Rýchla spoveď – kandidát na prezidenta Jiří Drahoš: Som hrdý na to, že som Čech

Pochádzate z oblasti Jablunkova, kde ste ako dieťa vyrastali, Váš otec bol učiteľ a mamička vedúca detská sestra v miestnych jasliach. Aké ste mali detstvo a ako ste ho v tejto oblasti prežívali? A vraciate sa tam?

Detstvo som prežil krásne, asi ako väčšina detí, hoci to bolo detstvo v päťdesiatych rokoch, teda v dobe, ktorá nebola veľmi optimistická. Ale ako dieťa to zase tak veľmi nevnímate. Mám ešte brata, videli sme hlavne rodinu okolo nás, maminku, ocka, strýka, príbuzných. Takže detstvo som mal veľmi pekné, a to navzdory tomu, že z dnešného pohľadu sme trávili väčšinu života v teplákoch a vonku – behaním, športom, neboli žiadne počítače ani televízory, len rádio. Detstvo bolo fajn. Do Jablunkova sa vraciam, ale už nie tak často ako kedysi. Rodičia už nežijú, ale stále tam býva brat s manželkou, stretávame sa tam so synovcom a neterami. Takže do Jablunkova jazdíme radi, lenže teraz v dobe covidu to bolo bohužiaľ zlé. Vlastne nedávno sme tam zase boli po viac ako roku.

Máte v pamäti nejaký detský nezabudnuteľný príbeh, ktorý by ste nám prezradili?

Detských historiek by bolo asi veľa. Možno by som spomenul jednu, ktorá síce vôbec nie je veselá, ale mám ju pevne v pamäti. Keď som bol v piatej triede základnej školy, bratranec, ktorý bol o nejakých desať alebo dvanásť rokov starší, mi ponúkol, že ma zavezie na svojom skútri do ľudovej školy umenia, pretože by som inak zmeškal hodinu klavíra. V jednej zákrute sme sa ale zrazili s autobusom. Spätne si vravím, že je fajn, že som to vôbec prežil, ale odniesla si to noha, ktorú som si komplikovane zlomil. Dodnes si spomínam na to, ako sa s nami skúter prevrátil. Ja som tam sedel na ceste a nemohol som vstať. Skúsil som sa zdvihnúť, ale zase som si sadol. Neviem, prečo som si v tú chvíľu spomenul na knihu „Hrdina Nik“ od Eduarda Štorcha a na vetu, v ktorej hrdina vraví: „A jeho noha byla rozdrcena“. Eduarda Štorcha a jeho Lovce mamutů a ďalšie knihy čítal v detstve rád asi každý. Toto je spomienka, ktorá sa mi z pamäti nikdy nevymazala. Nemám z toho žiadnu traumu, ale keď ste chceli počuť niečo z detstva, práve toto bol pre mňa nezabudnuteľný okamih. Nie je to síce veľmi optimistické, ale niekde v hlave to stále mám.

Prodej luxusní vily, Praha 6 - Nebušice – 312, Praha 6

Show property

Od mladosti vás viedli k láske k hudbe a vo vašom živote má stále veľmi významnú pozíciu. Na aký nástroj hráte? A chodíte na koncerty?

Neviem, či sa tomu stále dá hovoriť hranie. Ako drvivá väčšina detí v tej dobe, aj ja som chodil do LŠU, tzv. lidušky. Rodičia ma dali na klavír, môj mladší brat zase chodil na husle. Mne sa ten klavír až tak veľmi nepáčil, cvičiť etudy a podobné veci, koho by to bavilo. Brata tie husle tiež až tak úplne „nebrali“, ale nakoniec sme tú lidušku absolvovali obaja. On na husle, ja som si ku klavíru pribral ešte trubku. Vlastne som LŠU absolvoval na ten dychový nástroj, trubku. Brat sa okrem huslí veľa venoval gitare. Trubku som neskôr musel nechať pre problémy s ďasnami, takže mi zostal len ten klavír. Celkom sa mi to hodí, pretože spievam už štyridsaťosem rokov v komornom zbore. Keď sa potrebujem naučiť nejaké zložitejšie hlasové party, ktoré sa nedajú ľahko odhadnúť z notového záznamu, sadnem si doma ku klavíru. Mám elektronickú Yamahu a na tej si všetko potrebné prehrávam. Ale že by som sa klavíru nejako obzvlášť venoval, to nie, už by som naň asi nič úžasné nezahral.

Vy ste kedysi mali s bratom a priateľmi band. Ktoré české kapely vás v mladosti inšpirovali a ktoré ich songy ste hrali?

Ako som vravel, brat postupne konvertoval ku gitare a doma sme mali staršie rádio. Brat si zadovážil na svoju „španielku“, teda španielsku gitaru, snímač zvuku, zapojili sme ho do rádia a mali pocit, že to je úžasne elektrifikované. Takže v kombinácii len nás dvoch, klavíra a gitary sme mydlili vtedajšie hity bigbítovej scény, ako napríklad Matadors. Hrali sme tiež veľa skladieb Olympiku, dodnes máme také tie notové zošitky, ktoré vtedy vychádzali. Ja som sa oveľa neskôr, vlastne pred pár rokmi, bližšie zoznámil aj s Petrom Jandom. Býva na Propasti neďaleko Stříbrnej Skalice a raz za rok tam v lete s manželkou jazdíme na vystúpenie skupiny Souseďanka. To je také združenie, ktoré nemá s Olympikom okrem osobnosti Petra Jandu nič spoločné, ale spievajú aj pesničky Olympiku. Tam si s nimi vždy s chuťou zaspievam napríklad „Nad Vltavou je cosi, plouží se to v rákosí, k mé hrůze je to cosi, dědečkův duch.“ Ale aj ďalšie piesne, ktoré poznám ešte zo šesťdesiatych rokov. Samozrejme som mal aj iné obľúbené skupiny, ako napríklad Flamengo, ktorého Kuře v hodinkách z roku 1972 bola úplne kultová LP doska. A možno by som ešte spomenul, že sa mi páčila nielen česká hudba, ale na vysokej škole si ma podmanil tiež blues rock v štýle festivalu Woodstock. A vôbec, rok 1969 považujem za niečo neuveriteľné, pretože na jednej strane pristáli prví astronauti na Mesiaci, myslím 21. júla, a potom v auguste sa konal festival Woodstock, ktorý dodnes považujem, a nielen ja, za niečo dosiaľ neprekonané. Takže Jimi Hendrix, Janis Joplin, Ten Years After, Santana, to je tiež hudba môjho srdca.

Spomínali ste, že milujete aj zborový spev. Ktorých autorov máte v repertoári zborového spevu najradšej a prečo?

Už štyridsaťosem rokov spievam v zbore Canticorum iubilo, ktorý existuje 51 rokov. Minulý rok sme mali v pláne zorganizovať koncert k 50. výročiu založenia zboru, ale covid nám to bohužiaľ nedovolil. Takže dúfam, že tento rok v jeseni ten jubilejný koncert konečne usporiadame. Za tých takmer 50 rokov človek spieva v zbore všetko možné vrátane množstva skladateľov, ako sú napríklad Dvořák alebo Bach. Ale možno by som využil to, že na koncerte zaspievame skladby najmä troch autorov, jedným je Georg Friedrich Händel. Od neho zaznie niekoľko korunovačných hymnov – mimochodom, jeden z nich, „Zadok, the Priest“, je veľmi známa melódia, ktorá sa spieva vždy pri korunovácii anglického kráľa alebo kráľovnej. Od Händela sme v minulosti spievali tiež množstvo oratórií vrátane Mesiáša a Joshuu. A práve v oratóriu Joshua je populárny zbor „See, the conquering hero comes“, ktorý sme s latinským textom „Oslavuji písněmi“ prevzali ako názov a znelku nášho zboru. Takže túto pieseň spievame vlastne najradšej. Na jubilejnom koncerte budeme spievať tiež našich dvoch milovaných autorov z minulého storočia, a to Bohuslava Martinů a Petra Ebena. S Petrom Ebenom sme sa ako zbor osobne poznali, chodil k nám na skúšky, premiérovali sme mu nejaké skladby, vtedy ešte v Československu. Takže Martinů, Eben a Händel, to bude hlavná časť nášho jubilejného koncertu.

Ste absolventom Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe v odbore fyzikálna chémia. Ako ste sa dostali k tomuto odboru a kedy vás začal zaujímať?

Život sa skladá z občasných náhod a ja som po príchode na VŠCHT začal už v 1. ročníku pracovať ako pomocná vedecká sila na katedre matematiky. Aby si niekto nemyslel, že som bol nejaký geniálny matematik, rovnal som tam knižnicu, zoraďoval lístky v katalógu a tak. Ale to ma zase tak veľmi nebavilo. Keď som potom dostal ponuku z katedry fyzikálnej chémie, že by som mohol robiť „pomveda“ práve tam, šiel som do toho. Bolo potom celkom logické, že keď sme sa po troch rokoch rozhodovali o špecializácii – vtedy ešte nebolo bakalárske a magisterské štúdium, bolo päť rokov inžinierstvo – tak vzhľadom na to, že som už na tej fyzikálnej chémii trochu fungoval a „fyzikála“ bola veľmi prestížna špecializácia, zvolil som fyzikálnu chémiu. Po celý svoj vedecký život som sa ale „neživil“ fyzikálnou chémiou, ale hlavne chemickým inžinierstvom.

Od roku 1973 ste pôsobili v Ústave chemických procesov Akadémie vied ČR, postupne ako vedecký pracovník, potom aj vedúci vedecký pracovník a zástupca riaditeľa. V rokoch 1996 až 2003 ste dokonca stáli v čele ústavu. Ako sa dajú z pozície „vedúceho pracovníka či riaditeľa“ riadiť chemické procesy? Čo všetko ste mali na starosti?

Vidím, že ste si ma celkom dobre naštudovali. Je to tak. Ja som nikdy nebol v KSČ, takže do revolúcie som mal akési „zaracha“, ako sa vraví, na akékoľvek vedúce funkcie. Nemohol som viesť ani malý tím. Po nežnej revolúcii sa manažérsky svet otvoril aj pre mňa. Najprv ma vymenovali za zástupcu riaditeľa a potom zvolili za riaditeľa ústavu. Viete, je celkom zaujímavé robiť riaditeľa vo vlastnom ústave, pretože tam máte veľa kamarátov a ľudí, s ktorými ste odborne vyrastali, a teraz im zrazu máte šéfovať. Myslím si, že nejde ani tak o riadenie chemických procesov, pretože ústav pozostáva z mnohých vedeckých oddelení, na ktorých čele často stoja renomované osobnosti. Nedávalo by preto zmysel, aby riaditeľ hovoril do detailov výskumu v danej skupine alebo oddelení, ale samozrejme musí dozerať na to, aby smerovanie ústavu, teda v mojom prípade „chemických procesov“, bežalo tak, ako má. Samozrejme, riaditeľ sa tiež musí postarať o to, aby ústav produkoval kvalitné výsledky, pretože v AV sa ústavy každých 5 rokov hodnotia medzinárodným grémiom a podľa toho dostávajú časť financií. Tí lepší dostanú viac, tí horší menej. Takže to je jedna z hlavných starostí riaditeľa. Okrem toho som si tiež vždy vravel: „nezabudni na to, že keď ideš nahor, chovaj sa k ľuďom rovnako, ako ty očakávaš od nich, keď neskôr pôjdeš nadol“. Neviem, či som to vždy dodržal, pretože občas som samozrejme niekomu šliapol na kurie oko, kamarát – nekamarát. Riaditeľ proste musí rozhodnúť a občas to dopadne aj na kamarátov. Ale mal som to motto v hlave a snažil som sa o to. Ako to dopadlo, nech posúdia iní.

Ktorý chemický proces ľudského tela je vám najbližší?

To je ťažká otázka. Vzhľadom na to, čo som povedal vo vašom krátkom dotazníku, by som možno spomenul oxytocín, adrenalín a dopamín. Teda hlavne ich tvorbu, pretože sú to hormóny, ktoré súvisia s láskou. Ono sa vraví, že láska sídli v srdci a vychádza od srdca a zo srdca, ale nie je to pravda. Všetci vieme, že láska sídli v mozgu. A práve tieto hormóny, teda adrenalín, oxytocín a dopamín, a samozrejme ešte iné chemické reakcie, ktoré tam prebiehajú, sú základným kameňom lásky. Takže asi tieto procesy.

Ako vnímate zvyšovanie štátneho dlhu pre ďalšie generácie vzhľadom na to, že máte vnúčatá a ste šťastným dedkom? A vidíte na súčasnej politickej scéne nejaký subjekt, ktorý ponúka vhodné riešenie? Blížia sa voľby…

Práve preto, že sa blížia voľby, so znepokojením sledujem (a nielen ja) tempo zadlžovania Českej republiky. Nakoniec, patríme v tom v Európe medzi „špičku“. Takže musím povedať, že sa mi to nepáči. Jednak s ohľadom na voľby je veľmi lacné, hoci možno účinné smerom k voličom, neustále im sľubovať, pridávať a zvyšovať tým štátny dlh. Na druhej strane – áno, my vytvárame dlh, ktorý budú musieť raz zaplatiť naše deti a najmä vnuci. Mám sedem- a jedenásťročného vnuka a občas mi vŕta hlavou, do čoho vlastne vyrastajú a čo na nich v budúcnosti dopadne. No a s tým riešením… Musím povedať napríklad to, že konkrétne v Senáte, kde som členom klubov Starostov a nezávislých ako nezávislý senátor, sa snažíme podporovať tie zákony, ktoré ďalej nezvyšujú štátny dlh, a myslím si, že toto by mal byť program pre každú vládu. Vrátim sa ale na začiatok: máme pred voľbami a tam bohužiaľ panuje u niektorých strán čistý populizmus.

V roku 2012 ste získali od Václava Klausa vyznamenanie „Medailu 1. stupňa za zásluhy o štát v oblasti vedy“. Ako sa dnes z pohľadu vedca pozeráte na aktivity inštitútu Václava Klausa a jeho osoby v súvislosti s jeho euroskeptickým postojom a popieraním klimatických zmien?

Ako senátor dostávam do kancelárie každý mesiac bulletin Inštitútu Václava Klausa a musím povedať, že si ho vždy aspoň prelistujem. Občas si tam niektoré články prečítam a robí to na mňa silný dojem, že osadenstvo Inštitútu Václava Klausa vrátane ľudí, ktorí tam publikujú, vrátane samotného Václava Klausa, v niektorých veciach celkom zamrzli v minulosti. Síce by som mohol zložiť Václavovi Klausovi kompliment v tom zmysle, že napríklad jeho názor na Európsku úniu je úplne konzistentný. Hoci s ním v tomto vôbec nesúhlasím, ale na rozdiel od súčasného prezidenta, ktorý opakovane vravel: „Len blbec nemení názory“, a podľa toho sa tiež chová, je Václav Klaus vo svojich postojoch naozaj konzistentný. Ale keď ho počujem alebo keď čítam niektoré príspevky v bulletine, napríklad o klíme, v ktorých autori tvrdia, ako je súčasná situácia napríklad v súvislosti s povodňami v Nemecku alebo tornádom na južnej Morave, len zneužívaná na klamanie ľudí, musím tieto názory úplne odmietnuť. My tu teraz sedíme vo Valdštejnskom paláci na Malej Strane a oni vravia, že tu sa v geologických sférach už vystriedali všetky obdobia. Boli tu moria, ľadovce, tundry, boli tu pralesy, a stále sa to mení. A ja si kladiem otázku, tak čo? Znamená to, že máme ignorovať, že od doby priemyselnej revolúcie ľudstvo vypúšťa čoraz väčšie množstvo znečisťujúcich látok a skleníkových plynov? Ja tiež nie som žiadny klimatický fanatik v tom zmysle, že by som okamžite akceptoval každé opatrenie alebo každý názor, ktorý prichádza z Európskej únie. Snažím sa ale o veciach premýšľať alebo ich konzultovať s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. Ale tá tvrdohlavosť klimaskeptikov, typu ľudí z Inštitútu Václava Klausa, ma veľmi zaráža. To nie je vedecký prístup. Vedecký prístup je prebrať obe strany veci, oba pohľady. Znovu opakujem, nechávam stranou byrokratickosť EÚ alebo niektoré ich predstavy, napríklad ako do roku toho a toho dosiahneme vyrovnanú uhlíkovú bilanciu. Ja neviem, či je to úplne reálne, ale viem, že sa máme snažiť obmedzovať vypúšťanie skleníkových plynov, pretože sa proste v atmosfére kumulujú a klíme to nerobí dobre. Dokazujú to narastajúce priemerné teploty.

Do veľkej miery podporujete vzdelávanie ďalších generácií a ste za modernejšie formy výuky a hodnotenia nielen žiakov, študentov, ale aj učiteľov. Pred pár dňami ste sa na FB kriticky vyjadrili k situácii, keď bol na rokovaní Snemovne takpovediac „zhodený zo stola“ Zákon o pedagogických pracovníkoch, ktorý mal byť podporou dôstojných podmienok učiteľov a kvalitného vzdelávania v Českej republike. Povedali by ste nám k tomu niečo?

Pokúsim sa byť stručný: Snemovňa nedávno, na jar tohto roka, schválila novelu Zákona o pedagogických pracovníkoch. Tam sú dve najdôležitejšie veci: za prvé naviazanie platov učiteľov na priemernú mzdu v Českej republike. Je to niečo, s čím ja rozhodne súhlasím, a nielen ja. Tá druhá, pre niektorých sporná časť, bola, že novela umožňuje v paragrafe 9a, aby riaditeľ prijal na svoju školu podľa svojho rozhodnutia človeka, ktorý nie je absolventom pedagogickej fakulty. Ten človek by si ale mal počas troch rokov doplniť niektoré disciplíny, ako je pedagogika, psychológia, metodika vyučovania a tak ďalej. A riaditeľ ho môže nechať učiť, pretože o ňom vie, že učí dobre, aj keď nemá pedagogickú fakultu. Novela vtedy hladko prešla Snemovňou, a my v Senáte sme zistili (upozornil nás na to sám predkladateľ i Ministerstvo školstva), že vo veci naviazania platov učiteľov na priemernú mzdu je určitý technický nedostatok, ktorý by MŠMT muselo celkom komplikovane riešiť. Takže sme sa dohodli a prijali pozmeňovací návrh, čisto technický, ktorý nemal nič spoločné so spomínaným jadrom veci. Vrátili sme zákon do Snemovne v domnienke, že ho Snemovňa bez problémov prehlasuje. Medzitým sa tam ale sformovala „bojová jednotka“ časti ľudí z pedagogických fakúlt vrátane bývalej ministerky školstva, a tí proti tomu schváleniu vyvinuli obrovský tlak, pretože tvrdili, že paragraf 9a je úplnou degradáciou učiteľského povolania, že to je cesta školstva do pekla. Takže keby som ako inžinier so vzdelaním z VŠCHT chcel učiť na ZŠ, budem automaticky pedagógom druhej kategórie. Spomínaná kampaň prebiehala v Poslaneckej snemovni veľmi intenzívne a ľudia stojaci za ňou mali dilemu: keby nechali o tejto novele, o tej vratke Senátu, hlasovať, museli by hlasovať buď za, a tým tiež podporiť príslušný paragraf 9a, alebo by hlasovali proti, čo by znamenalo, že sú takisto proti naviazaniu platov učiteľov na priemernú mzdu. Šlo napospol o poslancov z vládnej koalície, ktorí si nemohli dovoliť, aby to vyzeralo, že sú proti navyšovaniu platov učiteľov. Takže ich taktika bola zaraďovať novelu v programe neustále na úplne posledné miesto medzi tými takzvanými senátnymi vratkami, teda medzi zákonmi, ktoré tam Senát vracia. A tým nedopustiť, aby sa to dostalo na program rokovania Snemovne. Považujem to za veľkú zbabelosť, pretože nechýbalo nič iné, len hlasovať. Keby sa to neprehlasovalo, ja sa kvôli tomu obrazne povedané nepôjdem vešať, ale považujem za maximálne nedôstojné, že strany, ktoré na jednej strane vykrikujú, ako podporujú učiteľov, ich financovanie a platy, na druhej strane zohrali z môjho pohľadu veľmi škaredú hru v Snemovni.

Svoj voľný čas rád trávite s rodinou, ideálne na chate, kde sa rád venujete svojej záhrade. Ovládate napríklad aj kráľovskú disciplínu: rez ovocných stromov?

Rez stromov som celkom zvládal už ako študent na záhrade svojich rodičov v Jablunkove, kde som otcovi pomáhal prerezávať ovocné stromy, pretože sme nemali na záhrade nič iné než úžitkové stromy. Keď sme si s manželkou kúpili chatu, bola na pozemku hrubá stavba, ktorú sme si postupne dostavali, a tiež veľa jabloní, pretože bývalý majiteľ mal pocit, že jablko je to jediné a najdôležitejšie ovocie. Keď potom jablone rodili, často sme boli v situácii, keď všetci okolo nás mali veľa jabĺk a nikto nevedel, čo s nimi. Nakoniec sme jablone postupne sťali, a teraz tam žiadne ovocné stromy nemáme. Takže momentálne ide skôr o prerezávanie skracovanie ihličnanov a kríkov, takú tú bežnú údržbu pred zimou a po zime. Ale trúfam si povedať, že by som tú, ako vy vravíte, kráľovskú záhradkársku disciplínu prerezávania ovocných stromov ako-tak zvládol. Pripomenul by som si pár zásad a dnes navyše na internete nájdete skoro všetko. Ale kedysi som naozaj niekoľko rokov prerezával stromy na našej záhrade.

Veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor.

Ďakujem za pozvanie, rád som ho prijal a aj vašim čitateľom prajem všetko dobré.