Rýchla spoveď – architekt Ján Strcula: Architekt nemá veľmi rozprávať, projekt musí vypovedať sám o sebe

Máte vyštudovanú architektúru… Prečo práve tento odbor?

To bolo úplnou náhodou. Ja som inklinoval k športu a muzike, chcel som byť profesionálnym športovcom. Pri jednom basketbalovom zápase sa ma kamarát spýtal, kam pôjdem na školu. Nevedel som. Povedal mi, že ide na architektúru, tak som šiel s ním. Je to trošku patetické, ale tak to bolo.

Nejako sa mi nechce veriť, že to bolo takéto „jednoduché“. Naozaj tam nebol žiadny hlbší vzťah?

Prisahám, že nie.

Takže v podstate vás zaviedla do sveta architektúry mladícka nerozvážnosť.

Presne tak by som to definoval. A môžem vám potvrdiť, že v priebehu štúdia som zhruba do štvrtého ročníka netušil, o čom to je.

Ako je možné, že ste na to prišli až po štyroch rokoch štúdia?

To štúdium bolo také komplexné, že zahŕňalo veľmi veľa disciplín. V treťom ročníku ma vyhodili niekoľkokrát zo skúšky zo statiky. Nevedel som vypočítať napätie na kruhovom vrchlíku. V živote by som to nepotreboval, ale nemohol som sa stať architektom bez toho, aby som to vedel. A tak to šlo ďalej. Veľa vecí, ktoré potom v praxi fungujú úplne inak.

Bol počas toho štúdia moment, keď ste to chceli vzdať?

Zahrnuje to ten študentský život. Hral som muziku, tak to ma bavilo. A na skúšky človek chodil, pretože si chcel dokázať, že to vie. Nemal som toľko priestoru to vzdať.

A čo bolo potom? Čo robí mladý architekt po štúdiu?

Keď som mal 26 rokov, vyhral som súťaž na jeden dom, ktorý sa stal ikonickou stavbou Bratislavy. Bol to 27-poschodový dom, v tom čase (1972) sa stavali len paneláky s najviac ôsmimi poschodiami. To bola prvá vec, z ktorej som bol vystrašený. Vravel som si, prečo to nerobia aj ostatní. A potom už to bolo stále o tom istom, tak som to chcel skúsiť za plotom. Ako to tam vyzerá. A tam sa to začalo.

A začalo sa to kde, tá vaša cesta?

Vyzvali ma ísť robiť urbanistické plány do francúzskeho Konga. Bolo to zaujímavé, to prostredie bolo dlho spravované Francúzmi a francúzskou kultúrou, tam som sa toho veľa dozvedel. Mohol som aj cestovať, takže som spoznal iné krajiny. Potom prišlo USA a keď som sa vrátil späť, vybrali ma do Alžírska.

Zaujala ma vaša práca v Kuvajte, kde ste pracovali okrem iného aj pre kráľovskú rodinu…

Áno, áno. V takom prípade je najťažšie sa tam dostať, aby si vás vybrali. Potom už je to v podstate jednoduché, to už vie každý.

Takže je to v podstate o vzťahoch?

Presne tak. Musíte byť spoločensky prijateľná, aby sa s vami vôbec chceli baviť a videli, že vy ste tá, kto bude realizovať ich domov za tie veľké peniaze. Najdôležitejšia časť je dostať sa do tej spoločnosti.

A ako ste sa tam dostali vy?

Ja tým príbehom alebo náhodám vravím „božský manažment“. Mnoho zaujímavých projektov sa mi takto dostalo do cesty. Samozrejme, musíte mať čo ponúknuť spoločensky a profesionálne. A potom aj to známe – byť v správny čas na správnom mieste. Dopredu som plánoval len rámcovo a tie príležitosti vznikali. Náhoda? Neviem a nepotrebujem to definovať. Asi to tak malo byť.

Z ktorej zo svojich ciest a príležitostí ste sa naučili najviac?

Všetky moje pracovné pobyty boli silne edukatívne, v každej krajine. Taliansko ale stále zostáva po štvorročnom pobyte z hľadiska tvorby a celkovej kultivácie na vrchole. Rád spolupracujem s mnohými talianskymi výrobcami a vždy je to výrazný príspevok k môjmu životu.

Aký faktor najviac ovplyvňuje vašu tvorbu? Na čo sa pozeráte ako na úplne prvé?

Vždy je to o kontexte. V akom priestore a kultúre sa to nachádza. Či je to veľké mesto alebo okraj mesta a podobne. Tiež záleží na programe. Či to bude banka alebo rezidencia. A potom tomu musíte dať to najdôležitejšie, tomu ja hovorím scenár.

Ako sa do architektúry vkladá scenár?

Napríklad jeden z projektov som robil tak, že postupne chodíte a odkrývate veci. Na tom je to založené. Ako má napríklad vyzerať intímna miestnosť pre návštevu alebo plavecký bazén. Ďalším scenárom môže byť opačná perspektíva – na jednom konci miestnosti boli parkety dlhé 15 centimetrov a o 15 metrov ďalej už mali 1,5 metra. Je to spôsob vytvárania ilúzie – čo vidíme, tomu veríme, a máme z určitého miesta nezvyklé zážitky. Povedal som to zjednodušene, tých scenárov sú stovky.

Aký veľký je rozdiel medzi komerčnou a rezidenčnou tvorbou? Máte niekde voľnejšiu ruku?

Voľnú ruku nemám nikdy, pretože som vždy limitovaný kritériami. Jednak po finančnej stránke. Aj tí najviac ekonomicky nastavení ľudia majú svoj rozpočet, často ďaleko tvrdší než niekto, kto má menej peňazí. V tej komerčnej sfére je to o inštitúcii. Je tam 12 manažérov, každý si niečo myslí, ale nikto neberie zodpovednosť. Akákoľvek rada sa musí presadiť pred komisiami a tak ďalej. Takže ten výsledok je vždy veľmi skreslený. U súkromníka je to trochu inak. Tomu vysvetlíte, že tá drahá podlaha zo špeciálneho mramoru bude stáť naozaj veľa. Potom, keď to zrealizujeme, majiteľ dá za pravdu, že to bola dobrá investícia a pridaná hodnota.

Takže to je fajn zadosťučinenie…

Áno. Je to hlavne o tom presviedčaní. Pretože to je tá najťažšia cesta.

Ak príde klient so svojou predstavou a nezapadá to do vášho kontextu, odmietnete ho?

On sa k tomu popravde ani nedostane. S každým klientom strávim najmenej mesiac, hovorím tomu vzdelávací kurz, počas ktorého si vravíme, čo a prečo sa robí. Ukazujem mu príklady. A hlavne väčšinou oni prichádzajú za mnou s tým, že videli nejakú moju prácu a chcú niečo podobné. Tak im urobím niečo podobné, ale vždy je to trošku iné.

Prodej luxusního mezonetu 4 + 1, Praha, Praha 5

Show property

Takže každá práca je úplne iná? Nemáte nejaký štýl, ktorý sa ľahko obmieňa?

Každá práca je iná. Asi by som to nenazval štýlom, ale prístupom. Sú to určité zásady, o ktorých viem, že sú dobré a sú dobré hlavne pre klienta. A viem, že sa to bude dobre užívať, nie páčiť, to je zle.

Prečo je zle, keď sa niečo niekomu páči?

To, či sa niečo páči, nie je kritérium. Je to emócia. Najprv to musí dobre fungovať. Ak to bude fungovať, bude sa to aj páčiť.

V čom robia klienti najväčšie chyby?

Mám také príslovie: „Klient, ktorý nemá uši a dušu, nemôže byť môj klient.“ To sú ľudia, ktorí prídu a povedia, aby sme to urobili pekne. Takto to ja nerobím. Vždy začínam otázkou „Prečo ste si ma vybrali?“, nie tým, čo odo mňa chcú.

Kde ale po toľkých rokoch chodíte na stále nové nápady?

Inšpirujem sa neustále. Pozerám sa a vravím si, ako by som to asi riešil. To je 26 hodín práce. Pretože aj keď spím, tak sa mi o tom sníva. Architekt nemá veľa rozprávať, má nakresliť požadovaný objekt a ten musí vypovedať sám za seba.

Mávate svojich „obľúbencov“? Projekty, na ktorých pracujete najradšej?

Každý je obľúbený. Či už je to kus nábytku alebo veľký dom, je to rovnaké.

Ako je na tom podľa vás Česko s architektúrou?

Všetko, čo je v Prahe vidieť, boli dosť veľké ekonomické investície. Napríklad Karlov most a neskoršie stavby. Ak nie je ekonomická sila, tak sa to nedá lepiť z provizórnych stavieb. Napríklad v Londýne cítite tú ekonomiku, tie moderné stavby a moderné technológie. U nás si to stále nemôžu zaplatiť. Ale objavujú sa tu zaujímavé veci, síce ich musíme hľadať, ale sú tu.

Pred dvomi rokmi ste prišli s projektom Black Roofs. Ide o koncept ekonomických domov s inteligentnou domácnosťou. Je práve toto niečo, v čom tkvie budúcnosť architektúry?

Určite je, len je potrebné robiť to racionálne, aby sme nemali príliš veľa technológií. Takže záleží veľmi na výbere, aby technológie neboli drahšie ako samotná stavba. Robíme to hlavne preto, aby ľudia mali príjemné bývanie.

Aká je v tom najväčšia výhoda?

Je to pre tých, ktorí sa chcú vrátiť domov, na diaľku si už napríklad nastavia podmienky, ktoré chcú po príchode doma mať. Nebude doma ani horúco, ani zima. Takže si človek môže predpripraviť priestor tak, ako chce.

A nebude v budúcnosti technológií až príliš? Nie je nám vlastne dobre teraz tak, ako to je?

Na toto si ľudia prídu sami. Do projektov stredných luxusnejších domov vždy navrhujem technológie, ktoré by tam mohli mať, ale nie také, ktoré by tam mali mať.

Luxusný dom. Čo to dnes vlastne znamená?

Keď k domu pristupujete z diaľky, tak má hodnotu. Jednak tú estetickú a musí ladiť s prostredím, kde sa nachádza. Potom je to o hodnotnejších materiáloch. Je niečo iné, keď urobíte niekomu podlahu z imitácie lacných parkiet, než keď to urobíte z kvalitného dreva. Ten rozdiel v cene je často desaťnásobný. Rovnaké je to so všetkým. Okná, osvetlenie… Takže je to o komplexnosti diela v kvalite.

Pri tom, ako ste cestovali a pracovali, bol vôbec priestor na niečo iné?

Ešte som žil. Užíval som si života naplno, ako som len vedel, a nič som vo veľkej časti sveta nevynechal.

Ale dá sa povedať, že ste workoholik…

To by som nepovedal. Ale keď niečo robím, tak naplno. Napríklad keď som bol v Kuvajte, bol som v jednej spoločnosti a vytvárali sme nové mesto. Prišla britská firma, s ktorou sme mali prvé stretnutie. Bolo nás tam dosť a ja som stále čakal, kedy už niekto niečo nakreslí. Tak som si začal čmárať po papieriku. Riaditeľ firmy sa pýtal, čo tam robím, a keď som mu to ukázal, povedal BINGO a začalo sa. Takže je to hlavne o úsilí.

S tým, čo máte za sebou, už máte nárok zavesiť architektúru na klinec. Premýšľali ste nad tým?

Čo iné by som robil? Už som si to párkrát povedal. Ale potom sledujem, čo robia ostatní, a premýšľam nad tým, že by som to urobil úplne inak. A už som v tom zase!