Rýchla spoveď – speváčka Bára Basiková: Budem robiť čokoľvek, pokojne aj v domove dôchodcov
Báru Basikovú pozná v tejto krajine každý, pretože táto speváčka je jednoducho stálicou medzi českými speváckymi hviezdami. V poslednom čase ju ale národ zaregistroval najmä v populárnej šou Tvoje tvář má známý hlas, kde Bára predviedla aj to, čo sa domnievala, že nikdy nedokáže. Nielen o šou, ale takisto o súčasnej situácii nám speváčka porozprávala v rozhovore pre LP-Life.sk.
Ako dlho ste premýšľali nad ponukou zúčastniť sa šou Tvoje tvář má známý hlas?
Ja som tú ponuku dostala už pred štyrmi rokmi, keď sa chystala úplne prvá séria a kreatívna producentka Simona Matásková to sem dostala. Vtedy som ale mala inú prácu a nemala som čas, pretože účasť znamená vyhradiť si na štyri až päť mesiacov dosť času. Dá sa pri tom robiť aj niečo iné, ale len veľmi ťažko. To som si nemohla dovoliť. Navyše, keď som tú ponuku dostala a oni mi poslali rešerše a materiál zo zahraničia, zdalo sa mi to ako úplná hlúposť, že to nebude nikoho zaujímať.
Všetci ale vieme, aký to bol boom. Keď sa Tvář po prvýkrát v televízii objavila, bola to, myslím si, veľká udalosť, všetci boli nadšení, pretože sa tu objavil úplne nový formát relácie, atraktívna šou. Videla som, že sa to dá urobiť všetko úplne úžasne a zaujímavo, všetci sa tam snažili, ako mohli. Bol výborný moderátor aj porota, tak som si hovorila: škoda, mohlo to byť pekné. Tá ponuka potom prišla ešte raz, to som zase nemohla, potom ale prišla po tretíkrát, takže som to vzala. Strašne som sa na to tešila, aj keď som vedela, že je to ťažké, je to adrenalín.
Predsa len ste speváčka, je tam napríklad Andrea Kalousová, ktorá nie je speváčka. Čo pre vás bolo najťažšie?
Samozrejme, učiť sa všetko v krátkom čase, najmä keď to pre mňa bola neznáma pesnička. Nadrviť sa text. Viem sama z vlastnej skúsenosti, že keď sa učím novú divadelnú rolu alebo novú pesničku na album a koncerty, učí sa to postupne a časom to zreje. Nedá sa to skrátiť, do hlavy to lezie pomaly a jedine tým, že sa to opakuje, tak sa to v hlave usádza. Na to ale potrebujete mesiac alebo dva. Týždeň je ale brutus, takže to je ťažké.
Potom samozrejme napodobniť hlas interpreta, snažiť sa nejako sa mu priblížiť. Navyše, je tam samozrejme aj choreografia, do toho vám dajú niekedy obrovské silikónové telo, silikónové masky. Často som mala nos, skoro vždy zuby, šošovky do očí, parochne, fúzy.
Ktorá pesnička pre vás bola najťažšia?
Asi pani Pilarová. To bol brutus, to bolo neskutočne ťažké.
A čo Modlitba pro Martu?
To samozrejme tiež. Všetci za mnou ale chodili a tvrdili, že tu ešte nebol nikto, kto by ju mal spievať, a kto iný než ty a kedy inokedy než teraz, v tomto čase. Keď som ju skúšala, tak som stále plakala. Jednak, že už sa blíži koniec Tváře a budeme sa musieť všetci rozlúčiť, pretože sme sa tam hrozne skamarátili a neuveriteľne nás to tam bavilo, jednak, že nie je práca, skončíme Tvář a nemáme nič. Takisto, že táto doba je taká blbá a je to smutné. Bolo to pre mňa emocionálne vyčerpávajúce, bola som ale rada, že som nakoniec na javisku zachovala pokoj a dostatočne sa vyplakala na skúškach. Ohlasy ma strašne milo prekvapili.
V Rýchlej spovedi ste spomínali, že ste si v rámci toho zaspomínali na 17. november. Pamätáte si, čo ste vtedy robili?
Viem. Počas popoludnia som sa vracala z Ostravy z koncertu. Koncert som mala deň predtým, prespala som v hoteli a druhý deň som odchádzala. Už deň predtým som ale mala nejaké správy, s kamarátmi sme si telefonovali pevnou linkou, že sa v Prahe niečo deje. Už keď som sa vracala popoludní, šírila sa šialená šuškanda, že na Národnej triede je bordel. S mnohými kamarátmi sme tam vyrazili. Bývala som pri Karlovom moste v Starom Meste, mala som to kúsok. Šli sme tam s mojím bratom a chalanmi z mojej kapely.
Strašne intenzívne sme to prežívali, bolo to niečo naozaj mimoriadne. V prvých chvíľach sme cítili obrovskú silu a eufóriu, že sa niečo naozaj začalo diať, že už je to tu. Neverili sme ale, že by to mohlo vyjsť, že by sa mohlo niečo zmeniť, komunisti pôjdu do hája alebo niečo také. Myslím si, že tomu veril málokto, ale tá nádej a šanca tam bola. Sila v ľuďoch, v študentoch a v celom tom dianí na Národnej triede, v celom tom incidente bola obrovská, keď proti nim šli policajti. To som si hovorila, že to už nie je sranda, že už to nie je len také nejaké vykrikovanie hesiel do vzduchu, tam už sa skutočne niečo deje. To, že postavili políciu proti študentom a vláda dala príkaz mlátiť ich, to sme si hovorili, že už to niečo znamená.
Potom to nabralo rýchly spád. Všetci sme po nociach nespali, tlačili sme letáky, jazdili sme robiť osvetu do škôl. V Prahe sa to síce hýbalo, vidiek bol ale dlho odstavený, nedostávali sa tam vôbec informácie z médií. Televízia síce niečo vysielala, ľudia z vidieka ale prakticky nič nevedeli. Dokonca boli zadržované aj noviny, na vidiek sa vôbec nedostali, takže ľudia neverili, že sa naozaj niečo deje. My herci a speváci sme jazdili do dedín, na námestia alebo do škôl a hovorili sme im: „Áno, naozaj sa v Prahe niečo deje, naozaj to vyzerá, že komunisti skončia.“ Povzbudzovali a motivovali sme ich.
Potom na tom Václaváku každý deň, to bolo nezabudnuteľné a som šťastná, že som to zažila. Mala som 26, to bol krásny vek.
Kedy ste napríklad po prvýkrát vycestovali bez výjazdnej doložky?
Hneď. Snáď už v decembri sme cestovali do Berlína, tam už bol zbúraný múr. S mojím priateľom sme sa dohodli, že sa na budúci rok vezmeme. Vďaka tomu, že sme vedeli, že padla Železná opona, rozhodli sme sa, že budúci rok budeme mať svadbu. Bolo to pre mňa veľké rozhodnutie motivované týmito udalosťami. Zrazu sa nám menil kompletne celý život a tešili sme sa na budúcnosť, eufóriu a radosť. Povedali sme si, že sa vezmeme, a tak aj bolo, v júni 1990 sme mali svadbu.
Keby nebolo revolúcie, tak sa nevydáte?
Možno nie tak rýchlo.
Teraz tu máme takisto iný stav. Ako to vnímate, keď ste zažili minulú dobu zákazov, príkazov a potom eufóriu?
V utorok na Národnej triede som si to veľmi silno uvedomila a nielen ja, množstvo mojich priateľov a kamarátov: že sme teraz zase naspäť tam, kde sme boli. Nesmieme cestovať, nakupovať, združovať sa, spievať, nesmieme v podstate hovoriť svoje názory, musíme nosiť rúška. Je to hrozné.
Už som sa o tom vyjadrovala prednedávnom, že tieto zákazy a príkazy, strašenie ľudí, ekonomická situácia, keď ľudia markantne prichádzajú o svoje živobytie, o prácu a podnikanie, keď dopadnú strašne zle – tak toto všetko je omnoho horšie než celý koronavírus. Áno, sú tu vážne prípady, to samozrejme nezľahčujem, ale zďaleka to nie je také hrozné, ako oni strašia. Navyše sa to tu dnes a denne dokazuje. Poľná nemocnica, ktorú postavili za 30 miliónov zíva prázdnotou a nikdy sa tam nikto neumiestni, pretože 90 % prípadov nákazy koronavírusom majú normálny priebeh ako chrípka. Samozrejme, sú ťažšie prípady, nie je to ale také šialené, ako nás strašia, a to mi na tom prekáža.
Strácame slobodu a demokraciu. Mrzí ma, že po revolúcii tu bol Václav Havel a ľudia, ktorí mali úroveň, inteligenciu, boli kultivovaní a mali rešpekt pred celým svetom. Tu z pánov Zemana a Babiša je mi zle, hanbím sa. Prezident, ktorý nie je schopný povedať súvislú vetu, ktorý pri svojich prejavoch grgá alebo sa kníše, pretože je opitý a namiesto toho, aby národ spojil a podporil, povie, že podnikatelia, ktorí skrachujú, sú neschopní a speváci nech sú hladní, že im to len prospeje, z toho je mi zle.
Čo budete teraz po skončení Tváře robiť? Aký bude váš zdroj obživy?
Budem robiť to, čo na jar. Vtedy som tiež pracovala. Jednak píšem blog „Když skočíš, já taky“ a k nemu ešte doplňujúce texty naviac, pretože už som dostala dve ponuky na vydanie knihy. Na knihu však chcem, aby tam toho bolo viac, než čo som uverejňovala na blogu, a aby tam bol aj iný materiál. Inak budem učiť spev a budem pomáhať tam, kde bude treba. Na jar som robila všetko možné. Pomáhala som v nemocnici, na pošte, v lekárni, v domove dôchodcov, budem robiť čokoľvek.
Ako to vníma váš syn?
Myslím si, že je ešte taký malý, že si to úplne neuvedomuje. Prišlo to nenápadne, najskôr nechodili do školy, potom sme sa učili doma, teraz sa učí cez počítač.
To pre vás takisto musí byť náročné.
Je to hrozné. Pre deti je to hrozné, že sa nemôžu stretávať, byť spolu, nemôžu behať po ihrisku a nemôžu byť ani v škole. Čo je to za vyučovanie, keď sedí sám v izbe a pozerá sa do počítača, nie je sociálne naviazaný na kamarátov, keď nie sú v kolektíve, nemôžu sa spolu rozprávať a jašiť. Neskutočne ma ničí, že nemôže chodiť na krúžky, nemáme ako rozvíjať nejakú jeho činnosť. Aspoň sa snažíme ísť každý deň niekam von. Je to všetko obmedzujúce, ale myslím si, že to znáša prekvapivo dobre.
Čo vaše staršie dcéry? Nebudete babička?
Kdeže, ešte nie. Bohužiaľ, ešte nechcú.
Vy by ste už chceli?
Ja už by som rada, samozrejme. Mám ale ešte malého syna, tak je to ešte dobré. Jedna dcéra je v hotelierstve, druhá v redakcii časopisu. Už od jari je na home office, a to si takisto myslím, že je na hlavu. Vzhľadom na to, že ale píše aj pre iné redakcie, tak prácu má. Druhá dcéra je v hotelierstve, to je obmedzujúce a smutné, občas ale do toho hotela ide, pretože sa tam musí upratovať a starať sa oň. Bez hostí je to ale smutné.
Takže ju máte často doma?
Často. Vďaka koronavírusu sme sa od jari presunuli na chalupu a trávili sme tam spoločne veľa času – to bolo skvelé. Vypili sme strašne veľa fliaš vína a bolo to super. (smiech)
Objavujú sa názory, že keď sú zavreté podniky, ľudia pijú menej, pritom je to ale často naopak.
Ja som takto v živote nepila, pretože, čo sa dá robiť (smiech). Keď sa nedalo ísť na koncert, do divadla alebo kina, na večeru do reštaurácie alebo v lete na terasu, čo bývalo vždy bežné, o to viac sa pilo doma.
Každý rok takisto robíte bazár. Tento rok asi bude výnimkou.
Tento rok bazár nebude. Teraz, keď sa skončila Tvář, mám ale čas a chcem ho urobiť v rámci svojho webu a Instagramu. Chcem si založiť e-shop, tie veci nafotiť a predávať ich tak. Tento rok bazár nebol a ja ho robím každoročne dvakrát do roka. Robili sme to často aj mimo Prahu. V Liberci, Ústí, Budějoviciach, Plzni, Jablonci, Brne, Pardubiciach, Hradci. Bol o to celkom záujem, vždy sme niekam prišli, tam sme to rozložili a celý deň predávali. Robili sme vždy jarný a zimný bazár. Tento rok sa to neuskutočnilo, tak to chcem urobiť čo najskôr. Prvý jarný koronavírusový bazár, vo februári alebo marci chcem stránky spustiť.
Kam pôjde výťažok?
Zase to budem robiť ako vždy. Vždy sme si našli, kam to dať. Je toho toľko. Vybrať nejaký spolok, inštitúciu alebo nadáciu, ktoré potrebujú peniaze, to je to najmenšie. Je ich, bohužiaľ, stále veľa, v tejto dobe obzvlášť. Vždy sa rozhodneme, kam tie peniaze dáme a snažíme sa potešiť tých, ktorí to potrebujú.
Keby už na jar fungovala kultúra, kde všade by vás fanúšikovia mohli vidieť?
Ja vôbec neviem, v túto chvíľu nie som schopná nič povedať. Všetko, čo malo byť na jar, sa presúvalo na jeseň, to sa neuskutočnilo, potom sa to presúvalo na zimu, opäť sa to neuskutočnilo. Mrzí ma, že som mala každoročne naplánované množstvo adventných koncertov, väčšinou s detským zborom, v kostoloch a podobne. Je to nádherné, pôvabné, pred Vianocami je to strašne silné, neuveriteľne mi to chýba.
Tento rok nebude nič a čo sa kam presunie, sa nevie. Niektorí organizátori si netrúfnu niečo tretí raz propagovať, keď nevedia, čo bude zajtra. Na svojich webových stránkach som aj zrušila sekciu koncerty a vystúpenia, pretože sa to všetko stornovalo. Kedy a čo bude, neviem. Musíme čakať.
