím to na sociálnych sieťach, napríklad na TikToku sa to cez karanténu stalo veľmi veľkou témou. Tam je to o algoritme, dostala som sa na takú časť TikToku, kde nezáleží na pohlaví, orientácii, čo má kto na sebe. Mladí ľudia tam riešia problémy ako globálne otepľovanie, to, ako pomôcť tomu, aby ľudia neriešili, do čoho im nič nie je.

Keď potom vyjdem von a vidím, že to tak nie je všade, som z toho až zaskočená, že si žijem v takej svojej vlastnej bubline. Myslím si, že takých mladých je veľa, a ešte viac to mladých motivuje, aby o tom hovorili a snažili sa to v spoločnosti zmeniť. Mnoho ľudí si myslí, že teraz zrazu chceme vládnuť svetu, ale chceme byť len akceptovaní, mať šťastný život. To je to, o čo sa snažíme, a myslím, že by sa o to mali snažiť všetci.

Čo ďalšie ťa z týchto globálnych vecí, ktoré ty ako jednotlivec nemôžeš ovplyvniť, trápi?

Riešim duševné zdravie, ako som vravela, LGBT komunitu, rasové nerovnosti, snažím sa na to poukázať a pomôcť tomu. Riešim slobodu toho, vyjadriť sa nielen slovami, ale i oblečením, mejkapom, tetovaním. Pripadá mi hrozne hlúpe, že keď má niekto tetovanie a farebné vlasy, tak hneď pre to podľa niektorých nemá nárok robiť takú a takú prácu a podobne. Snažím sa riešiť celkovo takéto veci.

Oproti tebe už som stará škola. Mám pocit, že vám mladým sa muselo v živote niečo stať, čo vás k tomuto vedie. Kde sa to v takej mladučkej duši, ktorá ešte len dozrieva a mala by ešte len zisťovať, čo by chcela v živote robiť, berie? Bol na teba alebo tvojich kamarátov niekedy niekto zlý?

Myslím si, že to všetci zažívajú, že je na nich niekto zlý. My to vidíme ako mix. Za prvé, sociálne siete, na ktorých sú mladí. Ja som bola na sociálnych sieťach možno od desiatich. Tam vidíte mnoho vecí. Veci, ktoré by ste možno ani nemali vidieť, keď máte desať rokov. V tom vyrastáte. Potom vyrastáte aj v tom, že vidíte, ako netolerancia ovplyvnila staršiu generáciu a čo môže nenávisť spôsobiť mladšej generácii, úplne bezdôvodne, pretože my sme nič neurobili. Mnoho mladých ľudí vraví, že nechcú mať deti, pretože nechcú, aby vyrastali v tomto svete.

Pronájem bytu 3+kk - Praha 1 - 108, Praha 1

Show property

Myslím si, že je to mix toho, že vidíme život na sociálnych sieťach, ako netolerancia a nenávisť ovplyvnila staršiu generáciu, aký nešťastný sa človek a život môžu stať, a to my nechceme. Chceme si žiť to svoje, pretože my nikomu neubližujeme, a myslím si, že 99 % týchto ľudí nikomu neubližuje. A tí, ktorí ubližujú, sú aj na tej druhej strane. Dokonca sú často agresívnejší práve na tej druhej strane než v tejto.

Ak čitatelia nemajú nikoho vo svojom okolí, kto by rozumel tomu, ako premýšľajú, ako sa chcú vyjadrovať alebo akí sú, a nemajú sa o tom s kým porozprávať, dúfam, že moja hudba a moja komunita budú pre nich bezpečné útočisko, pretože sa snažím vytvárať komunitu, ktorá nesúdi.

Tvoje pesničky a texty sú často dosť depresívne. Niektorí ťa stotožňujú s Billie Eilish, to je jedna veľká depresia. Ty si svoje texty píšeš sama. Prečo? Ako to vzniká? Potom sa mi totiž zdá, že ty sama si vnútri smutná.

Aj som bola, veľmi, veľmi dlho. Myslím si, že vôbec nepomáhalo to, že keď som vyrastala, tak sa o tom nehovorilo. Myslím si, že to je práve ďalšia vec, ktorú chce moja generácia zmeniť, aby nebola stigma hovoriť o tom, z čoho som smutná a čo sa mi deje. Koľkokrát, keď ste niekomu povedali, že ste z niečoho smutná, tak vám odpovedali, že niekto iný má väčšie problémy. Áno, má, ale to neznamená, že vy nemáte vlastný problém. To si myslím, je problém, ktorý vznikol a ktorý pridával k tomu, že mnoho ľudí našej generácie má s duševným zdravím problém. Nielen naša generácia, aj starší, samozrejme. Mnoho ľudí nechápe, ako sa môže mladý človek takto cítiť.

Veľa spevákov mi vraví, že ich texty vznikajú z ich vnútorných pocitov. Máš to teda rovnako?

Povedala by som, že určite, že sa snažím byť sama pre seba v tom momente autentická. Vždy hovorím, že až sa raz zamilujem, tak o tom určite bude pesnička, o láske a podobne. Momentálne ale v takom stave nie som, tak píšem o iných veciach. Teraz som momentálne šťastnejšia, než aká som bola za veľmi dlhý čas.

Ako sa to stalo?

Bude to znieť trochu zle, ale myslím si, že k tomu pomohla karanténa, minimálne tá prvá polovica. Pretože mnoho ľudí na seba nemá čas, musia robiť to a to. Potom zrazu prišla karanténa, život sa zastavil, a čo? Jediné, čo sme mohli robiť, bolo sústrediť sa sami na seba. Myslím si, že mi to veľmi pomohlo, pretože som mala čas vyrovnať sa s mnohými problémami, ktoré som mala.

Napríklad?

Problémy s jedlom, vzťah k jedlu, duševné zdravie. Prečo na niektoré veci reagujem tak, ako reagujem. Do budúcna sa najskôr na chvíľu trochu zamyslieť nad tým, čo povedať, než odpoviem, aby to neprišlo z miesta ublíženia. Tiež naučiť sa žiť sama so sebou, s mojím mind setom, priznať si, ako fungujem, čo potrebujem. Teraz napríklad viem, že potrebujem veľa času osamote. Zavriem sa na niekoľko hodín do izby, a to potrebujem, pretože keď trávim veľa času s ľuďmi bez toho, aby som mala čas pre seba, som potom podráždená, na niekoho vyletím úplne za nič a potom si to vylievam na ľuďoch, ktorých mám rada a na ktorých si to vôbec nechcem vybíjať. Myslím si, že to mi určite veľmi pomohlo.

Teraz tomu veľmi pomohlo aj to turné. Tam som síce nemala veľmi čas sama na seba, ale zase som bola na stage-i, čo ma hrozne bavilo. To je veľmi ironické, pretože som veľký introvert a ťažko začínam konverzáciu s ľuďmi. Ale na stage-i som ako doma a zrazu sa v pokoji môžem baviť. Neviem, čo sa v tú chvíľu stane, ale na stage-i je mi veľmi dobre.

Tiež som akceptovala to, s čím som veľmi dlho bojovala, že sa vždy mením, že o mesiac budem niekto úplne iný ako teraz. Napríklad sa mi začali znova páčiť sukne a šaty, ktoré som pred dvomi rokmi úplne odmietala a veľmi som proti čomukoľvek „dievčenskému“ bojovala. Strašne dlho mi trvalo akceptovať to, že som sa zmenila, že sa mi to znovu začalo páčiť, zároveň sa mi ale páči to, čo sa mi páčilo kedysi.

Musela som to prijať, fungovať sama so sebou, aj to, že určité problémy budem mať vždy. Niektoré mentálne problémy len tak nezmiznú. Napríklad problém s jedlom nie je niečo, z čoho sa človek zo dňa na deň vylieči, ale niečo, čo si so sebou nesie možno celý život. Ale musíte vedieť, ako sa s tým vyrovnať, čo robiť, kedy si povedať stop, zamyslieť sa nad tým, čo robím a podobné veci. To si myslím, že momentálne zvládam pomerne dobre.

Nepripadáš si už teraz stará?

To mi hovorí veľa ľudí (smeje sa). Ľudia mi vždy tipnú nejaký vek, myslia si, že som staršia. Neviem. Asi som stará duša.

Mali by sme ťa klasifikovať stále ako začínajúcu hviezdu, ale už teraz máš za sebou veľké úspechy. Môžeš mi ich vymenovať?

Ak si sama na všetky spomeniem… Pre mňa sú úspechy veľmi malé veci. Pre mňa je úspech, že som vydala svoju prvú pesničku, svoje prvé EP, že o mne písal Wonder Land. Je pre mňa úspech, že som bola na turné, že pracujem s producentom, ktorý robí s ľuďmi, ktorí veľmi ovplyvnili to, ako vnímam hudbu a ako ju sama píšem. Keď som sa s ním prvý raz stretla, bol to pre mňa takisto veľký úspech. Je pre mňa úspech, že som teraz na Times Square.

Pre mňa sú úspechy aj malé veci, len by som povedala, že si ich

v tom momente niekedy ani neuvedomím. O dva mesiace sa zastavím a až vtedy si to uvedomím. Teraz sa občas snažím spomaliť a uvedomiť si niektoré veci, a trochu sa nad nimi pozastaviť, zároveň ale nechcem z vecí robiť až príliš veľké haló, pretože to zase môže mať zlý dopad na mňa a na to, ako potom všeobecne vnímam veci. Napríklad ak sa mám s niekým stretnúť, stále vnímam, že je to len človek, môže ma sklamať alebo ma môže prekvapiť a byť super. Nemám ale od určitých vecí veľké očakávania.

Máš už doštudované?

Už dva roky mám individuálny program.

To znamená, že sa nestretávaš napríklad so závisťou v triede?

Myslím si, že to, že som odišla na individuálny program, mi veľmi pomohlo mentálne, ako aj v tom, aby som našla sama seba. Škola na vás niekedy tlačí, že musíte nosiť, robiť, hovoriť to a to. To uberá na identite človeka, potom sa nevie nájsť a hľadá sa strašne dlho.

Veľmi mi to pomohlo. Vtedy som si to ani neuvedomovala, zranila som si ruku a musela som odísť zo školy. Keď som sa na to ale pozrela s odstupom, uvedomila som si, že som vďaka tomu začala písať plné pesničky, nielen náhodné básničky. Nielen to, ale začala som sa vyjadrovať aj oblečením tak, ako som chcela. Nemala som nikoho, kto by ma zastavil a pýtal sa, čo to robím. Neviem, myslím si, že i toto, škola, môže veľmi zle ovplyvniť ľudí, pretože berie identitu človeka.

Ako vnímaš politiku? Vedela si, ako to je v Poľsku. Ako vnímaš politiku na Slovensku?

Myslím si, že všade, ale hlavne v týchto krajinách, ktoré boli pôvodne konzervatívne, je ešte potrebné urobiť toho veľa pre rovnoprávnosť. Všímam si to na veľmi hlúpych veciach, ktoré mi v tom momente ani nenapadnú. Ale už len napríklad to, že pás v aute fyzicky viac vyhovuje mužom než ženám, a keď sa stane autonehoda, je väčšia pravdepodobnosť, že zomrie žena než muž. Také maličkosti. Alebo poznámky typu, že ženy musia mať viac času, na prípravu, na čokoľvek.

Vadí ti sexizmus?

Áno. Vnímam to všade v spoločnosti, čo sa týka rovnoprávnosti čohokoľvek, nikde to ešte nie je ideálne. Ale myslím si, že momentálne sú najlepším príkladom severské krajiny. Tam som videla dúhové prechody alebo dúhové lavičky pri kostole, páči sa mi, že sú tam takíto otvorení.

Pôjdeš k voľbám?

Dúfam. Mala som osemnásť rokov až po minulých voľbách, a v karanténe. Teraz chcem ísť.

Ako sa profiluješ?

Myslím si, že je jasné, že som veľmi open minded, otvorená myseľ. Takže ideológia najbližšie k tomuto. Teraz, keď boli voľby v Amerike, tiež to nebola ideálna situácia. Síce som veľmi chcela, aby vyhral ten, ktorý vyhral, ale nesúhlasila som so všetkým, čo robí. Myslím si, že to tak malo veľa ľudí, ktorí ho volili. Chceli ho preto, že druhá možnosť bola oveľa horšia. To ale neznamená, že to bola dobrá možnosť.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.