Rýchla spoveď – herec David Matásek: Rodič je len servisná organizácia

Ako vnímate posledný covidový rok?

Zo začiatku som bol samozrejme vydesený, nikto nič nevedel. Poplašných správ sa šírilo neúrekom, deti boli tiež vystrašené a mne už bolo blbé pred nimi opakovať, že sa nič nedeje. Tak sme trochu prerušili tok fake news a varovných správ a odišli sme na chalupu. Všetci, aj kolegovia v divadle, sme si hovorili, že nemá zmysel nariekať. Nie je vojna, v Národnom divadle sa máme celkom dobre, základný plat nám pravidelne pošlú, takže čo? Chceli sme z toho vyťažiť aspoň niečo dobré, niečo si prečítať, premýšľať viac o sebe. Je to zvláštne, ale nikdy som nemal takú dlhú pracovnú pauzu.

Aké knihy ste čítali?

Čítal som knihy, ktoré som musel, pretože som sa vrhol na načítanie audiokníh, a potom aj tie, ktoré som nemusel. Najmä literatúru faktu – všetko, čo sa týka fake news a trollov, je o tom množstvo zaujímavých kníh. Takisto jednu pútavú alebo lepšie povedané drastickú knihu. Vôbec som nevedel, že Witold Pilecki, dôstojník poľskej armády, sa nechal schválne zatvoriť do Osvienčimu, aby zistil, či sú správy o neľudských podmienkach v koncentračných táboroch pravdivé. Obetoval sa, išiel tam a zložitými cestami posielal správy do Anglicka. Tak toto čítam.

Veľa hercov a umelcov presedlalo na iné profesie, nepomýšľali ste na to tiež?

To už som zažil v roku 1990, veľa ľudí odišlo z divadiel, otvorili si krčmy alebo začali robiť niečo iné. Väčšina sa potom zase pokorne vrátila, pretože zistili, že na to asi nemajú bunky a že robiť divadlo má pre nich možno nejaký hlbší zmysel.

Luxusní vila 5+kk na pronájem, Praha západ, Okolí Prahy

Show property

Takže by vám to nenapadlo?

Samozrejme, keby stále nebola vidina, že sa budeme môcť vrátiť do práce, a nemal by som vedľajšie projekty a občas nejaké filmovanie, tak čo by mi zostávalo? Nejako by som rodinu uživiť musel. Dokázal by som ísť do práce, nemám s tým problém.

Venovali ste sa niekedy niečomu inému než herectvu?

Áno, moja mama totiž nechcela, aby som vyrastal ako chránená kvetinka v skleníku, tak mi vždy na prázdniny zariadila brigádu. Robil som napríklad poštového doručovateľa. Pracoval som aj na píle, v továrni, kde sa vyrábali pianá Petrof, pretože sme bývali v Hradci Králové. Dosky sa tam nechávajú preschnúť na „hráních“, to sú také hradby z dosiek, na ktoré sa dávajú také striešky. Tie som mesiac stĺkal. Nevyrobil by som si ani na slanú vodu, bolo to úplne drastické.

Práve som chcela skonštatovať, že zrejme musíte byť manuálne zručný…

Nie, nie, ani náhodou. Som silný a zaťatý, bavia ma veľké projekty ako stromy, skaly, jednoducho obrovské veci. Ale keď ide o klinec, skrutku, vodu, elektrinu, plyn, tak to ma zmáha veľká neistota.

Dúfajme teda, že sa bude rozvoľňovať aj v kultúre. Kde vás budú môcť diváci najskôr vidieť?

Asi v divadle. V Národnom začneme hneď od septembra reprízovať úplne novým spôsobom, ktorý presadil náš šéf. Časť súboru na neho dosť naliehala, veľmi sme si to priali. Dramatická tvorba a inscenovanie moderných nových hier totiž vyžaduje veľké sústredenie a veľkú pozornosť. Je to náročné, nemyslím len herecky, ale aj po technickej stránke. Takže sme žiadali, aby sme už repertoár nehrali podľa harmonogramu: v utorok jedna hra, v stredu iná a potom sa k tej z utorka vracať za štrnásť dní. To jednoducho nejde. Takže budeme hrávať v blokoch. Vždy sa vyberie jedna inscenácia, opráši sa, venujeme jej nejaký čas a potom sa šesťkrát zahrá. Diváci budú vedieť, že to hráme len tento týždeň a znovu až o ďalšie tri mesiace, takže budú mať motiváciu vyraziť hneď.

Ktoré z činností, ktoré doteraz neboli možné, si s rodinou plánujete vynahradiť?

Dúfam, že sa nám podarí vycestovať do Nórska. Požičali sme si karavan, už sme tak boli vo Švédsku a bolo to úžasné. Je super, keď sa človek môže zastaviť v mestečku, v ktorom chce, a je svojím vlastným pánom, má na všetko dosť času. Škandinávia je v tomto veľmi príjemná, sú tam skvelí ľudia. Máme vo Švédsku aj kamarátov, takže v prípade núdze sa máme na koho obrátiť.

Chytáte ryby?

To nie.

Koľko má váš najmladší syn?

V októbri bude mať päť.

Hovorila som si, či ho nechytil rybolov a či s ním podnikáte také výpravy.

Jeho nadchne úplne všetko. Teraz je zberateľ. Všimol som si, že keď sa vraciame z prechádzok a výletov, on zbiera prírodniny a my rodičia sme ako nosiči. Zbiera úplne všetko. Kostry vtákov, tlejúce drevo a iné hnusné veci. Dá nám to, aby sme mu to podržali, a ide sa ďalej.

To malé deti robievajú.

Ja viem, dievčatá. Ale chalani väčšinou zberajú palice alebo si prírodu vôbec nevšímajú. On je ale neskutočne zvedavý a povedal by som, že nie je typicky mestské dieťa. Často jazdíme na chalupu, trávime tam veľa času, je zbláznený do zvieratiek.

Myslíte, že už sa teraz dá profilovať, čo raz bude robiť?

To určite nie. Mám pocit, že ani moja tridsaťročná dcéra ešte nie je úplne rozhodnutá. Ja som teraz o tom takisto uvažoval, či je to to pravé, čo som mal celý život robiť, či nie je čas to zmeniť. Ale už je neskoro.

Máte štyri deti, vekové rozdiely sú značné. Ako ste prežívali otcovstvo s prvou najstaršou dcérou a teraz so synom, ktorý prišiel na svet po vašej päťdesiatke?

Bolo to úplne iné tisícročie a nároky na rodičov aj na deti boli takisto odlišné. Bol som samozrejme ambiciózny rodič. Prvé dievčatko, talentované, všetko mu išlo. Pochopiteľne si začnete maľovať predstavy. Je to nezmysel. Rodič je tu len servisná organizácia, ktorá zabezpečuje, aby sa dieťa dožilo veku, keď už sa postaví na vlastné nohy, finančne i názorovo, a už si život zariadi samo. Ale predstava, že robíte z dieťaťa výborného hokejistu, tenistu alebo klaviristu, to je nezmysel. To by si mali rodičia včas uvedomiť. Samozrejme, môžete ich niekam postrčiť, ak ste rodina chirurgov alebo máte zavedené rodinné obuvníctvo. Vtedy samozrejme nechcete, aby sa to dostalo do cudzích rúk. Ale ja by som veru nebol rád, keby sa deti dali k divadlu. To by som veľmi nechcel. Neverím na herecké dynastie. Stále vás potom niekto porovnáva.

Okrem toho sa hovorí, že deti slávnych ľudí to majú ťažké. Vnímali vaše deti, že ste slávny? Keď po vás chcú ľudia na ulici napríklad fotku alebo autogram?

Ja nie som až taký slávny.

Pronájem bytu 3+kk - Praha 1 - 108, Praha 1

Show property

Akože nie? Na ČSFD máte toľko titulov, že by som ich ani nespočítala.

To nič neznamená. Možno som trochu známy, ale nie slávny. Samozrejme, napríklad okolo Vianoc, keď dávajú Tři bratry alebo Básnikov, sa to vždy hneď pozná. Ľudia začnú reagovať. Staršia generácia si ma pamätá, ale Maruškini spolužiaci ma nepoznajú alebo len veľmi povrchne. Pretože nepozerajú televíziu, majú už tie svoje veci na Netflixe.

To som prekvapená, za tie roky vašej hereckej kariéry by som čakala, že budete slávny. Veď len seriál Polda sa už vysiela dlho.

Mladí Poldu nepozerajú, ani to nie je pre nich.

Pozerajú Ordináciu v ružovej záhrade, prečo by nepozerali Poldu?

Oni sa na to pozerajú ako na bizarné dielo, to áno. Napríklad moje deti milujú Policii v akci, to aj citujú. Vyberajú si z toho tie trapasy, je to ich guilty pleasure. Alebo zbožňujú relácie Prostřeno a Výměnu manželek. Pre ne je to safari, poznávajú inú bublinu. Sú z toho úplne vedľa. Vtedy sa ich vždy pýtam, či to myslia vážne.

Keď som sa vás v Rýchlej spovedi pýtala, či policajt alebo pilot, povedali ste pilot. Prečo? Pritom najväčší strach ste mali v lietadle.

Možno práve preto, že by som to rád prekonal. Chcel by som vedieť lietať. Nie ako pilot, ale ako vták. To by ma bavilo. Prekáža mi tam sprostredkovanie cez techniku. V lietadle sa šialene bojím, rodina by mohla rozprávať, aký som spolucestujúci v lietadle. Vzniklo to niekedy okolo 11. septembra, s tým sa mi to asi nejako spojilo. Deti sa napríklad pozerajú na Letecké katastrofy, u mňa to absolútne nepripadá do úvahy. Čím viac toho o lietaní viem, tým viac je mi z toho úzko. Keď letím sám z pracovných dôvodov, to mi ani tak neprekáža – človek sa napríklad trochu opije a nie je to také hrozné. Ale s deťmi… Vždy si hovorím, prečo sme aspoň jedno nenechali na zemi, aby aspoň to prežilo.

Zvyknete takto cestovať všetci. Beriete aj všetky svoje deti?

Samozrejme.

A aj všetky svoje bývalé manželky?

To úplne nie. Ale občas sa vídame aj s babami, to je jasné. Stretávame sa napríklad pred Vianocami.

Už ste dedko. Aká je to pre vás rola?

To je niečo iné, je to požičané dieťa. Tam je problém v tom, že strýc Antonín je len o dva roky starší než vnučka, takže nemám ten správny odstup, že by som sa po dlhom čase tešil konečne na ďalšie bábätko. Ešte neoschlo to jedno a už sa rodilo ďalšie. V tom je asi trochu môj deficit ako dedka.

Cítite sa byť dedkom?

Prečo nie? Sú aj podstatne mladší kolegovia, ktorí už sú dedovia. Samozrejme si to asi neužívam tak, ako by som mal. Moji rodičia boli takisto nesmierne aktívni, nebolo to s nimi veľmi jednoduché. Babička na stráženie? To vôbec. „Nehnevaj sa, nemáme čas“. A ja som asi trochu podobný. Ale už u nás malá párkrát spinkala a párkrát sme ju varovali.

Ďalšie série Poldu sa už nenatáčajú?

Natáčajú, nedávno sme začali.

Čo vás čaká? Čo môžete prezradiť?

95 dní natáčania. Neviem, čítal som zatiaľ len pár scenárov. Už sme vyčerpali nemeckú predlohu, takže teraz už to budú čisto české diely. Ale je vidieť, že scenáristi už to majú napozerané a už je to pekne usadené, teraz to my musíme stelesniť. Ja sa na to teším, hlavne na tú partiu. Je to už štvrtá sezóna, to je neskutočné. To sme teda na začiatku vôbec netušili.

Čo nové vás rola v Poldovi naučila a čo ste museli prekonávať? Herec sa učí s každou rolou.

Áno, to je na tejto profesii dobré, že človek úplne nezakrpatie, musí sa stále niečo učiť. Nielen texty.

Takže ste sa učili strieľať?

To všetko už som niekedy robil, nie je toho už toľko. Nenechajú nás tam robiť nejaké veľké alotrie. Som za to vďačný, je to určitý ventil. Človek sa môže vyblázniť a ešte ho za to pochvália a zaplatia mu.

Je vaša práca vašou záľubou?

V podstate áno, pretože inak by som to robiť nechcel. To sa snažím svojim deťom vysvetliť: aby každú prácu, ktorú budú v živote robiť, mali rady. Inak je to utrpenie: chodiť niekam, kde vás to nebaví. To si nedokážem predstaviť. Môžeme sa v divadle napríklad trápiť s textami alebo si nesadneme v tíme a sú samozrejme dni, keď sa veľmi nedarí. Ale sú ľudia, ktorí takto zavretí pracujú celý život. To si nedokážem predstaviť. Nadávajú na prácu, ale chodia tam. Tak to je na samovraždu.

Poznáte niekoho takého?

Mám pocit, že dnes si veľa ľudí sťažuje. Pritom to majú vo vlastných rukách, dnes predsa nikto nikoho do ničoho nenúti, sme svojprávni a môžeme si robiť, čo chceme.

Mám z vás pocit, že ste hrozne smutný.

Tak to nie je.

O hercoch viem, že sú v súkromnom živote často skôr introverti, a to aj napriek tomu, že hrajú komédie. Nad čím premýšľate, keď ste sám?

Nad samými blbosťami. Sme stále deti. Mám nesmierne bujnú fantáziu, takže si stále predstavujem, čo by bolo, keby… Milujem plánovanie, a to Covid celé zmenil. Som schopný rok dopredu plánovať, keď sa na niečo tešíme. Chystal som so ženou napríklad cestu do Namíbie. Mal som vymyslený nádherný okruh, kúpil som si nejaké knihy, nechal som si dokonca poradiť od ľudí, ktorí tam už boli, a vytvoril som si z toho vlastný plán. Nádherná cesta, k rieke Okavango, naspäť cez národné parky – jednoducho paráda. No a nič z toho. Vrátili nám peniaze za letenky, takže to vlastne dopadlo najlepšie, ako mohlo.

Určite pocestujete hneď, ako to bude možné, keď budú Covid pasy. Hovorili ste, že už máte prvé očkovanie za sebou.

Žena je mladšia. Bohvie, kedy sa ona k vakcíne dostane.

Nie je vaša žena módna blogerka?

Už sa tomu nevenuje.

Čo vy a móda? Mieša sa vám do obliekania, nakupuje vám?

To ani nie, ale samozrejme ma niekedy pochváli a niekedy zase nie. Ona nie je expert na súčasnú módu, vždy sa venovala vintage móde. Teraz má projekt, ktorý ma úplne nadchol. Je z Hané, tak si šije hanácky kroj. Ale originál, nie že si kúpi strojovú čipku v galantérii. Nakúpila si knihy, navštívila pamätníčky, ktoré sa tomu venujú celý život, vyvábila z nich strihy a podobné veci. Tá látka sa napríklad nestrihá, pretože by sa veľa prestríhalo. Trhá sa a potom sa to dáva k sebe.

Kam to bude nosiť?

Dokážem si živo predstaviť, že to bude nosiť normálne po Prahe. V tomto je veľký blázon. (smiech)

Ako sa udržujete v kondícii, aby ste zvládli nielen roly v seriáloch, ale aj na javisku? Ako sa to dá ustáť a udýchať?

Nesmiete sa na to vykašlať. Hranie je pomerne slušný výdaj energie. Aj keď to nie je veľká rola, človek tam ide a musí sa mentálne pripraviť, do toho trochu nervozita, ľudia naokolo. To všetko žerie kalórie, a to ani nehovorím o veľkej role. Musíte naozaj niečo odovzdať. A práve teraz počas Covidu zrazu začali večere, aj keď ja za bežných okolností nevečeriam. Sedeli sme doma, rozprávali sme sa, otvorili víno, dali si syr. A zrazu to išlo šesť kíl nahor a fyzička celkovo horšia. Povedali sme si dosť, žena začala behať. Mňa teda behanie nebaví, už mi to ani veľmi nejde, a myslím si, že to nie je najzdravší pohyb. Tak som začal veľa chodiť a tak som tie kilá zhodil. Navyše mi na jeseň zavreli jogu.

To je pravda, vy máte rád hot jogu. To obdivujem, na mňa je to príliš veľké horko.

Mne horko neprekáža. Všetko mi zavreli: saunu, hot jogu, všetko. Takže teraz veľa chodím.

Ste šťastný?

Som strašne šťastný.

Je niečo, čo by ste ešte urobili inak, aby ste boli dokonale šťastný?

Chcel by som viac cestovať, ale teraz to nejde. Mám ešte plány, čo by som chcel v živote so ženou a deťmi vidieť. Precestovať napríklad Mongolsko, tá krajina sa mi veľmi páči. Kanadu, Spojené štáty. Ale naozaj poriadne to precestovať, nie iba štrnásťdňový okruh cez parky. Seriózne tam odcestovať a niečo zažiť.

Verím, že sa čoskoro všetko vráti do normálu a budeme môcť zase slobodne cestovať. David, veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor.