Šesťnásobný držiteľ Emmy a víťaz Zlatého glóbusu sa na televíznych obrazovkách objavuje prakticky dennodenne. Seriál M*A*S*H, v ktorom hral obľúbený herec hlavnú rolu, sa vysiela aj takmer päťdesiat rokov od premiéry prvého dielu. Poďte si spoločne s LP-Life.sk pripomenúť herecké začiatky Alana Aldu a pozrieť sa na to, ako sa mu darí dnes.
Možno ste netušili, že rodné meno slávneho herca znie Alphonso Joseph D'Abruzzo. Za svoje známejšie meno vďačí Alphonso svojmu otcovi. Narodil sa manželom Joan Browneovej a Alfonsovi Giuseppemu Giovannimu Robertovi D’Abruzzovi, rodičom s taliansko-írskymi koreňmi. Giuseppe vystupoval na Broadwayi už pred druhou svetovou vojnou, ale vzhľadom na to, že mnoho hercov muselo narukovať na front a v Hollywoode hľadali nové vychádzajúce hviezdy, nakoniec sa dostal aj k filmom. Vo svojom prvom filme Rapsódia v modrom (Rhapsody in Blue) už vystupoval so známejším priezviskom, ktoré si zložil z prvých dvoch písmen svojho rodného mena. Z Alfonsa D’Abruzza sa tak zrazu stal Alda.
To však stále hovoríme o Robertovi Aldovi, dnes však oslavuje narodeniny jeho prvý syn narodený v roku 1936. Alphonso Joseph, známejší ako Alan, sa odmala pohyboval v umeleckom prostredí so svojím otcom, napriek tomu sa však najprv vydal na študijnú dráhu. Po strednej škole v New Yorku sa vydal na Fordhamskú univerzitu, kde študoval anglický jazyk. Počas rokov na univerzite sa v rámci výmenných programov pozrel aj na parížsku Sorbonu. Aj po Európe ho sprevádzal otec, s ktorým si prvýkrát zahral v špionážnom seriáli natáčanom v Amsterdame. Sám potom hral v divadelných rolách v Ríme.
Detstvo Alana Aldu nebolo zrovna ružové. V siedmich rokoch bojoval s obrnou, z ktorej sa dostal len vďaka experimentálnej liečbe, ktorá posilňovala jeho kĺby a svaly. Alda tiež uviedol, že mu bolo vždy lepšie so staršími kolegami jeho otca než so svojimi vrstovníkmi, čo platilo najmä v období puberty. Najväčší zlom v jeho detstve nastal po tom, ako sa u matky naplno prejavili psychické problémy prehlbované alkoholom. Otec, toho času známy herec, už problémy nemohol vydržať, požiadal o rozvod a zostal v Európe, kde s novou manželkou vychovali druhého syna Antonyho.
Alan sa so svojou matkou vrátil do Spojených štátov. Tam ho čakala služba v armáde, najprv vo Fort Benning, potom šesť mesiacov v rezervách armády spojených s Kórejskou vojnou. Možno práve to napomohlo Alanovi k jeho najslávnejšej role Hawkeyho Pierca. K tej ale viedla ešte dlhá cesta. Prvé herecké roly sa začali objavovať v päťdesiatych rokoch, príliš veľkú dieru do sveta s nimi ale Alan neurobil.
Svoju slávu začal budovať rovnako ako otec na Broadwayi. Postupne si začal budovať renomé, pričom jeho snaha vyústila až do ceny Tony za najlepšieho muzikálového herca v role The Apple Tree v roku 1966. To už bola doba, keď si Alan Alda vyskúšal aj niekoľko rolí v televízii. V žiadnej ale nezažiaril. Potom prišla prelomová rola Hawkeyho v seriáli M*A*S*H.
Tá bola prelomová z mnohých hľadísk. Dnes si prakticky nikto nevybaví na prvý pokus inú rolu, než tú, ktorú zastával vo všetkých 256 epizódach slávneho seriálu o lekároch v zdravotníckom tábore M*A*S*H 4077 na bojisku vojny v Kórei. Nominovaný bol celkovo na 21 cien Emmy (premenil ich päť). Oslávenec pritom sám napísal scenár k niekoľkým epizódam a niekoľko ich dokonca aj režíroval.
M*A*S*H je dodnes kultová záležitosť, ktorá z televíznych obrazoviek len tak nezmizne. Posledné, dve a pol hodiny dlhé finále Dovidenia, zbohom a amen je dosiaľ najsledovanejšou epizódou, ktorá sa kedy v amerických televíziách vysielala. Ide tiež o jediný projekt, v ktorom sa pred kamerou objavil Alan spolu s otcom Robertom a bratom Antonym, konkrétne v 20. epizóde 8. série, Lend a Hand.
V súčasnosti už žiadne filmy ani seriály nenakrúca, venuje sa ale podcastom a je aktívny na svojich sociálnych sieťach. So svojou manželkou Arlene Weiss žije šťastne už od roka 1957. Zároveň ale pred niekoľkými rokmi uviedol, že trpí Parkinsonovou chorobou. Ochorenie oznámil už v roku 2018 a o rok neskôr vyhlásil, že zatiaľ nepociťuje žiadne veľké obmedzenia. V priebehu tohto ochorenia odumierajú v tele bunky v centrách motoriky a človek tak postupne prestáva ovládať svoje telo, ktoré v rôznych intervaloch postihujú kŕče a záchvevy.
„Buďte natoľko inteligentný, koľko len môžete. Ale pamätajte, vždy je lepší byť múdry, nie inteligentný.“