Rýchla spoveď – športový moderátor a spisovateľ Vojtěch Bernatský: Splnil som si svoj detský sen, vždy som chcel byť športový redaktor

Ako si prežil tohtoročné leto?

Bolo to fajn, koronavírus našťastie trochu ustúpil, takže sme boli veľa s rodinou. Riskli sme Turecko, pretože sme mali nevyužitý voucher z predchádzajúceho roku, keď sa nedalo cestovať. Boli sme pri mori a deti si to užili. A dokonca sme si dovolili s mojou ženou po asi „sto päťdesiatich šiestich“ rokoch zájsť si sami dvaja do cudzej krajiny. Boli sme v Taliansku. Štyri dni v Benátkach a okolí. Romantika, more, bolo to jednoducho krásne.

Pôvodne si vyštudoval filmovú produkciu, prečo si sa nevenoval tomuto odboru?

Luxusní penthouse na Praze 1 - 226m, Praha 1

Show property

Je to jednoduché, vtedy som šiel na FAMU na katedru filmovej a televíznej produkcie, pretože ma film zaujímal a bavil. Ale ten hlavný dôvod bol trošku iný. Bol som zamilovaný do dievčaťa, ktoré tam študovalo, a ja som medzitým študoval na Vysokej škole ekonomickej. Nie žeby ma to nebavilo, ale chcel som jej byť bližšie, tak som to skúsil, a ono to vyšlo. Takže som bol benjamínkom produkcie na FAMU, pretože tam sa ľudia väčšinou dostávali až na siedmy-, ôsmykrát, boli tam o generáciu starší spolužiaci. Veľmi ma to bavilo, boli to úžasné zážitky. Vlastne sa dodnes stretávam na chodbách Českej televízie so svojimi bývalými spolužiakmi – kameramanmi, zvukármi, režisérmi. Veľmi rád na to spomínam. Ale ja už som vlastne od prváku na FAMU bol súčasťou redakcie športu ČT a šport proste nakoniec vyhral.

Ak dobre počítam, je to už neuveriteľných 27 rokov, čo si začal pracovať v Českej televízii ako športový moderátor a komentátor. Baví ťa to ešte a máš sa stále čo nové učiť?

Je to presne tak. Baví ma to! Idem do práce, a už len teraz, ako to hovorím, tak mi behá mráz po chrbte. Teším sa, čo zase šport prinesie, pretože som aj aktívnym divákom športového diania. Je to proste môj koníček. Toto povolanie som si vysníval v prvej triede a tento svoj detský sen dodnes žijem. Nedávno sme mali po strašne dlhom čase stretnutie zo základnej školy a oni mi všetci tlieskali a vraveli: „Zatiaľ čo my sme chceli byť zdravotnými sestričkami, šoférmi autobusov a kozmonautmi, tak nám sa to nepodarilo. Ale ty si hovoril, že budeš športový moderátor a aj ním si.“ Ja som sa červenal až za ušami, ale samozrejme ma to potešilo. Čas nezastavíme, ale aj vďaka svojmu povolaniu môžem vnímať neuveriteľný pokrok, najmä ten technický. Svet sa neustále vyvíja. Keď som prišiel do redakcie, boli tam písacie stroje, a dnes používame internet a sociálne siete, takže je stále čo nové sa učiť. Neustále zažívam, napríklad po odvysielaných BBV (Branky, body, vteřiny), ten pozitívny a nádherný adrenalín. A to je pocit na nezaplatenie.

Tento rok piateho augusta to bolo presne dvadsaťpäť rokov, čo si prvý raz moderoval reláciu BBV. Aký to bol pre teba vtedy pocit?

No áno, už je to štvrť storočia. Vtedy to bol pre mňa neuveriteľne emotívny pocit, pretože si pamätám, že som bol dosť nervózny. Keď sa dnes pozerám na to vysielanie, tak to zase až také zlé nebolo. Až na to fialové sako a tú pestrofarebnú kravatu, ktoré vtedy boli v móde. Veľmi ma teší, že si na to v auguste spomenuli aj kolegovia a moderátor Udalostí Martin Řezníček, pretože to zhodou okolností na mňa presne v ten deň, 25 rokov po odvysielaní mojich prvých BBV, vyšlo. Mal krásnu „odovzdávku“. Povedal, že som skoro na zlatú olympijskú medailu, tak ma to až dojalo. A hoci sa zdá, že to je hrozne dlhý čas, tak mne to pripadá ako včera. No a pozor! Doma, to musím povedať a pochváliť sa, som dostal úžasnú tortu od manželky, na ktorej bolo BBV 25. A deti mi samozrejme tiež blahoželali, takže to boli krásne okamihy. Dúfam, že to ešte nejaký čas vydrží. Asi to už teda nebude ďalších 25 rokov, to už by asi nevyšlo, ale napríklad nejakých desať až pätnásť rokov, to by bolo fajn.

Máš vo svoje kariére nejaké udalosti, na ktoré naozaj nikdy v živote nezabudneš?

Je ich samozrejme veľa. Predsa len už som v Českej televízii dvadsaťsedem rokov. Tými najväčšími sú vždy úspechy českých športovcov. Veľké víťazstvá Martiny Sáblíkovej, Katky Neumannovej, Aleša Valentu… Asi úplne najviac spomínam na svoje prvé moderovanie olympijského štúdia, bolo to Nagano v roku 1998. Asi tušíš, českí hokejisti vtedy s veľkou slávou porazili Rusov a prvýkrát v histórii sa stali olympijskými víťazmi. Musím povedať, že vtedy som mal pocit, že som vyhral tiež, že aj ja mám zlato z olympiády. Neskutočná eufória. A keď som potom napríklad prišiel s kamarátmi do krčmy, ešte mesiace potom na mňa ľudia kričali: „Nagano, Nagano!“ To bol proste nádherný zážitok a pocit! Na to sa nedá zabudnúť.

Ako si prežíval tohtoročnú olympiádu v Tokiu?

Mal som na starosti hlavne spravodajstvo – BBV, a mali sme dlhšiu stopáž, tak sme si to užívali. Vzhľadom na to, že tam bol časový posun, tak si myslím, že aj tie sledovanosti tomu zodpovedali a ľudia sa radi pozreli na taký ten rýchly súhrn a prehľad. Trošku som sa toho bál, pretože v Japonsku zakázali z dôvodu koronavírusu divákov. Vravel som si, že to nebude mať atmosféru. Bolo to poznať, ale, na druhú stranu, českí športovci predviedli úžasné výkony a získali veľa medailí, takže som si to užíval. Myslím si, že už ma mali doma plné zuby, pretože som sedel „prikovaný“ pri televízore a fandil som. To je proste sviatok, to sa nedá vynechať, takže krásne!

V tomto smere už si si splnil takmer všetko, zdá sa. Sú nejaké výzvy alebo profesijné sny, ktoré by si si ešte chcel splniť?

Myslím si, že bez snov, výziev a motivácie človek len prežíva a nežije ten pravý život. Takže mám veľa snov. Chcem veľa cestovať a písať knižky, to je teraz taká moja nová cesta, línia, ktorá ma úplne pohltila. A tak nejako v kútiku duše dúfam, že napríklad príde aj nejaká ďalšia zaujímavá televízna ponuka. Som vďačný ČT, že mi dala príležitosti aj na inom než len športovom poli, moderoval som aj niektoré zábavné relácie. Tak dúfam, že sa na mňa úplne nezabudlo a že napríklad ešte niekedy taká podobná príležitosť bude. Behá mi po rozume hocičo a bol by som rád, keby sa niečo z toho ešte niekedy podarilo zrealizovať.

Často robíš priame prenosy, zaujímalo by ma, či sa ti niekedy stal taký trapas, že naň naozaj nikdy v živote nezabudneš?

Tak pár ich bolo. Ja som vášnivý zberateľ rôznych „kiksov“, „prerieknutí sa“ a trápnych situácií, takže to by sme tu mohli byť hodinu. Ale čo sa týka priamo mňa, tak mám dve také krátke historky. Raz som bol moderátor olympijského štúdia a načítal som naživo príspevok a vypadol mi, respektíve asi prestali fungovať baterky v takzvanom klopáku – mikrofóne. A tak nebola iná možnosť, než… Vedľa ma sedela… Akosi v hornej časti tela relatívne vyvinutá kolegyňa, expertka na zjazdové lyžovanie, a ja som sa k nej musel veľmi blízko nakloniť a ten príspevok som načítaval do portu u jej pŕs. Obrázky sa skončili skôr, než som dočítal, a tak divák zbadal nezabudnuteľný výjav Vojtu „pricucnutého“ k hornej časti tela expertky. Takže športový fanúšikovia mali zaujímavé spestrenie. A potom tu mám ešte tú s Petrom Novákom, trénerom rýchlokorčuliarky Martiny Sáblíkovej. To bolo práve v čase spomínaného Nagana, keď Martinu ešte nikto nepoznal. Mimochodom, on vtedy v štúdiu povedal, že raz vychová olympijskú víťazku. Všetci pozerali a vraveli: „Čo blbne? Akože u nás?“ A ja som vtedy ako jediný odpovedal: „Ja ti verím.“ On si to dodnes pamätá a vždy za mnou chodí a hovorí: „Ty jediný si mi veril.“ Keďže zmeny v olympijskom štúdiu trvali 16 až 19 hodín, a to už vám prerastajú fúzy mejkapom, tak som zaspal, zlomilo ma. A on v tú chvíľu práve rozprával o špeciálnom druhu korčúľ – klapačkách, ktoré zrýchľujú jazdu asi o sekundu. Ja som sa zhruba po tých 2 minútach jeho monológu prebral a povedal som: „Tak to bol Petr Novák. Peter, vďaka, tak ideme na zjazdové lyžovanie, a ak bude ešte niekedy čas, tak by si nám mohol niečo porozprávať o tých nových korčuliach, o tých klapačkách.“ Vtedy ma Petr zachránil a odvetil: „Samozrejme, áno.“ Takže aj také veci sa stanú.

Byt 2+kk na prodej - Praha 9 - 64m2, Praha 9

Show property

Väčšina ľudí ťa pozná ako veľmi sympatického moderátora, ale ty si dokonca aj spisovateľ a máš na svojom konte dve veľmi vtipné a úspešné knižky. Ako k tomu došlo, že si začal písať?

Ďakujem, že sa na to pýtaš. Je to jednoduché, narodili sa nám deti a úplne sa mi prehodil hodnotový rebríček. Pohltilo ma to, napĺňa ma to. Hovoril som si, že to sú historky a okamihy, ktoré máme všetci veľmi radi a milujeme ich, ale, bohužiaľ, ten čas letí rýchlo a v starobe by sme si na ne už možno nespomenuli. Práve na tie situácie, ktoré nás tak obohacovali. A tak som si povedal, že si začnem písať taký denníček otca štyridsiatnika, ktorý intenzívne a s humorom prežíva historky a príbehy so svojimi deťmi. Nejakou zhodou okolností, vlastne už ani neviem ako, sa to dostalo k jednej redaktorke z vydavateľstva Albatros a vznikla kniha „Dvojtáta“. Veľmi si vážim toho, že vďaka hlasom čitateľov táto moja prvotina vyhrala v ankete Kniha roka kategóriu Objav roka. Mám tú cenu tu na poličke a je to pre mňa naozaj úplne neskutočné. A so všetkou pokorou ku všetkým skutočným spisovateľom, je to nádhera! Samozrejme to pre mňa bola veľká motivácia a vzpruha, tak som napísal druhú knižku. Zase je to taký denník otca, ktorý sa volá: „Tati, už tam budem?“ Tradičná otázka detí v aute. Dnes a denne sa na to pýtajú. A teraz mám obrovskú radosť, že mi v septembri vychádza tretí pomyselný diel s názvom: „Jak dostat tatínka do karantény“. Je to dielo príznačné dobe a vlastne akýsi dokument tohto neľahkého obdobia. Ale zároveň aj dôkaz, že detská bezprostrednosť, radosť a humor nás vždy dokážu dostať do pohody, aj vtedy, keď sa nám nedarí alebo je nám smutno. Takže dúfam, že aj táto knižka sa bude páčiť a mám z toho veľkú radosť.

To s tebou musím súhlasiť. Deti nadovšetko. Máš ešte v zásobe ďalšie také vtipné historky a detské hlášky, že by sme sa napríklad mohli tešiť na ďalšiu knihu?

Ako vravím, dostalo ma to, baví ma to. Často sedím vo svojej pracovni pri počítači a píšem a píšem. Už mám nejakých 30 strán ďalšieho pokračovania. Mohlo by sa to volať napríklad „Život není peříčko“. To je jednoznačne najčastejšia veta mojej maminky. A vzápätí dodáva – Všade má chleba dve kôrky. Mám veľkú radosť aj z toho, že ma tentoraz nakladateľstvo poprosilo, aby som u tejto poslednej knihy sám nahovoril aj audio verziu. A dokonca som tam na gitaru aj zabrnkal štyri pesničky. Tak sa mi vlastne splnil ďalší detský sen. V septembri mi tak zároveň vychádza moje prvé „elpéčko“.

K tomu som sa tiež chcela dostať, pretože ty bravúrne ovládať nielen hovorené slovo, ale aj skvele hráš na gitaru a spievať. Ako často si zahráš na struny?

To je čisto amatérska záľuba, ale baví ma to. Teraz hrám celkom často, pretože som dostal od manželky nádhernú gitaru. Vymýšľam rôzne pesničky do zásuvky a teraz som to aj využil na tej spomínanej audioverzii mojej knihy. Baví ma to odmalička, chodil som ako malý chlapec do detského zboru a potom som aj s kolegom Petrom Svěceným mal takú izbovú kapelu. Je to úžasný relax, baví to dokonca aj deti a spievame si spolu. Je to prostriedok na to, ako sa skvele odreagovať, napríklad od tých nie úplne jednoduchých situácií, ktoré táto doba prináša.

Nepremýšľal si, keď je to pre teba taká veľká láska, venovať sa hudbe profesionálne a uplatniť sa aj v tejto brandži?

Tak zase na takej úrovni to nie je. Ďakujem so všetkou pokorou. Tá je pre mňa veľmi dôležitá. Bez nej to nejde. Ja som si to vlastne vyskúšal v roku 2009 s Petrou Janů. Za to som tiež veľmi vďačný, že som dostal príležitosť byť súčasťou súťaže Duety aneb když hvězdy zpívají. Vďaka hlasom televíznych divákov sme vtedy vo finále porazili Simonu Postlerovú s Petrom Kolářom. Neskôr nám do toho trošku vstúpil Tomáš Klus a ďalší, ale vtedy som zo srandy vravel, že sú len dvaja speváci, ktorí kedy porazili Petra Kolářa, ktorý bol v tom čase večne druhý v Zlatom slávikovi… Karel Gott a… a JA. Dodnes občas s Petrou vystupujeme s naším polhodinovým pásmom a na rôznych akciách a plesoch spoločne spievame. Tu a tam na rôznych akciách spievam aj sám a je to, dúfam, pre divákov milé prekvapenie. Takže spievanie ma baví a je súčasťou môjho života.

Všimla som si, že si tiež veľmi aktívny na Instagrame, vrátane tvojich detí. Nenapadlo ti niekedy, že deti s tým nebudú súhlasiť a nebudú už chcieť byť zachytené na sociálnych sieťach?

Ja s tým problém nemám. Na druhú stranu, rešpektujem rozhodnutie niektorých rodičov, ktorí nechcú ukazovať svoje deti svetu. Nedávno mi jedna kamarátka vravela: „To je dobre, že tam toho Matyáša dávaš, pretože keby ti ho niekto odťahoval za ruku, tak všetci budú vravieť: Veď to je ten Matyáš od toho Vojtu Bernatského.“ To je, samozrejme, prehnané. Proste, ak by som tam dával niečo nepekné alebo nejakú detskú nahotu, alebo nejaké problematické veci… Ja mám rodinný Instagram a bavíme sa tým. Doteraz to bavilo moje deti aj moju ženu. Až s tým niekto z nich začne mať problém, a už sa trošku naša deväťročná pubertiačka Eliška ozýva, tak proste na obrázkoch, fotkách alebo prípadne videách nebude.

Evidentne máš kladný vzťah k deťom a tiež spolupracuješ s Naďou Konvalinkovou na projekte, v rámci ktorého podporujete rodiny s deťmi v pestúnskej starostlivosti. To je veľmi fajn! Čo všetko robíte v tomto projekte?

Som rád, že ma zhruba pred desiatimi rokmi oslovili, aby som bol patrónom Nadačného fondu Rozum a Cit, ktorý sa stará o deti v pestúnskej starostlivosti i o samotné rodiny. S Naďou sme parťáci, ona je tam už vyše dvadsať rokov. Stretávame sa s rodinami a jazdíme tiež minimálne dvakrát do roka na taký výjazd loďou po Vltave, kde sa objaví zhruba 40, 50 rodín. My ich obchádzame a rozdávame im darčeky. Samozrejme sa s Naďou cez svoje kontakty snažíme zháňať finančné prostriedky na konkrétne prípady. Na dievčatko, ktoré potrebuje nový vozík, alebo na mladú dámu, slečnu, ktorá potrebuje nové načúvacie zariadenie alebo nový strojček na zuby. Páči sa mi, že Nadačný fond Rozum a Cit cieli na konkrétne prípady a rodiny. Poviem vám, že keď odchádzam z tej lode, tak som celý nabitý energiou, ktorá sála z tých rodičov a celých rodín. Koľko lásky a citu dávajú deťom, ktoré nemajú toľko šťastia ako my ostatní! Toto ma naozaj veľmi napĺňa a dúfam, že to ešte nejaký ten piatok vydrží a že budú so mnou ako s patrónom spokojní.

To je veľmi užitočné a chvályhodné. Ešte by som sa vrátila k Instagramu. Nájdeme ťa tam pod menom Vovo. Je to tvoja prezývka? Ako to vzniklo?

Jednoducho. Keď som bol malý chlapec, tak som vedel len dve písmenká: „v“ a „o“. A ono sa to zrovna hodilo, „Vovo“. Dodnes ma tak rodičia volajú, obzvlášť mamička. Tak som si proste dal na Instagrame nick, prezývku „Vovo75“, pretože 75 je môj ročník narodenia. Teraz nedávno mi niekto hovoril, nech ešte vydržím dvakrát dvadsaťpäť rokov v tých Brankách, a už to bude tomu môjmu „Vovo75“ zodpovedať. Takže je to takéto jednoduché.

Venuješ sa ešte stále ploggingu, činnosti, ktorú si takto sám nazval?

No tak, nebol som to úplne ja. Toto anglické slovo pochádza zo švédskeho „plocka up “, to je „zdvihni, trieď, odnes“ a táto aktivita vznikla vo Švédsku, kde sa, mimochodom, zrodilo veľa skvelých bežcov, maratóncov. Ja nie som maratónec, ale tu a tam sa idem prebehnúť. Inšpiruje ma hlavne moja mamka, ktorá už vyše desať rokov žije v Gotteborgu a týmto spôsobom, „ploggingom“, tam prečistila mnoho lesných porastov. Chodí na také dlhé desaťkilometrové prechádzky k moru a chytilo ju to. Navyše, vo Švédsku funguje zálohový systém, takže za tie jednotlivé „petky“ a plechovky získa i nejaké to euro na kávu, takže pohoda. Myslím si, že taký podobný zálohový systém by určite fungoval a svedčal aj našej zemi. Takže my s manželkou takto občas vybehneme s igelitovým vrecom a baví nás to.

Máš za sebou úspešné moderovanie rôznych televíznych relácií, ako si už spomínal. Diváci ťa poznajú ako milovníka dobrého humoru a obzvlášť vtipné sú tvoje imitácie športových komentátorov. Raz si niekde povedal, že by si rád moderoval aj zábavné relácie. Čaká nás niečo také a ak áno, v akej je to fáze?

Trošku to súvisí aj s tými pracovnými snami a výzvami. Nie som ten typ, ktorý niekde o niečo prosíka alebo sa dožaduje. Myslím si, že za ten čas, čo som v Českej televízii, majú tvorcovia istý prehľad o tom, či by Vojta Bernatský mal na to, byť sprievodcom, v úvodzovkách, zábavnou reláciou. A koniec-koncov, ako už sme si hovorili, s kolegom Petrom Svěceným sme si to už párkrát vyskúšali. Jednoznačne by som sa tomu nebránil, ale ak taká ponuka nepríde, určite sa nič nedeje. Budem písať knihy a budem s rodinou. Ono, keď už sme hovorili o tej koronavírusovej dobe, tak neviem ako ty, ale keby mi niekto položil otázku, aké jedno slovo by mi napadlo v súvislosti s lockdownami a karanténami, tak je to jednoznačne RODINA. Zomkli sme sa, sme partia, svorka a sme radi spolu. Niekde napríklad zistili, že to nefunguje, ale život je krátky, tak je potom treba ísť o dom ďalej. Ale my nie, my sme spolu radi, napĺňa nás to a hlavne nás to baví. Radi spolu cestujeme, bláznime sa, tvoríme. Keď to takto zostane a nebude nič iné okrem toho, tak aj tak budem najšťastnejší Vojta na svete.

Čo ťa teraz čaká v aktuálnom období? Na čom pracuješ?

Teraz aktuálne sa veľmi teším na 8. septembra a 14. septembra. Hlavne preto, že vyjde moja tretia kniha a prebehne tiež jej krst. Kmotrami budú Eva Holubová, Pavel Zedníček a paraolympionik Jirka Ježek. Tak na to sa fakt teším a dúfam, že knižka sa bude čitateľom veľmi páčiť. Samozrejme nás zase čaká ďalšia veľká akcia aj v športe, pretože po jednej olympiáde prichádza zase už vo februári druhá v Pekingu. Takže je toho dosť a ktovie, možno príde aj nejaká ďalšia výzva.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor, maj sa krásne a nech ti vychádza všetko v profesii aj v súkromnom živote.

Ja takisto veľmi pekne ďakujem a teším sa, že aj tento náš rozhovor sa bude poslucháčom a divákom páčiť, a prajem vám všetkým hlavne zdravie.