Rýchla spoveď – víťazka Elite Model Look roku 1992 Martina Šmuková: Ako prezident by sa mi páčil Marek Eben
S Martinou Šmukovou sme sa stretli pred štyrmi rokmi a bola radosť s ňou hovoriť. Tentoraz sme sa stretli na filmovom festivale v Karlových Varoch, kde usporiadala krásnu charitatívnu akciu svojej nadácie Pink Bubble. Za tie štyri roky je táto česká modelka snáď ešte krajšia. A tiež pokojnejšia. V rozhovore pre LP-Life.sk sa modelka, historicky prvá česká víťazka modelingovej súťaže Elite Model Look a mamička dvoch dospievajúcich chlapcov, zverila, že na „staré“ kolená sa konečne učí hovoriť ľuďom nie a robiť si viac času sama pre seba.
Sme spolu vo Varoch, kde sa vám podarila veľmi pekná vec. Opíšte, čo to bolo za deň.
Ešte len to vstrebávam, pretože sa podarilo niečo neuveriteľné. Ani som nečakala, že to dopadne tak pekne. Dostali sme od Jiřího Bartošku a Kryštofa Muchu pozvanie, aby sme sa stali súčasťou oficiálneho Prípitku pre dobrú vec, ktorý na úvod festivalu pravidelne organizuje Moët & Chandon. Bolo to dosť spontánne, mali sme dostať tento priestor až na budúci rok, ale zmenil sa termín festivalu a my sme tú príležitosť radi využili.
Mám veľmi rada Vary, jazdievala som sem pravidelne. Ale už skoro 15 rokov som tu nebola oficiálnym hosťom. S Pink Bubble sme tu boli pred pár rokmi na krásnej akcii Oranžové kolo pod záštitou Nadácie ČEZ, a bolo to veľmi fajn. Teraz som tu ale zostala dlhšie a mala som tak možnosť stretnúť sa s mnohými fajn ľuďmi, ktorých som dlho nevidela.
Značka Moët & Chandon nám venovala šesťlitrovú zlatú fľašu šampanského. To sa tu deje tradične, podpisujú sa na ňu všetky filmové hviezdy a za každý podpis garantuje značka Moët & Chandon pre neziskovku peniaze. Na konci festivalu nadácia navyše dostane možnosť fľašu vydražiť. Pred festivalom som plánovala, kde a komu ju potom budeme prezentovať, ale jeden darca za ňu ponúkol päťsto tisíc priamo na mieste, takže ďalšia dražba nebude a naša fľaša už má nového majiteľa.
Kto všetko tú fľašu podpísal?
Podpisy sú to naozaj hviezdne – Sir Michael Caine, Ethan Hawke i pirát Johnny Depp.
A vy za ňu dostanete pol milióna?
Je veľká, zlatá, popísaná vzácnymi autogramami… Ale ani tak si nemyslím, že je to len o fľaši ako takej. Našiel sa niekto, kto keď má prostriedky a môže ich utratiť v podstate za čokoľvek, tak pomôže a dá ich na dobrú vec. To je úžasné.
Poznáte toho človeka alebo je pre vás cudzí?
Stretli sme sa prvýkrát.
Chce zostať v anonymite?
Je to pán Martin Burda, filantrop a spolumajiteľ kúpeľov Luhačovice.
Pri príležitosti festivalu sa stala ešte jedna pekná vec. Počas prázdnin sme natočili kratučký film o Pink Bubble a tu vo Varoch mal v sobotu malú premiéru. Hrá v ňom náš onkologický pacient Martin, ktorému sme s nadáciou splnili pred časom prianie. Kúpili sme mu elektrickú gitaru a on v tom klipe hrá s tou gitarou. Parťáčkou mu je neuveriteľne milá a talentovaná Ema Neuwerthová, dcéra Tomáša Neuwertha z Tata Bojs.
Pritom to vzniklo celé náhodou, chcela som na náš karlovarský Prípitok pozvať Terezu Srbovú, úspešnú modelku, ktorá žije v LA a dnes sa venuje hlavne herectvu. Keď som sa dozvedela, že robí tiež réžiu, preblesklo mi hlavou, že by pre nás mohla niečo malé natočiť. Vzala ma za slovo a počas týždňa poslala krásny námet. A potom už to šlo jedno za druhým. Ona zaistila skvelého kameramana a hlavnú herečku, ja som poprosila o záštitu Stillking Films, ktorí poskytli tím profesionálov a zaplatili všetko, čo bolo treba. A pán Karel Plíhal, ktorého pesnička Akordy v našom klipe hrá dôležitú úlohu, nám poskytol súhlas a nechcel ani počuť o nejakom honorári.
Neverím svojim očiam, ako sa to všetko prepája, ako sa ľudia spojili, pri natáčaní aj tu pri premietaní. A pán Bartoška spolu s nami poslal Martinovi, ktorý tu kvôli chemoterapiám nemohol byť, videopozdrav. Bolo to magické a silné a nemyslím si, že len pre mňa. Medzi hosťami som zazrela niekoľko tvárí so slzami v očiach.
Nadácia Pink Bubble funguje už nejakých desať rokov.
Áno, teraz frčíme desiaty rok.
Pomáhate ľuďom s rakovinou, mladým, dospelým i deťom. Vravím to dobre?
Väčším deťom a mladým dospelým. Zhruba od 11 rokov do 28 rokov, pretože pre maličkých sa tu dobre zháňa pomoc a organizácií, ktoré ich podporujú, je pomerne dosť. Každý rok je zhruba 350 novo diagnostikovaných pacientov do 18 rokov. Aj jedno choré maličké je príliš a teraz si predstavte, že u mladých ľudí do cca 30 je to dvojnásobok. Pred desiatimi rokmi im nikto cielene nepomáhal. Oni toho nepotrebujú veľa, vlastne zo všetkého najviac, aby im v správny moment človek pomohol späť na štart. Keď sa namiesto štúdia v zahraničí, plánovania rodiny alebo výchovy svojich malých detí musia zrazu zaoberať onkologickou diagnózou, je to obrovská rana a šok. Často sa nemajú kam obrátiť a majú pocit, že sú na svoje problémy sami. Samozrejme, že v nemocnici získajú informácie a väčšinou majú rodinu, ktorá ich zahŕňa láskou. Ale nie je to tak, že by tu bola veľká sieť podpory. Dobrá rada od niekoho, kto si tým prešiel, je v takej chvíli potrebná.
My sa snažíme byť kúskom tej siete, ktorá ich zachytí a z ktorej sa môžu zase odraziť. Organizujeme spoločné pobyty, plníme priania a keď je to potrebné, pomôžeme jednorazovou finančnou čiastkou. Nemáme striktné obmedzenie dané obdobím od ukončenia liečby, niekto nás potrebuje v jej priebehu, niekto pri rekonvalescencii a iný až o pár rokov po tom všetkom. Je super, keď sa človek stretne tesne po liečbe s niekým, kto už bol chorý pred ôsmimi rokmi, to potom funguje ako motivácia. Povie si, že on to dal, tak ja to dám tiež. A úplne najkrajšie je, keď vidíte, ako vznikajú priateľstvá a partnerské vzťahy, rodia sa deti.
Je to pre mňa vždy za odmenu, keď sa tých pobytov môžem zúčastniť, pretože ja nechodím do nemocníc na návštevy, na to máme v Pink Bubble kolegyňu Renátu. Ja sa stretávam s tými, ktoré už sú v trochu lepšej kondícii. Nabíja ma to, pretože počas roka robím hlavne v kancelárii alebo behám medzi darcami, venujem sa fundraisingu. A potom sa s nimi, bubliny im vravíme, môžem stretnúť a stráviť s nimi vkuse niekoľko dní. Krása.
Aký príbeh vás naposledy dojal? Či už pozitívne, alebo negatívne?
Teraz ma najviac dostalo, že počas covidu, keď je chudobné obdobie a väčšina ľudí má hlboko do vrecka, drobní darcovia stále prispievajú na splnené priania. A ešte k tomu píšu do správ krásne odkazy. A dojemné sú tiež momenty, keď si pacienti navzájom prajú niečo jeden pre druhého. Jeden je chorý, ale myslí si, že jeho kamarát potrebuje povzbudiť a potešiť ešte trochu viac. Takto nám pred časom napísal chalan, že si praje bionickú nohu pre kamaráta, ktorá je strašne drahá, aby potom spolu mohli ísť čo najskôr na ryby. Na nohu sa vybralo, ale chlapec, bohužiaľ, zomrel, čo sú presne také tie situácie, keď len lapáte po dychu a z očí sa vám kotúľajú slzy. Mladí ľudia nemajú odchádzať predčasne. Už som sa naučila nepýtať sa prečo, pretože sa to proste deje, a kým nevynájdeme superliek, tak to tak ešte bude. Ale fascinuje ma, ako si pomáhajú navzájom, ako sú v tom celom spolu.
Naposledy sme spolu robili rozhovor asi pred štyrmi rokmi. Čo sa u vás za ten čas zmenilo?
Takto o tom veľmi nepremýšľam, ale prvá vec, ktorá mi napadá, je, že som vnútorne trochu spomalila. To som potrebovala, pretože som sa cítila rozlietaná medzi niekoľkými projektmi. Neviem dosť dobre hovoriť nie. Vždy prvé, čo poviem, je jasné, to zariadime, niekoho poznám, pomôžeme. Až potom si uvedomím, že ale zase nestihnem niečo iné, čo už som tiež sľúbila. To sa snažím mať viac pod kontrolou. Asi sa vedome viac venujem svojej rodine, svojim veciam a sama sebe. Občas niekam zaleziem a napríklad si len čítam, čo sa mi dlho nedarilo.
Vtedy ste ma zničili vetou, že necvičíte, nechodíte na botox a ďalšie kozmetické zákroky. Nedávno som sa ale dočítala, že už ste niečo skúsili.
Pred piatimi rokmi som si dala urobiť viečka a som stále naozaj veľmi spokojná. Tomu, kto váha, odporúčam. Botox som prvýkrát vyskúšala minulý rok, naskytla sa príležitosť a bola som zvedavá. Jediné, čo som vedela, je, že sa tá látka po polroku vstrebe a všetko sa zase vráti. To ma upokojilo, nechala som si ho aplikovať nielen na čelo, ale keď už som tam bola, tak čo, všakže, dám to aj okolo očí, aby som nemala vrásky, aspoň nebudem pôsobiť unavene.
Výsledok bol, že čelo super, ale celý polrok som každé ráno chodila k zrkadlu, kedy už to povolí okolo očí, pretože som úplne prišla o mimiku. Som vďačná, že som do toho šla, aspoň teraz s istotou viem, že mám svoje vrásky rada, že ku mne patria. Pochopila som tiež, prečo väčšina žien po tom vyzerá podobne. Samu seba som pobavila, skúsila niečo nové, ale okolo očí už nie. Čelo asi niekedy zopakujem. Koniec-koncov ma už v detstve plieskal dlaňou cez čelo ocko, nech ho nekrčím.
Pobavili ste tým partnera?
Ten sa taktne tváril, že si nič nevšimol. Zmenu ale hneď komentoval môj mladší syn. Jeho otázka „mamička, prečo sa mračíš, ty sa hneváš?“ bola jednou z príčin, prečo som šla na viečka. Teraz, naopak, vravel „máš nejaké divné obočie“. Nevedel síce, čo je inak, ale odhalil to hneď.
Vtedy ste vraveli, že necvičíte. Stále to platí?
Necvičím. Stále sa k tomu prehováram, vlastne športujem rada, ale dať si ten správny outfit a vypraviť sa zo dverí, to je výzva. Nedávno som prepadla tenisu, ale zranila som si v tom čase pravé rameno tak veľmi, že ma polroka dával dohromady môj kamarát fyzioterapeut Tomáš Rychnovský. Jeho zásluhou sa asi k tenisu zase vrátim, ale určite až na jar ;-).
V Rýchlej spovedi som sa vás pýtala na zmiešané manželstvá. Na manželstvo som sa pýtala aj preto, že s partnerom Davidom, otcom vašich detí, nie ste svoji. Vraveli ste, že papier na lásku zatiaľ nepotrebujete.
Ja už som jedno manželstvo mala (Kryštof Mucha, pozn. redakcie). Mám radosť, že máme s Kryštofom po rozchode priateľský vzťah a obaja sme v ďalších vzťahoch spokojní. Bol to on, kto mi volal, či nechceme s Pink Bubble na festival už tento rok. Som príkladom toho, že manželstvo spečatené podpisom a sľubom aj tak nezaručuje, že to bude fungovať. Partnerstvo je každopádne celoživotná misia, a je jedno, či ju máte niekým požehnanú. Najprísnejším strážcom pre mňa je moje svedomie a motorom dobrá vôľa mať sa spolu pekne.
Váš partner s tým súhlasí?
Snáď to cíti podobne. S Davidom sme si celkom skoro zadovážili deti, takže náš vzťah sa vyvíja naopak, čo je vlastne osviežujúce. Ako nám chlapci odrastajú, začíname spolu viac randiť a je to super. Tiež to nie je vždy len zaliate slnkom, ale snažíme sa spolu stále komunikovať. O všetkom. Naše deti sú pre nás najväčšie puto a spája nás aj práca pre Pink Bubble. David je autorom loga a celej grafickej podoby nadácie, na našich pobytoch robí hlavného vedúceho a pomáha mi vlastne úplne so všetkým. Keď tak nad tým premýšľam, rada počúvam jeho názory a on, myslím, oceňuje tie moje. To sa vo vzťahu tiež počíta.
Ako dlho už ste spolu?
Skoro pätnásť rokov.
Aký je váš recept na šťastný vzťah?
Ja žiadny recept nemám. Ale asi nemôžete vstúpiť do vzťahu dvoch ľudí s tým, že to bude podľa vás. Je dobré komunikovať, povedať si veci. Sama viem, že to často nie je jednoduché. Ale počúvať sa, počuť, čo ten druhý naozaj vraví, to by mohol byť dobrý základ. Niekedy totiž skôr počujeme medzi riadkami to, čo sme ochotní prijať, a to dôležité prepočujeme. Tiež tolerancia a také tie veci, ktoré vám povie každý. A veľa humoru.
Koronavírusové obdobie bolo pre mnohých ľudí veľkou skúškou. Ako ste ho vnímali vy, a nielen vo vzťahu k partnerovi, ale aj k deťom? Predpokladám, že sa z vás stala učiteľka, upratovačka, kuchárka…
To bola lekcia asi pre mnohých ľudí, pre mňa teda určite. Som pokojná a tolerantná osoba, viem, že väčšina vecí sa nemusí hrotiť a nemusí sa podariť tak, ako som si ich predstavovala. Navyše sa dokážem dobre a rýchlo prispôsobiť. Aj napriek tomu bolo pre mňa obdobie covid naozaj náročné a odkrylo zákutia mojej povahy, ktoré som predtým nepoznala.
Keď sa to začalo, náš mladší syn bol vo štvrtej triede, starší v siedmej, takže prvý a druhý stupeň. Úplne rozdielne prístupy, žiadne online hodiny. Dostávali sme papiere mailom, vytlačiť, vyplniť, naskenovať, poslať. Powerpointová prezentácia na telocvik a hudobnú výchovu. Ja to chápem, oni učitelia tiež úplne nevedeli, čo s tým všetkým, a je podivuhodné, že sa z toho nezbláznili. Každopádne, bolo to dosť náročné, občas som skákala ako naštvaný trpaslík. Našťastie, tá druhá fáza od septembra, keď už mali školy systém a my rodičia sme tie nové funkcie začlenili do denného rozvrhu, v tej to začalo všetko fungovať. Ale opakovať už to teda nechcem, dúfam, že to nebude potrebné.
Určite sa zase uvidíme o štyri roky. Čo chcete za tie štyri roky zvládnuť, čo máte v pláne?
Neviem, takto vo veľkom neplánujem. Priala by som si, aj nám všetkým, aby sme boli zdraví, naozaj. Aby sme tu boli spolu, mohli sa stretávať. A aby sa podaril zrealizovať projekt, ktorý sa rozbieha a ku ktorému som bola prizvaná. Nadáciu robím s láskou, ale ako voľnočasovú aktivitu. Čoraz častejšie fotím, znovu sa živím ako modelka, vrásky sú evidentne v kurze. Chcela by som, aby to takto pokračovalo, aby som sa mohla venovať chlapcom, kým o to budú stáť, nadácii a novým veciam. Stále si tak pre seba niečo študujem a veľmi nám s Davidom chýba cestovanie. O štyri roky sa s ním vidím napríklad pod rozkvitnutou sakurou niekde v japonskej dedine. Alebo na Novom Zélande na fjordoch… alebo v Dolnej Lehote.
