Rýchla spoveď – bojovník MMA Václav Mikulášek alias Baba Jaga: Aj tak sa na mňa raz zabudne
Ešte pred dvomi rokmi Václava Mikuláška alias Babu Jagu nikto nepoznal. Chalan od Ostravy, ktorého v detstve šikanovali natoľko, že sa začal venovať bojovým športom. Hoci jeho začiatky neboli ktovieaké, teraz je známy tým, že zápasy väčšinou končí víťazne, a to hneď v prvom kole. Naposledy teda dostal výprask v decembri od Karlosa Vémolu, ale to mu dalo ďalšiu silu pokračovať. V rozhovore pre LP-Life.sk sa bývalý vyhadzovač a kuchár zveril nielen s tým, čo pre neho MMA znamená, ale tiež so záložným plánom na obdobie, keď sa MMA nebude môcť venovať.
Viete, komu sa ešte hovorí Baba Jaga?
Je film John Wick.
To je presne ono.
Prezývku ale nemám z toho filmu. Všetci si myslia, že ju mám z neho, ale mal som ju ešte predtým, než ten film prišiel do kín. Môj kamarát, ktorý vyrábal oblečenie Oktagon, čo je poľská značka, nie je to nič spoločné s Oktagonom, kde zápasím, mi hovoril, že som také strašidlo, taká Baba Jaga. A že z toho urobíme merch. Ľudia sa toho chytili, páči sa im to, ja s tým súhlasím.
Prvý, kto sa mi vybavil, keď som vašu prezývku počula, bol ten (John Wick), ktorý zabil ceruzkou troch ľudí.
Ten film mám strašne rád, nemá to s tým ale nič spoločné.
V nejakom rozhovore s vami som sa dočítala, že si o sebe nemyslíte, že ste pekný.
Keď sa pozriete napríklad na Miloša Petráška, to je krásny chlap, alebo na Matúša Juráčka. To sú takí modeli v MMA, potom sa pozriem na seba, také monštrum.
To je hrozné o sebe povedať.
Aspoň som úprimný.
Ja si o vás ale nemyslím, že ste monštrum.
Ja si toľko nefandím, je to lepšie. Možno to hovorím naschvál, že som ako žena. Poviem: „som tlstá, škaredá“, aby mi potom všetci hovorili: „neblázni, si krásna“ (smeje sa). Nie, robím si srandu. Proste to takto beriem, riešili sme napríklad s chalanmi tie uši. (zápasníci MMA mávajú zdeformované uši – pozn. redakcie)
To sa mi na MMA bojovníkoch nepáči, to je pravda, tie uši máte príšerné.
Zase je zbytočné to naprávať, chirurgická operácia stojí šestnásť tisíc za jedno ucho. Kým zápasím, je to zbytočné.
Ako teraz vyzerá váš tréning, váš deň v dobe koronavírusu?
Pre mňa je to stále rovnaké. Budem zápasiť koncom apríla, už som späť v príprave. Medzitým som pomáhal Davidovi Haškovi, keď mal prípravu na Milana Ďatelinku, to sme pomáhali všetci. Skončil som skoro ročnú prípravu na Vémolu a viac-menej som hneď nastúpil späť do toho vlaku. Ráno vstanem, idem na tréning, potom sa vyspím a dám si obed, večer som zase v gyme.
Vy ste sa s Vémolom na zápase navzájom dosť hecovali, ako sa na zápas/prehru pozeráte s odstupom času?
Bolo to únavné, príprava osem mesiacov, bolo to pre mňa aj psychicky náročné, do toho mediálny humbug okolo toho. Nebolo to tak, že by som o to stál, ale každý deň mi niekto volal kvôli rozhovoru alebo reportáži. Niektorých odmietnuť nemôžete, iným poviete, že možno neskôr, a oni potom ďalej stále volajú, je to taký kolovrátok. Bohužiaľ, nechal som sa tým strhnúť, myslím si, že som mal vziať hneď tú prvú ponuku na inú váhu s ním, tam som bol asi v najlepšej forme.
Po bitke je ale každý generál. Prehral som, viac-menej som nič neurobil, dopadlo to, ako to dopadlo. To, čo som potom povedal po zápase… Myslím, že v klietke som to bral ako chlap, pogratuloval som mu, všetci potom ale reagovali len na tú nasledujúcu tlačovú konferenciu, kde už som na neho bol sprostý a bavil som sa s ním tak, ako sa on bavil so mnou.
Preč ste boli sprostý?
Nemám rád ľudí, ktorí sa ma snažia ešte zbytočne ponižovať, keď poviem, že vyhrali. Ja ľudí neponižujem. Mal som to v detstve, nenávidel som to, prečo by som to mal od neho strpieť? Sme rovnakí ľudia, je človek ako ja, v čom je viac? Vyhral fair square, to som povedal, na nič som sa nevyhováral. Nikdy by som sa nevyhováral, ani keby som tam šiel so zlomenou rukou, nepovedal by som pol slova.
Na mňa pôsobíte, že dávate do všetkého následne veľa emócií.
Som jednoducho taký.
Predpokladám, že je to z detstva.
Asi určite.
Nepremýšľali ste nad tým, že by ste s tým niečo robili? Napríklad chodili k psychológovi?
K psychológovi už som chodil predtým kvôli iným veciam. Mal som problémy, ale myslím si, že som sa veľmi upokojil. Už to nie je ako predtým, keby ma ľudia poznali ešte predtým, mysleli by si o mne, že som úplný retard (smeje sa). Ľudia ma takého poznajú, vedia, aký som. Tým, ktorí ma majú radi, to neprekáža, vedia, že som taký stále, nechovám sa inak pred kamerou. Viem, že Karlos je mimo kamery úplne iný človek. Keď sa zapnú kamery, Karlos sa úplne zmení.
Ako?
Na arogantného. To, čo ľudia na ňom buď nemajú radi, alebo to na ňom nenávidia. Ja som stále rovnaký, ja tú pózu pred kamerou nemením. Chovám sa nonstop rovnako, som holt taký.
Jazdíte niekedy späť domov, do Bohumína?
Určite, som tam každý víkend.
Zostali vám tam nejakí kamaráti?
Áno, mám veľa kamarátov.
To je dobre, myslela som, že sa k vám nikto nesprával pekne, šikanovali vás, a preto ste začali na sebe makať.
Veľa ľudí nado mnou strašne rýchlo zlomilo palicu, pretože som napríklad nepodával také výkony ako ostatní chalani. Mnoho ľudí ma rado nemalo a nemá, ale to neznamená, že nemám žiadnych kamarátov, nejakí mi zostali.
Mali ste problémy už na základnej škole…
Áno, bol som hrozne šikanovaný, ale to je ešte nič oproti tomu, čo sa deje iným ľuďom.
Neviem si predstaviť, že prídem pred školu a niekto ma tam zmláti len preto, že mám napríklad veľké uši.
Alebo preto, že nezapadáte do kolektívu. To mi dnes nepripadá ako niečo extrémne. Videl som to x-krát u iných ľudí, hovorili mi to napríklad aj deti.
Čo hovorili, čo zažívajú?
Dieťa príde pred školu, kde je ten alfa samec, ktorý ostatným šéfuje. Má zlý deň, doma ho zmlátil otec alebo mu vynadala mama, niečo mu chýba. Všetko sa to odráža od rodičov. Buď je to rozožratý parchant alebo sa mu niečo deje v rodine a vylieva si to na ostatných. Alebo jeho bijú starší niekde vonku a on to ventiluje ďalej. Keď som chodil k tomu psychológovi, bavili sme sa o tom a on mi to vysvetľoval. Takto to proste funguje. Alebo je niekto len zlý a chce ubližovať ostatným. Ja som z Bohumína, všetci potom šli na stredné školy tiež do Bohumína, ja som šiel ako jediný na strednú do Ostravy. So všetkými som stratil kontakt, začal som strážiť na diskotékach. Oni potom začali na tie diskotéky chodiť a videl som, ako sa tam chovajú, a bolo to ešte horšie ako na základke.
Ako sa takí ľudia chovajú na diskotéke?
Pri dverách to bolo samé ahoj, to boli ešte triezvi. Potom už to bolo to isté ako na základke, rozbíjanie pohárov, nadávanie ľuďom, kričanie po servírkach, a úplne zbytočne.
Hovorili ste, že vás na ulici pobodali nožom. Kto to bol?
Pobodali ma v bare, bodli ma v bare do ruky, v Ostrave. Chalan kričal po servírke, tak som si ho vzal stranou, niečo som mu hovoril a on ma nepočúval. Štuchol do mňa, tak som ho chytil pod krkom, prirazil ho k stene a zrazu som cítil teplo.
Čo sa vo vás v tú chvíľu odohrávalo?
Nič, šok. Len šok.
Títo ľudia, s ktorými ste mali konflikty, vás teraz vidia, ako sa vám darí a ste úspešný. Máte od nich spätné reakcie?
Od niektorých áno. Nehovorím, že od všetkých. Niektorí vraveli – „boli sme deti, boli sme mladí a blbí, prepáč, fandím ti“. Takým ľuďom odpúšťam, hovorím si, že už to aj tak nevrátim. Čo sa zmení, keď ho teraz zmlátim? Realitu toho, čo sa stalo, to nezmení. Niektorí mi to prajú, podajú mi ruku a povedia, že to nečakali, to sa mi páči. Ostatní sú zamindrákovaní doma, a to mi robí ešte väčšiu radosť, že ich to štve.
Hovorili ste, že vaša najkrajšia spomienka bola na to, že ste boli celá rodina. Kedy sa to s otcom pokazilo a prečo?
Môj otec bol viac-menej vždy trochu iný. Bol adoptovaný, má poľských rodičov.
Zažili ste poľských prarodičov?
Nie, jeho pravú rodinu som vôbec nezažil.
On bol agresor?
Zo začiatku nebol vôbec agresívny, najprv bol normálny. Potom som začal boxovať a športovať a v ten daný moment začal byť divný. Niečo som vyhral a aj tak ma zhadzoval, že to robím zle, vysmieval sa mi. Bolo tam aj násilie voči mamke. Deti dostávajú v osemnástich sporenie, mamka mi sporila a on to vybral, ani som o tom nevedel, ani ona. Bolo to napísané na otca a mamka to len plnila. Bol to gambler, hral automaty. Mlátil mamku, v nejakej fáze sa to vo mne zlomilo, tak som zmlátil ja jeho, kvôli mame. Potom som odišiel do Írska a volala mi mama, že je v nemocnici, že ju otec prišiel do jej firmy zbiť.
On ju zmlátil tak, že bola v nemocnici?
Áno.
Zavreli ho za to aspoň?
Nie, dostal podmienku.
A odvtedy ste ho nevideli?
Desať rokov som ho nevidel a dúfam, že ho už nikdy neuvidím.
Títo ľudia potom väčšinou chcú nadviazať kontakt alebo to zneužiť, keď vidia, že ich príbuzný je takýto slávny a úspešný.
On vie, že to nemá zmysel.
Niečo také musí mať veľký vplyv na predstavu o vašej vlastnej budúcej rodine. Chcete ju vôbec?
Určite chcem. Každý chceme mať niekoho, kto bude pokračovať v rode. Moja sestra už má dieťa, ja by som tiež chcel.
Čo pre to robíte?
Zatiaľ ešte nič.(smiech)
Pritom v MMA je veľa dievčat.
To je presne ten môj problém. So mnou je aj tak ťažké vychádzať. Keď som so ženou, nemá to so mnou ľahké, mám svoje problémy, keď sa mi niečo nepáči, mám horúcu hlavu. Nebudem klamať, o žiadnej žene, s ktorou som bol, nikdy nepoviem, že za rozchod mohla ona, vždy poviem, že som za to mohol ja. Keď som bol mladší, podvádzal som, ale som starší a už to vidím inak. Keď s niekým chcete niečo budovať, prečo to poskladať na klamstvách? Zdá sa mi to zbytočné. Viem, že sa hovorí, že na klamstvách sú dnes najlepšie vzťahy, ale myslím si, že je to blbosť. Strážil som bohatých ľudí, ich manželky. Viem, ako sa správajú, ako to majú v živote. Prachy ale nie sú všetko.
Akú ženu by ste si predstavovali? Okolo vás krúži plno dievčat.
Je pravda, že viac-menej je o mňa väčší záujem, ale to nie je kvôli mojej osobe, Vaškovi. Je to kvôli Vaškovi Oktagon.
Myslíte si, že je to kvôli sláve?
Určite. Keby ma stretli pred siedmimi rokmi, keď som mal stoštyridsať kíl a žiadny Vašek Oktagon nebol, pochybujem, že by sa na mňa rovnaký typ žien vôbec pozrel.
Vy ste mali stoštyridsať kíl?
Áno. Chutilo mi. Žil som v Anglicku, som vyučený kuchár.
To je ale sexy, keď chlap varí.
To hovorí veľa dievčat. Nerobil som vo fast-foodoch, varil som v hoteloch a pekných reštauráciách, pretože ma to bavilo. Mal som nejaké zranenie, takže som rok nerobil nič, a jedlo v Anglicku je za trest, plné kalórií.
Čo to bolo za zranenie?
Nie zranenie, ale menšia chybička s mojimi nadobličkami. Pri akomkoľvek fyzickom výkone som bol po chvíli hotový.
Ako ste na tom s obličkami dnes?
Je to vrodená chyba, urýchlil som si to brutálnym chudnutím. Schudol som vyše päťdesiat kíl, takže som si to urýchlil, jedna je prakticky nefunkčná. Musím si na to teraz dávať pozor, chodím na kontroly. Hrozili mi operáciou, tomu som sa zatiaľ vyhol.
Myslíte transplantáciu?
Áno, že by to pre mňa bolo lepšie.
To by už ale s MMA nešlo.
To už mi povedali x-krát u iných lekárskych návštev, že MMA neexistuje. Chápem, že sa na to lekári pozerajú tak, že sa snažia nájsť riešenie pre nás ako pre bežných ľudí, také, ktoré nás nebude ohrozovať. Z deväťdesiatich percent si ale myslím, že je blbosť to nechať, ak sa na to človek cíti. Keď som navštívil iného špecialistu, iného lekára, povedal mi, že je to v poriadku, tak som to tak bral.
Dôležité je, ako sa cítite.
Presne tak. Niekedy sa mi fakt nechce, keď som z toho boľavý. Jedol som ťažké, naozaj nepríjemné lieky. Nejako som to všetko zvládol, našiel som si cestu, ako to všetko ustrážiť v nejakých normách, nepreháňať to. Vôbec nepijem, skoro vyše roka som nemal žiadny alkohol.
Veď ste mi povedali, že keby som vám dala milión korún, opili by ste sa.
To je taký môj momentálny sen (smeje sa). Moje maximum sú štyri panáky a je koniec, a to ešte miešané. Vyše roka naozaj nepijem alkohol, to som úplne obmedzil.
Čo bude, až nebude MMA?
To budem mať reštauráciu.
Snáď už nebude Covid.
Snáď už nebude Covid a budem strašne bohatý (smeje sa).
Budete strašne bohatý z MMA?
Z MMA určite nie, z toho varenia.
Ako to? Ja som si myslela, že bojovníci MMA zarábajú veľké peniaze.
To nie je vôbec pravda, to je lož.
Dievčatá ale predsa po vás kvôli tomu idú, to sme si snáď vysvetlili…
Sú hlúpe. Nevidia tú realitu. Je pekných tých päť minút slávy, všetci to máme. Od začiatku to ale beriem tak, že ako rýchlo to prišlo, tak rýchlo to aj odíde. Nechcem žiť z toho, že som ten, ktorý bol v Oktagone. To je blbosť. Aj tak sa na mňa raz zabudne. Koľko detí dnes pozná meno Emil Zátopek?
Takže budete mať reštauráciu a zákazníkom budete rozprávať o svojich zápasoch ako Rocky Balboa?
Myslím si, že len čo ju budem mať, ľudia už o tom ani nebudú vedieť. Ale možno áno. Bolo by to pekné. Nie som ale až takýto veľký plánovač. Nechám to na osude.
