Rýchla spoveď – zakladateľ Vetcentra Lukáš Duchek: Nikto nerieši, ako ošetriť zviera z koronavírusovej domácnosti
Choroby netrápia len ľudí, ale aj zvieratá. Svoje o tom vie veterinár Lukáš Duchek, ktorý v Prahe založil Vetcentrum, kam dnes ľudia chodia so svojimi miláčikmi. V rozhovore pre LP-Life.sk sa milovník zvierat zveril, ako vníma koronavírusovú dobu nielen z pohľadu človeka, ale aj zvieraťa, ako sa v priebehu rokov zmenilo ľudské vnímanie zdravia zvierat a akých členov domácnosti už ošetroval.
Zvieratá môžu mať tiež koronavírus. Stretli ste sa s nejakým, ktoré ho malo?
To je, ako keby ste povedali, či sú v lese huby. Áno, v lese huby sú, ide o to, aké myslíte. S koronavírusmi je to rovnaké. Koronavírus je rod vírusov, ktorý obsahuje množstvo druhov, a väčšina zvierat, ale aj človek, má svoje vlastné koronavírusy. Ten vírus bol kedysi neškodný, pretože ľudia mali koronavírus dávno pred Covidom, bol to koronavírus dýchacích ciest alebo koronavírus tráviacich ciest, a nikdy sa nepovažoval za nič závažné, pretože závažný nebol, kým zmutoval. Špekulácie o tom, kto ho zmutoval alebo či zmutoval sám, necháme na ostatných. Nebezpečný je teraz zmutovaný koronavírus Covid-19, čo je mutácia pôvodného, menej nebezpečného koronavírusu.
Podobne je to u zvierat. U psov je koronavírus črevná infekcia, väčšinou sa týka šteniat a vo väčšine prípadov prebieha s miernymi príznakmi. Šteniat, ktoré majú vážne problémy, je menej ako jedno percento, príznaky sú podobné ako na začiatku parvovirózy, ale veľmi mierne. Parvoviróza je ochorenie psov, najčastejšie šteniat, keď im vírus napáda tráviaci systém, dostanú krvavú hnačku a vracajú. Je to veľmi závažná a často smrteľná infekcia. Koronavírus spôsobuje niečo podobné, akurát, že oveľa miernejšie, je to taká slabá infekcia, z ktorej sa väčšina zvierat úplne uzdraví. Často nie sú klinicky choré alebo majú len mierne príznaky.
U mačiek existuje tiež črevná koronaviróza, podobne ako u psov, je to ale tiež málo nebezpečné ochorenie. U mačiek z nejakého dôvodu, ktorý nikto nepozná, zmutoval koronavírus do tzv. infekčnej vírusovej peritonitídy. Zrejme pochádza z pôvodného črevného mačacieho koronavírusu, je to nebezpečná mutácia, ktorá má úplne iné príznaky, iný priebeh a dodnes sa nevie, ako sa to deje. Každopádne, táto nebezpečná mutácia spôsobuje tzv. pomalú virózu nazývanú FIP, ktorá prebieha podobne ako AIDS u človeka. To znamená, že je to dlhodobé ochorenie a končí sa zle, nedá sa vyliečiť. Pôvodný mačací koronavírus je málo nebezpečná črevná infekcia, podobne ako u psov, ale zmutovaný mačací koronavírus je pomaly sa vyvíjajúci zabijak, ktorý zviera zabije síce nie rýchlo, ale isto.
Čo to má spoločné s tým naším ľudským koronavírusom, Covidom-19?
Je to tiež koronavírus. Rovnako ako niektoré hríby sa podobajú muchotrávke a muchotrávky nejeme, zatiaľ čo iné hríby áno, aj tak ide v oboch prípadoch o huby. Je to rodové meno, to znamená, že koronavírusov je mnoho, my máme svoj vlastný koronavírus, črevný, ktorý pôvodne nebol nebezpečný, podobne ako u psov. Teraz máme ten zmutovaný koronavírus, tak ako mačky majú svoj FIP, čo je felínna infekčná peritonitída. My máme svoj Covid-19 a bohužiaľ s ním máme problémy, pretože to je nebezpečná mutácia.
V médiách sme ale mohli zaznamenať články o tom, že pes má ľudský Covid a možno nakazil aj svojho majiteľa.
Psi fungujú ako pasívni prenášači, podobne ako všetko ostatné, napríklad stolička alebo kľučka. Samozrejme, na rozdiel od kľučky sa koronavírusu na psovi páči o niečo viac, je tam vlhko a teplo, preto na psovi prežíva o niečo dlhšie. Nie je to ale tak, že by sa pes nakazil Covidom a ďalej ho šíril. Ak pes žije v jednej domácnosti s nakazeným človekom, tak na ňom koronavírus po určitý čas nájdete, rovnako ako na kontaminovanej stoličke alebo rukaviciach, kým vírus zdochne, pretože po vyliečení už človek nie je zdrojom vírusu a zo všetkého ostatného vírus sám zmizne v priebehu dní.
Aj z toho psa?
Áno.
Takže náš Covid-19 nie je pre zviera nebezpečný?
Nie je nebezpečný ani ho nemôže prenášať, môže ale fungovať ako pasívny prenášač.
Prišli za vami vystrašení majitelia, či ich miláčik nemá ľudský Covid?
Nie. Hoci médiá v tom nerobia jasno, a vláda už vôbec nie, verejnosť je, zaplať pánboh, celkom rozumná, čomu som sa aj divil. Ľudia to majú v hlave skutočne v poriadku, koronavírus u zvierat im nenaháňa strach. Skôr máme problémy s tým, ako ošetriť zvieratá z domácností, ktoré sú v karanténe alebo v ktorých koronavírus práve prebieha. Neexistuje na to v celej republike žiadne pracovisko, ktoré by malo hygienickú slučku.
To mi vôbec nenapadlo. Keby som mala Covid a bola v karanténe, niekto z blízkych by jednoducho vzal môjho psa k veterinárovi, pretože ja by som nemohla.
Áno. Pes je ale pasívny prenášač. Čo s ním v čakárni urobíme? Nič. Buď ho ošetríme a ohrozíme všetkých, alebo neošetríme, pretože je prenášač a môže kontaminovať naše zariadenie. Vy potom máte problém, pretože ho neošetrí nikto alebo ho ošetria opäť za cenu rizík pre všetok personál a ostatných čakajúcich.
Ako sa to teda rieši?
Nerieši sa to. Nikto to nerieši, každému je to jedno. Buď veterinár riziko prijme, a, bohužiaľ, aj za všetkých ostatných, ktorí o tom ani nevedia, ako sú ostatní klienti, alebo nie. Ten pes to nemá napísané na čele, žiadny predpis na to nie je. On je pasívny prenášač a vyčistiť psa od Covidu je nemožné. Môžete vyčistiť kľučku alebo dvere, ale nie psa, ten to má v dýchacích cestách, na slizniciach, v srsti…
Mali ste tu nejakého takého psa?
Musel som ako šéf urobiť rozhodnutie. Teraz ošetrujeme psy vo vážnych prípadoch, ktoré sú z domácností v karanténe, kde majitelia nie sú pozitívni na Covid. Psy, ktoré sú z domácností, ktoré majú pozitívny Covid, neošetrujeme.
Takže pes musí tiež počkať, absolvovať karanténu.
Áno, musí počkať, pretože neexistuje zariadenie, ktoré by bolo schopné ošetriť psa z domácnosti s koronavírusom tak, aby nedošlo k ďalšiemu šíreniu koronavírusu.
Ako si môžete overiť, že pes skutočne nie je z domácnosti s nákazou?
Majiteľ to musí povedať.
Čo ak bude pes ešte stále prenášačom aj po skončení karantény? Môžete mu tiež vytrieť ňufák na test?
Môžeme, ten antigén, ktorý testujeme, je rovnaký.
Takže pes môže podstúpiť rovnaký antigénny test ako jeho majiteľ?
Presne tak.
A na základe toho si môžete byť istí.
Áno. Buď tam ten vírus je, alebo nie je. Problém je v tom, že k nám príde zhruba 120 psov, resp. klientov, za deň. Keď majiteľ nenahlási, že zviera je z domácnosti s Covidom, tak to neviete. Príde nejaká pani so psom, ani neviete, že pes nie je jej, a nepovie: „pozor, pes býva so strýkom, ktorý má Covid“. Takže nič neviete.
Mne osobne by to ale zrejme vôbec nenapadlo.
Je to výnimočné, ľudia sa snažia nechodiť, keď majú Covid, chovajú sa rozumne. Keď potom zvieraťu niečo je, vybavia to podľa platných predpisov, podľa ktorých pes nemá zákaz, ale majitelia áno. Niekto potom privedie psa – prenášača – na veterinu, a či niečo povie alebo nie, je skôr na nich. My sa klientov nepýtame, asi na to ani nemáme právo. Navyše nám môžu povedať, čo chcú. Museli by sme tak testovať každého pri dverách, čo je nereálne. Nosíme rúška, sme opatrní.
O tomto sa ale nikde nehovorí.
Pokiaľ viem, tak nie.
Kamarátka mi hovorila, že tu u vás sedela v čakárne so psom a vedľa bol pán s hadom. Čo môže trápiť hada?
Najčastejšie sú u hadov problémy so znáškou, že nemôžu naklásť vajíčka. Hovorí sa tomu zadržanie znášky. Hady majú vaječníky a vajcovody, ústiace do spoločného otvoru – kloaky, cez ktorú odchádzajú okrem výkalov aj vajíčka. Keď nemôžu naklásť vajíčka, je s tým veľký problém, pretože zadržanie znášky nakoniec hada zabije. Vajíčka vo vajcovode nemôžu byť večne, taký stav vedie k vyčerpaniu samice a v najhorších prípadoch k prasknutiu vajec a prípadne aj vajcovodu, čo býva už neriešiteľné. Tieto problémy sú relatívne časté u hadov, korytnačiek i jašterov.
Okrem toho sú časté problémy s výživou, pretože ľudia, ktorí si zviera zaobstarajú, často netušia, čo potrebuje. Najčastejšie sú problémy s nedostatkom vitamínu D alebo vápnika, mäknutím panciera, krivicou, rachitídou. Skrátka, vývojové veci, keď ľudia zvieratá zle živia alebo chovajú v nevhodných podmienkach.
Pomerne časté sú tiež zranenia, dochádza k bizarným zraneniam korytnačiek, keď si pes zmyslí, že ju zožerie a nedopadne to dobre, alebo korytnačka spadne z výšky a podobne. Poranenia jašterov a jašteríc často vznikajú v teráriu, pretože sú veľmi rýchle a keď sa zľaknú, môžu sa zraniť. U hadov je paradoxne najčastejším poranením, keď had nezožerie svoju korisť, napr. potkana. Ak potkana majitelia nevyberú a nechajú ho spolu s hadom dlhšie, potkan časom hada ohlodá, pretože je hladný. Mali sme tu prípad pytóna kráľovského, ktorému potkan ožral celú chrbtovú časť.
To sa ten had neprebudí?
Nemá sa ako chrániť. Vie potkana zabiť z dôvodu obživy, nevie sa ale proti nemu brániť.
Koľko ľudí v Česku zhruba chová hadov? Okrem vás?
Je ich veľa. Ja hada mám, je to pytón kráľovský, ktorý nie je jedovatý. Osobne by som jedovatého hada nechoval, to je podľa mňa absolútne adrenalínový šport. Ak vás jedovatý had pohryzie, nemáte šancu, žiadnu šancu, v tú chvíľu ste mŕtva. Nebol by som ochotný to podstúpiť. Ľudia, ktorí ich chovajú, sú buď blázni, alebo si nevážia života, neviem.
S takým sa človek ani nepomazná. Podľa mňa s žiadnym hadom sa nedá maznať.
S nejedovatými áno. Lezie po vás a je rád, že cíti teplo, je prítulný. Človek im neprekáža, sú to miláčikovia, ktorí sa vám stočia okolo ruky, a tam niekoľko hodín odpočívajú. Naša Matylda je roztomilý had, je to pokojné zviera.
U škrtičov, ktoré majú normálnu veľkosť, je to podľa mňa exotická vec. Nie je to veľmi zaujímavé, len chvíľku, had väčšinu života prespí. Úplne veľká zábava s hadom nie je, nemusíte im ale práve kvôli ich spánku venovať toľko času. Mať jedovaté hady je podľa mňa už úplný úlet, a myslím, že ani nikto nevie, koľko ich presne je. Ľudia sa s tým veľmi nechvália, neprezentujú to.
Mnohé hady by mali byť chované podľa predpisov, väčšinou sú chránené tzv. dohovorom CITES. Navyše, majitelia jedovatých hadov by mali mať povolenie na chov nebezpečného zvieraťa, čo sa obávam, že mnohí z nich nemajú. Nikto to totiž nekontroluje, respektíve nemôžete ísť k nikomu domov bez domovej prehliadky, ktorú je v Čechách neobvyklé a ťažké získať.
Keď niekto povie, že má tých miláčikov dvadsať, nemôžete mu povedať, že to nie sú miláčikovia, ale biznis, pretože on bude argumentovať, že dvadsať hadov je pre neho akurát. Nemáte šancu to overiť alebo preukázať, neviete ani, či ich má skutočne dvadsať alebo päťdesiat. Nikto sa to nikdy nedozvie, ani aké druhy to sú. Podľa mňa dve tretiny takých chovateľov sú neznáme.
Aké najbizarnejšie zvieratá k vám ľudia vodia?
Najúžasnejší zážitok bol s novorodeným mláďaťom gorily z pražskej zoo. Bolo to jedno z mláďat, ktoré sa tam narodilo a matka ho neprijala. Samčeka Tana sme tu mali desať dní, bol v inkubátore, kŕmili sme ho z dojčenskej fľaše pre deti, prebaľovali, pestovali ako bábätko. Je to neuveriteľne krásne zviera, ktoré má obrovskú silu. Tano bol len pár dní starý a aj tak vydržal hodinu visieť kolegovi na krku, udržal sa tam. Gorily majú obrovské oči a dlhé ruky schopné úchopu, je to skoro ako čierne chlpaté bábätko, ako malý zvláštny človek. Na rozdiel od detí vôbec neplačú.
A od súkromníkov?
Sú tu rôzni ľudia, ktorí majú pumy, levy, gepardy a podobne.
Nemáte strach ich ošetrovať?
U týchto zvierat je väčšinou majiteľ, ktorý im rozumie. Na rozdiel od hadov tieto šelmy nie sú také pohodové, že by väčšinu života prespali. Ľudia, ktorí ich chovajú, už s nimi vedia zaobchádzať, pretože proste musia, keď ich každý deň kŕmia. Previezť veľkú šelmu autom nie je vôbec ľahké. Pán, ktorý sem vozí pumy, ich má niekoľko, sú vždy v debne a prakticky na každé ošetrenie sa musia uspať. Ten pán žije s manželkou myslím v severných Čechách, pumy im behajú po záhrade na voľno ako psi a majú plot tri a pol metra.
Vziať také zviera k lekárovi musí stáť veľa peňazí.
Určite oveľa menej ako to, čo ich stojí sa o ne starať. Čo majitelia zaplatia za mäso a ďalšie veci, to sú mesačne obrovské čiastky. Návšteva u veterinára sa robí, len ak je to nevyhnutné, najmä pretože to zvieratá stresuje, nie je to ľahké a na väčšinu vecí sa musia uspať. Na veterinu idú, len ak sa zviera poraní, na röntgeny, CT vyšetrenia, na zložitejšie zákroky a podobne. Napríklad očkovanie prebieha u nich na mieste.
Teraz sme tu mali levíča od pána Vémolu, takže som Karlosa videl naživo. Jeho levica je skvelá a pán Vémola sa o ňu naozaj dobre stará. Riešili sme vývoj kostry a výživu. Elza mala drobné zranenie rastovej zóny a z toho sa, myslím, uzdraví. Keď sa poranila, bola tu, pretože sa špecializujem na ortopédiu, v rámci zložitejších vecí s ňou jazdia na špecializované kliniky.
Takže áno, návšteva samotná stojí medzi piatimi, desiatimi tisícmi podľa toho, čo sa robí, ale v objeme peňazí, ktoré za to zviera majiteľ ročne utratí, je to zanedbateľná čiastka.
Hovorí sa, že Česi milujú zvieratá často viac ako ľudí a že sú ochotní za ich zdravie zaplatiť viac peňazí než za to svoje. Je to pravda, vnímate to tak?
Túto vec určite vnímam. Napríklad teraz v dobe Covidu nemáme zníženú prevádzku, čo sa počtu návštev týka. Máme, samozrejme, určité opatrenia, napr. aby nesedelo veľa ľudí v čakárni, nosenie rúšok a podobne. Veterinárna nemocnica, ako je tá naša, ale musí fungovať stále, zvieratá sú stále choré, rovnako ako ľudia stále chodia do supermarketu, tak na veterinu chodia tiež. V tomto zmysle je vidieť, že to ľudia majú skutočne ako prioritu a nijako starostlivosť o svojich miláčikov neobmedzujú, na rozdiel od iných vecí.
Pôsobím v praxi už 25 rokov a za ten čas sa mnoho zmenilo. Chvíľu trvalo, kým si ľudia zvykli, že na rozdiel od svojho ošetrenia na veterine platia. Za totality bola veterina štátna inštitúcia, keď veterinárne ordinácie prevádzkovala mestská veterinárna správa. V tom čase sa za ošetrenie veľa neplatilo a kvalita starostlivosti tomu zodpovedala. Aj prístup majiteľov bol úplne iný, psi boli pri búde, nechcené mačiatka sa topili v sude, králiky boli na mäso a potkany škodlivá háveď.
Bolo tu, samozrejme, nejaké prechodné obdobie zhruba desiatich rokov, od roka 1990, keď niektorí ľudia, najmä na vidieku alebo tí, ktorí mali pocit, že pes potrebuje akurát očkovanie proti besnote veterinárom raz za rok na námestí, tak tí keď prišli na veterinu, samozrejme to ťažko niesli. Dlho sa ešte robili hromadné vakcinácie psov na dedinách. Dnes už sa to veľmi nerobí, pretože ľudia si uvedomili, že to nie je dobré.
Dnes robíme cisárske rezy chovným potkanom, operujeme zlomeniny králikom, psom a mačkám venujeme podobnú starostlivosť ako ľuďom alebo deťom, za ktorých ich niektorí majitelia považujú, čo je obrovský pokrok, a preto mám svoju prácu rád.
Chceli ste byť sokoliarom, prečo?
Zažil som to, keď som bol malý chlapec, náhodne som sa k sokoliarom dostal. Je to podobné, ako keď máte koňa alebo psa a obdivujete ich pohyb. Kone i psi sa hýbu oveľa lepšie, rýchlejšie a výkonnejšie ako ľudia. Keď idete so psom von a pes behá, je to krásne. Má radosť, vidíte jeho pohyb a je to taká spolupráca vonku v prírode. S vtákom je to ešte iné, lieta, vracia sa k vám, let dravca je esteticky veľmi uspokojujúci, rovnako ako keď beží kôň. Rýchlosť a presnosť, s ktorými sa dravci pohybujú, tá nepredstaviteľnosť, keď s takou šikovnosťou lietajú, je niečo úplne mimo naše zmysly. Je to ako plávať s delfínom, ten sa vo vode pohybuje dokonale, a rovnako dokonale sa pohybuje dravec vo vzduchu. Pre nás je to absolútne nedosiahnuteľné a už len pozerať sa na to je neuveriteľné.
