Ako veľmi záleží na farbe alebo prečo je Krtko čierny?

Krtko je čierny. A dobyl svet. V nohaviciach, v rakete, v autíčku. A dokonca sa dostal aj do Číny, ale to už v inej rozprávke. Alebo do vesmíru, keďže je obľúbenou postavičkou amerického astronauta Andrewa Feustela, ktorý bez neho nevynechá jedinú cestu.

Káčery z Káčerova vyzerajú ako káčery, sú biele a odlišujú sa len čapičkami, ktorú skutočné káčery nenosia. A čo taký Káčer Donald alebo Myšiak Mickey? Bob a Bobek zase vyzerajú úplne ako biele králiky, len s tým rozdielom, že žijú v klobúku kúzelníka Pokustóna, kde by asi normálne králiky nežili. A to je práve tá anotácia. Kde žiť, keď tvoja prirodzená farba pleti je trochu iná alebo je typická len pre nejakú krajinu alebo oblasť?

Otvoriť v galérii (9)

Prečo je teda Krtko čierny? Prečo Miler, ktorý skúšal namaľovať nespočetne najrôznejších roztomilých postavičiek, získal srdce ľudí ďaleko za hranicami Česka? Mohlo to byť práve preto, že stavil na prirodzenosť? Čierna je, ako všetci vieme, skutočnou farbou krtkov. Líška je oranžová. Tiger je pásikavý. Žaba je zelená. Rybárik jasne modrý. Krtko je proste a jednoducho čierny a nikto sa nad tým ani v najmenšom nepozastavuje. Každý sme skrátka iný. Nevyberáme si, do akej rodiny sme sa narodili. A máme takú farbu kože, akú sme dostali do vienka. Vybrať sme si ju nemohli.

Mezonetový zařízený byt 5+kk na pronájem-Praha, Praha 1

Show property

Pôrodník z Ghany rozdelil národ

V súvislosti s blížiacimi sa voľbami v Česku a dianím vo svete sme sa rozhodli priniesť v nasledujúcich týždňoch sériu článkov, rozhovorov, reportáží a osobných spovedí v rubrike Na vlastnú päsť, kde sa budeme venovať téme xenofóbie. Inšpirovali nás nielen udalosti novodobých dejín, ale aj naša nedávno vydaná a veľmi úspešná Rýchla spoveď s pôrodníkom z Ghany, ktorá na sociálnych médiách vzbudila toľko ohlasov, že sme sa nestačili diviť. A viete prečo? Pretože z vlastnej skúsenosti vieme, že „na černochov sa u nás nekliká“. Články o etnických skupinách nepatria k tým najčítanejším, takže sa pýtame prečo? Prečo rozhovor s pôrodníkom iného etnika vzbudil taký rozruch a úspech, a takú búrlivú a kontroverznú diskusiu?

Otvoriť v galérii (9)

Naši diskutujúci sa rozdelili do dvoch skupín. Jedna hodnotila kvalitu človeka, kvalitu lekára a vôbec ju nezaujímala farba jeho pleti. Druhá skupina sa búrila. Objavili sa názory, že sa bábätko, ktoré príde na svet, hneď zľakne. Alebo otázky, prečo je pán doktor u nás a nelieči radšej ľudí vo svojej domovine, ktorou je Ghana. Najväčším paradoxom bolo, že keď sa naša redaktorka Karolína pána doktora pýtala, či cíti u Čechov xenofóbne prvky a stretáva sa s nimi, jednoznačne a bez váhania odpovedal, že nie, že sa s tým nikdy nestretol a nemá u nás problém. Tak ako to teda je? A čoho sa bojíme alebo čo sa nám nepáči?

Otvoriť v galérii (9)

Otvoriť v galérii (9)

Otvoriť v galérii (9)

Otvoriť v galérii (9)

Strach z iného, nepoznaného

Práve preto vám v nasledujúcich týždňoch prinesieme malý exkurz nielen do súčasného zmýšľania ľudí v našej spoločnosti, ale aj do histórie. Budeme sa venovať pojmu xenofóbia, nie priamo rasizmu.

Politológ a odborník na extrémizmus Miroslav Mareš pre Dnes uviedol, že sa v Českej republike objavuje „ľudový rasizmus“, výraznejší je však voči rómskej komunite než černošskej.

„Černosi v Českej republike čelia predsudkom, ako je bučanie alebo iné rasistické gestá voči hráčom tmavej pleti na futbalových štadiónoch. Istý ľudový rasizmus sa objavuje v internetových diskusiách. Ale, samozrejme, nie je možné to paušalizovať, mnoho Čechov predsudky nemá,“

uvádza Miroslav Mareš, podľa ktorého sú napríklad Ukrajinci a Vietnamci v Čechách akceptovaní oveľa viac ako Rómovia, aj keď aj oni často čelia zločinom z nenávisti.

Xenofóbia je totiž pre našu populáciu typickejšia. Je definovaná ako nedôvera, strach, v najhorších prípadoch nenávisť ku všetkému neznámemu, a v prenesenom zmysle strach a nedôvera k cudzincom. Ako primárne príčiny rasizmu a xenofóbie sú pritom označované ekonomické faktory či kultúrne odlišnosti. Na základe ekonomických faktorov sú xenofóbiou najviac postihnutí ľudia na nižšom spoločenskom rebríčku či ľudia obávajúci sa o svoje postavenie, napríklad v časoch ekonomickej krízy. Kultúrne aspekty zase poukazujú na odlišnosť etnických menšín od majoritnej spoločnosti. A nakoniec, tretia teória vidí príčinu rasizmu a xenofóbie v problémoch modernej a postmodernej doby, ktorá ľuďom berie ich identitu. A práve tu sa dostávame do začarovaného kruhu. Príčinou xenofóbie môžu byť aj imigranti či snaha o udržanie si hierarchie v spoločnosti. Skrátka, príčinou môže byť všetko „iné“.

Otvoriť v galérii (9)

Generalizácia

Symbolom českej demokracie je prvá republika. Teda doba, ktorá býva označovaná ako akýsi náš zlatý vek. Často si ale neuvedomujeme nedostatky, ktoré demokratické zriadenie v tom čase malo.

V Českej televízii sa práve vysiela repríza seriálu První republika. Ubehlo len pár týždňov, odkedy bol jeden z kultových dolov venovaný Cigánom. A aj tu už bolo viditeľné, ako už len samotné zamestnanie Cigánov na statku za stravu vzbúrilo u jednej rodiny vlny nevôle. Už za prvej republiky, keď naša krajina stála na prahu historickej zmeny a ľudia sa tešili na „slobodu“, demokraciu a voľnosť, existovali predsudky. Vtedy sa týkali len toho, že „Cigáni kradnú a sú to čarodejníci“, navyše nikto nechápal ich kočovný spôsob života. Dnes je tento úzus iný. Inklinujeme ku zovšeobecňovaniu. Hádžeme ľudí do jedného vreca. Generalizujeme na základe jednej zlej skúsenosti. A to nám zostalo.

Pritom dejiny hovoria inak.

Otvoriť v galérii (9)

Môže za tým stáť syndróm malého národa?

Ani nemusíme chodiť ďaleko, aby sme videli zmenu. Prečo sa Česi toľko boja, a čoho? Je to syndróm malého, veľmi nadaného, ale často historicky utlačovaného národa? Je to strach z toho, aby sme skutočne neskončili len ako prekladisko Európy? Alebo to už som príliš ďaleko a lepšie by bolo „pozametať si pred vlastným prahom“?

Keď sa pozrieme k susedom, myslím do susedných krajín, našli by sme presne opačný príklad. Napríklad Anglicko, Holandsko alebo Francúzsko – tam všade je „multikultúra“ úplne normálna. Samozrejme, ide o kolonizátorov, ale to ani tak neospravedlňuje. V kozmopolitných krajinách, či ešte lepšie povedané, kozmopolitných a multikultúrnych mestách, žijú etnické menšiny vedľa seba bez problémov. Ľudia si zvykli a pripadá im to úplne normálne.

U nás sme si nezvykli a zvykáme si len ťažko. U nás sú týmito „inými kultúrami“ nielen ľudia iného etnika, ale aj menšiny, ako sú Slováci, Poliaci, Rusi, ale aj Vietnamci, Ukrajinci a mnoho ďalších. Zaujímavé je, že práve nám najbližšie národy sa často stretávajú s menšou toleranciou než napríklad Angličania alebo Američania. Pritom by sme sa mohli inšpirovať aj v našej histórii – všetko neznáme pre nás bolo najprv lákavé, nové, neobjavené.

Obľúbenosť modeliek podľa etnika?

A namiesto toho, aby sme boli s modernou dobou modernejší aj v názoroch, akosi stagnujeme alebo sa dokonca navraciame, retardujeme. LP-Life sa v nasledujúcich týždňoch pozrie na to, či máme cudzincov vo verejných službách, ako sa im u nás žije, aké problémy majú. Pracujú u nás cudzinci ako lekári? Hasiči? Policajti? Pozrieme sa na etnické rozdiely. Pozrieme sa na módu a rozdiely vo farbách nielen pleti, ale aj oblečenia, na farebnú typológiu. Zabrúsime do problematiky vzťahov medzi príslušníkmi iných národností. Pozrieme sa na to, prečo ľudia neklikajú na černochov na úvodnej fotografii alebo prečo sú modelky iného etnika u nás v porovnaní s Európankami či Američankami úplne prehliadané. Internetové chovanie ľudí voči iným etnikám je navyše úplne nový – a veľmi závažný a nebezpečný – fenomén. Pod rúškom anonymity sme oveľa „otvorenejší“. Teda naše ústa sú…

Skrátka, náš exkurz sa bude zaoberať tým, čo by pre nás malo byť prirodzené – znášanlivosťou, pochopením a slušnosťou.

Otvoriť v galérii (9)

Takže – buďme prirodzení. Rešpektujme, čo nám a iným bolo dané. A buďme slušní. A čítajte LP-Life!

Zdroje: geografie.cz, thecut.com, migraceonline.cz, irozhlas.cz, iDnes, MAYER, N. (1996): Une approche psycho-politique du racisme. Revue francaise de sociologie, c. 37, s. 419-438.