Rýchla spoveď – modelka Veronika Kašáková: Druhé dieťa chcem, choroby sa nebojím
Ak máte z akéhokoľvek dôvodu zlú náladu a stretnete sa s modelkou Veronikou Kašákovou, garantujeme vám, že do piatich minút sa budete usmievať od ucha k uchu. Finalistka Českej Miss 2014 je vždy dobre naladená a plná optimizmu, a to aj napriek tomu, že sa jej v živote neudialo veľa pekných vecí. Nedávno sa však stala mamičkou, čo bol, ako sama potvrdzuje, najúžasnejší moment jej života. Šťastie si užíva aj naďalej, hoci lekári jej synovi diagnostikovali vzácne metabolické ochorenie, takzvanú fenylketonúriu. Nielen o tom nám porozprávala v rozhovore pre LP-Life.sk.
Verunka, veľmi rada ťa po dlhom čase vidím. Čo teraz robíš v Prahe? Venuješ sa znova modelingu?
Dostala som ponuku na krásnu kampaň. Vždy si z ponúk vyberám a toto bolo príjemné, tak som si povedala, že by sme mohli zase niečo nafotiť a trochu sa vrátiť do starého života. Takže po dlhšom čase tu zase niečo fotím.
Zase po takom dlhom čase to ale nie je. Syn má len pár mesiacov a práve u teba som si vravela, že si budeš chcieť užívať materstvo.
Ja si materstvo veľmi užívam. Keby syn nebol taký, aký je, že by mi umožnil, aby som mohla pracovať, tak by som sa aj tak ani nevzdialila. On je tu so mnou a ja pracujem vo chvíli, keď spinká. Keď je hore a on ešte býva hore chvíľku, tak sme spolu. Máme tu zázemie a je tu s nami i babička, takže to nevnímam tak, že by som tu pre neho nebola aj v tom pracovnom procese.
V Rýchlej spovedi som sa ťa pýtala, čo ti korona dala a čo vzala. Hovorila si o tehotenstve. Bolo to plánované?
No, nebolo to úplne plánované. My sme si proste povedali, že keď sa to stane, tak to bude šťastie, a ono sa to vlastne stalo hneď, takže to bolo dvojnásobné šťastie. Bolo to veľké prekvapenie a obaja sme boli veľmi šťastní.
My sme sa naposledy videli po tom, ako si sa vrátila z Havaja, a vtedy si mala úplne iné plány. Kde sa to zlomilo, že si sa vo finále rozhodla usadiť?
Myslím si, že už vtedy som bola celkovo na materstvo nastavená, ale stále chodila ďalšia práca a veľa sme s partnerom aj cestovali. Ale aj keby sa to stalo vtedy, tak by to takisto bolo v poriadku.
Vtedy som mala potrebu plánovať, mať trochu harmonogram a mať pred sebou jasné vízie, aj po pracovnej stránke, aby som mala pocit, že viem, čo ma čaká. Ale od istého času, a to ma učí hlavne môj syn, už neplánujem vôbec. Ono to ani vôbec nejde, žijete z minúty na minútu. Som strašne vďačná, že sa nám to podarilo rýchlo a že ho máme, aj keď som si materstvo predstavovala inak, takže absolútne už neplánujem.
Ako si si materstvo predstavovala?
Predstavovala som si, že minimálne šestinedelie neprežijem v takom strese a strachu…
Ono sa vraví, že v šestinedelí býva žena hormonálne veľmi nestabilná. Myslíš, že keby si sa dozvedela o chorobe syna v inom období, že by si to vzala lepšie? Ako vlastne tie hormóny pracujú, ako sa tie emócie dajú zvládnuť?
To si vôbec netrúfam hodnotiť. Bolo to, ako to bolo, a myslím si, že aj na to, aké to býva pre mamičky náročné, keď sa narodí zdravé bábätko, tak som to vlastne zvládla dobre. Pretože sa nemôžete zrútiť, keď ide o malé bábätko. Vy tam pre neho musíte byť. Mala som tiež obrovskú oporu vo svojom mužovi. Doteraz si pamätám esemesku, ktorú som mu písala, keď som bola v nemocnici, kde nám synovu diagnózu potvrdili. Vtedy som mu písala, že vlastne to, že som sa zrútila na dvadsaťštyri hodín, je ešte celkom dobré, že to nebolo na dlhšie. Hlavne ide o tú motiváciu v podobe bábätka.
Tiež som sa rozhodla, že si tú radosť z neho nenechám ukradnúť. Zo začiatku som sa vyľakala, prežila som obrovský šok, ktorý mal fázy hnevu, obviňovania a samozrejme aj ľútosti, ale stále som z neho mala obrovskú radosť, takže som si ho užívala aj v tých šialených stavoch.
Keby bol Matýsek veľmi plačlivý, ako bývajú iné deti, tak by to možno bolo náročnejšie, ale Matýsek je úžasné dieťa, veselé, dobré a veľa spinká. Keby nebolo tých kariet, ktoré sme si s jeho diagnózou vytiahli, tak by to možno bolo až príliš dokonalé a možno by som tým aj liezla ľuďom na nervy.
Matýsek má fenylketonúriu (PKU), pri ktorej telo zle odbúrava fenylalanín a môže to viesť až k poškodeniu mozgu. Ako sa na takú diagnózu príde?
Toto je celoplošný screening, ktorý sa robí všetkým bábätkám asi pár hodín po narodení, keď sa berie krv z pätičky. Kontroluje sa tam asi osem vzácnych ochorení a fenylketonúria patrí medzi ne. Doteraz si pamätám, ako prišla sestra a ešte sa nás pýtala, či môže krv odobrať. Tak som povedala, že asi áno, a sestra nám povedala, že keby tam niečo bolo, tak nám budú volať, ale že nám volať nebudú. No a nakoniec nám volali.
Toto sa naozaj kontroluje u všetkých detí? Mám pocit, že sa o tom veľmi nikde nehovorí.
Neskôr, keď som si k tomu načítala všetky informácie a naštudovala si to, ani som to ochorenie donedávna nedokázala poriadne vysloviť, tak som si vravela, že vďakabohu za to. Ten screening prebieha u detí asi päťdesiat rokov, takže žijú aj ľudia, u ktorých to nezistili a sú pre to mentálne postihnutí.
To je pre mňa doteraz stále ten najhorší strašiak a keď prídete do nemocnice šesť dní po pôrode, ste ešte po ňom celá boľavá a povedia vám všetky hrozby, tak nepočujete nič iné, ani to, že to dokáže vyriešiť celoživotná diéta. Vy počujete, že vášmu dieťaťu niečo hrozí, a ešte k tomu pociťujete obrovskú zodpovednosť, keď to máte potvrdené čierne na bielom, že ako mama nesmiete urobiť chybu a smiete mu dávať len určité druhy jedla.
Aj teraz, keď vám to tu hovorím, tak je mi z toho stále úzko. Už ale neplačem a tých smutných dní je čím ďalej menej. Zrovna včera som si vravela, že už k tomu pristupujem skôr ako k výzve a teším sa na to, že sa naučím niečo nové a že sa aj vďaka Matyášovi naučím sama lepšie stravovať, pretože on bude jesť hlavne zdravo, hlavne ovocie a zeleninu. Teraz má ešte mlieko. Má taký špeciálny preparát, kde nie je tá aminokyselina fenylalanínu, ktorá je obsiahnutá v bielkovinách, a potom má tiež čiastočne materské mlieko, pretože jeho telo dokáže nejaké množstvo spracovať.
Neustále sa hľadá ten pomer, preto ho teraz vážim a až raz bude starší, tak budem zase vážiť potraviny, aby mal aspoň to, čo môže a čo je potrebné pre správny vývin kostí, zubov a celkovo tela. Je to veľa o číslach a matematike. Stále som si vravela, že to ten prvý polrok nebudem riešiť, že si ho tým nenechám vziať, pretože má stále len mlieko, ale teraz už sa blížime k tým príkrmom a z toho mám celkom strach. Ale stále sledujem profily mamičiek, ktoré si tým už prešli a majú krásne zdravé deti, a dá sa povedať, že aj pekný život. Takže si vravím, že keď to zvládli ony, tak to zvládnem aj ja.
O tom vôbec nepochybujem.
To hovoria všetci, ale ja už ani nechcem byť takáto silná. Na jednu stranu je to záväzok a už chcem byť za tým prelomom, kde syn bude zdravý a bude prospievať, napríklad keď bude mať tie tri roky, pretože asi po tých troch rokoch už toľko nehrozí tá mentálna retardácia, pretože nervová sústava je už viac vyvinutá. Takže by som už chcela byť v tom bode. Nie že by som si vtedy už vydýchla, pretože diétu bude mať celý život, ale už nehrozia tie fatálne následky, že môže byť mentálne postihnutý. Z tej predstavy je mi zle a vždy sa zhrozím, že to hovorím ja, že sa to naozaj deje mne a že som si za život ešte nevybrala všetko. Takže sa občas ľutujem, no. (smiech)
Myslím, že na to máš úplné právo. Tá diéta teda znamená, že nikdy v živote nebude môcť jesť jogurty, syry a podobné veci?
On asi nikdy neochutná napríklad mäso, tam je veľa bielkovín.
Ale bielkoviny sú skoro všade, nie?
Sú, a aj to mäso môže ochutnať, ale keď mu ho dám, tak už nič iné za celý deň jesť nesmie, takže mu to musím spočítať, aby som to rozložila do celého dňa. Aj jogurt, kde je tých bielkovín menej, môže. Teraz som niekde čítala, že dospelí spotrebujú napríklad okolo tisíca gramov bielkovín, a on so svojou diagnózou môže okolo dvoch stoviek. Takže mu budem musieť dávať jedlá v porciách na gramy, aby to mal vyvážené. Nesmie hladovať. Pani doktorka nám navyše vravela, že ak to neochutná, tak jedine dobre pre neho, pretože chute sú naučené a on aspoň nebude chcieť čokolády a sladké celkovo.
V čokoláde je tiež veľa bielkovín?
Vlastne skoro vo všetkých sladkostiach sú bielkoviny. On bude mať svoje náhrady, ktoré chutia trochu inak. Môže napríklad tuky a neobmedzene môže cukry, oleje a vodu. Niektoré deti, ktoré majú fenylketonúriu a nehýbu sa, bývajú bacuľaté. Preto sa tiež stále upokojujem, že obmedzenia nakoniec nebudú poznať, keď na to dohliadnem. Teraz ako mama vidím, ako nás to jedlo obklopuje, a on bude k tomu pristupovať od malička. Napríklad keď deti ochutnávajú a vypľúvajú rôzne jedlá, tak to ho nenechám. Skôr je to starosť pre rodičov, pre neho bude normálne mať iné stravovacie návyky. Ja ho v tom musím postrážiť.
Prvorodičky bývajú väčšinou opatrnejšie a z mnohých vecí vystrašené, ty si k tomu mala už od začiatku úplne iné starosti. Pomyslela si pritom, že by si si trúfla na ďalšie dieťa?
Poviem to ešte tak, že keď som bola tehotná, vravela som si, že po tom, ako som bola v decáku, tak budem slobodomyseľná mama. Neznášala som režimy, pravidlá, ako ma uzurpovali v decáku. Navyše sme ale na druhú stranu boli všetkým jedno, robili sme si čokoľvek. Napríklad to, že som mala zápal čeľuste, si všimli, až keď mi napuchla celá hlava. Potom ma odviezli do nemocnice. Nikto ma poriadne neriešil, napriek tomu je zo mňa žena, aká som.
Takže som si hovorila, že to nebudem hrotiť, a zrazu si porodím chlapčeka, s ktorým to musím hrotiť. Proste ho musím strážiť, musím zapisovať, musím dávať pozor, čo je, takže skôr pracujem so sebou, aby som ho neobmedzovala viac, než bude potrebné.
Ale keď sa nám narodil, tak sme si s Milanom hneď povedali, že druhé dieťa chceme. Povedal to skôr Milan, ja som mu vravela, že ani nevie, aké náročné to ešte bude s malým, a hneď chce druhé. On veľmi chcel k nemu niekoho, s kým tu raz bude.
Ale Milan už jedno dieťa má, nie?
Milan má už desaťročnú dcéru. Tiež sme sa bavili a premýšľali nad tým, že by sme mohli prostredníctvom umelého oplodnenia druhé dieťa pred tým ochorením ochrániť. Gén, ktorý to spôsobuje, sa dá umelým oplodnením vyňať, ale zase si vravím, že sa tým hráme na bohov a keď to zvládnem s jedným, tak by som to mohla zvládnuť aj s ďalším.
Spoznala som mamičky, ktoré čakajú druhé dieťa a je im jedno, či budú mať PKU. To bola pre mňa obrovská správa. Hovorila som si, že chceme pre deti to najlepšie, ale čo ak pre Matyáša je najlepšie toto, že bude proste jesť zdravo. Nevadí mi, že nebude jesť mäso. Mám kamarátku vegánku, ktorú doteraz obdivujem. Aj to telo za to býva vďačné.
Jediné, čo mi vadí, je, že keď už to jedlo ochutná, tak je tým ohrozený na zdraví. To ma štve a bojím sa o neho. Ale možno príde v budúcnosti nejaký liek. Len si hovorím, že je škoda, že sa nemohol rozhodnúť sám, napríklad s tým mäsom. Ale možno sa už tak rozhodol niekde hore, že bude jesť inak, a má nás to naučiť, že to nemá byť o tej strave, že nemáme zabíjať zvieratá pre naše pôžitkárstvo a umierať na obžerstvo. Proste sa v tom sama snažím nájsť nejaké takéto poslanie.
Práve som videla krásny dokument, ktorý bol o tom, ako ubližujeme planéte cez zvieratá, tak som si vravela, že som vlastne pyšná, že mám takého syna, ktorý nebude jesť mäso.
A teraz z iného súdka… Kedy bude svadba?
Sme stále zasnúbení a svadba bude na budúci rok. Chceli sme to urobiť, keď bude chlapček trochu väčší, aby nám napríklad priniesol prstene, aby sme si to spolu užili a aby som už nedojčila. Takže svadba bude na budúci rok.
A to už je isté?
Je to isté, ak teda nepríde zase nejaká korona. My sme sa mali brať už minulý rok, ale to nám pokazila práve korona. Potom som otehotnela a nechcela som sa vydávať tehotná, a teraz by sme to asi rýchlo nenaplánovali. Máme priateľov všade možne po svete, takže chceme, aby dorazili všetci.
A bude to tu v Česku?
Áno, bude.
Čo plánujete s malým na leto? Pretože obaja s Milanom veľa cestujete a venujete sa vodným športom. Tak či vás to nejakým spôsobom obmedzí. Alebo budete brať chlapca so sebou?
Najprv to vyzeralo, že možno tri roky nikam ani nepoletíme, pretože syna teraz každý týždeň kontrolujeme. Každý týždeň mu berieme krv, aby sa skontrolovalo, či jeho hladiny nie sú vysoké. To som si vtedy v pôrodnici presne vravela, že sa tým zmení celý náš život. Ale teraz pre nás mali v nemocnici dobrú správu a povedali nám, nech niekam letíme, pretože prospieva, hladiny má dobré, a, naopak, môže to našej rodine psychicky pomôcť. Takže letíme na desať dní na Maldivy.
Tam už ste nedávno boli, nie?
Boli sme tam, keď som bola tehotná. Takže teraz tam chceme vziať chlapčeka, pretože ho tam už všetci zažili v brušku. Chcela by som sa tiež takto pomaličky vrátiť do bežného života. Už sme si tiež zisťovali, že napríklad na Bali sú austrálske nemocnice, kde majú zázemie, a ľudia s PKU sú všade, takže by sa to vždy dalo nejako urobiť. Ale vždy to riešime s našou nemocnicou a keby povedali, že v žiadnom prípade nie, tak proste chlapček je na prvom mieste a minimálne na ďalšie tri roky nepotrebujem nič iné, len aby bol zdravý.
Takže teraz sa všetko točí okolo syna, ale zároveň mi pani doktorka pekne povedala, že diétu máme prispôsobiť sebe, nie že my sa budeme prispôsobovať diéte. Snažím sa tým trochu riadiť, pretože ho nechcem udržiavať v akomsi skleníku, ale chcem, aby bol normálny zdravý chlapček, ktorý len bude niečo iné jesť.
Čo ostatné deti, ako teraz funguje Nadačný fond, zvládaš to?
Zvládam, teraz sme sa o tom zrovna bavili, že v rámci možností, aj keď je to možno nešikovne povedané, sa mi korona trochu hodila, keď som bola tehotná. Mohli sme pracovať hlavne v online priestore a dalo sa to zvládnuť. Teraz sa pomaly rozvoľňuje, ale kým bude chlapček malý, nebudeme cestovať toľko ako kedysi.
Ale napríklad pri cestách v rámci okresu, a aj teraz do Středočeského kraja, zisťujem, že je to úžasný parťák. Pred pár dňami už sme sa boli pozrieť aj za deťmi. Ale ide to postupne a nikam sa neženiem. Syn bude malý len raz a ešte neviem, či to zažijem znova, či budeme mať ďalšie bábätko. Teraz som toho plná, strašne si to užívam a keď, naopak, celý deň pracujem, tak je mi za ním smutno. Už som vo veku, ktorý je nastavený na materstvo. Vôbec to pre mňa nie je strata času, keď celý deň strávim hraním sa s malým a smejem sa s ním. Hrozne ma to napĺňa. Zároveň som, vďakabohu, zvládla Nadačný fond za tých päť rokov dostať do fázy, keď dokáže fungovať samostatne popri mne a keď sama nerozbieham nové projekty, ale udržiavam to, čo je.
