Rýchla spoveď – biznis mentor a kouč Petr Jan Křen: Príležitosť je potrebné správne využiť

Máte za sebou hviezdnu kariéru v jednej firme, kde ste vybudovali obrovský tím. Momentálne ste expertom nielen na budovanie, rozvoj a vedenie tímov, ale aj na efektívne zlepšovanie vzťahov v osobnom a pracovnom prostredí. Ako ste sa k tejto profesii dostali?

Je to úplne jednoduché. Bol to vlastne dôsledok toho, čo som profesijne robil predtým počas 20 rokov. Aby som mohol vybudovať veľký tím ľudí a viesť ho, musel som veľmi intenzívne pracovať na rozvoji vzťahov, ktoré sme v tíme mali. A tieto pracovné vzťahy sa potom často preklopili aj do roviny, keď som so svojimi ľuďmi riešil aj osobné vzťahy. Vždy som načúval ľuďom a oni potom mali dôveru v to, aby so mnou riešili aj svoje osobné veci. Takže základ mojej súčasnej profesie sa tvoril už v bývalom podnikaní.

Ako odborník na vzťahy ste sa zúčastnili druhej série sociálneho experimentu Svatba na první pohled, kde je do výberu ideálnych partnerov zapojená veda. Veríte tomu, že veda dokáže nájsť lásku?

Lásku musíme nájsť každý sám v sebe. Ale veda, konkrétne v tomto experimente, môže pomôcť, aby sa stretli dvaja ľudia, ktorí majú určité predpoklady, aby ju mohli spoločne hľadať a rozvíjať.

Dům na prodej 7kk - Praha 6, 232m2, Praha 6

Show property

Myslíte si, že takto vzniknuté vzťahy naozaj môžu dlhodobo fungovať?

Túto otázku dostávam často. Myslím si, že nezáleží na tom, ako sa ľudia stretnú a za akých okolností, ale ako s tou príležitosťou naložia. A práve tam je vo vzťahoch kameň úrazu. Niekedy očakávame od vzťahu niečo, čo nám nemôže dať. Čakáme zamilovanosť, eufóriu a také to vznášanie sa na tých obláčikoch. Keď to pominie alebo to tam hneď nie je, máme pocit, že to nie je ten správny vzťah alebo ten správny človek. Potom máme tendenciu vzdávať to a odchádzať. A to sa samozrejme ukázalo aj v tomto experimente.

Aký vzťah ste naviazali s účastníkmi? Oni sa predsa pred vami musia odkryť…

Myslím si, že s tými, ktorí boli vybratí, som nadviazal nielen profesionálny, ale aj kamarátsky vzťah. Získali ku mne dôveru, aby mohli hovoriť o svojich záležitostiach, vnútorných pocitoch, o tom, čo sa v nich odohráva, a o všetkom, s čím práve potrebovali pomôcť. Ale už aj v rámci výberu a rozhovorov, ktorých prebehli „desiatky a desiatky“, sa účastníci otvárali. Okrem toho, že som im samozrejme načúval, aby som ich spoznal, snažil som sa dať im aj nejaké užitočné tipy. Také, aby sa v živote mali lepšie a aby bol ich život kvalitnejší. Bez ohľadu na to, či už by to v experimente pre nich vyšlo, alebo nie.

Celkovo sa projektu zúčastnilo 12 záujemcov a vzniklo teda 6 manželských párov. Ktoré vzťahové problémy a nesúrodosti sa objavovali najčastejšie a podľa vášho odborného názoru, z akého dôvodu šlo práve o ne?

Keď to vlastne spätne vyhodnotím, najčastejšie sa objavovala neschopnosť komunikácie. Myslím, že všeobecne je to problém vo vzťahoch, ktorý máme. Či už v tých pracovných, alebo súkromných. Často máme nejakú predstavu, ktorú si snažíme projektovať do života. Ale neuvedomujeme si, že ten druhý nám do hlavy nevidí, tzn. nevie, čo vlastne chceme. Niektorí účastníci v experimente očakávali, že už dostanú hotového partnera, s ktorým už budú mať všetko vyjasnené, všetko bude krásne prebiehať a bude to jednoduché. Prekvapilo ich, že to tak nebolo a nie je. Príčina je proste v tom, že niektorí do toho šli s nie úplne správnymi očakávaniami.

Zhodli ste sa vždy s ostatnými expertmi na párovaní konkrétnych jedincov alebo ste narážali aj na určité odchýlky?

Určite tam boli aj odchýlky. Vyjadrovalo sa nás k tomu hneď niekoľko, takže pochopiteľne názorový konsenzus, ktorý potom vznikol, bol dôsledkom toho, že sme museli všetko preberať zľava aj sprava. Je úplne v poriadku, že tam boli odchýlky, rovnako ako to, že sme všetko dokázali vykomunikovať a nájsť v daný moment snáď to najlepšie riešenie.

Čo je podľa vás najdôležitejšie pre zdravý partnerský vzťah, bez čoho naozaj nemôže fungovať?

Ako som už spomínal, samozrejme je to komunikácia. Ono je to taká trošku prefláknutá téma, keď poviete, že vo vzťahu je dôležitá komunikácia. Vraví to každý, ale myslím, že si málokto dokáže predstaviť, čo to v skutočnosti vlastne je. Nie je to len o tom, že spolu dvaja ľudia, ako my dvaja teraz tu, sedia a rozprávajú sa. Vo vzťahoch sú ľudia, ktorí si vzájomne niečo hovoria, ale nepočúvajú sa. Pretože ku komunikácii patrí aj to, že mám plnú pozornosť k tomu, čo ten druhý hovorí, a snažím sa pochopiť, čo mi chce povedať. Nesnažím sa do toho dávať nejaké svoje projekcie, ale skutočne sa ho snažím nejakým spôsobom navnímať a urobiť si obraz o tom, čo mi vlastne chce povedať, prípadne si to s dotyčným ujasniť. A to je niečo, čo vo vzťahoch väčšinou veľmi nefunguje. A ďalšia vec, ktorá nám vo vzťahoch významne komplikuje život, je to, že každý máme iný prejav lásky. Každý očakávame to, že druhý nám bude lásku dávať najavo spôsobom, ktorý máme radi, ktorý chceme my, ktorý potrebujeme. Často sa to v praxi nedeje, pretože to zase súvisí s tým, že to nekomunikujeme, pretože si to ani neuvedomujeme, že máme nejaký jazyk lásky.

Láska teda hovorí rôznymi jazykmi?

Niekto potrebuje počuť slová podpory, pochvaly a podobne. Niekto to, naopak, nepočuje, ale potrebuje to vidieť v činoch toho druhého. A keď si ľudia neuvedomujú, že vôbec nejaké jazyky lásky existujú, tak to vo vzťahoch môže škrípať, pretože dotyční sa míňajú. Je to rovnaké, ako keď sa stretne človek, ktorý vie len po česky, a niekto, kto hovorí len anglicky. Je tam proste jazyková bariéra, a pritom by sa chceli dohovoriť. Obaja môžu mať rovnakú tému, ale pritom si vlastne nerozumejú. Je potrebné priblížiť sa a chcieť sa pochopiť. Naučiť sa jazyk lásky toho druhého, a to je niekedy ťažká práca. Je to vlastne niečo, čo je možno tretí bod, ktorý často vo vzťahoch nefunguje. Ľudia majú pocit, že sa stretnú, začnú spolu žiť a sú vlastne hotoví pre vzťah. Pritom práve vstupom do vzťahu sa všetko nanovo začína. Znamená to, že aj keď sme už nejaké vzťahy mali a máme nejaké skúsenosti, tak teraz sme sa zoznámili s niekým novým a musíme ho najprv spoznať, rovnako ako on nás. A je potrebné o všetkých veciach komunikovať. Znamená to, že by sme mali mať spoločný záujem vzťah tvoriť a rozvíjať. Býva to kameň úrazu, pretože mnoho ľudí, tak ako sme už spomínali v súvislosti napríklad s televíznym experimentom, očakáva niečo už na začiatku. Očakávame zaplavení hormónmi a vravíme tomu láska. V skutočnosti to však nie je láska, je to zamilovanosť. Pretože láska je niečo, čo sa uskutočňuje až následne, po zamilovanosti. Keď opadne, zistíme, že ten druhý má tiež nejaké chyby a návyky, ktoré nám napríklad nevyhovujú. Musíme sa s nimi naučiť žiť, musíme sa naučiť akceptovať ich. Asi sme si všetci vyskúšali, že sme chceli svojich partnerov meniť, chceli sme ich učiť nové návyky, a na tom sme stroskotali a nefungovalo to. V momente, keď nie som schopný prijať toho druhého takého, aký naozaj je, to nebude fungovať.

Do akej miery mohla ovplyvniť prítomnosť kamier to, že väčšina vzťahov párom nevyšla?

Otázkou je, čo vlastne budeme brať tým „vyšlo – nevyšlo“. Dnes, práve keď natáčame náš rozhovor, sa bude vysielať posledný diel. Diváci sa dozvedia, či páry budú alebo nebudú pokračovať. Takže to necháme ako prekvapenie. Keď tento rozhovor pôjde von, tak už to bude zrejmé. Ale princíp toho experimentu je, že si tí ľudia majú po mesiaci povedať, či sa chcú ďalej spoznávať, či ďalej chcú to, čo spoločne začali tvoriť, a či v tom budú chcieť pokračovať, alebo nie. To je pre mňa vlastne jedna časť úspechu. Či si povedia ok, budeme pokračovať. A, samozrejme, ďalšia vec je to, či všetko ustoja a naozaj z toho niečo vznikne. Možno som teraz trochu utiekol od tej otázky, aká presne bola tá otázka?

Či mohla prítomnosť kamier ovplyvniť samotný vzťah do budúcna?

Určite. Myslím si, že nikto z účastníkov si na začiatku nedokázal predstaviť, ako to bude potom vyzerať. Je tam dlhodobý tlak, tí ľudia sú dlhodobo v strese. Najprv, či im to vyjde, či im niekoho nájdeme. Ak áno, do týždňa sa berú a znamená to, že majú veľmi intenzívny týždeň. Musia to oznámiť rodičom, priateľom a vyberajú šaty… Je toho veľa, takže je tam na nich opäť veľký tlak. Ďalej je tam stres, keď si uvedomia, že nevedia, kto im bol vybratý. Na svadbe tlak v ten moment opadne. Už vedia, koho sme im vybrali. Spoznávajú pri oltári niekoho nového, vznikajú prvé sympatie. Je to vidieť aj na jednotlivých svadbách. Všetky tie svadby sú krásne, ľudia sa tam usmievajú a je tam pekná atmosféra. Na druhý deň sa zobudia a hneď spolu vyrážajú na svadobnú cestu. Letia napríklad aj niekam pomaly cez polovicu sveta, s človekom, ktorého v živote nevideli. Začínajú sa spoznávať, zoznamovať, a to všetko za prítomnosti kamier. Samozrejme, to je na experimente zaujímavé, pretože pod týmto tlakom sa veľmi rýchlo dostávajú von aj určité vzorce a zranenia, ktoré si účastníci do vzťahu priniesli. Priniesli by si ich tak či tak, aj v prípade, že by niekoho stretli v bare alebo na ulici. No a práve pod tým tlakom, keď spolu naozaj musia 24 hodín denne tráviť čas, ide všetko veľmi rýchlo von a ukazuje sa, ako sú s tým dotyční schopní pracovať. Niekto lepšie, niekto horšie.

Myslíte, že keby tam neboli kamery, tak je to pre ten vzťah jednoduchšie? Aj preto, aby vydržal?

Jednoduchšie možno áno, ale neviem, či by práve to spôsobilo, že by ten vzťah vydržal. Je jasné, že bez kamier by neprežívali taký tlak. Na druhú stranu, myslím si, že práve ten tlak má svoj pozitívny vplyv na to, že naozaj všetko akceleruje. Človek potom môže oveľa rýchlejšie spoznať sám seba, zistí, čo to s ním robí. Myslím si, že to je vec, ktorú by si z toho účastníci mohli vziať. Ako sú schopní fungovať pod tlakom. Či už pod tlakom toho, že tam majú kamery, alebo pod tlakom, že majú vedľa seba osobu, ktorú nikdy nevideli, a musia sa spoznávať. Keď by to bolo také to normálne chodenie, tak sa vidia párkrát do týždňa na hodinu, na dve, potom by šiel každý do svojho prostredia. V normálnom živote by to bolo asi oveľa pomalšie. Nedokážem povedať, či by to bolo úspešnejšie. Úplne si nemyslím, že by to tak nutne muselo byť.

Vaša najzaujímavejšia skúsenosť počas projektu, s ktorou ste sa dovtedy u vašich bežných klientov nestretli?

Pre mňa bolo asi najzaujímavejšie a najprínosnejšie to, že som mal možnosť v pomerne krátkom čase spoznať toľko ľudí, toľko osudov, životných príbehov i pohľadov na vzťahy. Samozrejme, je to môj denný chlieb. Pracujem, ako som vravel, nielen so vzťahmi osobnými, ale aj vo sfére biznisu. V tomto projekte, kde prebehlo naozaj mnoho desiatok rozhovorov a s niektorými v rámci toho výberu i opakované rozhovory, sme často dokázali ísť do hĺbky s pomerne veľkým množstvom ľudí. V tom to bolo aj pre mňa veľmi zaujímavé, pretože to boli rôzni ľudia a z rôznych sociálnych vrstiev a kútov republiky. Keď pracujem napríklad vo firmách, tak tam už je nejaká firemná kultúra, tí ľudia už majú niečo spoločné. No tu to bolo aj pre mňa veľmi nové, zaujímavé a nesmierne prínosné.

Aké máte do budúcna profesijné plány? Plánujete niečo nové?

Neviem, či plánujem niečo dramaticky nové. Skôr mám v pláne ďalej rozvíjať cestu, na ktorú som sa pred niekoľkými rokmi vydal. Po veľkej profesijnej zmene, ktorú som po dvadsiatich rokoch urobil, keď som opustil svet veľkého biznisu a začal sa venovať práve týmto záležitostiam. Chcem rozvíjať svoju Akadémiu, kde mám programy pre firmy, ako aj pre osobný rozvoj. Chcem viac pracovať aj s mojou ženou. Zaoberá sa podobnými témami, je veľmi orientovaná na rozvoj žien a robí aj terapie pre ženy. Napísala úžasnú knihu pre ženy, ale aj pre mužov, „Být sama sebou“. Chceme robiť aj vzťahové semináre a ísť aj touto cestou.

Prajem vám veľa úspechov a ďakujem za rozhovor.

Ja takisto ďakujem za pozvanie.