Rýchla spoveď – herec Jan Přeučil: Zažil som druhú svetovú vojnu, Covid je zdvihnutý prst

Ako je možné, že si v týchto neľahkých časoch udržiavate pozitívny prístup?

Mám to asi v génoch. Môj ocko bol tiež veľký optimista, všetci Přeučilovci boli optimisti. Na všetko sa pozerám s určitým príjemným pohľadom a myslím si, že vždy všetko nejako dobre dopadne. Prečo sa stresovať? Už roky sa riadim krásnym citátom, ktorý som objavil v knižke, ktorú mi venovala Evinka: „Umenie života spočíva v tom, uvedomovať si krásu obyčajného dňa“.

To znamená že sa každé ráno prebúdzate s úsmevom?

Každé ráno mám svoj rituál, zacvičím si svojich Piatich Tibeťanov, rozdýcham sa, rozhovorím sa. Deň sa musí nejako naštartovať.

Vy už ste s Evičkou Covid prekonali.

Áno, prekonali sme ho v septembri. Bol som už aj na očkovaní, všetko prebehlo fajn. V septembri brat jednej známej otváral železničnú stanicu pri Kolíne, kde vybuduje kultúrnu inštitúciu. Bolo tam veľa ľudí, my sme tam boli ako hlavní hostia. Ľudia sa s nami chceli fotiť, chceli podpisy. Tam niekde sme to chytili. Bol som, bohužiaľ, pozitívny, pani doktorka mi dala antibiotiká. Mal som trochu kašeľ, našťastie to ale prebehlo veľmi dobre.

Byt na prodej na Praze 2 - 29 m², Praha 2

Show property

Aj u Evičky?

Aj u Evičky.

To ste mali obrovské šťastie. Vy už máte teda za sebou aj očkovanie, ale Evička ešte nemôže, pretože je na to príliš mladá.

Áno. My, ako s obľubou hovorím, vo vrcholnom veku, už to máme za sebou. Vrelo to odporúčam, vôbec to nie je žiadna bolesť, naopak, človeku to pomôže aj psychicky. Bol som zaočkovaný, tak sa ma Covid snáď nedotkne. Pochopiteľne, je ale dôležité dodržiavať hygienu, umývať si ruky a všetky veci s tým súvisiace.

Teraz ste mali narodeniny, mali ste 84 rokov. Ako je možné, že ste stále takto neuveriteľne vitálny?

Snažím sa brať život aktívne a robiť niečo pre svoj organizmus, pretože je to aj súčasť mojej hereckej profesie. Psychofyzický aparát musí byť pripravený na najrozmanitejšie herecké príležitosti, je to náš nástroj, takže sa oň musím starať. Nedávno som čítal krásnu myšlienku, ktorá vraví, že telo je v podstate naša krásna loď, ktorou chceme preplávať oceán. Aby sme ho ale preplávali, tak sa musíme o loď nejako starať. O svoje telo sa starám, aj vďaka svojej Evičke. Snažím sa nielen fyzicky, ale aj psychicky sa vždy vyrovnať s danou situáciou a vyriešiť ju. Brať veci pozitívne. Mám veľký príklad vo svojom ockovi, ktorý si to užil v komunistickom režime, bol v procese Milady Horákovej. Aj ja som mal preto celé detstvo komplikované. Brať život pozitívne je veľmi dôležité.

Akú diétu s Evičkou držíte, prečo ste sa k tomu rozhodli?

Mali sme nejaké to kilo navyše. Evička požiadala jednu svoju príbuznú a tá nám vytvorila režim, ktorý dodržiavame. Je to ohromne zaujímavé. Každý sme schudli okolo ôsmich, deviatich kíl.

Za ako dlho?

Asi za tri nedele.

To len preto, že ste vynechali pečivo a cukor?

Pečivo, cukor, bohužiaľ, čo ma vôbec nepotešilo, aj pohárik vína, ktorý môže byť tak raz za tri nedele. Musí to mať svoju normu, úroveň.

Ste gurmán, veľmi rád ste si chodili užívať milé gastronomické zážitky.

Na to sa tešíme, až sa to zase otvorí. Ja som trochu kaviarenský typ, všetci Přeučilovci boli. Mám to veľmi rád, v kaviarňach si premýšľam, robím tam rozhovory, čítam si. Veľmi sa teším, až sa kaviarničky zase otvoria.

Robíte si doma s Evičkou takzvané rande?

Áno, robíme napríklad to, že raz za dva, tri dni si pustíme večer na DVD zaujímavý film, ktorý sme napríklad nikdy nevideli. Sú to filmy zaujímavé, historické. Pozeráme ich nielen pre radosť, ale aj z profesionálneho hľadiska. Spievanie v daždi, Casablanca a podobne, veľmi nás to okúzľuje a dodáva nám to aj energiu a radosť zo života.

To je to vaše rande?

To je naše rande, aj si niekedy niekam zájdeme.

Čo vaši študenti? Musíte im chýbať.

Už skoro dvadsať rokov prednášam na divadelnej fakulte Akadémie umení v Banskej Bystrici, to ma pred rokmi oslovili Jožo Adamovič a Božidara Turzonovová. Mám vynikajúceho asistenta, Riša Sanitru, čo je herec a pedagóg herectva, ten to kormidlo pedagogické v podstate vedie. Ja tam raz za tri nedele na štyri dni dochádzam a som so študentmi. Pre mňa je to veľmi osviežujúce, pretože ma mladá herecká generácia veľmi nabíja. Máme sa veľmi radi, nestaviam sa pred nich ako bradatý profesor, ale ako ich budúci starší kolega, veľmi sa mi to vypláca. Keď sa stretnem s Ivanou Chýlkovou, s Karlom Rodenom, ktorí boli moji študenti, je to vždy veľmi príjemné a milé.

Aké to je vidieť úspechy vašich študentov?

Je to milé, príjemné. Dvadsaťsedem rokov som prednášal na DAMU hereckú tvorbu, začínal som javiskovým pohybom. Pod mojimi rukami prešli mnohé mladé herecké generácie.

Mnohí z nich dostávajú ceny, Karel Roden sa uchytil v zahraničí. Ďakujú vám napríklad niekedy za niečo, čo ste ich vtedy naučili?

Áno, niekedy taký pocit mám. Spomínam si, keď sme natáčali niečo do televízie, bola tam Ivana Chýlková, objímala ma a vravela: „ja vás tak rada vidím“. Alebo Veronika Žilková mi vravela: „pán profesor, ako sa máte?“. Hoci ja si vôbec nepotrpím na tituly, som Přeučil – herec, profesor k tomu ale patrí. Na Slovensku je to veľmi zaujímavé, pretože ma slovenské herectvo vždy veľmi okúzľovalo svojou zdravou expresiou, intenzívnym výrazom. Preto ma to aj veľmi baví, je to nesmierne zaujímavé.

Prodej luxusního mezonetu 4 + 1, Praha, Praha 5

Show property

Problém je v tom, to je otázka dnešnej doby, že každý rok vyjde na Slovensku, ako aj v Českej republike, sto päťdesiat nových hercov, čo je strašne veľké množstvo. Uplatnenie je dôležité, musia byť absolútne vybavení, pripravení na hereckú kariéru. Dôležité je, aby svojou profesiou boli posadnutí, inak nie je možné, aby docielili určité úspechy.

Vy ste boli posadnutý?

Ja som. Herectvo milujem. Dostával som sa k tomu zložitou cestou.

Vy ste nemohli ísť hneď študovať, kvôli ockovi.

Áno, som vyučený drevomodelár v ČKD Stalingrad, až potom som sa dostal na divadelnú fakultu. Mal som obrovské šťastie, že mojimi profesormi boli Radovan Lukavský, Karel Höger, tieto veľké osobnosti. Priamo Radovan Lukavský nás vychovával k hereckému gentlemanstvu, ktorého som veľkým vyznávačom.

Zhodou okolností sa za tie roky nazhromaždilo toľko materiálov, fotografií, že váš kolega René Kekely ma oslovil, či by som to nedal dohromady, a s Pavlom Mészárosom, nakladateľom z Ústí nad Labem, pripravujú knihu i dokument, ktorý dáva dokopy Artur Kaiser, Klobouky Jana Přeučila. Každý klobúk by mal odhaľovať určitú etapu môjho života.

To je darček k 85. narodeninám, ktoré budete mať na budúci rok?

Vyzerá to tak (smeje sa).

To je skvelé, zapísať niekam pre budúce generácie, čo všetko ste zažili.

To hovorím svojim mladým študentom: užívate si života, máte neuveriteľné možnosti. Nemajú jazykovú bariéru, všetci sa dohovoria anglicky, môžu sa postaviť a ísť kamkoľvek. Aby sa uplatnili, musia byť pripravení na umelecké úlohy, ktoré prídu. Psychofyzický aparát musí byť po všetkých stránkach pripravený, musia na sebe stále pracovať. Hovorím im, že keď sa pozerajú na huslistu a obdivujú jeho virtuozitu, sú za tým hodiny a hodiny neúnavnej práce. Rovnaké je to aj pri hereckej práci. Aby bol inštrument dokonalý, sú nutné hodiny a hodiny prípravy.

Hovorili ste, koľko vyjde ročne nových hercov. Často mi pripadá, že nielen vyjadrovanie a gentlemanstvo, ktoré už je dávno preč, ale aj úroveň herectva klesá tým, koľko ich je. Oproti minulej generácii už nemáme také hviezdy.

To je veľká téma, otázka určitého imidžu, otázka charizmatická. Keď si vezmete generáciu bardov, ktorých som ako začínajúci herec mal možnosť spoznať v Národnom divadle, tak vždy, keď prišiel herec na javisko alebo pred kameru, bola to určitá osobnosť. Bez toho, aby prehovoril, oslovil vás, či už to bola Dana Medřická, Vlasta Fabiánová, Květa Fialová, Zdeněk Štěpánek a mnoho ďalších. Aj to je dôležité v hereckej profesii, je to síce v génoch, ale aj na tom sa dá podľa mňa trochu zapracovať. Aj to hrá svoju rolu, najhorší je šedivizmus, nevýraznosť. To sa týka aj reči, človek musí na sebe pracovať.

Chýba vám osobne ako priateľ niekto z týchto bardov, ktorí tu už bohužiaľ nie sú?

Samozrejme, bol by som rád, keby som sa mohol občas porozprávať s Radovanom Lukavským. Veľmi rád pracujem v rozhlase, to je veľmi zaujímavá disciplína, rozhlasové herectvo, keď do toho hlasu musíte vložiť všetko. Spoznal som množstvo vynikajúcich rozhlasových režisérov, s ktorými by som sa rád stretol, pochopiteľne, aj s mnohými filmovými režisérmi. Mal som tú česť sa s mnohými z nich stretnúť a točiť množstvo filmov. Nedávno som to s Evičkou počítal práve pre tú knihu, je to tristo filmov a televíznych inscenácií, ktoré som natočil, čo je svojím spôsobom až neuveriteľné číslo.

Je niečo, čo si z týchto troch stoviek natáčaní pamätáte slovo od slova dodnes?

Asi ťažko. Sú ale niektoré hlášky, príhody, situácie, ktoré si stále pamätám.

Napríklad?

Napríklad situácia, ktorú ste mi dnes pripomenuli, že mi kolegovia hovoria Johny Sprej. To vymyslel Jirka Bartoška kedysi v Divadle na Zábradlí, kde mám svoj mejkapový stolček. Raz šiel okolo a povedal: „Honzo, keď vidím ten váš mejkapový stolček, vy ste vlastne taký Johny Sprej“. Odvtedy je to jedna z prezývok, ktorú mi dávajú. Alebo ešte v minulom režime nás komunista pustil so slávnou inscenáciou Král Ubu do Londýna, kde sme hrali na festivale. Čakali sme na loď cez La Manche, boli sme v prístave, bol tam obrovský ruch. Bol tam veľký žeriav, pod ním bola sieť, v ktorej boli debny a kufre, prevážalo sa to z jednej lode na druhú. Pozorovali sme to a niekto z kolegov poznamenal: „nakladajú Přeučilove šminky“. To sú hlášky, na ktoré veľmi rád spomínam.

Až táto doba pominie, čo budete robiť? Rokujete o nejakých projektoch?

Jednak sa pripravuje tá kniha a dokument, na ktoré sa veľmi teším. Pochopiteľne, teším sa na predstavenia, pred rokom a pol ma oslovili z divadla Broadway, kde je veľmi úspešný muzikál Kvítek Mandragory. Už tri roky pôsobím vo veľmi zaujímavej divadelnej spoločnosti Háta, kde hrám v inscenácii Světáci podľa toho slávneho filmu. Hrám tam rolu, ktorú hral Oldřich Nový, profesor etikety, elegancie a noblesy, to si veľmi užívam. Už je pripravených veľa zájazdov, ale nevieme kedy pôjdeme.

Potom máme, pochopiteľne, s Evičkou divadlo Evy Hruškovej a Jana Přeučila, kde hráme pre deti. Keď všetko klapne, myslím si, že náplň práce bude bohatá. Samozrejme, teším sa, až sa otvoria školy a hranice na Slovensko, pretože herecká tvorba online je veľmi problematická, to dosť dobre nejde. Okrem iného sa tiež teším, až sa otvoria bazény, som veľkým fanúšikom plávania.

Ako vyzerá váš deň s Evičkou teraz, keď je všetko zatvorené?

Ja chodím nordic walking, veľa si čítam, dávam si dokopy mnoho vecí. Čas od času sa večer pozrieme na nejaký zaujímavý film. Plníme si veci, na ktoré sme kedysi nemali ani čas.

Pán Přeučil, hovoríte, že táto doba je pre nás zdvihnutý prst –zažili ste druhú svetovú vojnu. Na čo si z nej spomínate? Porovnajte vtedajšiu dobu, čo ste prežívali, aby si dnešní mladí uvedomili, že toto je naozaj len zdvihnutý prst…

Keď som bol malý chlapec, zažil som nálety a so svojou sestrou Martou sme museli často bežať do pivnice, do krytu, kde sme museli prečkať mnoho hodín. To bolo veľmi stresujúce. Jedla bol nedostatok a prideľovalo sa na lístky. To je s dneškom naozaj neporovnateľná situácia.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.