Rýchla spoveď – krasokorčuliar Tomáš Verner: Pre športovca je najhoršie čakanie na výsledky každodenných testov

Tom, máme mesiac po StarDance, máte na to ešte nejaké emotívne spomienky?

Na StarDance vlastne nejde mať iné spomienky než emotívne. Práve sme mali stretnutie účastníkov. Zišli sa všetci, ktorí nie sú v karanténe alebo nie sú niekde inde vo svete, a bolo to veľmi pekné stretnúť sa. Tá StarDance je stále ešte živá. Myslím, že pre každého z účastníkov. Niekto už napríklad dokázal tú kapitolu zaklapnúť, ale myslím, že viac ľudí skôr nie. A ja patrím medzi tých, ktorí nie. Každý zážitok zo StarDance je emotívny.

Skúšate doma, tancujete napríklad s manželkou?

Na to ešte neprišiel rad, pretože keď ma vypľula StarDance, pustil som sa do všetkých prác, ktoré som musel odložiť. Takže na tancovanie teraz nie je priestor ani čas a niekedy ani energia.

Pronájem luxusního bytu 3+kk Pařížská, Praha, Praha 1

Show property

Ja som pochopila, že ste na Vianoce boli v Amerike?

Áno, moja žena je Američanka a my sme z istých dôvodov museli na poslednú chvíľu zmeniť plány. Chceli sme tento rok zostať na Vianoce u našich na juhu Čiech, ale museli sme to prekopať, takže sme leteli na dva týždne na sviatky do Kalifornie.

Ani tam ste neukazovali svoj nový um?

Nie, tam som naozaj nechcel. Vôbec mi v tú chvíľu tanec nechýbal. V tú chvíľu som si chcel oddýchnuť. Tanec je síce krásny, je nádherný… Tak, ako ho vnímajú diváci na televíznej obrazovke, je naozaj prekrásny, ale tanec vo forme StarDance je veľmi náročný, takže som si rád oddýchol.

Verím, že športovci majú svoje fanúšičky a že vďaka StarDance ste získali nejaké nové. Ako sa na to díva vaša žena?

My to máme so ženou rozdelené tak, že na seba žiarlime primerane. Samozrejme, StarDance je veľký záber, na druhú stranu, keď si je žena istá sama sebou a muž tiež, tak predsa dobre vedia, čo v tom druhom majú a má to kúzlo. Takže nie je treba úplne žiarliť. Krasokorčuľovanie je stále spájané s obdivovateľkami, pretože tých obdivovateľov tam toľko nie je. To prostredie je tomu trošku privyknuté, okolo krasokorčuľovania sa stále motajú dievčatá a okolo StarDance tiež, nie je to pre nás nič nové.

Máme nový rok, čo vás čaká? Za chvíľku sa začína olympiáda, čo to pre vás znamená?

Ďalší pracovný záprah. Teraz sme na zimnom štadióne v Strašniciach v Prahe. Máme šesť športovcov, štyri disciplíny, z nášho športového centra, ktorí sa kvalifikovali na olympijské hry, takže tí tam odletia, a ja im na diaľku budem držať palce. Budem s nimi prežívať celú olympiádu, tiež im budem čiastočne komentovať v televízii, budem pendlovať medzi Prahou a Brnom ako tvár a ambasádor Olympijského festivalu v Brne, takže to bude veľký záprah, aby som stihol svoje povinnosti v Prahe aj v Brne. A uvidím, či tam zostane nejaký čas na to, aby som sledoval aj ostatné športy, čo by som chcel. Pretože olympiáda je pre mňa sviatok. Bol som vždy prilepený na televízore a pozeral som športy, či už to bola letná alebo zimná.

A nemrzí vás, že tam nie ste? Že tam fyzicky nemôžete ísť, či už ako podpora, alebo ako súťažiaci?

Nemrzí. Pretože keď sme spomínali StarDance, tak tá vzala veľa môjho času, ktorý som nemohol stráviť s rodinou. Alebo nie, že by mi ho vzala, ja som ho vlastne takto obetoval, sám som ho takto daroval. Takže nie, nemrzí ma to, nechcel by som už vytiahnuť päty z domu na budúcich pár mesiacov.

Čo si myslíte o karanténnych opatreniach, ktoré tam športovci budú musieť dodržiavať? Dočítala som sa, že im bude servírovať jedlo robot, že tam budú žiť v určitých bublinách… Aký to podľa vás bude mať dopad na športovcov?

To, či tam budú servírovať jedlo roboti, to je možno celkom zaujímavé, pekné, k pousmiatiu sa, určite je to rarita, celý svet sa mení a ten športový tiež. Ale myslím, že z toho športovci nebudú nijako rozhodení. Bubliny sú horšie, ale čo je úplne najhoršie pre športovcov, s čím sa asi ťažko niekto vyrovná, je každodenné testovanie a čakanie na výsledok testu. Človek sa pripravuje napríklad celý olympijský cyklus a potom sa klepe strachom na samotnej olympiáde, keď má nakročené za svojím životným úspechom, či náhodou nevyjde ten test tak alebo tak. A dnes už, alebo možno od začiatku, ten covid nie je vidieť na diaľku ani sa nedá rozpoznať, vycítiť, vyňuchať, to proste môže skočiť na každého. Kdekoľvek a akokoľvek, a vyrovnať sa s tým pre športovca, keď bude o jeho výsledku rozhodovať test, je ťažké. Na to nemôže veľmi zabrať ani nejaký mentálny coaching, to je nová situácia. Myslím, že by o tom mohli porozprávať športovci, ktorí sa vrátili z Tokia 2021 z olympijských hier. Neviem, ako sa na to pripraviť, takže si myslím, že toto bude športovcov trápiť. O to viac im bude ten robot príjemný.

Povedzte nám viac o ambasádorstve v Brne. Čo to znamená pre verejnosť, čo tam môže vidieť, vyskúšať?

Pre verejnosť to znamená, že v Brne sa otvoril Olympijský festival v areáli Novej Zbrojovky. Je to obrovský priestor, trochu odskočený od centra Brna, takže keď už sa tam človek dostane a vydá sa tam, tak má možnosť vyskúšať tuším 22 športov. Rôzne športové disciplíny, väčšinou olympijské, ale myslím, že tam bude aj niečo neolympijské. Ja som ambasádorom preto, že šport podporujem telom i dušou, a to všemožne. Som ambasádorom tiež preto, že sa mi páči nápad športovania pre radosť a športovania detí. Na Olympijskom festivale je naozaj možné vyskúšať si úplne všetko. Niekedy totiž rodičia privedú deti na šport do jedného odvetvia a to dieťa skoro nemá šancu vybrať si. Tam tú šancu bude mať a bude si môcť vyskúšať čokoľvek. A ktovie, ak otec hral futbal alebo hokej, syn by možno radšej skákal na lyžiach alebo sa venoval krasokorčuľovaniu. Toto všetko sa tam môže odohrať.

Vy ste spomínali deti, to je taká ďalšia kategória. Teraz sa hovorí o tom, že deti kvôli covidu alebo po covide zleniveli a nechce sa im späť do krúžkov, na ľad, na ihrisko. Ako to vnímate v zimnom športe, priamo tu v Iceringu?

Deti nezleniveli. Podmienky sú ale príšerné. To, o čo prišli, bol naozaj šport, krúžky a možnosť stretávať sa, možnosť merať si sily s ostatnými, ako aj sami so sebou. Tých reštrikcií bolo toľko, že to nie je pekné. My skôr trpíme tu v našich športoch tým, že máme poloprázdne klzisko kvôli preventívnym karanténam. A do tých preventívnych karantén spadá mnoho detí, ktoré sa vrátili do škôl. Ale zaplať pánboh, že sa tam vrátili. Opatrenia sú také limitujúce, že športovanie je dnes veľmi ťažké, veľmi zložité. Môžeme sa pozrieť na našu energetickú krízu, ak to tak môžem povedať, a zdvíhanie cien energií, čo dopadá hlavne na halové športy. Na hokej, krasokorčuľovanie a na plávanie úplne najviac, pretože sú energeticky najnáročnejšie na prevádzkovanie. Takže tie nožnice sa roztvárajú, menej detí sa dostane k športu, nie z vlastného pričinenia. A všetko bude drahšie a drahšie.

Vlastne to záleží na rodičoch, či zarábajú dosť peňazí a môžu to dieťaťu zaplatiť. Pretože predpokladám, že sa zdvihne kurzovné.

Vo svojej podstate je to tak, ak náhodou Národná športová agentúra nevymyslí nejaký plán, ako športovanie podporiť. Na druhú stranu, doba je taká ťažká, že asi ťažko hľadať v štátnom rozpočte ďalšie peniaze na to, aby sa podporoval šport v takej miere. To sú zložité témy, ktoré, myslím si, ešte mnohým ľuďom zamotajú hlavu. A je smutné, že sa to naozaj končí na tom, či človek na ten šport peniaze má alebo nemá. Behanie vonku je zadarmo, to je skvelé, to môžu robiť všetci. Len si myslím, že teraz budú trpieť tie hlavné športy.

Vy ste otec, teraz som sa dočítala, že čakáte druhého potomka, tak vám veľmi gratulujem, to je skvelé, chlapec zase, že? A akým smerom by ste si ako otec, športovec telom aj dušou, predstavovali, že by mali ísť vaše deti? Budete ich hnať do haly alebo budete skúšať aj iné veci?

Myslím si, že to vezmem tak nejako ako naši rodičia. Vravím naši, pretože som z troch súrodencov. Naši rodičia nás vlastne priviedli k športom. Ale nie k tým profi začiatkom. Chodili sme na atletiku, hrali sme futbal, robili sme krasokorčuľovanie, bolo toho viac a tá voľba už bola naša. Vyplynula z toho časom. Tá časová náročnosť tréningov sa zvyšovala, už nebol priestor na tri športy. Jeden z toho potom zostal, to bolo to krasokorčuľovanie, a ja by som to chcel urobiť veľmi podobne. So ženou máme názor, že nemusíme mať doma vrcholového športovca. Ak sa pre to rozhodne sám, tak nech. Ale chceme mu dať šancu vyskúšať si športy, to určite. A nebudeme to limitovať, či to bude hala, vonku, vnútri. Možno nie zrovna konský šport, to si myslím, že je ďaleko a že nemáme prostriedky na to, aby sme ešte vedľa domu mali stajňu s koníkom. Ale inak tam naozaj nebudú limity.

To sa väčšinou deje u dievčat.

Dobre, máme dvoch chlapcov, tak snáď nebudú skákať na koňoch.

A posledná otázka. Máme rok 2022. Čo vy si predstavujete, čo si prajete sám pre seba do tohto roka, čo chcete, aby sa vám podarilo alebo na čom pracujete?

Keby som si mohol sebecky niečo priať do roka 2022, tak by som si prial, aby som si upratal svoj pracovný diár a nejakým spôsobom napravil rovnováhu medzi životom a prácou. To by som si prial.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.