S cestovateľkou a fotografkou predátorov Markétou Schusterovou sme robili rozhovor pred viac ako tromi rokmi. Za ten čas sa mnoho zmenilo, zvlášť pre ľudí, ktorí majú celoročne zbalený kufor – čo keby náhodou… Koronavírus ale vášnivých milovníkov objavovania nových krás nezastavil. Ba naopak. S rodáčkou z Kladna trvale žijúcou v kanadskom Toronte sme sa v rozhovore pre LP-Life.sk rozprávali o tom, ako pandémiu zvládala, čo vďaka lockdownu objavila a čo by odporučila ostatným dobrodruhom túžiacim po zážitkoch.
Pandémia určite zasiahla všetkých cestovateľov hrozným spôsobom. Najprv sa to začalo tým, že krajiny boli v lockdowne, nikam sa nemohlo cestovať. Ja som to riešila tým, že som cestovala okolo svojho bydliska. Žijem v Toronte, tak som cestovala po Kanade, hlavne po Ontáriu. Cestovali sme s priateľmi autom alebo sme si najali obytné vozidlo a jazdili po provincii. Keď sa otvorili ďalšie provincie, tak sa začalo lietať po Kanade. To trvalo asi tých prvých sedem mesiacov, keď sa krajina nemohla opustiť.
Je to veľmi zaujímavá otázka, pretože počas celého svojho života cestujem po celom svete a napriek tomu, že v Kanade žijem, tak som ju akosi zanedbávala. Takže vďaka pandémii som mala možnosť vyraziť na západ a objaviť nádherné provincie ako Britská Kolumbia alebo Alberta a cestovať po horách, vidieť krásne jazerá a všetky tieto miesta. Mala som na to počas tej pandémie, tých prvých šesť mesiacov, veľmi veľa času. Celé to západné pobrežie som prešla a veľmi som si to užila.
Určite hory. Tie v Alberte a Britskej Kolumbii. Tam je ľadovec Vancouver Island, čo je miesto, kde sa dajú pozorovať divoké zvieratá, napríklad medvede. A je tam množstvo krásnej prírody.
Samozrejme. Tam je jedno miesto okolo Vancouveru, kde sa dajú pozorovať hlavne kosatky a keporkaky počas celého roka. Robí sa tam veľa výletov. Ja som sa tam bola pozrieť asi trikrát počas pandémie.
Určite, cnie sa mi. Ale, bohužiaľ, keď sú zatvorené hranice a nemali by ste možnosť vrátiť sa späť do krajiny, kde žijete, alebo sa dostať do krajiny, odkiaľ pochádzate, tak tú možnosť skrátka nemáte. Musíte sedieť a čakať. A vyplniť ten čas tým, že budete cestovať v okolí alebo po tej krajine, v ktorej ste momentálne zatvorení a kde tie možnosti sú.
Čo sa týka koronavírusu, ako to bolo s Kanadou? Mali ste veľa úmrtí, veľa prípadov? Ako dlho ste čakali na očkovanie? Ako sa Kanada vlastne stavia k očkovaniu?
Mne to pripadá, že Kanada bola viac-menej tak tri, štyri týždne pozadu za Európou. Že všetko tam prebiehalo neskôr. Že keď sa zatvorila Európa, tak Kanada pokračovala tým, že bola otvorená a zatvorila sa tak o tri, štyri týždne na to. Potom počty nakazených začali veľmi rýchlo stúpať a začal sa totálny lockdown. Nemohlo sa vychádzať z domu, všetko bolo zatvorené. Potom sa to postupne začalo otvárať. Prebiehalo to provincia od provincie, záleží na tom, koľko prípadov kde je. Človek musí stále sledovať vyhlášky a pravidlá, pretože sa to mení zo dňa na deň.
U očkovania bol problém. Tam, rovnako ako tu, záleží na vekovej kategórii človeka, aby sa mohol zaregistrovať. Ale tie vakcíny tam zo začiatku vôbec neboli. Takže Kanada čakala ešte mesiac a pol po tom, čo celá Európa už bola zaočkovaná, aby to očkovanie prebehlo u všetkých ľudí. A to u prvej dávky, ako aj u druhej. A teraz je to rovnaké aj s tou treťou.
Keď sa v Kanade skončil núdzový stav, stále neodporúčali cestovanie a vláda hlásila, aby sa nikam nejazdilo. Ale ja, vzhľadom na to, že tu mám rodinu a starších rodičov, tak som na Vianoce prišla do Čiech, kde práve takisto prebiehal lockdown. Takže to bolo niekoľko opatrení, testov a rôznych karantén, aby človek tú rodinu vôbec videl. To boli tie Vianoce v prvom roku pandémie. Potom prišiel ďalší lockdown. Normálne cestovať sa začalo až v lete.
Ktoré krajiny si stihla navštíviť počas pandémie, ktorá trvá doteraz? Stále to nie je úplne jednoduché, nemôžeme vyraziť, kam chceme, bez nejakých obmedzení.
Navštívila som Francúzsko, niekoľkokrát Anglicko, potom som bola na Mauríciu v Indickom oceáne, do Čiech som prišla asi trikrát, veľa som cestovala po Kanade. A bola som aj v tom Taliansku.
Boli sme tam natáčať veľryby. Je tam jedno miesto, kde je možnosť ich vidieť vo voľnej prírode a dostať sa s nimi do vody. Už sme tam boli druhýkrát, čakali sme, až sa ostrov znova otvorí. Ten bol kvôli pandémii zatvorený celý rok a pre turistov ho otvorili až v septembri. Len čo sa otvoril, týždeň na to sme prileteli.
Vzhľadom na to, že ostrov bol veľmi dlho zatvorený, tak tých prípadov tam nebolo toľko, ale tie opatrenia pred tým, ako sme sa dostali na ostrov, samozrejme boli veľmi prísne. Dve dávky očkovania, PCR testy a testovanie hneď na letisku pri prílete. A potom o tri dni po prílete ďalší test. Tam to je celkom prísne strážené, aby tam človek nepriniesol koronavírus. Inak čo sa týka života na ostrove, plynie úplne normálne. Žiadne rúška ani žiadne obmedzenia som tam nepozorovala.
Určite to chápem. Ale môj názor je, že ak to človek má chytiť, tak to môže chytiť v obchodnom dome, kde je oveľa väčšie množstvo ľudí ako napríklad na letisku. Myslím si, že dnes sú tie pravidlá, ktoré musíte podstúpiť, všetko to testovanie a rôzne kontroly, kým prejdete letiskom a dostanete sa do lietadla, celkom prísne. To sa mi zdá celkom bezpečné. Ale hlavné je mať zdravotné poistenie, keby sa človeku stalo, že by to na neho prišlo v nejakej krajine, kde je zdravotníctvo finančne náročnejšie, hlavne pre Čechov. Je určite dobré ho mať a hlavne sledovať rôzne pravidlá vstupu do rôznych krajín, ktoré sa menia každý deň. Vrátane testov a nariadení, pretože, ako som už spomínala, môže sa to zmeniť počas dvoch hodín. Niekam vyrazíte a potom sa vám stane, že po sedemnástich hodinách letu vás do tej krajiny nepustia, pretože nemáte potrebné potvrdenia alebo dokumentáciu, ktorá sa tam vyžaduje.
Mne osobne nie, ale niekoľkokrát som bola na letisku svedkom toho, že niekoho nepustili do lietadla, pretože mal napríklad test o dve hodiny starší, než bolo povolené. Nie 72, ale bol 74 hodín starý. Alebo to bol antigén namiesto PCR. Každá krajina má iné vyhlášky a nariadenia, takže je potrebné naozaj si zisťovať, čo bude človek potrebovať.
Spomínala si drony, čo sa teraz stáva veľkým trendom. Kde všade si dronila? Aké obrázky by si chcela prezentovať?
Dron vám určite dá úplne inú perspektívu miesta, na ktorom sa pohybujete. Pretože vidieť to zo vtáčej perspektívy je nádherná vec, špeciálne na miestach, ktoré nie sú pre človeka veľmi prístupné. Ja som dronovala na ľadovci, dronovala som ľadovcové jaskyne vo vnútri a rôzne miesta v púšti. Je to o tom, aká je vyhláška pre určitú krajinu. V niektorých krajinách musíte mať špeciálne povolenie, pretože sa tam dronovať nesmie v mestách a blízko ľudí. Ja si väčšinou tieto vyhlášky vopred prečítam, zistím, zariadim si potrebné povolenia, aby som si mohla zadronovať. Takže drony beriem naozaj všade.
Pocítila si pri cestovaní počas pandémie, že bolo niekde extrémne draho? Pretože turizmus bol dlhodobo uzavretý. Alebo, naopak, extrémne lacno?
Zo začiatku to určite bolo badateľné, napríklad čo sa týka leteniek. Letecké spoločnosti mali núdzu a snažili sa propagovať samy seba. Na začiatku pandémie sa vôbec nelietalo, potom sa začalo znova, ale mnoho ľudí sa bálo, takže ceny šli celkom dole. Lenže potom, v okamihu, keď sa hranice zase otvorili, tak to vyletelo. Koľkokrát bol let dvakrát taký drahý, než človek zaplatil normálne.
Napríklad aj lety do Európy. Z Toronta do Prahy sa dá priletieť za 800, 900 dolárov a zrazu tie letenky stáli 1 700 dolárov. Ďalšia vec, na ktorú je treba dávať si pozor, sú ceny PCR testov. V iných krajinách to nemáte platené vládou ako v Českej republike, alebo nemáte mesačne jeden v cene poistenia, a je treba hradiť to z vlastných nákladov. A tie čiastky sú celkom vysoké. Napríklad 170, 200 dolárov za jeden test.
Cestovanie počas pandémie je rozhodne drahšie, časovo náročnejšie a výrazne zaťažené týmito ďalšími nákladmi.
Spomínala si, že si sa zúčastnila Iron-mana v Arizone. Ako je to v rámci týchto športových akcií, a ešte k tomu na území USA? Boli nejaké sprísnené pravidlá?
Tieto preteky určite sprísnené boli. Keďže to neboli prvé preteky, tak viem, ako to prebiehalo v minulosti. Ale teraz bolo mnoho týchto pretekov zrušených a tento v Arizone bol jeden z prvých Iron-manov, ktorý sa zase začal konať po pandémii. Aj tam boli potrebné testy, dve dávky očkovania, museli sa nosiť rúška v areáli pretekov. Počas pretekov samotných nie, ale pri registrácii, pri rôznych záverečných odovzdávaniach cien.
Ty si milovníčka a ochrankyňa prírody, si členkou organizácie Sea Shepherd a nedávno sa vám podaril obrovský počin, čo sa týka veľrýb v Toronte. Povieš nám o tom?
Jedna z našich hlavných aktivít je, že sa snažíme zvýšiť povedomie ľudí o tom, že život zvierat v uzatvorených akváriách, v zoo, alebo držanie zvierat v zajatí nie je vôbec dobrá vec. V Toronte je posledná orka, je to jediná kanadská orka, ktorá tam žije v akváriu, v maličkom bazéne. Žije tam 42 rokov, pláva tam dokola, je to pre ňu celkom utrpenie, a my sme to vďaka videám z dronu a záberom tohto zvieraťa dali do podvedomia ľudí. A teraz sa rozbehla veľká kampaň, ktorá sa snaží zachrániť ju a nejakým spôsobom ju presunúť z tohto prostredia, kde žije, do voľnej prírody. Teda viac-menej do vybudovanej záchrannej stanice v mori, kde sa bude môcť pohybovať v prírodnejších podmienkach s ostatnými veľrybami.
V rámci pandémie, ktorá sa nám ešte neskončila, si môžem plánovať, čo chcem, ale nikdy neviem, akým spôsobom sa to všetko zmení, pretože krajiny sa otvárajú a zatvárajú podľa počtu prípadov. Ak to ale bude postupovať dobre, tak by som sa rozhodne chcela vrátiť na Island. V lete ideme do Škótska natáčať druhého najväčšieho žraloka na svete, žraloka obrovského, to už máme všetko pripravené, tak dúfam, že sa to naozaj stane, pretože sme to museli preložiť z minulého roka. A potom by som sa rada vrátila do Afriky a do Mexika.
V Mexiku je ďalšia veľryba, ktorú by som rada natáčala. Všetky tie moje cesty sa vlastne točia okolo zvierat. Podľa toho, kde je čo možné vidieť.