Rýchla spoveď – Jana Maláčová: S manželom sme sa balili „na striedačku“
Jana Maláčová sa z neviditeľnej úradníčky vypracovala do kresla ministerky práce a sociálnych vecí a stala sa tak jednou z najvplyvnejších žien Česka. Prečo? Jej rezort totiž pracuje s ohromným rozpočtom viac ako 600 miliárd českých korún (takmer 23 miliárd eur, pozn. red.). V unikátnom rozhovore pre LP-Life.sk ale nehovorila len o politike. Dovolila nám nazrieť aj do svojho súkromia a prezradila nám, ako sa zoznámila so svojím manželom, s ktorým majú päťročného syna Gustava, aj to, čo ako rodina najradšej robia vo voľnom čase. Stretnutie s Janou Maláčovou bolo veľmi milé a ukázalo, že na rozdiel od mnohých politikov, jej slová nie sú „prázdne“. Pri svojej práci totiž zúročuje bohaté skúsenosti zo štúdia aj pôsobenia v zahraničí.
Sú to práve dva roky, odkedy ste sa z pozície úradníčky presunuli do ministerského kresla a stali ste sa političkou. Už toho ľutujete alebo si to stále užívate?
Každý bývalý minister, ktorého som stretla, sa ma pýtal: „Ešte vás to baví?“ (smeje sa) Ľudia majú pocit, že politika je veľká zábava, ale ono je to ťažká práca… No musím povedať, že ma to stále baví a vidím v tom zmysel.
Myslíte si, že v politike zostanete? Alebo by ste sa v budúcnosti radšej vrátili skôr k tej odbornej práci?
V politike človek nevie dňa ani hodiny, to je na tom to najzaujímavejšie. Ale určite už sa potom nevrátim do úradníckeho stavu. Keď som sa stala ministerskou, veľa ľudí mi vravelo, že ma obdivujú, pretože to robím poctivo a nebojím sa povedať svoj názor. Idem si za vecami, ktoré považujem za dôležité. Znamená to, že si človek uzatvára cestu späť na úradnícky alebo diplomatický post. Takže až skončím v politike, pôjdem pracovať mimo túto sféru.
Čo vás na politike najviac štve?
Klamstvá a absencia vecnosti. To ma naozaj privádza do varu.
V Rýchlej spovedi ste spomenuli, že sa s manželom najčastejšie hádate o politike. To ju teda máte v živote neustále, teda aj po tom, čo prídete domov…
Nie nepretržite. (smiech) My sa to snažíme rozdeľovať a robili sme to už aj pred tým, než som sa stala ministerkou. Ale politika je pre nás dôležitá, vďaka tomu sme sa aj spoznali. Bolo to v Bruseli, keď sme sa stretávali ako skupina Čechov s ľavicovým zmýšľaním. Takže politika je súčasťou nášho života.
Kedysi sme boli obaja idealisti, môj muž potom kariérne veľmi rástol, stal sa štátnym tajomníkom pre EÚ a praktická skúsenosť ho zmenila. A potom moja ministerská funkcia poznamenala moje videnie sveta. Zistili sme, že veci nie sú čierno-biele.
A keď sa hádame, nie je to o názoroch, v tých sa zhodneme, ale máme občas rozdielny názor na to, aký urobiť kompromis, aby človek dosiahol dobrý výsledok. Politika je do veľkej miery o kompromisoch a často musíte v niečom ustúpiť, aby ste zachránili výsledok ako celok. A aby tá zmena bola naozaj k lepšiemu a nebol to len obyčajný zárez na pažbe.
Keď teda s manželom politiku „odložíte“, čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Radi sledujeme seriály alebo filmy. Často chodíme za kultúrou, radi varíme pre kamarátov… Teda najmä manžel. (úsmev) Teraz sme to pre koronakrízu museli prerušiť, ale inak radi v sobotu pozveme kamarátov na pohodovú večeru s dobrým vínom. A radi chodíme so synom do prírody, cestujeme. Máme to naozaj pestré.
Máte dostatok času? Predsa len, ministerská funkcia je dosť náročná a politikom sa občas stáva, že ich vzďaľuje od rodiny…
Je otázka, čo znamená dostatok času. Samozrejme, pracujem veľa, ale tiež si myslím, že je to otázka určitej miery. Myslím si, že muža a syna nezanedbávam. Záleží aj na tom, čo človek obetuje. Kedysi som trávila veľa času s kamarátkami, mala som „väzby“ aj bez manžela, vlastné koníčky. A to teraz dosť odpadlo. (smeje sa)
Ste ten pár, ktorý plánuje týždeň podľa diára? Kto vyzdvihne syna, kto nakúpi…
Robili sme to často, ale teraz už menej. Máme zažité rituály a systém nám funguje, takže veľa vecí je samovoľných. A naozaj veľa nám pomáhajú obe babičky, bez tých by sme to nezvládli. Aj keď môj muž by teraz asi nesúhlasil, napríklad nedávno som mu pripomínala, či počíta s tým, že pôjdeme večer do Litomyšle na Smetanovu Litomyšl… Už som mu to predtým vravela, ale asi zabudol a bol pomerne podráždený, pretože mal dôležité stretnutia. A musel ich rušiť. (smiech)
Ako muž zvláda to, že ste teraz vplyvná žena? Nie každý by to asi niesol dobre…
Musíte sa spýtať jeho, ale myslím si, že to zvláda dobre. My sme to takto mali odjakživa, nikdy to nebolo tak, že by jeden „vystrelil“ nahor a druhý zostal „dole“. Zhodou okolností sme to mali tak, ako keď šplháte po lane a ruky sa striedajú. Vždy sme šli každý o kúsok nahor, jeden druhého prevýšil a potom sa to vymenilo. A to je možno aj recept, ako sa to dá zvládať.
No, teraz vás už asi nepreskočí… Teda ak sa nestane premiérom!
You never know! (smiech) Musím povedať, že to zvláda vynikajúco. Je to aj jeden z dôvodov, prečo som sa do neho zamilovala. Je to feminista, je veľmi uznávaný a úspešný vo svojej práci. Raduje sa aj z môjho úspechu a pomáha mi.
Musí byť náročné „ladiť“ prácu a rodinu, keď sú obaja kariérne vysoko.
Pamätám si, že bolo ťažké, keď manžel kariérne oveľa povýšil. Ja som vtedy bola riaditeľka odboru, on štátny tajomník, boli sme obaja vyťažení a museli sme si to celé usporiadať a preorganizovať. To bola prvá veľká skúška. A keď som sa potom stala ministerkou, už sme to mali zažité. Len sme ladili detaily.
Už ste sa v krátkosti zmienila o tom, že ste sa spoznali pri práci v Bruseli. Povedzte mi k tomu viac. Aké boli začiatky?
V tom čase sa budovala česká ľavicová komunita v Bruseli, tak sme sa začali intenzívne kamarátiť. Zároveň sme boli obaja v inom vzťahu, ale potom sme spolu po nejakom čase začali chodiť.
A od koho prišiel ten prvý impulz?
Je to trochu vtipné. Ako som vravela, že s kariérou to máme trochu „na striedačku“, tak v tomto prípade to bolo podobné. Takže obaja, každý v inom čase, a niekoľkokrát opakovane… A tým, že sme mali obaja iný vzťah, odolávali sme tomu. Ale potom už to nešlo. (smeje sa)
Teraz spolu máte päťročného syna. Čo s ním najradšej robíte vo voľnom čase?
Vymýšľame rôzne aktivity. Veľa si čítame, syn sa začína intenzívne zaujímať o okolitý svet, takže veľa diskutujeme a vysvetľujeme mu veci. Má taký ten úprimný pohľad dieťaťa na svet. Zároveň nám kladie krásne existenciálne otázky. A tým, aká je politika v našom živote bežná, tak z toho veľmi často odvodzuje rôzne veci. Takže je to veľká zábava.
Začali sme tiež jazdiť na bicykloch, hrá futbal. Na dovolenke ho chceme naučiť plávať a tiež chce skúsiť stanovanie, takže budeme časť dovolenky stanovať.
Ako vníma to, že sa jeho mamička objavuje v televízii?
Úplne normálne! (smiech) To je úplne najvtipnejšie, pretože on s tým vyrástol. U nás potom vznikajú situácie, keď vravím, že ešte musím ísť do práce. A on mi odpovie: „Tak dobre, ja sa na teba budem pozerať.“ Je mu jasné, že keď idem večer alebo v nedeľu na obed preč, budem v televízii. Berie to už ako samozrejmosť.
Ako sa ministerská funkcia prejavila na vašej životospráve?
Je to strašné, robím presne to, čo sa nemá. Ale politika je taká. Človek na seba nemá čas, pretože nechce nič pracovne zanedbať. Budujete vzťahy, takže je to o dôvere a spolupráci, čo je časovo náročné. Zároveň nechcete, aby trpela rodina, takže investujete čas do rodiny. A výsledkom je, že človek málo spí, nepravidelne je, pije veľa kávy. K tomu málo pohybu, služobné auto, to je všetko strašne zlé… Takže áno, moja životospráva je mizerná.
Mám taký zlozvyk, že keď chcem mať tu na ministerstve chvíľu pokoj, tak sa schovám na terasu, aby za mnou nikto nechodil a nechávam telefón na stole. A výhovorka je – cigareta. Aj keď mi fajčenie nechutí. Ale pracujem na zmene.
Napríklad vaša kolegyňa z vlády, pani Schillerová, chodí často pešo. Tak občas z toho auta utečte…
Ja sa snažím. Vidíte tieto tenisky? (ukazuje a smeje sa) Niekedy si ich nasadím a idem domov pešo, čo ale časovo náročné, pretože ma ľudia zastavujú a vedú so mnou rozhovory. Takže ja to mám síce domov hodinu pešo, ale keď vás zastaví päť ľudí, tak sa to dosť natiahne. (smiech)
Keď sa ľudia ocitnú zoči-voči ministerke, čo ich vlastne zaujíma a na čo sa pýtajú?
Väčšinou spomenú nejaký svoj konkrétny problém. To je jeden typ. A druhý potom to typické: „Jé, dobrý deň, to ste vy! Môžem sa s vami vyfotiť?“ V poslednom čase sa mi tiež niekoľkokrát stalo, že som si našla doma v schránke list, v ktorom ľudia popisujú svoj konkrétny problém. Dajú ho k vstupným dverám nášho domu a je na ňom napísané: „Prosím, hoďte do schránky pani Maláčovej.“
A čo s tým ako ministerka môžete robiť?
Môžem si to vypočuť a pokúsiť sa to riešiť. Aj keď priznávam, že ľudia, ktorí mi píšu, sú väčšinou veľmi ťažké oriešky. Ja si myslím, že sociálny systém máme nastavený dobre, sociálna „sieť“ v 99 percentách prípadov funguje. Ale sú aj prípady, u ktorých sa zíde kombinácia niekoľkých nepriaznivých faktorov, a takí ľudia cez tú sieť prepadnú. Potom je veľmi zložité to riešiť. Ale vždy sa snažím pomôcť.
Čítal som o vás, že sa snažíte presadiť, aby v mali ženy viac príležitostí v politike. Pochopil som to správne?
Som feministka a priala by som si, aby bolo v politike viac žien. Politika je stret záujmov a ženy tvoria polovicu obyvateľstva. Feminizmus pre mňa znamená, že ženy nie sú menejcenné a majú mať rovnaké možnosti ako muži.
A majú to ženy v týchto oblastiach ťažšie? Nielen v politike…
Nedávno som poskytovala veľmi podrobný rozhovor jednej doktorandke pre jej výskum o diskriminácii žien v politike. Povedala som jej, že som sa nikdy necítila ako politička diskriminovaná, nikto nepovedal: „Maláčová je ženská, tak jej niečo vyvedieme.“ (smiech)
Politika je ťažké remeslo pre ženy aj pre mužov, tie podmienky sú tvrdé pre všetkých. Ale muži politici majú za sebou väčšinou ženu, ktorá im vytvára zázemie, pretože sa to od nej očakáva. A ak to zázemie nemáte, tak sú neustále výmeny názorov, intrigy a časová tieseň pekelne ťažké.
Človek sa ale musí prispôsobiť. Keď chcete hrať politickú hru dobre, musíte hrať podľa nastavených pravidiel. Je to podobné, ako keby si niekto sťažoval, že šachy majú blbé pravidlá. Ak máte dojem, že pravidlá sú tvrdé, musíte mať silu ich zmeniť, alebo nehrať.
Máte veľké skúsenosti zo zahraničia, študovali ste tam aj pracovali. Keď ste sa potom vrátili do Česka, mohli ste porovnávať. Čo Čechom v porovnaní s cudzincami chýba?
Trochu nám chýba dlhodobé a kritické myslenie. A tiež povedomie o tom, že keď má niekto iný názor, tak to nie je útok. V českej politike by som si priala väčšiu snahu o kompromis a dohodu. Namiesto toho sa všetci preťahujeme „na silu“ a vyhlasujeme: „My sme mali pravdu!“ Alebo: „Buď bude po mojom, alebo nebude nič.“
Premýšľate niekedy o tom, že by ste s rodinou zase na nejaký čas odišli do cudziny?
Neplánujem to. Bola som v zahraničí dlho a aj keď som pracovala v ČR, veľa som kvôli predchádzajúcemu vzťahu pendlovala medzi ČR a cudzinou. Doma je doma.
