Rýchla spoveď – inštruktor kurzu prežitia Amar Ibrahim: Ženy sú nesmierne tvrdé. Keď nie je v skupine žena, nemá to grády
Spolovice Čech, spolovice Peržan. Amar Ibrahim sa narodil, vyrastal a žije v Česku, kde sa dlhodobo snaží ostatných naučiť, ako prežiť v prírode. Riadi sa zásadou: POZNAJ SÁM SEBA. Pred ôsmimi rokmi založil agentúru Outdoor survival, kde klientov učí, ako si v prírode založiť oheň, nájsť obživu a spať v suchu. Podľa Amara si dnes totiž málokto pamätá spanie pod šírym nebom. Snaží sa tak ľuďom pripomenúť, aká je príroda zaujímavá a ako si to v nej možno kvalitne užiť.
Ako si sa dostal k usporadúvaniu takýchto kurzov?
Robil som aj iné zážitky, s kolegami sme mali nejaké skúsenosti z armády, zo skautu aj zo zahraničia. Bola u mňa skupinka kamarátov, hovorili, že sú stále v prírode a že by si chceli urobiť civilný kurz prežitia. Že v Európe nič také nie je, jedine armádny výcvik vo Vyškove pre novinárov. A tak mi navrhli, aby som im pripravil kurz. Tak sme kurz vytvorili a potom sa to spustilo.
Pred koľkými rokmi to bolo?
Už je to pätnásť rokov.
Čím si sa dovtedy živil?
V jednej firme som robil bezpečnostného poradcu.
Spomínal si, že si bol na vojne, kde ťa šikanovali.
Áno.
Ako je to možné?
V Československej ľudovej demokratickej armáde sa vždy dva roky šikanovalo.
Za tie dva roky sa to ale preklopí v to, že potom šikanuješ ty.
Ja som ako mazák nešikanoval, držím sa hesla: nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe. Vo finále som dostával zabrať aj od dôstojníkov, pretože som bol takzvane netvárny, imperialista. Keď mi na cvičení povedali, že na nás útočí americký prápor a odoženieme ich, odpovedal som im, že by sme akurát dobre dostali cez hubu. Hneď som dostal basu. Bol som taká čierna ovca Varšavskej zmluvy. (smiech)
Kde si sa naučil všetko, čo učíš na kurzoch?
Človek sa učí celý život. Učíme sa doteraz. Prídu k nám chalani, ktorí boli v armáde, ľudia, ktorí jazdia cez Aljašku na bicykli. Musíme sa stále posúvať. To, čo na kurzoch učíme, nie je nič špeciálne, iba návrat do života bez elektriny, návrat do života našich prarodičov, našich vojakov v rakúsko-uhorskej armáde, ktorí si prešli talianskym frontom, ruských legionárov, ktorí takto normálne žili v mínus štyridsiatich stupňoch. Môj pradedko bol v zajatí niekde na Sibíri, mám fotku, ako si tam perie bielizeň a je na nej napísané: -40. Každý sa ma pýta, ako si má vyskúšať, aby prežil. Vždy radím, nech si vypne elektrinu, plyn a vodu, na chvíľu zablokuje platobnú kartu, aby nemohol chodiť na nákup a žil z toho, čo má doma, a zamkne kľúče od auta do trezoru.
Čo by som mala v takej chvíli robiť?
Ide o to, že sme od elektriny takí závislí, že si bez nej ani nezafajčíme. Robíme aj firemné teambuildingové akcie a museli sme si kúpiť ešte jednu centrálu, aby sme ľuďom nabili elektronické cigarety. Mali by ste mať doma zásobu potravín. Keď idete do lesa, mali by ste byť pripravení tam aspoň dva dni prečkať. Mať so sebou vodu, kresadlo, nôž… Doma mať zásoby aspoň na mesiac. Keby sa v zime vypla elektrina, nepotečie vám voda, ak máte studňu na elektrické čerpadlo, a nezakúrite si bez krbu alebo kachieľ. Na to ľudia nemyslia. Žijeme v krehkej bubline, ktorá keď praskne, ľudia si nebudú vedieť rady.
Myslíš, že sa môže niečo také stať?
Dúfam, že nie, ale to som o epidémii hovoril tiež. Pred tromi rokmi som na prednáškach hovorieval, čo sa môže stať. Na prvom mieste je výpadok elektrickej energie, to sa stalo v Slovinsku, vypadlo tam štvrť štátu. Niekoľko mesiacov to bol veľký problém. Potom som hovoril o hospodárskej kríze, že si jedného dňa nevyberieš peniaze, nezaplatíš – to sa stalo v Argentíne v roku 2000 a potom aj v Grécku. Potom som hovoril, že sem môže prísť nejaká epidémia ako španielska chrípka. Všetko vedci prognózovali, ale nikto sa na nič nepripravuje.
Myslíš si, že keď toto zmizne, bude sa niekto pripravovať na blackout alebo ekonomický kolaps? Akýkoľvek problém vyvoláva ďalší problém. Všetci sa pripravte, nechcem strašiť, ale prídu ekonomické problémy. Už sú. Nepríde to hneď, ale už teraz po roku firmy riešia, že nemajú z čoho vyrábať, nemajú zákazky. Bude to mať určitý negatívny vplyv. Len sa pozrite: stačí, aby loď na týždeň uviazla v Suezskom prieplave a zrazu sa ekonomika zastaví. Ľudstvo je nesmierne krehké.
Ako sa chceš na to ale pripraviť? Na ekonomickú krízu po Covide?
Nie žeby som sa na to chystal, ale pol roka som mal zatvorenú firmu. Musel som žiť z toho, čo mám našetrené. Na tejto situácii som si to vyskúšal. Človek by mal mať nejaké rezervy. Zakázal by som reklamy na pôžičky. Niektorí ekonomicky negramotní ľudia si berú jednu pôžičku za druhou. Tu má hypotéku, tam auto. Príde o prácu a zrazu to nemá z čoho splácať. Mal by sa na také veci pripraviť. Aj Židia vravievali: mal by si mať prostriedky v majetku, v hotovosti a v zlate.
Čo si si v rámci prežitia vyskúšal na vlastnej koži?
Skúsenosti mám zo situácií, keď niekam spadnem, uviaznem. Niečo také sa mi stalo, dostal som sa z toho, pretože som mal všetko so sebou a vedel som, ako sa z toho vyhrabať. Najväčší problém pre mňa bol, keď sa mi pred jedenástimi rokmi narodili dvojčatá. Keď mali tri mesiace, moju manželku odviezli pre problémy s platničkami do nemocnice. Mal som tam dve dvojčatá a štvorročné dievčatko. To bol ten správny „survival“, to bol jednoducho kurz prežitia so všetkým, čo k tomu patrí. Vždy, keď je mi najhoršie, hovorím si, čo museli zakúsiť ľudia v koncentrákoch, v gulagoch. Proti tomuto to nič nie je. Žijem v teple, mám čo jesť a piť. Tak som si vytvoril harmonogram vecí a časový plán: kedy sa je, prebaľuje a podľa toho som išiel.
A v prírode?
V prírode som si nikdy na dno nesiahol. Kto je pripravený, nie je prekvapený. Ako zvyknem hovoriť v rozhovoroch: jeden vojenský veterán mi na otázku, ako to vyzeralo vo vojne, odpovedal, že hrdinov sú plné cintoríny. Človek musí byť pripravený, musí si vedieť poradiť. To všetko sa dá zhrnúť do poučky: dobrodružstvo je len zlý plán.
Čo na kurze vlastne robíte?
Na začiatku sa zoznámime, rozdelím ľudí do menších skupín, odovzdajú mi telefóny a cigarety a vyrážame do lesa. Tam ich učíme, ako si založiť oheň, čo všetko je možné zjesť, ako sa získava pitná voda a hlavne ich naučíme pracovať s papierovou mapou a kompasom. Občas sa nájde niekto, kto sa ju snaží prstami priblížiť. Naučíme ich postaviť si prístrešok. Druhý deň ich necháme trošku vyhladnúť, to sa potom začnú ukazovať tie slabé články. Keď je človek hladný, stane sa z neho niekto iný. To potom zjedia aj toho červa, ktorého by normálne nikdy neprehltli. (smiech)
Nie je to ale o tom, že chceme niekoho zdeptať, to vôbec nie. Ten človek má z kurzu odchádzať s tým, že sa niečo naučil, našiel svoje limity a vo finále si užil fajn víkend v lese bez telefónu.
Za tých pätnásť rokov ti muselo pod rukami prejsť množstvo ľudí. Ako to zvládajú, keď sú zvyknutí na dnešný životný komfort a na tvojom kurze si siahnu na dno? Čo si tam musel riešiť?
Prakticky sa tam najviac rieši jedlo. Pred pätnástimi rokmi, keď som niekomu zobral cigarety, bol to problém. Ľudia teraz prestávajú fajčiť a zo skupín často nefajčí nikto alebo jeden, dvaja. Teraz je problém zobrať mobil. Závislosť na ňom je najhoršia. Potom je tu závislosť na cukre. Keď človek vypije tri litre sladkého pitia denne, a to sa fakt deje, niet divu, že u nás zistí, že je bez cukru v háji. Niekedy zase účastníci kurzu zistia, že sú alkoholici. Za pivo mi ponúkali aj dve tisícky korún, aby som im ho priviezol. Je to o tom komforte. Stačí, aby chvíľu pociťovali hlad.
Dnes rôzne kmene v Afrike alebo Ázii celý deň lovia a zbierajú, aby sa večer najedli. U nás nie. Keď pocítime hlad, vybehneme pred dom a na každom rohu si môžeme kúpiť jedlo. Otvoríme kohútik a tečie nám voda, nemusíme chodiť pätnásť kilometrov denne po žltú vodu. Na záchode splachujeme pitnou vodu. To je neuveriteľný luxus, ktorý tu žijeme. Nikto z nás si to neuvedomuje. Ráno sa prebudíš, máš teplučko, svetlo, kávovar ti urobí kávu. Krásne sa na to zvyká, ale v okamihu o to môžeme prísť. Keď prišla epidémia, niekde som spomínal, že prídeme o tridsať percent života, na ktorý sme zvyknutí. Vtedy sa mi smiali, ale naozaj sme o to prišli. Hlavne o slobodu. Už to nebude, ako to bývalo. To by si mali všetci uvedomiť.
Máš na mysli cestovanie?
Všeobecne. Budú nás viac sledovať, naše pohyby a činy. Hovorí sa o občianskych preukazoch s kódmi, to sa dá takisto krásne sledovať. Budeme musieť všetko hlásiť, aj cestovanie. Sloboda slova je v poslednom období takisto utlačovaná.
Trápi ťa to osobne?
Pol života už mám za sebou. Trápi ma to, pretože mám deti. V akom svete budú žiť ony? Bezpečný svet bol vždy nejaká bublina. U nás to toľko nepociťujeme, ale napríklad v Paríži alebo Nemecku sú štvrte, kam človek nemôže ani zájsť. Sú to väčšinou štáty, ktoré vyťažili kolónie. My sme ich nemali, my sme boli kolóniou Rakúska.
Aké máš od účastníkov kurzov spätné väzby? Majú na nich tri dni kurzu taký vplyv, že chcú niečo vo svojom živote zmeniť?
Jeden pán mi povedal, že keď príde domov, povie manželke, nech vyhodí chladničku, pretože všetko, čo sa konzumuje, majú na záhrade. Niektorí svoj život zmenili tým, že si uvedomili, v akom krehkom svete žijú. Sľúbili, že sa aspoň naučia variť. Stalo sa mi, že som dal jednej štyridsiatničke múku, aby urobila cesto. Namiesto cesta urobila nejakú podivnú tekutú kašu. V živote to nerobila, pretože bola manažérkou a nemala na to čas. Ako hovorím, žijeme v pomyselnom skleníku. Ľudia by si mali uvedomiť, že stačí málo.
Vnímaš na kurze nejaké rozdiely medzi mužmi a ženami?
Nikdy nám to nevzdala žena. Ženy sú nesmierne tvrdé. Keď v skupine nie je žena, nemá to grády. Chlapi sa pred nimi samozrejme predvádzajú. Zažil som aj to, že sa tam dvaja zoznámili a nakoniec sa vzali. Ona si ho vyložene vybrala, nechcela žiadnu bábovku. Ženy sú vždy tvrdé, idú cez hranu.
Ako si to vysvetľuješ? Veď ženy napríklad ani neutiahnu kladu, aby si postavili prístrešok.
Manželka mi vždy hovorí, že keby chlapi rodili, tak vymrieme. V tom to je. Sú prípady, že žena zdvihla kladu, ktorá ležala na jej dieťati. Za normálnych okolností by takú váhu nikdy neudvihla. Sú ozaj tvrdé, idú cez hranu a fungujú tak stále. Ako sa hovorí, chlapa položí každý soplík. Samozrejme to neznamená, že všetci chlapi sú bábovky. Majú to ale asi v génoch. V každej skupinke sú dve, tri ženy. Zúčastňuje sa ich menej ako mužov, ale nikdy s nimi nebol žiadny problém.
Čo deti?
Keď robíme kurzy prežitia rodín s deťmi, deti sú úplne šťastné. Učíme ich úplné základy. Uvariť si polievku v ešuse, to je pre nich úžasný zážitok. Jedna maminka sa nás pýtala, ako sme dokázali, že jej syn je zemiaky. Hovorím: nič zvláštne som mu nedal, bol iba hladný. Deti to zvládajú v pohode, skôr ockovia si sťažujú, že im chýba komfort, na ktorý sú zvyknutí. Deti sršia nadšením, baví ich to. Nekričíme na ne, privedieme ich k tomu hrou. Ukazujeme im zakladanie ohňa, robia si placky, opečú pstruha. Normálne žijú v úplne inom svete. To je pre ne zážitok.
Dnes deti už toľko nechodia von, sú na telefóne alebo počítači. Ako to vidíš do budúcnosti? Príčetných rodičov, ktorí k tebe dieťa pošlú na kurz alebo kamkoľvek do prírody, podľa mňa nie je až toľko.
Vidím to zle. V jednom časopise som dal zdarma asi päť voucherov na kurz prežitia. Vyhrali to deti, mali radosť, ale keď to oznámili doma, rodičia im povedali, že nikam nepôjdu. Deti mi potom volali, čo s tým majú robiť. To ma mrzí. Je doba obchodných centier. Elektrická kolobežka, slúchadlá v ušiach, telefón v ruke a fľaša s energickým drinkom v druhej. To je hrozne smutné. Pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi si dokázalo poradiť aspoň desať percent ľudí. Dnes si poradí asi jedno percento, a to som optimista.
Najhoršie je, že si neporadia ani tí, u ktorých by sa to mohlo očakávať. Väčšinou to ľudia len hrajú. Vyfotiť sa s kresadlom a nožom ešte neznamená, že ich vedia aj používať, keď im ležia len doma v skrini. Ľudia si to ale začínajú uvedomovať, aj tie deti alebo ich rodičia, takže k nám na kurz chodia. Urobil som to tak, že platí len rodič a dieťa má kurz zadarmo. Sám viem, že keď sa ide napríklad s troma deťmi do zoo, je to finančne náročné. Nastavil som to tak, aby deti nemuseli platiť a dostávali sme ich tam viac. Jedna pani mi volala, že jej dieťa nechce ísť k moru, ale k nám na kurz prežitia. Niektorí klienti sa nám aj vracajú, tak vymýšľame novinky, aby sme im to trochu spestrili.
Čo tvoje deti?
Mám tri dcéry. Jedna už je dospelá, mám už vnuka. Keď niekam cestujeme, naložím ich do svojho džípu z druhej svetovej a potom na mieste prespíme. Keď ale malý zistí, že idem na rodinný kurz prežitia, hneď je zbalený. Frčí tam sám a ani ho nevidím. Vie založiť oheň a dúfam, že si vie poradiť.
Ja vždy ľuďom vravím: majte v živote toho „Filipa“, majte to v hlave. Vždy sa upokojte a vydýchajte, keď to nejde. Zachovajte chladnú hlavu a uvažujte. To sú hlavné zásady prežitia v každom prostredí.
