Rýchla spoveď – Lubomír Zaorálek: V mladosti je zdravie zadarmo, teraz už musím bojovať
Vždy je zaujímavé počúvať, ako život a svet okolo nás vnímajú politici, ktorí sa na televíznych obrazovkách alebo v novinách objavujú dlhé roky a sú tak akoby spolupútnikmi doby. Je to aj prípad Lubomíra Zaorálka, ktorý je v politike viac ako 20 rokov a momentálne ako minister riadi oblasť kultúry. Stretnutie s ním je príjemné a zároveň fascinujúce, pretože má neuveriteľnú pamäť na detaily. V rozhovore pre LP-Life.sk navyše nečakane otvorene hovorí o svojom osobnom živote, rodine aj ťažkom období, keď prišiel o prácu.
Zaujalo ma, že ste začínali kariéru v televízii ako dramaturg. Spolupracovali ste napríklad na seriáli Velké sedlo. Ako ste sa k tomu dostali?
Bolo to trochu vtipné. Skončil som školu a na začiatku 80. rokov pre mňa nebolo ľahké zohnať prácu, takže som v kultúrnom dome v Ostrave – Porube robil folkový kolotoč. A raz som sa prihlásil do konkurzu na dramaturga literárne-dramatického vysielania v televízii. Bolo tam veľa prihlásených a dostali sme za úlohu rozobrať text scenára, ktorý mali posúdiť. Povedali mi, že mám urobiť rozklad. Ani som nevedel, čo to znamená, tak som sa zbalil a išiel domov.
Ktosi mi potom volal, pýtal sa, ako som dopadol, a ja som mu povedal, že presne nechápem, čo odo mňa chcú. On mi odpovedal, že mám povedať len svoj názor a čo si o tom myslím. Tak som sa zbalil, išiel naspäť do televízie a v autobuse som to prečítal. Potom som komisii povedal, že ten text je úplná kravina a hlúposť a že to ľudí otrávi. Vtipné bolo, že im sa to zapáčilo. Pýtali sa ma na názor na Jaroslava Dietla, ja som im povedal, že sú to politické agitky, všetci sa tam začali rehotať. A potom mi prišlo, že ma prijali.
Vydržal som tam tri roky. Vybral som si určitých autorov, napríklad Ludvíka Kunderu, Vladimíra Körnera. Ale po krátkom čase tí dotyční upadli do nemilosti a vedúci mi povedali, že tú prácu s nimi mám prerušiť. Bol to aj prípad Vladimíra Körnera. V televízii sa vysielala jeho inscenácia Psí život a ktosi sa vyjadril, že tie pasáže sú skoro rovnaké ako vety v texte, za ktorý Václav Havel dostal v zahraničí nejakú cenu. Dnes to znie fantazmagoricky, ale vtedy to spôsobilo, že Körner bol „popravený“. A fungovalo to tak, že keď prišiel príkaz „skonči to“, tak som mu mal zavolať a oznámiť mu to. V normálnej spoločnosti by ten dotyčný televíziu zažaloval, ale skúste to v socializme… Autori boli v nerovnoprávnom postavení a nemohli sa sťažovať.
Ja som si za chvíľu začal pripadať ako zločinec. Musel som to všetko ukončovať. A potom sa pýtali: „Kde máš scenáre?“
A vy ste nič nemali…
Presne. A zadali mi úlohu urobiť Velké Sedlo s Jaroslavom Dietlom.
Prečo ste z televízie odišli?
Dostal som sa do konfliktu s vedením televízie a výsledkom bolo, že som z televízie v roku 1986 odišiel. S vedením som sa rozišiel dosť v zlom. Bolo to aj preto, že som v Ostrave organizoval prednášky, ktoré sa im „ideologicky“ nepáčili. A po tomto odchode som nemohol nikde zohnať prácu. Takže vždy hovorím, že revolúcia prišla ako moja záchrana, pretože pred ňou som skoro nemal kam zložiť hlavu.
Keď ma v roku 1986 vyhodili z televízie, obišiel som desať alebo pätnásť miest a nikde ma nechceli zamestnať. Moja situácia bola bezvýchodisková a bolo to najdepresívnejšie obdobie, ktoré som zažil. Keď máte dve deti, rodinu a zistíte, že vás nikde nechcú zamestnať, je to neskutočne frustrujúce. Vtedy som bol dosť na dne, bolo to peklo. A keď prišiel november ‘89, tak sa predo mnou zrazu rozsvietilo svetlo.
Máte z politiky aj po viac ako 20 rokoch aspoň trochu radosť?
Keby mi činnosť v politike nerobila radosť, tak by som sa jej vôbec nevenoval. Radosť mám najmä z toho, že tie veci sú zaujímavé. Zahraničnú politiku som robil s obrovskou chuťou a dodnes ma veľmi priťahuje (v rokoch 2014 až 2017 bol českým ministrom zahraničných vecí, pozn. red.) Politika mi umožnila robiť veci spôsobom, ktorý som inde uplatniť nemohol.
Ale mal som aj druhý variant. Po revolúcii som šesť rokov učil na vysokej škole politickú filozofiu a dejiny politických teórií. To bola práca, ktorá ma bavila, a vlastne som ju nechcel opustiť. Do politiky sa mi veľmi nechcelo, ale po roku 1989 ma „pohltila“. Ľudia na Ostravsku ma poznali, pretože som organizoval spomínané prednášky, a keď vypukli revolučné udalosti, mnoho ľudí predpokladalo, že v tom budem figurovať. Tak som sa tam ocitol, aj keď som sa nehlásil. (smiech)
V roku 1994 som vstúpil do ČSSD a dali ma na kandidátku do komunálnych volieb. Bol som zvolený. Stal som sa členom rady mesta a zároveň učil na univerzite. A v roku 1996 ma kurióznou zhodou okolností a na moje prekvapenie nominovali do volieb do Snemovne, kam som išiel druhý za Milošom Zemanom.
Zrazu som sa ocitol v autobuse Zemák, v ktorom som sa necítil dobre, takže som mal malú embéčku, ktorá sotva jazdila a nemala brzdy, a v nej som za tým Zemákom jazdil. To auto sa páčilo Pavlovi Dostálovi, ktorý sa ma spýtal, či by nemohol jazdiť so mnou. Keď sme potom niekam prišli, tak s nami ľudia mali súcit, museli nás dokonca roztlačiť. A niektorí ma upodozrievali, že to je nejaký môj marketingový manéver.
Čo robíte vo voľnom čase, keď necháte politiku v Snemovni a dostanete sa domov?
Čím som starší, tým viac sa snažím hýbať. Skôr to tak nebolo. Ešte pred pár rokmi, keď som bol na ministerstve zahraničných vecí, som si dovolil chodiť spať o pol tretej v noci. Vlastne som sa úplne prestal hýbať. Človek mal pocit, že má taký kapitál, že si môže dovoliť pracovať 12 hodín denne a že ho to nezabije.
Ale dnes už si to nemyslím. Mám iný režim a dbám na to, aby som sa hýbal. Cez víkend chodím do hôr. Zdravie má človek v mladosti často zadarmo, potom už oň musí bojovať. Ale keďže mi to zatiaľ ide a zvykol som si na pravidelnosť pohybu, tak sa mi to darí.
Koľko kilometrov na horách prejdete?
Napríklad desať. To nie sú nejaké veľké výkony. Viete, cieľ nespočíva v tom, chodiť nejaké veľké túry. Keď som bol mladý, tak ma samozrejme zaujímali len rekordy. Pamätám si, že som raz prišiel k lekárovi pre dorast, zmeral mi krvný tlak a ten môj bol vtedy nejako vyšší. A on hovorí: „Ááá, vy máte vyšší.“ A ja som sa spýtal: „A koľko je rekord?“ (pobavene) Ale to vás časom prejde, dnes nie je zmyslom podávať výkony, ale pravidelne sa hýbať.
Kedy u vás prišiel ten zlom?
Práca vás nebaví, ak nie ste v dobrej psychickej a fyzickej kondícii. Je dobré robiť prácu s chuťou a mať z nej radosť. Keď som robil zahraničnú politiku, tak som to robil rád, ale nebezpečné je, že to potom robíte 12 hodín denne. Zistil som, že keď to robíte bez rozmyslu a bez režimu, tak vás to za chvíľu prestane tešiť, pretože sa dostaví vyčerpanosť.
Stále viac som si uvedomoval, že je dôležité mať režim a prácu robiť s ľahkosťou, nie s vyplazeným jazykom. Je to dôležité aj pre ľudí naokolo, pretože záleží na tom, akú atmosféru okolo seba vytvárate a či sa vám darí tvoriť manšaft, ktorý tiahne za jeden koniec.
Už pár týždňov ste v dôchodkovom veku. Ako vnímate starnutie?
Riešim to tak, že viac dbám na životný režim. Ale inak to moc neriešim. Chcel by som, aby sa v tomto vyvinulo i Česko. Keď prídete do Francúzska alebo USA, uvidíte tam, že v parku behajú aj ľudia v omnoho vyššom veku. Muži, ktorí u nás vysedávajú na priedomí, tam prednášajú na univerzitách, sú aktívni a žijú životy naplno. A to by som chcel, aby bolo aj u nás.
Takže odkaz pre Čechov – neseďte na priedomí a niečo robte!
Áno, ale ono už to tak často je. Sám poznám ľudí, ktorí majú okolo sedemdesiatky, sú často v lepšej kondícii než ja sám a venujú sa mnohým aktivitám. A výhodou je, že majú viac času, pretože už majú odrastené aj vnúčatá.
V rýchlej spovedi ste spomenuli, že hráte na klavír…
To bolo kedysi, dnes už nie. Klavír som si zhodou okolností vynútil ako malé dieťa v piatich rokoch, pretože ma niekde ako nástroj očaril. A vydrankal som si ho tak, že som maminku dotiahol do predajne klavírnych nástrojov, sadol som si ku klavíru a povedal jej, že neodídem, kým mi klavír nekúpi.
Ona ma uistila, že sa o tom pobaví s ockom a kúpi mi ho. Ale ja som jej v tých piatich rokoch povedal: „Nie, mami, to si nepochopila. Ja neodídem, kým nebude zaplatený.“ A chudák maminka musela naozaj zájsť do najbližšej sporiteľne, zaplatila klavír a až potom sme mohli ísť domov. Takže ja sám som si ho presadil, nikto ma nenútil naň hrať.
Hral som na ňom každý deň, bola to pre mňa forma sebavyjadrenia, forma relaxácie. Vďaka nemu som sa mohol „vyrozprávať“ z toho, čo som cítil. Učil som sa na klavír hrať rýchlejšie, ako som sa učil písať.
Máte aj hudobný sluch?
Nemám. Len ma to bavilo, očarilo ma to. Klávesy ma priťahovali a mal som šťastie, že mi rodičia tú neresť dovolili. Hral som všetko možné – aj partitúry opier. Keď som potom odišiel z Ostravy, nemohol som ho už vláčiť, tak som oň prišiel.
Ale aj dnes ma udiví, keď niekam prídem a niekto mi povie, aby som zahral, tak niečo zahrám. V tých prstoch je to trvalo uložené…
Prečo si teda klavír nezadovážite v Prahe?
Je to preč. Občas v živote niečo máte, potom o to prídete a je to preč. Čert vie prečo. Teraz mám navyše iný režim, do ktorého už to nedostanem. Viac čítam alebo chodím.
Máte vnúčatá?
Mám jedno vnúča, má niečo vyše roka. A možno ich bude viac, vyzerá to sľubne.
Aký ste dedko?
Zlý! (smiech) Stále pracujem a s vnúčatami veľmi nie som. Ale to sa možno zmení časom.
A tešíte sa na ďalšie vnúčatá?
Ja sa priznám, že na to veľmi nie som. Vždy som bol príliš racionálny typ a deti ma väčšinou zaujímajú až vo chvíli, keď s nimi môžem viesť rozhovor, ideálne filozofický. (smiech) Je to možno jedna z mojich zlých vlastností, ale určite nie som jediný muž, ktorý to tak má. Aj moje vlastné deti ma začali viac zaujímať, až keď so mnou začali komunikovať. Nie že by som ich nemal rád, ale čo s nimi chcete robiť? Len mrnčia…
Navyše, keď sa mi narodila Tamara, odišiel som na vojnu, takže som prišiel o obdobie, o ktorom sa hovorí ako o najlepšom. Nám mužom to vtedy bolo odopreté, možno aj preto som tým trochu poznamenaný.
Ale zase budete ten dedko, ktorý nosí múdre knihy.
To je pravda, a ten čas sa blíži! Práve ste vystihli významný moment, dokonca už som niečo vnúčatku takto doručil. Ale bolo to predčasné. (smiech) Ale raz príde ten čas a moje knižky začne čítať…
Alebo vám povie: „Dedo, daj pokoj s knihami, ja sa chcem pozerať na YouTube.“
Tomu by som chcel zabrániť. Myslím si, že sa s mojimi deťmi dohodnú, mám pocit, že takisto zdieľajú nedôveru k tomu, aby podobné technologické výdobytky mali nahradiť knihy. Ja už asi zostanem ten milovník starých časov a budem sa snažiť, aj z pozície ministra kultúry, aby knihy nevymizli nielen z nášho života, ale ani zo života mladých.
Niekde som počul, že máte rád aj operu…
Už ako malý som hrával na klavír partitúry. A takisto som v Ostrave začal chodiť na operu, bola to zásluha môjho otca, ktorý ma tam ako jedenásťročného zaviedol. A neskôr som chodil na operu aj sám. Videl som vtedy Katarínu Izmailovú od Šostakoviča, Maškarný ples od Verdiho, Pucciniho opery… To, čo ostravská opera hrala.
Vtedy som mal štrnásť alebo pätnásť rokov a ako taký čudák som sám chodil na opery. Niečo ma na tom zaujalo, očarilo ma to. Ale v škole som to radšej nikomu nepovedal, asi by si mysleli, že som pako. Teraz si uvedomujem, že som sa za to asi hanbil…
Fungovalo to aspoň na dievčatá?
Dievčatá to veľmi neohromilo. Nevybavujem si dievča, ktoré by som v tom
čase ohromil tým, že som videl Lohengrina. Bohužiaľ som na takú nenarazil. Preto je isté, že kvôli tomu som to nerobil. (smiech)
A čo ministrovanie? Pôsobí na ženy viac? Sú ženy, ktorým imponuje moc a vplyv…
To je taký prvý omyl – mocný, vplyvný. Možno to tak vyzerá z diaľky. Najviac sa mi páčil výrok, ktorý kedysi povedal môj kolega Honza Mládek: „Vieš, čo to je, robiť ministra? To je každý deň bojovať s pokorením.“
Nechcem, aby sa to zle chápalo. Každý si myslí, že minister je vplyvný človek, ale v skutočnosti, keď ste vo vláde a naozaj chcete niečo presadiť, tak sa váš vplyv odvíja od toho, či vás pozývajú na kľúčové stretnutia. Keď vás pozve premiér, máte váhu a máte aj šancu niečo ovplyvniť. Ale keď vás nepozve – napríklad ste ministrom priemyslu a on vás nepozve na stretnutie o jadrovej energetike – tak to je ťažké pokorenie.
Je to jednoduchý príklad, ale ukazuje, že keď chcete niečo presadiť, musia vás ostatní brať vážne. K čomu je minister, ktorý nemá schopnosť nič presadiť a všetci ho považujú za piate kolo na voze? To by predsa musel byť nejaký outsider, aby sa uspokojil s tým, že má ceduľku.
Prečo si veľa politikov u nás, teda hlavne premiéri, nájdu mladé ženy?
Dôvodom je to, že oni prichádzajú do prostredia, v ktorom je ťažké, aby s nimi žena zdieľala ich život. Premiérska funkcia je nešťastná v tom, že vás úplne „pohltí“. Premiéri, ktorých som poznal, mali spoločné jedno: boli premiérmi naozaj 16 hodín denne. Napríklad Bohuslav Sobotka, vo vláde ktorého som bol ministrom, tomu venoval aj soboty a nedele, vôbec nemal čas na vlastný život.
Premiéri sú „pohltení“ prácou a je ťažké naučiť sa v tom žiť. V tej chvíli sa im logicky rozpadá vzťah, pretože tá žena zrazu žije úplne iný život. Videl som to u rôznych premiérov, nielen českých. Niektoré ženy sa s tým vyrovnajú a nejako to zvládnu, iné bohužiaľ nie.
Zároveň sa často stane, že si premiér nájde inú ženu, ktorá je bližšie problémom, ktoré rieši, stane sa mu oporou a pomocníkom. A tak sa to zomelie: bývalá žena už nie je ochotná akceptovať premenu a nie sú schopní sa zhodnúť na nejakom novom spôsobe vzťahu. Ono to vyzerá, že je to nejaká epidémia, ktorá postihuje premiérov, je to trochu smutné, ale vlastne pochopiteľné.
Takže pre to máte pochopenie?
Nemám pochopenie v zmysle, že by som to chcel ospravedlňovať. Skôr je mi to ľúto, mrzí ma to. Nie je to žiadna sranda, im sa ten život rozbije. Je to ďalšia vec, ktorú u nás ľudia zaplatia za to, že tu niekoľko rokov pracujú 16 hodín denne ako premiéri.
