Vedeli ste, že november je mesiac pľúc? Ja áno. Mám totiž kamarátku, ktorá si s nimi užila veľmi veľa. Až to bolí, keď to rozpráva, hoci to dnes s odstupom času opisuje s nevyhnutnou dávkou humoru, irónie a sarkazmu. To ale bude skôr jej povahou. Každopádne v týchto časoch, keď koronavírus kosí ľudstvo a útočí hlavne na pľúca, ma z predstavy ničenia vlastných pľúc cigaretami a výfukovými plynmi chytajú mdloby. Pretože dýchanie nie je niečo, čo nám vydrží navždy…
Pľúca sú totiž pre nás samozrejmosťou, ktorú nevnímame, kým s nimi nie je nejaký problém. Pritom sa vyvíjajú ako posledný orgán v tele. A predstavte si, že si pekne dýchate a z ničoho nič vás pichne niekde na hrudníku a koniec. Nedýchate a lapáte po tej samozrejmosti, akou je vzduch.
Len si tak chodíte a zrazu vám prasknú pľúca
Nehovorím o koronavíruse. Kvôli nemu kašlete, až máte pocit, že si vykašlete pľúca, ako sa hovorí. Hovorím o prasknutí pľúc. Odborne sa tomu hovorí spontánny pneumotorax, čo znamená, že si proste jedna z polovíc pľúc, v horšom prípade vraj aj obe, z ničoho nič prasknú. To sa stalo tej mojej kamarátke. Ale tá to zistila až o tri dni… Dovtedy s tým normálne chodila a myslela si, že má obyčajnú chrípku sprevádzanú brutálnym kašľom. Keď po troch dňoch nevyšla schody do prvého poschodia, šla k doktorke. Tá ju chcela odbiť nejakými liekmi, ale vďakabohu si stála za svojím a doslova lekárku donútila urobiť jej röntgen pľúc. A hľa. Bol tam! Pľúca vyfúknuté ako balónik po ťažkej párty.
Otvoriť v galérii (2)
Rentgen plic.Source: pixabay.com/oracast
O päť minút dvanásť
Okamžite musela prísť záchranka a potom to bol frmol. Viezli ju na ARO o päť minút dvanásť. Najlepšie ale vraj bolo, že ona termínu spontánny pneumotorax vôbec nerozumela, takže vôbec nechápala, prečo všetci tak šalejú. Až lekár v sanitke jej vysvetlil, že zomiera, pretože vzduch z vyfúknutej polovice pľúc jej utláča druhé pľúca a srdce. Na ARE sa s ňou nikto nemaznal, strhali z nej tričko a pri plnom vedomí, podotýkam, pri plnom vedomí (!), jej medzi rebrá niekto vrazil trubicu do priestoru hrudného koša. To vraj bola taká bolesť, že bola rada, že omdlela. Potom sa len prebudila pripojená ku všetkým tým prístrojom medzi ďalšími polomŕtvymi ľuďmi.
Raz je asi málo
Zaujímavé na tom je, že dievčina je nefajčiarka, športovkyňa, aktívny človek. Myslela si, že si ju ten hore zase vybral a dal jej lekciu, aby si nemyslela, že je život len skvelý. Inteligentní ľudia v bielych plášťoch ju ubezpečili, že rozhodne nie je výnimočná, že sa to deje pomerne často mnohým ľuďom. Šok. Akože vážne? Neexistuje prevencia, dokonca ani poriadne nevedia, prečo sa to v tele deje. A ako čerešnička na torte – nemusí sa to stať len raz. Pľúca sa totiž po tom brutálnom zákroku drénovania samovoľne opäť nafúknu, pretože trubička dostane z hrudníka nadbytočný vzduch. Takže za pár dní šup šup domov.
A čo čert nechcel, o dva mesiace sa jej to stalo znova. A teraz sa podržte – v spánku. Kamarátka sa ráno prebudila a vedela, že u nej došlo k recidíve pneumotoraxu. Šla už zbalená do nemocnice, nechcela totiž obťažovať záchranárov, predsa len minule s tým vydržala tri dni, takže tentoraz tam dôjde po svojich. To je predsa jasné, nie? (Dúfam, že cítite iróniu, s ktorou túto situáciu popisujem.)
Otvoriť v galérii (2)
Lékař a pacient při operaci. Source: pixabay.com/Stefan_Schranz
Tentoraz šla pod nôž. Po tom, čo prežila to šialené drénovanie. Nebudem vám vysvetľovať, čo jej v tom hrudníku robili za paseku, sama tomu nerozumiem, ale isté je, že to bolelo neskutočne, rovnako aj rekonvalescencia. Čo čert nechcel…
Dvakrát je tiež málo
O päť mesiacov neskôr mala pocit, že má infarkt. Brneli jej ruky a chcelo sa jej zvracať. Priatelia ju odviezli domov, že sa z toho vyspí. Keďže jej kamoši ale nechceli nechať nič na náhode, rovno ju odviezli na pohotovosť a človeče, bol tam zase. Tentoraz bolo to drénovanie to najhoršie, čo sa jej vraj v živote mohlo stať. Kam sa hrabe čistenie zubných kanálikov alebo pôrod! Nasledovala ďalšia operácia, ďalšie hrabanie sa v jej hrudníku a výstražne zdvihnutý prst chirurga, ktorý povedal, že ak sa to stane znova, tak už jej budú do tela liať lepidlo, aby tie pľúca udržali v nehybnosti.
Jednoducho, fuj velebnosti, mladé dievča a pľúca ako storočná starenka. Nikdy by jej to nenapadlo, to už človek počíta skôr s rakovinou.
Takže, milí priatelia, apelujem na vás. November nenovember, pľúca potrebujú neustálu starostlivosť a pozornosť. Vážme si ich a vážme si každého nadýchnutia, najlepšie na čerstvom vzduchu. Všetkým vám prajem veľa zdravia.
