Rýchla spoveď: Bývalá primátorka Adriana Krnáčová: do politiky sa už nevrátim
Bývalá primátorka Prahy Adriana Krnáčová sa po svojom konci v politike vrhla na písanie. Nedávno vydala fascinujúcu knihu Zpupnost, ktorá odhaľuje zákulisie pražskej politiky, korupciu aj boje o moc. Vo fiktívnom príbehu čerpala zo svojich bohatých skúseností a je to skutočne temné čítanie. Ako priznáva v rozhovore pre LP-Life.sk, politika je príšerné a neuveriteľne stresujúce prostredie, takže je rada, že už je mimo. Vďaka tomu má teraz viac času na rodinu, písanie aj šport.
Na Wikipédii sa píše, že sa stotožňujete so svojou prezývkou Krnda, niekedy sa tak vraj aj podpisujete. Ako to vôbec vzniklo?
Ja ani neviem, kto to vôbec vytvoril. Raz mi niekto povedal, že je to skratka medzi krtkom a pandou. Ale neviem, prečo to prischlo mne. (smiech)
A skutočne sa tak niekedy podpisujete?
Na prianie určite, prečo nie? Človek sa musí so svojimi prezývkami stotožňovať. Vraví sa, že keď je človek bezvýznamný, žiadnu prezývka nemá.
Ešte keď ste boli v politike, vraveli ste, že potom sa budete venovať vnúčatám. Darí sa vám to?
Naozaj sa viac venujem rodine. Zanedbávala som ich niekoľko rokov, trochu mi to dávali „vyžrať“, ale je to veľmi milé, keď sa všetci stretneme, je nás veľmi veľa. Život sa chtiac-nechtiac trošku upokojil, a to mi viac vyhovuje. A čo sa týka práce, najprv som musela dokončiť knižku, tomu som sa po konci v politike venovala najviac.
Máte jedno vnúča. Aká ste babička?
Určite nie taká, ktorá by bola na stráženie! Aj tým, že v posledných mesiacoch vyčíňa ten čínsky vírus, nemali sme veľa príležitostí sa vidieť. Skôr sme sa navzájom stránili a neboli sme toľko v kontakte, viac sme si telefonovali. Tento rok je jednoducho príšerný a dúfam, že už nič horšie nepríde.
A keď ste s vnúčaťom, čo spoločne najradšej robíte?
Keďže je malý, má niečo vyše troch rokov, tak s ním zatiaľ veľa neurobím. Navyše je taký samotár, rád sa hrá sám, takže ho skôr pozorujem. (smiech) Ja to s malými deťmi veľmi neviem, aj moje deti mi vraveli, že mi to s nimi veľmi nešlo. Skôr sa teším, až bude väčší, to bude lepšie. Aj počtom vnúčat sa to určite bude zlepšovať, nevidím inú možnosť.
Čo robíte najradšej vo voľnom čase?
Športujem, to najviac. Potom čítam, venujem sa rodine, varím, pečiem. A ešte kreslím.
Maľby alebo skôr nejaké náčrty?
Len kresby, je to taký relax. Keď mi niečo napadne, tak kreslím.
Stále cvičíte každý deň jogu?
Každý deň nie, ale snažím sa robiť desať alebo pätnásť minút strečing.
Ako sa okrem toho ešte udržiavate vo forme?
Nežeriem! (smiech) Snažím sa jesť zdravo, jem priebežne cez deň malé dávky. Nejem hromady vecí, snažím sa skôr dávať si pozor. Ale tiež som si nedávno dala hamburger, mala som naň chuť. Venujem sa rôznym športom, v podstate každý deň niečomu.
Ako sa zmenil váš režim po tom, ako ste skončili na magistráte, keď ste sa stali zase „normálnym“ človekom?
Vždy som sa snažila byť normálnym človekom a nie tzv. politikom, neznášala som papalášske maniere. Ale čo je hlavné, znížila sa mi úroveň stresu. A to je veľmi dobre, pretože stres je to najhoršie, čo môže byť. Politika je vysoko stresujúce prostredie a môžete robiť, čo chcete, ale napriek tomu na vás dolieha. Aj keď veľa športujete alebo sa snažíte relaxovať. Ale veľa času na to nemáte a skôr či neskôr sa to prejaví na vašom zdraví.
Kde beriete radosť?
Radosti mám každý deň. Aj maličkosť môže byť radosť, napríklad keď napíšem kapitolu v knihe, keď je pekné počasie a môžem vybehnúť von. Mám rada aj stretnutia s kamarátmi, ktorých som pre prácu nemohla vidieť, tak si skypujeme alebo telefonujeme. Mám stále svojich kamarátov, ktorých som mala už predtým, a nemienim to meniť.
Čo vám pomáha na smútok?
Dlho som smutná nebola, takže na to neviem odpovedať. Asi hudba… Niekedy hiphop, inokedy klasika. Pomáha, keď si človek môže doma „vytuniť“ nejakú pecku.
Podľa toho, čo ste napísali vo svojej knihe Zpupnost, je politika dosť nepekná profesia. Keď na politiku spomínate, dala vám niečo pozitívne?
Vedomie, že sa tam nikdy nechcem vrátiť. (smiech)
To je veľmi pozitívne!
Áno! (smiech) Človek by nikdy nemal vravieť „nikdy“, ale pre mňa je to mimoriadne nekreatívne prostredie, ktoré je prepchaté egoizmom, hlúposťou a egocentrizmom. Ľudia sa často za niečím ženú, ani nemajú zanalyzované, či to opatrenie má nejaký zmysel. Ale pretože to navrhuje ich politická strana, tak to musia preboxovať za každú cenu. Nie je to užitočné.
Vidíme to aj teraz v časoch korony – jedno opatrenie strieda druhé, každý deň je niečo nové. Politici si za tým stoja, inokedy nestoja, často to nemajú overené číslami, dátami. Takto sa predsa nedá v krízovej situácii pracovať, to je amatérizmus. Povedie to len k tomu, že sa zníži dôvera v akúkoľvek inštitúciu v tomto štáte, čo je v podstate začiatok konca. A ak to niektorí politickí predstavitelia chcú, tak Boh s nami, ako sa vraví.
V politike ste sa pohybovali už skôr, keď ste viedli Transparency International. To ste predsa museli vidieť a tušiť, že je to také, ako hovoríte…
Keď niečo tušíte, tak ešte stále neviete. Nikdy neviete, čo sa nakoniec stane. Do komunálu som nechcela ísť a byť primátorkou, to bolo to posledné, po čom som túžila. Je to veľmi nevďačné. Ale keď sa ma ľudia neskôr pýtali, prečo som vtedy v polovici neodišla, tak som vravela: „Nie som zbabelec!“ Neodchádzam v polovici práce, hoci je nepríjemná alebo ťažká, nikdy som to neurobila. Dobojovala som to do konca.
Čo bolo najhoršie?
Neustále na mňa niekto útočil, aj keď som za niečo nemohla. Vôbec som nevedela prečo, ale potom som pochopila, že práve to je tá politika. Nesmela som to brať osobne, je to jednoducho politika. Naučila som sa s tým žiť, síce ťažko, ale naučila.
Ako to vnímala rodina a partner?
Hrozne. Moje deti ma za to skoro nenávideli, pretože si na Facebooku museli čítať o mne hlúposti. Pre ne to bolo veľmi nepríjemné, hlavne keď ich v práci spájali so mnou. Vždy mi vraveli: „Kedy už s tým konečne sekneš? Daj už si s tým pokoj, odíď!“ Potom sa s tým ale deti zmierili, ale naše vzťahy sa veľmi nezmenili. Až teraz je to lepšie, možno aj preto, že som sa odstrihla od hnutia.
Mali ste niekedy strach o seba alebo o rodinu?
O seba možno trošku, ale nie tak reálne. Že by ma niekto zamordoval? To nie, tá pozícia je fakt bezvýznamná, je to reprezentatívna pozícia a len sa zdá, že je mocná. A v tom je ten paradox – za všetko môžete, aj keď reálne nič nemôžete priamo ovplyvniť.
Vždy som mal pocit, že ste veľmi drsná žena a že chlapov v politike musíte veľmi rozčuľovať. Ako vás „zvládali“?
Nezvládali ma. Zo začiatku ma ohovárali, že som vulgárna, drzá, nekomunikujem. Potom vraveli, že príliš hovorím, potom že málo hovorím. A tak to pokračovalo, ale keď videli, že sa nič nezmení, tak prestali. Pre mužskú časť to bolo veľmi ťažké.
Mali by ženy do politiky vstupovať viac?
Ale áno, prečo nie. Nech si to každá skúsi. Ale pre ženu to nie je príjemné prostredie. Keby sa stal zázrak a cez noc by sa polovica mužov vymenia za ženy, tak by sa to zmenilo. Ale vzhľadom na to, že na vrcholných pozíciách sú väčšinou ženy osamotené, tak je to, ako keď máte svorku malých psov – uštvú aj predátora. Uštvú ho, ohryzú, zdolajú ho. A tak to približne vyzerá, keď sa žena dostane do silnej pozície. Keď sa bráni, tak si to potom „vyžerie“ na sociálnych sieťach a v médiách. A dočíta sa o sebe veci, o ktorých ani netuší, že ich robí.
Prežívate teraz lásku?
Áno, mám skvelého partnera.
Boli ste s ním už v čase svojho politického pôsobenia?
Nie, až potom, čo som odišla z radnice. To sa nedalo, keby som vtedy vystavila nejakého partnera takému stresu, opustil by ma za päť minút. Žiadny partner by to nevydržal, nechcela som ho vystavovať takej pozornosti.
Čo je pre vás teraz vo vzťahu najdôležitejšie?
Čas, ktorý venujeme sebe a do ktorého sa nikto nemieša. Snažím sa nás udržať mimo celého diania.
Čo najradšej spoločne robíte vo voľnom čase?
Šport. Ale veľmi to s ním nejde, pretože on je triatlonista. (smiech) Takže keď ideme plávať do bazéna, on si pláva svoje a ja svoje.
Čo vás momentálne najviac rozosmieva?
Tlačové konferencie vlády. (smiech) Česká televízia by ich mala dať do
archívu a o 20 rokov púšťať s dodatkom: „Takto sa riešila kríza!“ Dokážu pobaviť, ale je to skôr taký gogoľovský smiech cez slzy.
Baví vás stále Praha?
Je to najkrajšie mesto. A keby sme sa nebáli spiatočníckych a zbabelých ľudí, ktorí nedovolia, aby sa mesto rozvíjalo, bola by som úplne spokojná. Asi to čaká na ďalšiu generáciu, ktorá dokáže niečo presadiť. Praha by nemala zostať skanzenom, ja zastávam iný názor. Mohli sme tu mať Kaplického knižnicu, krásny most od Calatravu, mohli sme mať ďalšie veci. Možno nabudúce.
