Rýchla spoveď – Miroslav Kalousek o politike a starnutí: Babiš rozhadzuje peniaze, ktoré som ušetril
Dnes oslavuje 60. narodeniny a na budúci rok pravdepodobne ukončí svoje viac než 22 rokov trvajúce pôsobenie v Snemovni. Miroslav Kalousek, obdivovaný i nenávidený český politik, už totiž nebude kandidovať a stiahne sa do politického zákulisia, kde chce rokovať o opozičnej spolupráci. V rozhovore pre LP-Life.sk otvorene hovorí nielen o tomto pláne, ale tiež o starnutí, zdraví a veľkom smútku za predĺženými víkendmi s operou a dobrým jedlom. Je totiž vášnivým poslucháčom vážnej hudby a za dobrými spevákmi neváha „popoletieť“ ani na druhú stranu Európy.
Aký máte momentálne pocit z Česka?
Bude to strašne ťažké a sú dve možnosti. Buď súčasná populistická politika vydrancuje posledné trezory na dlh, zasype všetko peniazmi a vďaka tomu sa jej podarí drancovať ďalej bez ohľadu na budúcnosť. Alebo voľby na budúci rok vyhrá zodpovedná demokratická väčšina a bude musieť poctivo povedať, ako na tom sme.
Ak máme investovať do rozvoja, musíme si priznať, že už nemáme na taký rozsah verejných služieb zdarma a sociálnych dávok, na ktoré sme zvyknutí. Naopak, musíme „nabehnúť“ na pomerne úsporný režim, aby sme boli schopní modernizovať krajinu, a to mnoho ľudí nerado počuje. Určite sa tiež objaví nejaký populista, ktorý bude hovoriť: „Nebojte sa, ja vám to všetko zaistím zadarmo.“
Oba scenáre naozaj neponúkajú jednoduchú budúcnosť a ja sa snažím urobiť maximum pre to, aby to nakoniec bol ten scenár „B“. Aby politici dokázali ľuďom vysvetliť, že neexistuje len zajtra, ale aj pozajtra. A ak chceme zachovať budúcnosť, musíme predovšetkým zachrániť prítomnosť.
Nezávisle na tom, čo sa teraz deje, vy ste zažili ako minister financií poslednú krízu po roku 2009. Vtedy ste razili trend úspor, dnes sa vlády v Európe chcú venovať najmä investíciám. Tiež ste zmenili názor?
Musím zdôrazniť, že my sme v kríze investovali oveľa viac, než investovala vláda Andreja Babiša v rokoch 2017 a 2018. Takže reči o tom, že my sme podsekli investície, sú nezmysel. Šetrili sme na prevádzkových výdajoch.
Predchádzajúca kríza prebiehala v úplne inom prostredí. Za nás ešte bolo štandardné chovanie centrálnych bánk, nebolo kvantitatívne uvoľňovanie a peniaze mali nejakú hodnotu. Keď som v roku 2010 preberal ministerstvo financií, úroková miera štátnych dlhopisov bola 5,7 % a finančné trhy sa začali báť štátnych dlhopisov, že by to nemuseli byť bonitné aktíva. My sme ich museli presvedčiť, že sa nás nemusia báť, inak by sme nezarábali na nič iné než úroky z úverov. V roku 2011 nám zvýšili rating o dva stupne, ja som bol vyhodnotený vo Financial Times ako najdôveryhodnejší minister financií EÚ a zrazili sme úroky pod 3 %.
Ale to bolo v čase, keď bolo kvantitatívne uvoľňovanie zakázané slovo. V roku 2013 prišiel Mario Draghi do čela Európskej centrálnej banky a po vzore amerického FEDu začali centrálne banky bezhlavo tlačiť peniaze. Peniaze zrazu stratili hodnotu, takže nebolo neobvyklé, že najbonitnejšie aktíva sa kupovali so záporným úrokom, čo samozrejme uľahčilo štátom ich dlhovú službu a firmám to umožnilo si lacnejšie požičať. Takže na jednu stranu pomáhate ekonomike prežiť, na tú druhú zrážate konkurencieschopnosť, pretože na trhu máte množstvo „zombíkov“, ktorí by tam za normálnych okolností nemohli byť. Ja to považujem za politiku, ktorá umožňuje prežívať, ale neumožňuje rozvoj. A zaplatí to budúcnosť.
V každom prípade súhlasím s tým, že v kríze, ako je táto, je nutné masívne investovať. Nie som si istý, či je možné sa preinvestovať verejnými investíciami, ale som si istý, že nie je možné krízu zdolať dotáciami a dávkami. A táto vláda dotuje a dávkuje oveľa viac, než investuje.
Vyzerá to, že ste pri politike mrzutejší než kedykoľvek predtým…
Nie som mrzutejší, ale uvedomujem si, že dobrých variantov je menej a menej. A ja som nikdy situáciu nemaľoval naružovo.
Čo vám pomáha proti smútku?
Mám celkom slušný zmysel pre humor a nepoznám prácu, ktorá by sa dala robiť bez srandy. Sranda musí byť, aj keby na chlieb nebolo. (smeje sa)
Ako prežívate šesťdesiatku?
Rovnako ako päťdesiat deviatku, je to ročník ako každý iný. Vek je len číslo, poznám štyridsaťročných starcov a osemdesiatročných mladíkov. Netrpím krízou stredného veku, prijímam to s pokorou. Ubehlo to strašne rýchlo a zároveň dúfam, že ešte nie je koniec.
Keď sme robili rozhovor pred rokom, vraveli ste mi, že ste mali poranenie menisku. Objavilo sa odvtedy aj nejaké ďalšie zdravotné trápenie?
To súvisí s tou šesťdesiatkou, už veľa rokov ma trápi postupujúca artróza. Takže môžem plávať, chodiť do kopca, z kopca už by som si mal dávať väčší pozor, môžem jazdiť na bicykli a dokonca som si domov kúpil rotoped. Ale s mojím milovaným tenisom začína byť koniec. Keď človek neodolá a ide si tenis zahrať, opuchnú mu kolená, a to nie je príjemné.
Ale to je vec, ktorá príde s vekom, nie je to nič, na čo by sa človek mal sťažovať. Je nutné prijímať to s pokorou.
Staráte sa o seba viac a vnímate svoje telo s rešpektom?
Viete, že áno? Pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi som na životosprávu myslel oveľa menej ako teraz. Oveľa viac premýšľam nad tým, čo a kedy jem, viac myslím na to, aby som polhodinu denne športoval. Vždy platí, že ak si polhodinku nenájdete, ste len lenivý.
Dokázali ste si za tých šesťdesiat rokov uvedomiť, čo skutočne znamená úspech?
Zažil som veľa úspechov aj pádov na nos. Oboje je dôležité, pretože keď si občas nenabijete ústa, neuvedomíte si cenu toho úspechu. Úspech je situácia, keď človek chcel niečo dosiahnuť – a podarilo sa mu to.
A je to prchavé?
Je to prchavé za predpokladu, že z toho nič nebolo. Nie je to prchavé, keď sa môžete otočiť a povedať: „Toto považujem za správne a toto zostalo.“
Čo je to vo vašom prípade?
Napríklad to, že mohol Andrej Babiš rozhadzovať peniaze na všetky strany, pretože som mu ich ušetril. (smeje sa)
Pred časom ste mali závažné ochorenie, tak trochu ste sa pozreli smrti do očí. Zmenilo sa niečo vo vašom uvažovaní o životných prioritách?
Nemyslím si, že sa niečo trvalo zmenilo. Smrti do očí… To je príliš dramatické, pán primár hovoril, že som mal namále. Nebol to boj o život, bol to kritický moment, keď som sa z toho nemusel dostať.
Uvedomil som si niektoré životné priority, možno plánujem menej dopredu, pretože keď si niečo naplánujete na päť rokov, zajtra to môže byť inak. Také veci si v tú chvíľu uvedomíte. A vážim si každej chvíle, keď som úplne zdravý.
Nedávno ste ohlásili odchod z politiky. Povedzte mi k tomu niečo viac…
Nerád tomu hovorím odchod z politiky, pretože to, čo teraz prebieha v Poslaneckej snemovni, nemá s politikou príliš spoločné. Je to karikatúra na politiku. Už to nie je súboj politických ideí a argumentov, ale maximálne súboj o to, kto si urobí lepšie „selfíčko“. Dnes už sa ani neargumentuje, je to otázka cirkusového marketingu.
A čo sa týka dôvodu, ten som povedal úplne jasne. Ak majú zvíťaziť sily, ktoré si prajú demokraciu a modernizáciu krajiny, a nie jej ďalšie drancovanie, tak vzhľadom na náš volebný zákon opozícia nesmie kandidovať na viac než dvoch kandidátkach. Čo znamená niekoľko podmienok – a všetky sú nutné.
Prvou je, že sa lídri musia dohodnúť, tam vidím poctivú snahu. Keď sa dohodnú na nejakom kompromise, v ich stranách sa nebude množstvo bodov páčiť, a tam je potreba strašne veľa odpracovať, aby ľudia v regiónoch dohodu podporili. Spomeňte si na koalíciu KDU-ČSL a STAN. Lídri sa dohodli, držali sa za ručičky, skákali spolu cez kaluže, a potom im tie strany povedali „nie“. Pretože sa to neodpracovalo v teréne.
A ja som už veterán, poznám skoro každého a myslím si, že toho môžem v tom teréne veľmi veľa odpracovať. Môžem sa snažiť, aby som obrúsil trecie plochy, povedal niekomu „neklam a nevymýšľaj si zástupné argumenty, tebe ide len o tvoju osobnú ambíciu, na to teraz nie je čas“. To môžete povedať len vtedy, keď toho človeka veľmi dlho poznáte. A tiež to môžete povedať vtedy, keď je jasné, že vy sám v tom žiadnu ambíciu nemáte. Nikto nemôže premýšľať, čo si to tam ten Kalousek pre seba chystá. Nič si nechystá. Má len rovnakú snahu ako množstvo ďalších voličov, aby sme sa dali dohromady. Pre toto presvedčovanie mám voľné ruky, pretože nebudem kandidovať.
Bolo to ťažké rozhodovanie?
Bolo to pomerne dlhé rozhodovanie, pretože tých okolností a dôvodov je naozaj mnoho, ale nijako zvlášť ťažké to nebolo. Len som si potreboval ujasniť, že je to správne rozhodnutie. Je to situácia, keď musia ísť všetky osobné ambície stranou.
Takže bude koniec vášho hovorenia a exhibícií pred kamerou?
Ja som nikdy nerobil exhibície. (smeje sa) Budem sa aj naďalej vyjadrovať, ale tých niekoľko nasledujúcich týždňov a mesiacov chcem realizovať – a už ich realizujem – množstvo neformálnych rozhovorov, počas ktorých budem ľudí presviedčať, že toto je podmienka, ktorá ak nebude splnená, tak nemáme šancu.
Ale už nebudete poslanec…
Tak sa budem živiť niečím iným.
A o čom premýšľate?
Je niekoľko variantov. Budete sa diviť, ale ja som nikdy svoju osobnú kariéru neplánoval. Vždy to bolo prijatie nejakej výzvy. Aj toto je výzva, ktorú s väčším či menším úspechom zvládnem.
A neobávam sa, že by som sa neuživil.
Množstvo politikov sa po šesťdesiatke začína viac venovať rodine a vnúčatám. Vy máte vnúčatá?
Mám dvoch vnukov, z ktorých mám radosť.
Aký ste dedko?
To by ste sa museli spýtať tých chlapcov. Rád si ich požičiam, rád sa nimi poteším a najradšej zo všetkého ich zase vraciam. (smeje sa)
Ale keď už nebudete v tej aktívnej politike, tak budete mať bezpochyby viac času…
Myslím si, že budem pracovať, či už budem niekde zamestnaný, alebo budem mať niečo svoje. Asi nebudem menej vyťažený.
Povedzte mi, čo rád jete?
Bohužiaľ, všetko, celý život s tým bojujem. (smeje sa) Len s tým vekom sa snažím premýšľať o tom, aby to nebolo ťažké, kalorické. Mám rád ryby, dávam prednosť bielemu mäsu, ale tiež mám rád sviečkovú, kačicu a rád si zájdem na srbskú pljeskavicu. Mám jednoducho rád dobré jedlo, vyhýbam sa len sladkým jedlám. Niekto miluje napríklad slivkové knedle, to ja nie, maximálne jednu ako múčnik.
Keď ste doma a nemusíte práve premýšľať o práci a politike, čo rád čítate, sledujete alebo počúvate?
Mám rád klasickú hudbu, najradšej zo všetkého operu. Nie som lenivý presunúť sa či popoletieť za dobrým predstavením a špičkovými spevákmi po Európe, napríklad do Londýna, Paríža, Drážďan. Vo Viedni mám obľúbený trojboj – Staatsoper, kde mám lístky na operu, Albertina, kde je vždy nejaká pekná výstava, a Plachutta, kde dobre varia. To je niečo, čo mi teraz s Covidom veľmi chýba. Už veľa mesiacov som nebol na predĺženom víkende s operou, naposledy vo februári.
A knihy? Mám rád dobré knihy, to je rovnaké ako s tým jedlom.
A je niečo, čo by ste do ruky nevzali?
Nie je to o tom, že by som niečo nevzal do ruky. Môžem napríklad povedať, že som nikdy neholdoval detektívkam, ale s výnimkou tvrdého žánru – Raymond Chandler a Samuel Dashiell Hammett, to sú dve mená, pri ktorých som urobil výnimku a prečítal som si všetky ich detektívky. Ale pre ten štýl, nie pre detektívnu zápletku.
