Rýchla spoveď – Josef Maršálek: S manželom sme nechceli čakať na svadbu 20 rokov

Čo je tou najväčšou novinkou, kvôli ktorej ste v Prahe?

Tou najväčšou novinkou, kvôli ktorej som v Prahe, určite nie je, že som sa pred mesiacom oženil. Som tu kvôli tomu, že som mal stretnutie s marketingovým oddelením vydavateľstva Albatros. Riešime teraz marketing a PR akcie týkajúce sa mojej novej knihy, ktorá vyjde ôsmeho októbra. Bude celá o sviatkoch, advente, Novom roku a Troch kráľoch. Bude to veľká sviatočná kniha o pečení.

Môžeme sa tešiť na nejaký highlight, ktorý nikto z nás na Vianoce nerobí, a vy nás to naučíte?

Pronájem luxusní vily 7+1, Praha - Západ – 373,

Show property

Highlightov tam bude niekoľko. Ľudia by, samozrejme, očakávali, že sa budem venovať českým Vianociam. Som síce Josef, ale nie som Lada, takže tie Vianoce budú medzinárodné. Samozrejme, Česko, Morava a moje spomienky tam budú mať obrovský priestor, ale je to kompilát toho najkrajšieho, čo sa okolo Vianoc pečie na celom svete. Od Indie cez Španielsko až po Anglicko, kde som strávil mnoho rokov, a pridal som k tomu svoj šmrnc, aby bolo poznať, že je to odo mňa.

O vás všetci vedia, že ste v Anglicku piekli pre kráľovskú rodinu.

Áno, päť dní z desiatich rokov. (smeje sa)

Čo by si dala na Vianoce kráľovná?

Neviem, asi to u nich bude tradičné, takže nejaké morčacie, brusnicová omáčka, puding, zemiaky a zelenina. Nemyslím si, že bude nejako veľmi riešiť sladké. Asi si dá tradičný mince pie, to je krehký pocukrovaný koláčik naplnený zmesou hrozienok, kandizovaného ovocia a brandy. Väčšinou to jedia večer, keď sa vrátia z kostola, pri kozube a s portským vínom.

Relácia Peče celá země bola obrovský úspech a veľmi vás zviditeľnila medzi obyčajnými ľuďmi, nielen medzi cukrármi. Bude druhá séria a počíta sa s vami. Máte nejakú predstavu, čo by ste robili inak ako predtým?

Najviac zo všetkého ma šokovalo to, že som nedostal žiadnu, takpovediac, hereckú prípravu. Stále som čakal, že dostanem niekoľko týždňov pred natáčaním pokyn z réžie, aby mi povedali, ako mám hovoriť, aby som nešušlal a podobne. Jedna vec je byť niekde zatvorený s cukrármi a piecť bábovky – a potom sa postaviť pred kameru. Tam na vás mieri šestnásť kamier, osemdesiat ľudí behá po pľaci a za pľacom a natáča sa s vami päťsto hodín materiálu.

Naivne som si myslel, že ako neherci dostaneme nejakú prípravu. Nie sme tam, samozrejme, ako herci, ale ako porotcovia. Predsa len však ide o televíznu reláciu. Šou, ktorú na začiatku sledovalo 1,3 milióna ľudí a vo finále takmer dva a pol milióna, čo sa v Česku nestalo asi pätnásť rokov. Je to až komické, ako táto súťaž zafungovala.

Nemôžem povedať, že by bola urobená amatérsky, práve naopak, boli tam neuveriteľní profesionáli od pána režiséra Honzu Fronca alebo Uroša Trefalu, po dramaturgov a našich úžasných súťažiacich. Keď si ale spomeniem na to, že sa to pripravovalo takmer dva roky, kým sa začalo natáčať, a až takmer po ďalšom roku to videl divák, celkom ma to zaskočilo.

Vy ale rozprávate pekne, nepotrebujete prípravu.

My sme to natáčali v máji 2019 a v televízii to bežalo od januára do marca 2020. Až potom som objavil mágiu strihu. Koľkokrát sa prerieknete a režisér vám povie: „Povedz do mikrofónu trikrát za sebou ř“. To, ako si to dokáže skvele namiešať, som zistil, až keď to šlo v televízii.

Rovnaké je to aj s tým, čo sa dialo na pľaci, keď sme tam neboli, pretože sme tam neboli nonstop. Napríklad technická výzva sa odohrala bez nás. My sme tam boli na úvod a ochutnávku, ale celý časový priestor od hodiny a pol až po tri hodiny sme tam neboli. A to sa tam diali veci, napríklad ako nás parodovali, chodili medzi stolmi a ochutnávali. Boli to dosť vtipné situácie. Bol som celý čas na natáčaní a napriek tomu som pri televízore krútil hlavou, že u polovice vecí ani neviem, že sa stali.

Pronájem mezonetu Josefov 2+kk, Praha, Praha 1

Show property

Čo by ste urobili teraz inak ako v prvej sérii?

Mám to asi ako Lucka Bílá, ktorá pred rokmi vravela, že má veľa myšlienok, ale tie márne hľadajú mozog. Ja zase strašne rýchlo hovorím. Uvedomujem si to, ale keď sa snažím spomaliť, nedáva to v konečnom dôsledku zmysel. (smeje sa) Potreboval by som nájsť medzi tým nejaký kompromis. Na druhú stranu, naše role sú spontánne a nemáme scenár.

To je ale dobré…

Je to super, ono to potom skutočne stojí na improvizácii a spontánnych reakciách na to, čo ochutnávate a vidíte. A pritom myslíte na to, že nemôžete neustále hovoriť len „chutí mi to a je to dobré“. To by asi diváka po druhom kole prestalo baviť.

Našiel sa tam nejaký cukrár, ktorý vás skutočne prekvapil? Niečím, čo ste nikdy nejedli, alebo neobvyklou kombináciou chutí?

To sa nestalo, niekoľkokrát ma ale cukrári vrátili do čias môjho detstva. To boli všetky tie disciplíny kysnutých koláčov a buchiet. To sú veci, na ktorých som vyrástol. V dvoch momentoch som sa skoro rozplakal. Myslím si, že v jedle sú spomienky, som o tom presvedčený. Všetci to poznáme, že keď prídete k babičke, otvoríte almaru a ucítite jej vôňu, zapamätáte si ju do konca života. Keď ju potom niekedy v živote opäť zacítite, začne sa vám chcieť buď plakať, alebo sa smiať. To som zažil v dvoch súťažiach. V jednom prípade to bola výzva sladkých plnených knedličiek, v druhom prípade buchty.

Čo iné vás čaká okrem vydania novej knihy a druhej série Peče celá rodina?

Vydávam už tretiu knihu. Odvtedy, čo sme sa nevideli, pokrstil som už dve knihy. Jedna bola životopis, ktorý som napísal pre Mladú frontu. Krstila ho Veronika Arichteva s Vaškom Koptom a pánom Giuseppem Silvestrim. To je môj kamarát z Londýna, Talian, ktorý varil poslednú večeru princeznej Diane. Okrem iného je to osobný šéfkuchár pána Al-Fayeda, ktorý vlastnil Harrods v časoch, keď sme tam spoločne pracovali.

Druhá kniha prišla o pol roka neskôr. Tento rok som sa vrátil s priateľom v polovici februára z Indie, kde sme boli takmer na štyri týždne za priateľmi. O týždeň na to sme v Prahe krstili prvú cukrársku knihu s názvom Moderní česká cukrařina, a tú krstila pani Lucie Bílá. Jej švagriná Adélka je cukrárka, ktorá k nám kedysi prišla na casting a popri tom sme sa spriatelili. Šiel som jej za garanta, aby si mohla zaobstarať živnostenské oprávnenie a venovať sa cukrárstvu. Luciu Bílú som oslovil a rada súhlasila, že pôjde za kmotru. S hrdosťou môžem povedať, že knihu sme vydali na začiatku februára a za tri dni bola vypredaná, takže už sme krstili prvú dotlač.

Pred pár dňami som sa z vydavateľstva Albatros dozvedel, že je opäť vypredaná a pripravuje sa druhá dotlač. Pre nich to bolo prekvapenie sezóny, pretože nevydávajú kuchárky, ale zameriavajú sa na beletriu a krásnu literatúru. Naraz príde Maršálek, ktorý im vnúti cukrársku knihu. Oni ju nechceli, chceli životopis, ten som ale medzitým písal pre Mladú frontu, tak som im vnútil toto. Teraz som pre nich, ale aj pre seba, napísal novú vianočnú knihu.

Musím povedať, že ak tá prvá bola pekná, tak táto bude úžasná. Vymenil som fotografa, fotila mi to Maruška Bartošová. Pracovali sme na tom uprostred korony, keď moja sestra s manželom a vtedy päťmesačným synovcom Vojtíškom prišli k nám do južných Čiech. Maruška naložila auto plné haraburdia, ktoré potrebovala na to, aby urobila nádherné fotografie. Sedemnásteho apríla sme večer urobili teambuilding a za štyri dni sme mali nafotenú nádhernú a exkluzívnu knihu. Som na ňu neuveriteľne pyšný. Spojili sa nádherné elementy v úžasnej atmosfére. Grafik bude zase Jakub Kašek, ktorý robil obe predchádzajúce knihy. Na našom trhu nič také nie je.

Ako pekne sa dá využiť karanténa…

Ja si myslím, že sme si to zaslúžili. Nie som jeden z tých, ktorí nadávajú, aké je to šialene ťažké, a vravia, že teraz bude všetko inak. Myslím si, že sme si o to ako ľudstvo koledovali. Plienili sme a plienime to tu úplne strašne a boli sme v nejakom nezadržateľnom pokluse z toho, ako sme nútili ekonomiku, aby fungovala len na základe spotreby. To je veľmi nesprávne. Aj ak ste päťročné dieťa, viete, že nemôžete len spotrebúvať, aby to fungovalo, pretože jedného krásneho dňa nebude čo spotrebúvať. Alebo sa hrať na to, že sa dá všetko recyklovať. Nedá. Jedného dňa nás bude toľko, že nevypestujeme jedlo, aby sme sa najedli.

Viem, že je to už na hranici filozofie, do toho sa púšťať nechcem, ale myslím si, že to bolo zle nastavené. Mali sme šancu v rokoch 2008 a 2009, keď bola svetová ekonomická a hospodárska kríza. To sme nepochopili. A vlastne sa vôbec nič nestalo. Naopak, začalo sa spotrebúvať ešte viac. Teraz sme dostali ďalšiu lekciu, počas ktorej sme zistili, že je možné vypnúť. To nikto nikdy nezažil.

Niečo sa vypínalo napríklad v dvadsiatych alebo tridsiatych rokoch počas prvej veľkej hospodárskej krízy. Teraz zrazu, v roku 2020, keď si ľudia myslia, že majú všetko pod kontrolou, lietajú na Mars a chcú bombardovať kométy, príde niečo, s čím nikto nepočítal, aspoň podľa informácií, ktoré máme. Zrazu to, čo sme mali isté, je veľmi neisté. Myslím si, že mnoho ľudí to pochopí ako príležitosť k zmene.

Ako sa stalo to, že taký svetobežník začal žiť v južných Čechách a oženil sa? Okrem toho takto rýchlo. Naposledy sme sa videli pred rokom a pol, a to ste nikoho nemali…

Mal som priateľa.

Toho Španiela?

Áno. Posledný rok so Španielom už nebol dobrý. Najskôr som to len naznačoval a potom aj vravel, že tak, ako som žil tých deväť rokov, už nedokážem žiť ďalej. Niečo iné je, keď žijete v Londýne a do Barcelony lieta každú pol hodinu lietadlo. Môžete byť o dve hodiny doma v Barcelone, byť tam pár dní a potom sa vrátiť. Keď som sa sťahoval do Indie, myslel som si, že to ten vzťah nevydrží. Vzťah to vydržal.

Potom som prišiel do Prahy, to je už k Barcelone bližšie, ale vravel som, že už to takto ďalej nejde. Stojí ma to veľa peňazí a času. Okrem toho, som človek, ktorý sa obetuje, takže som pracoval napríklad štrnásť dní vkuse, aby som potom mohol byť päť dní s ním. Ten posledný rok už to bolo tak, že on sem priletel len trikrát, zatiaľ čo ja som tam šiel za ten rok asi pätnásťkrát. S pribúdajúcimi rokmi sa priority menia, človek chce mať väčší pokoj, myslí si, že na to má aj nárok, a to sa nedeje.

Ten vzťah nikam neviedol. Netlačil som ale na to, aby sa to skončilo. Vravel som si, že ak sa má niečo zmeniť, zmení sa to. Pozrel som sa tam hore a povedal: „Ak tam na mňa niekto čaká, nech zaklope a vojde.“ Zrazu mi na konci januára minulého roka prišla žiadosť o priateľstvo na Messengeri od Petra Tejmla. Nejaký čas sme si písali, potom sme sa stretli a po prvom stretnutí som šiel do Španielska ukončiť vzťah.

Tam sme sa vyplakali, pretože sme sa milovali. Rozišli sme sa, pretože ani jeden nebol ochotný urobiť krok späť a niečo zmeniť, aby sme mohli byť spolu. To bolo ešte pred Peče celá země a vydanými knihami. A ja som jednoducho cítil, že tu mám byť.

Tu ste sa dočkali…

Je to zaujímavé, pretože keď som bol v Indii, Manuelovi som sľúbil, že keby som sa náhodou mal z Indie vrátiť a pracovať niekde inde, určite sa budem sťahovať do Barcelony. Bolo to logické. Potom ale prišla pražská ponuka a pripadalo mi logickejšie zostať tu, ako sťahovať sa do Barcelony, kde bola vtedy 17-percentná nezamestnanosť. To, že to bolo dobré rozhodnutie, som sa dozvedel až o dva roky.

Ako je možné, že ste sa vzali tak skoro?

Obaja sme dosť starí na to, aby sme čakali ďalších dvadsať rokov. Pred pár dňami som bol na svadbe Josefovi Doležalovi, čo je jeden z našich súťažiacich, a ten sa s nevestou poznal dvadsať rokov. My sme to vzali z opačného konca. Bolo nám spolu dobre, Petr je o rok mladší. Dvadsať minút pred polnocou na Silvestra mi u priateľov vo Francúzsku povedal, že by sme sa mali v roku 2020 vziať. Pýtal som sa, prečo, a Petr povedal, že budúci rok je rok 2020. A že čím budeme starší, tým horšiu budeme mať pamäť. A 2020 je jednoduché na zapamätanie. Ešte tam sme si vybrali dátum. Ako návrh padol dvadsiaty jún, vychádzalo to na sobotu a Petr má rád letné mesiace.

Ešte pred polnocou som písal kamarátovi Robertovi Chejnovi zo Chateau Kotěra v Ratiboři, aby som sa ho spýtal, či majú 20. júna voľné. Tam sme si kedysi povedali, že ak by náhodou mala byť niekedy svadba, tak tam. Hneď prvého januára sme si dátum zarezervovali.

Čo robíte v južných Čechách? Tam kurzy asi nevediete.

Vediem kurzy v Gourmet Academy v Prahe v Potten & Pannen a okrem toho pôsobím v Budějoviciach u Honzu Krobu vo Fine Food Academy, čo je najväčšia food akadémia v Česku mimo Prahy.

Nie je to však pre mňa primárny zdroj obživy. Z fyzickej práce tristo hodín za mesiac sa to presunulo do tej pozície, keď už si môžem vyberať. S Terezkou Bebarovou natáčame krásnu lifestylovú šou, v ktorej sa polovicu času niečo pečie a druhá je vyplnená krásnymi reportážami s ľuďmi, ktorí ovládajú nejaké remeslo, alebo zo zaujímavých miest. To robíme pre televíziu Mňam a televíziu Praha. Písanie kníh zaberie takisto veľa času. Spolupracujem s magazínmi, napríklad s Gurmetom, kde nedávno vyšiel môj vlastný špeciál. Konzultujem u nás aj vo svete.

A čo vaše morčatá? Nedokážem si predstaviť mať sto morčiat…

Tie sú ale šľachtené a s rodokmeňom. Patria partnerovi Peťovi. Zaujíma sa o ne od detstva.

Kde ich máte?

Majú vlastnú miestnosť na zimu, cez leto sú vonku.

Pamätáte si všetky ich mená?

Všetky majú mená, podľa abecedy. Jedno z najkrajších je Nana.

Aké sú veľké?

Vážia zhruba kilo. Vyzerajú trochu ako buldoček, sú to nádherné zvieratá.

To ste sa priženili do úplne nového sveta…

Je to pre mňa úplne nový vesmír. Vôbec som nevedel, že existuje. Na druhú stranu, nikomu nepripadá zvláštne, keď sa šľachtia psi alebo mačky. Petr má morčatá v Indonézii, Brazílii, Thajsku, všade možne.

Koľko stojí jedno také morča?

Všetky sú papierové a jedno stojí napríklad sedemdesiat až sto eur.

Ste šťastný?

Úplne. Vrátil som sa k tomu, čo som kedysi nemal veľmi rád – rýpať sa v zemi na dedine. Ako malého ma to nebavilo, zatiaľ čo ostatní kopali do lopty, ja som bol na poli. Zrazu som mal nutkanie vrátiť sa k tomu, takže som sa obklopil stromami, kvetinami a záhonmi. A láskou.

Josef, ďakujem za rozhovor.